Mohamed

Podľa tradície, Mohamedov pôvod siaha späť až k Adnanovi, ktorého severní Arabi považovali za svojho spoločného predka. Adnan by mal byť zas potomkom Ismáíla (Išmaela), syna Ibráhíma (Abraháma). Mohamedov rodokmeň môže byť vyjadrený aj jeho vlastným, rozšíreným menom, v ktorom arabské slovo ibn znamená syn (v zátvorkách sú uvedené alternatívne mená ľudí s dvomi menami):

Muhammad ibn Abd Alláh ibn Abd al-Muttalib (Šajba) ibn Hášim (Amr) ibn Abd Manáf (al-Mugira) ibn Kusajj (Zajd) ibn Kiláb ibn Murra ibn Ka'b ibn Lu'ajj ibn Gálib ibn Fihr (Kurajš) ibn Málik ibn an-Nadr (Kajs) ibn Kinána ibn Chuzajma ibn Mudrika (Ámir) ibn Iljás ibn Mudar ibn Nizár ibn Ma'add ibn Adnán atď. [4]

Mohamedovo priezvisko bolo Abú al-Kásim - „otec Kásima“, po narodení jeho len krátko žijúceho prvého syna.

Mohamed sa narodil do zámožnej rodiny (pochádzajúcej z rodu Hášimovcov, málo významnej vetvy kmeňa Kurajšovcov), usadenej v severoarabskom meste Mekka. Niekto určuje jeho narodenie na 20. apríl 570, šiiti veria, že to bol 26. apríl a niekto posúva rok narodenia až na 571; tradícia ho umiestňuje do Roku slona. Mohamedov otec Abdulláh (Abd Alláh) zomrel ešte pred jeho narodením, takže malý chlapec bol vychovávaný svojím dedom z otcovej strany, Abd al-Muttalibom. Tradícia vraví, že bol ako dieťa odovzdaný beduínskej dojke menom Halíma, pretože sa verilo, že púštny život je pre deti bezpečnejší a zdravší. V šiestich rokoch Mohamed stratil matku menom Ámina a v ôsmich aj svojho deda. Z toho dôvodu Mohamed prešiel do starostlivosti svojho strýka Abú Táliba, nového vodcu Hášimovcov.

Mekka bola prosperujúcim komerčným centrom, z veľkej časti vďaka kamennej svätyni zvanej Kába, ktorá slúžila mnohým rôznym modlám a bôžikom. Obchodníci z najrôznejších kmeňov mohli počas pútnickej sezóny navštevovať Mekku a v bezpečí obchodovať, pretože v tom období boli všetky medzikmeňové konflikty zakázané.

Už ako mladík začal Mohamed sprevádzať svojho strýka na obchodných cestách do Sýrie. Stal sa tak na pomery svojej doby veľmi scestovaným a znalým cudzích pomerov.

Jednou z Mohamedových zamestnávateliek bola Chadídža, zámožná, vtedy štyridsaťročná vdova. Mladý, dvadsaťpäťročný Mohamed na ňu natoľko zapôsobil, že mu roku 595 ponúkla manželstvo. Až touto svadbou sa z neho stal zámožný muž. Podľa arabských zvykov totiž dedili iba prvorodení, preto Mohamed nezískal žiadne dedičstvo ani po svojom otcovi, ani po starom otcovi (dedovi).

Ibn Ishák zaznamenáva, že Chadídža Mohamedovi porodila päť detí – jedného syna a štyri dcéry. Všetky ich deti sa narodili ešte predtým, než Mohamed začal kázať islam. Syn Kásim zomrel ako dvojročný. Mohamedove dcéry sa pravdepodobne volali Zajnab, Rukajja, Umm Kultúm a Fátima. Šiiti tvrdia, že Mohamedova je iba dcéra Fátima, a že ostatné dievčatá sú buď Chadídžine deti z predchádzajúceho manželstva, alebo deti jej dcéry.

Mohamed zvykol veľa premýšľať. Bežne trávil noci meditovaním v jaskyni Hirá blízko Mekky. Okolo roku 610 mal počas meditácie videnie Archanjela Gabriela a počul hlas, ktorý mu, podľa Koránu, oznámil toto: „Prednášaj v mene Pána svojho, ktorý stvoril človeka z kvapky priľnavej! Prednášaj, veď Pán Tvoj je nadmieru štedrý, ten, ktorý naučil perom, naučil človeka, čo ešte nepoznal.“ (Korán 96:1-5).[5]

Toto prvé zjavenie Mohameda silne rozrušilo, ale jeho žena Chadídža ho uistila, že išlo o pravdivú víziu a stala sa jeho prvým stúpencom. Čoskoro ju nasledoval Mohamedov desaťročný bratranec Alí ibn Abú Tálib a Abú Bakr, ktorého sunniti vyhlasujú za najbližšieho Mohamedovho priateľa.

Až do svojej smrti Mohamed prijímal časté ďalšie zjavenia, jednako len je tu pomerne veľká medzera medzi prvým zjavením a ďalšími. Toto ticho ho znepokojovalo, dokonca sa obával o svoje duševné zdravie, a to až do zjavenia súry 93 (Denný jas),[6] ktorého slová mu priniesli povzbudenie a uistenie.

Okolo roku 613 Mohamed začal šíriť svoje slovo medzi ľuďmi. Väčšina ľudí, ktorí ho počuli, ho jednoducho ignorovala, časť sa mu vysmiala. Napriek tomu mu niektorí uverili a pripojili sa k jeho nepočetnej skupine.

Ako sa počet Mohamedových prívržencov zvyšoval, začínal byť nebezpečným pre miestne kmene a vládcov mesta. Koniec koncov ich bohatstvo spočívalo v Kábe, svätostánku mnohých rôznych bohov, ústrednom mieste duchovného života Mekky. Ak by zavrhli svoje modly, ako kázal Mohamed, znamenalo by to koniec pútnikom, obchodu a nakoniec aj ich bohatstvu. Jeho kritika mnohobožstva bola zvlášť útočná voči jeho vlastnému kmeňu Kurajšovcov, pretože práve oni boli strážcami Káby. Mohamed bol spolu so svojimi stúpencami prenasledovaný. Niektorí z nich ušli do Abesínie (dnešnej Etiópie) a založili tam malú kolóniu.

Niekoľko súr pochádza z tohoto obdobia a ukazuje vtedajšiu situáciu – napríklad súra 111. (názov je Zhyňte či Palmové vlákna), 104. (Ohovárač), 19. (Mária), 21. (Proroci), 109. (Neveriaci) a 80. (Zamračil sa). Vtedy sa odohral aj príbeh tzv. Satanských veršov. Tie mali obsahovať ústupok voči mekkskému polyteizmu, pretože v nich bola zahrnutá možnosť príhovoru „nižších bohov“ u Alaha. To by Mohamedovi umožnilo zachovať mier so svojimi susedmi, jednako ale tieto verše Mohamed neskôr odvolal a vyhlásil ich za Satanovo vnuknutie. Neskôr boli taktiež rozpracované teórie veršov zrušených a zrušujúcich. Niektorí bádatelia však pochybujú, že tieto verše vôbec boli súčasťou Koránu a moslimovia spochybňujú vierohodnosť tohto príbehu. Pri tom všetkom sa príbeh objavuje už veľmi skoro a nie je pravdepodobné, že by si bezprostrední následníci Mohameda takýto prejav slabosti Proroka vymysleli.

Roku 619 zomiera Mohamedova žena Chadžídža aj strýko Abú Tálib – tento rok je známy ako „rok trúchlenia“. Nový vodca Mohamedovho klanu zrušil ochranu nad jeho strýkom. Moslimovia boli nútení trpieť, znášať hlad a prenasledovanie.

Okolo roku 620 mal Mohamed podniknúť nočnú výpravu na Isru a Mirádž. Isrá je arabský výraz pre údajnú zázračnú nočnú púť z Mekky do Jeruzalema, presnejšie na vrch Mešita al-Aksá, odkiaľ mal vystúpiť na Nebesia, navštíviť raj a peklo a prehovoriť s Alahom a staršími prorokmi.

Do roku 622 sa život v malej mekkskej moslimskej komunite stával nielen ťažším, ale aj nebezpečnejším. Moslimská tradícia hovorí o niekoľkých pokusoch o Mohamedovu vraždu. Mohamed sa teda rozhodol emigrovať do Mediny (vtedajší Jatrib), veľkej poľnohospodárskej oázy, kde už žilo isté množstvo moslimských konvertitov. Rozbitím spojenia so svojím vlastným kmeňom Mohamed demonštroval, že rodinná a kmeňová lojalita je nepodstatná v porovnaní so zväzkom islamu, čo bola v Arábii roztrieštenej na kmeňovú spoločnosť revolučná myšlienka. Hidžra, teda emigrácia do Mediny, sa stala počiatkom islamského kalendára. Samotný výraz doslovne znamená „prerušenie kmeňových a rodových zväzkov a nadviazanie nových“.

Mohamed do Mediny prišiel ako sprostredkovateľ, pozvaný kvôli vyriešeniu krvnej pomsty medzi arabskými frakciami Aws a Chazradž. To sa mu skutočne podarilo tým, že obidve znepriatelené skupiny zjednotil do svojej moslimskej komunity a zakázal krvnú pomstu medzi moslimami. Medina bola pri tom všetkom aj domovom niekoľkých židovských kmeňov (hoci otázkou ostáva, či išlo o etnických Židov). Mohamed dúfal, že ho uznajú aj za svojho proroka, no nestalo sa tak. Naopak Židia jeho učenie spochybňovali, pre rozpory medzi jeho učením a ich Písmom svätým. Niektorí akademickí historici sa domnievajú, že už v tom čase Mohamed stratil nádej, že sa mu podarí získať Židov ako nasledovníkov alebo spojencov, a tak zmenil kiblu, smer moslimských modlitieb, od pôvodného chrámu v Jeruzaleme ku Kábe v Mekke.

Nemoslimskí osadníci na moslimskom území bývali zvyčajne skôr zdanení, ako vypovedaní. Mohamed totiž navrhol dokument, ktorý dnes poznáme ako „Medinská konštitúcia“ (cca. 622 – 623), kde vyložil pravidlá, podľa ktorých môžu rozdielne frakcie, a špeciálne Židia, žiť v novom Islamskom štáte. V tomto systéme mali Židia a ostatné „Národy Knihy“ povolené udržať si svoje náboženstvo dovtedy, kým budú platiť poplatok. Tento systém predurčil ďalšie vzťahy medzi moslimami a neveriacimi a stal sa tak základom budúcej stability moslimských kalifátov. V svojej dobe bola Islamská ríša tolerantnejšia ako ďalšie dve veľké mocnosti v regióne – Byzantská a Sasádovská ríša, ktoré aktívne vystupovali nepriateľsky voči všetkým ostatným náboženstvám aj proti štátom podporovanému ortodoxnému kresťanstvu, respektíve zoroastrizmu.

Vzťahy medzi Mekkou a Medinou sa rýchlo zhoršovali (pozri 2. súra; Krava). Mekkčania skonfiškovali všetok majetok, ktorý v Mekke moslimovia zanechali. Naproti tomu Mohamed uzavrel dohody o aliancii a vzájomnej pomoci s okolitými susedmi.

Mohamed sa uchýlil k nájazdom na karavány smerujúce do Mekky. Napádanie karaván bola stará arabská tradícia, neskorší moslimovia ospravedlňovali tieto útoky reálne existujúcim vojnovým stavom medzi Mekkčanmi a moslimami. Bádatelia tiež môžu dodať, že to bola pre moslimov otázka prežitia, pretože im v Medine nepatrili žiadne pozemky a bez prepadov by sa museli spoľahnúť na dobročinnosť.

V marci roku 624 viedol Mohamed približne 300 vojakov pri prepadnutí mekkskej obchodnej karavány. Mekkčania sa úspešne ubránili a rozhodli sa, že uštedria Medinčanom lekciu a vyslali proti nim malú armádu. 15. marca 624 prišlo neďaleko miesta zvaného Badr k bitke. Hoci mala Mekka presilu asi 800 k 300 vojakom, moslimovia zvíťazili, zabili najmenej 45 Mekkčanov a asi 70 ich zajali pre výkupné. Moslimov zomrelo iba 14. Táto bitka je počiatkom veľkých moslimských vojenských úspechov.

Moslimom sa víťazstvo pri Badre javilo ako božská obhajoba Mohamedovho proroctva. Víťazstvo upevnilo Mohamedovu pozíciu natoľko, že si mohol dovoliť po niekoľkých menších potýčkach a porušeniach dohody ohrozujúcich bezpečnosť Mediny vyhostiť židovský klan Banú Kajnuká’. V podstate všetci ostatní Medinčania konvertovali a Mohamed sa tak stal de facto vládcom mesta.

Po Chadžídžinej smrti sa Mohamed druhýkrát oženil. Vzal si Áišu, dcéru svojho priateľa Abú Bakra, ktorý sa po jeho smrti stal jeho prvým nástupcom. V Medine sa oženil s Hafsou, dcérou Umara, ktorý sa stal následníkom Abú Bakra. Tieto svadby spečatili väzby medzi ním a jeho vysokopostavenými súkmeňovcami.

Mohamedova dcéra Fátima sa vydala za Alího. Podľa sunnitov sa jeho ďalšia dcéra vydala za Utmána. Každý z týchto mužov sa v neskorších rokoch stal následníkom Mohameda a politickým vodcom Mediny. Tak sú prví štyria kalifovia spojení s Mohamedom pokrvne, manželskými zväzkami, alebo obojím. Sunniti považujú týchto kalifov za „Rášidún“, teda „Správne vedených“.

V roku 625 tiahol mekkský generál Abú Sufján s 3000 mužmi proti Medine. Nasledujúca bitka pri Uhude sa odohrala 23. marca a skončila patom. Mekkčania ohlásili víťazstvo, ale sami stratili príliš veľa mužov na to, aby moslimov prenasledovali do Mediny.

V apríli 627 Abú Sufján viedol ďalšiu silnú armádu proti Medine. Lenže Mohamed nechal vybudovať okolo Mediny priekopu a vďaka tomu úspešne mesto ubránil v tzv. Priekopovej vojne. Veľa moslimov verilo, že Abú Sufjánovi pomáhali niektorí Medinčania, konkrétne židovský kmeň Banú Kurajz'a. Ihneď po odvrátení hrozby zo strany Mekkčanov sa moslimovia obrátili proti tomuto kmeňu. Potom, ako ich porazili, všetkých mužov a jednu ženu popravili z rozhodnutia Sa’d ibn Muáda, ktorého si sami Židia vybrali ako arbitra. Zostávajúce ženy a deti vzali do otroctva, alebo ako rukojemníkov. Kritici islamu toto považujú za nespravodlivé, moslimovia veria, že to bolo nevyhnutné. Následne po Bitke pri priekope boli moslimovia schopní, prostredníctvom konverzií a dobytí, rozšíriť svoju vládu do okolitých miest a kmeňov.

Roku 628 už bola pozícia moslimov natoľko silná, že sa Mohamed rozhodol vrátiť do Mekky, nateraz ešte iba ako pútnik. V marci sa vydal na cestu, sprevádzaný 1 600 mužmi. Po vyjednávaní bola uzatvorená dohoda na hraniciach mesta Al-Hudajbíja. Mohamed síce nemal dovolené dokončiť svoju púť v tomto roku, jednako ale malo byť nepriateľstvo ukončené a moslimom malo byť povolené vykonať púť v nasledujúcom roku. Táto dohoda však platila iba dva roky a v roku 630 prepukla vojna znova. Mohamed pochodoval na Mekku s obrovskou armádou, v počte okolo 10 000 mužov. Mekkčania, v túžbe uzmieriť sa so silnými moslimami a v úsilí znovu získať lukratívne kmeňové aliancie, sa poddali bez boja. Mohamed na revanš sľúbil všeobecnú amnestiu (z ktorej však boli niektorí špecifikovaní ľudia vylúčení). Väčšina Mekkčanov konvertovala na islam a Mohamed zničil modly v Kábe. Od toho času mala byť púť moslimskou púťou a svätyňa moslimskou svätyňou.

Kapitulácia Mekky a porážka aliancie nepriateľských kmeňov pri Hunajne priviedla väčšiu časť arabského sveta pod Mohamedovu autoritu. Tá nebola podopretá žiadnou formálnou vládou, napriek tomu, ako sa sám rozhodol, vládol prostredníctvom osobných vzťahov a kmeňových zmlúv.

Do svojej smrti roku 632, Mohamed ustanovil svoju vládu nad celým Arabským polostrovom. Moslimovia boli úplne dominantnou silou v Arábii a väčšina ostávajúcich kmeňov a štátov sa podrobila Mohamedovi.