Normani (Normandia)

Normani by nemali byť zamieňaní s Vikingmi, ktorí usporadúvali nájazdy zo Škandinávie a plienili Anglicko a ruské kniežatstvá.

Geoffrey Malaterra Normanov charakterizoval ako vyznačujúcich sa svojou prefíkanosťou, pohŕdajúcich odkazmi svojich predkov v nádeji na ďalšie veľké víťazstvá.

Zemepisne sa Normandia nachádza približne v tých miestach ako stará cirkevná provincia Rouen, ktorá sa nazývala Brittanica Nova rovnako ako západné Flámsko. Toto územie nemalo prirodzenú hranicu, preto predtým tvorilo administratívny celok. Historicky bolo obyvateľstvo prevažne francúzske. V oblasti sa tiež natrvalo usadili vikingskí osadníci, ktorí začali oblasť osídľovať približne v roku 880, kedy vytvorili malú kolóniu vo východnej Normandii a o niečo väčšiu v západnej Normandii.

Počas 10. storočia sa začali zo severu množiť skazonosné nájazdy Vikingov prenikajúcich po riekach hlboko do vnútrozemia Galie, kde často táborili. So sebou si Vikingovia brali i svoje manželky a osobný majetok. Časť Vikingov sa tu trvalo usadila, ich pohanské zvyky neskôr nahradilo kresťanstvo a prijali aj galorománsky jazyk miestnych obyvateľov. Po jednej či dvoch generáciách sa už potomkovia vikingských nájazdníkov ničím nelíšili od miestneho francúzskeho obyvateľstva.

Normani si v Normandii osvojili silnejúci feudálny systém a rovnako ako Normani v Anglicku aj v severnom Francúzsku zaujali svoje miesto v spoločenskom rebríčku. Normanskí bojovníci sa úplne líšili od miestnej francúzskej aristokracie, ktorá mohla často vysledovať svoj pôvod až do karolínskej doby, kým Normani málokedy dokázali vystopovať svojich predkov do doby pred začiatkom 11. storočia. Väčšina rytierov zostávala chudobná a lačná po pôde. Rytierstvo v dobách pred križiackymi výpravami patrilo k nízkej spoločenskej triede a rytier býval často len profesionálnym vojakom a jediným jeho majetkom bol jeho kôň. Veľa anglických a francúzskych Normanov sa preto horlivo pripojilo k myšlienke križiackej výpravy.

Obliehanie hradu Motte-and-bailey na tapisérii z Bayeux

Normani mali kontakty s Anglickom už vo svojich raných dejinách. Vikingovia nielen pustošili anglické brehy, ale obsadili väčšinu dôležitých prístavov na druhej strane Lamanšského kanálu. Tento vzťah bol nakoniec potvrdený svadbou sestry vojvodu Richarda II. Normanského s anglickým kráľom Ethelredom II. V roku 1013 bol Ethelred II. nútený utiecť do Normandie ku švagrovi Richardovi, kam ho vyhnali vikingské výpravy do Anglicka vedené dánskym kráľom Sweynom Forkbeardom, kde zostal tri roky. Keď sa Eduard Vyznávač v roku 1041 vrátil z otcovho exilu na pozvanie nevlastného brata Hardiknuta do Anglicka, priniesol so sebou aj vysokú normanskú vzdelanosť. S Eduardom III. Vyznávačom prišlo aj veľa normanských úradníkov a bojovníkov. Kráľ najal menší počet Normanov a z nich postavil anglické jazdectvo. Táto koncepcia nikdy úplne nezakorenila, ale je typickým príkladom krokov Eduardovej vlády. Menoval Roberta de Jumièges arcibiskupom v Canterbury a Ralfa Bojazlivého grófom z Herefordu. Eduard III. pozval v roku 1051 svojho švagra Eustacha II. de Boulogne na svoj dvor do Londýna. Táto udalosť mala za následok dosiaľ najväčší z raných konfliktov medzi Sasmi a Normanmi, ktorý skončil exilom grófa Godwina z Wessexu.

V roku 1066 najslávnejší normanský vojvoda Viliam Dobyvateľ dobyl Anglicko a Normani nahradili Anglosasov ako vládnucu vrstvu obyvateľstva. Po doznení počiatočnej vlny odporu voči Normanom sa tieto dve populácie začali miesiť, kombinovať zvyky a tradície. Normani sa potom stotožnili ako Anglo-Normani a všetky rozdiely definitívne vymizli v priebehu storočnej vojny, kedy sa anglo-normanská aristokracia identifikovala ako anglická. Jazyk Anglo-Normanov bol značne odlišný od francúzštiny. Jazyky Anglosasov a Anglo-Normanov sa premiešali a vytvorili stredovekú angličtinu.

Aj potom, čo anglická koruna stratila Normanské vojvodstvo a niekoľkokrát sa zmenila vládnuca dynastia, bolo spojenie s Francúzskom dlho udržiavané. Anglická šľachta bola časťou samostatnej francúzsky hovoriacej kultúry a mnohí mali svoje územia na francúzskej strane kanálu La Manche a pritom boli lénnikmi kráľov Francúzska a Anglicka. Anglickí králi ovládali časti (často veľké) francúzskeho územia na európskej pevnine. Ani stredovekí anglickí králi nezabúdali na vlastníctvo Normandie. Kráľ Richard I. Levie srdce je často považovaný za stelesnenie stredovekého anglického kráľa, ale v skutočnosti trávil viac času v Akvitánsku alebo na križiackej výprave než v Anglicku a ani nebol vychovaný v anglickom jazyku. Ani žiadny iný kráľ až do Richarda II. nemal angličtinu ako rodný jazyk. Väčšina stredovekých anglických kráľov si robila nároky aj na francúzsky trón.

Škótsky kráľ Dávid I.

Jeden z uchádzačov o anglický trón Edgar Atheling, rival Viliama I. Dobyvateľa, keď anglickú korunu nezískal, odplával do Škótska. Škótsky kráľ Malcolm III. sa oženil s Edgarovou sestrou Margaret a začal sa s Viliamom prieť o južné hranice Škótska. V roku 1072 sa vojsko Viliama Dobyvateľa vylodilo v Škótsku a Viliam postupoval po súši až k Abernethy, kde sa stretol so svojim loďstvom. Malcolm III. sa Viliamovi podrobil, sľúbil mu vernosť a dal svojho syna Duncana ako rukojemníka, čim rozpútal spory o to, či je škótska koruna vo vlastníctve anglického kráľa.

Normani ďalej prichádzali do Škótska, budovali tu svoje hrady a zakladali šľachtické rody z ktorých vzišli budúci králi ako napríklad Róbert Bruce. Kráľ Dávid I. bol povoľný k uvedeniu Normanov a normanskej kultúry do Škótska, čomu sa hovorí „Dávidovská revolúcia“. Sestra Dávida I. sa vydala za anglického kráľa Henricha I. a Dávid I. trávil na dvore svojho švagra veľa času, pretože potreboval jeho podporu proti svojmu nevlastnému bratovi Máelu Coluimovi mac Alaxandairovi, za čo Henricha obdaroval rozsiahlym územím v Škótsku. Proces „Dávidovska revolúcia“ pokračoval i za vlády Dávidových nástupcov a najrozsiahlejšie za vlády Viliama I. Normanská forma feudalizmu sa vo väčšej či menšej miere ujala vo väčšine Škótska.

Hrad Chepstow vo Walese vybudovaný v roku 1067 Williamom FitzOsbernom, prvým grófom z Herefordu

Normani ešte pred podrobením Anglicka nadviazali kontakty s Walesom. Eduard Vyznávač menoval vyššie spomenutého Ralfa Bojazlivého grófom z Herefordu a poveril ho bojom s Welšanmi, avšak napriek všetkej snahe o dobytie Walesu neuspeli.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Normané na českej Wikipédii.