Şanlıurfa

História mesta siaha až do čias starovekej Asýrskej ríše a v tomto období viackrát menilo svojich vlastníkov. Pôvodne mesto nieslo názov Orfa, či Urhai v gréckej variante. Počas vlády Seleuka I. bolo mesto premenované na Edessu podľa rovnomenného mesta v gréckej Macedónii a tento názov prevládal i v priebehu stredoveku. Okrem neho sa dočasne používal aj názov Antiochia na Kallirhoe.[2] Po rozpade Selukovskej ríše sa mesto stalo hlavným centom arabského kráľovstva Osroéné. Kráľovstvo bolo nárazníkovým štátom medzi Perziou a Rímom. Darilo sa tu rozvoju kresťanstva. Podľa legendy v Eusebiovej kronike zo 4. storočia sa kresťanstvo v Edesse rozšírilo za vlády kráľa Agbara V. Čierneho (40 – 50)[3][4] vďaka Tadeášovi z Edessy. V neskoršom období bolo z mesta do Byzantskej ríše prinených viacero kresťanských artefaktov spojených s kráľom Abgarom - údajný list Ježiša kráľovi Abgarovi, či slávny edesský mandylion - Kristov obraz.[5] Následne sa kresťanstvo v krajine rozšírilo najmä za vlády Agbara IX. (179 – 212), keď a stalo favorizovaným vyznaním.[4][6] Edessa sa stala významným centrom kresťanstva a sídlom biskupa, v samotnom meste sa nachádzalo okolo 12 kostolov.. Významná bola aj edesská teologická škola, ktorú v roku 363 založili imigranti z Nisibisu a v meste pôsobilo viacero sýrsky píšucich autorov,[5] mimo iné Efrém Sýrsky, Afrahat, či Jozue Stylita.[4] V meste vznikol aj sýrsky preklad Starého zákona zvaný Pešita, či významné dielo Diatessaron. V roku 232 sem boli z Indie prenesené pozostatky apoštola Tomáša.

Samostatnosť Osroéné bola postupne stále viac obmedzovaná, na konci 2. storočia sa stalo klientským štátom Ríma s pravdepodobne v roku 214 bolo integrované Rímskou ríšou.[3] V roku 260 sa v blízkosti Edessy odohrala bitka medzi perzským kráľom Šápúrom I. a cisárom Valeriánom, ktorý bol v boji zajatý. Cesta z Edessy do Karrhae (Harranu) sa stala nešťastnou aj cisárovi Caracallovi, ktorý bol zavraždený.

Podobne ako ostatné východné oblasti i Edessa sa v priebehu 4. a 5. storočia priklonila k východným verziám kresťanstva a z toho dôvodu bola edesská teologická škola pre jej nestoriánsku orientáciu v 5. storočí uzavretá.[4] Nová éra mesta sa začala za vlády Justiniána, ktorý mesto prestaval a premenoval na Justinianopolis.[7] Okrem časti Justiniánových hradieb však zo starovekého mesta zostalo len málo.[4] V roku 540 v meste vzniklo anonymné dielo Chronicon Edessenum (Edesská kronika). V roku 602 bolo mesto vrámci byzantsko-perzskej vojny obsadené Peržanmi, ktorí z mesta odviezli veľké množstvo cenností. Cisár Herakleios mesto v roku 628 od Peržanov znovu získal, avšak krátko na to bolo mesto po byzantskej porážke v bitke pri Jarmúku (636) v roku 639 obsadené Arabmi. Pod ich vládou mesto strácalo na význame až pokým nebolo za vlády Romana I. v roku 944 znovu dočasne obsadené generálom Jánom Kurkuom, ktorý z mesta do Konštantínopolu priniesol slávny mandylion.[5] Byzantská vláda nad mestom sa však dlhodobo neudržala. Na krátko sa do byzantských rúk opäť dostala v roku 1032, keď bola dobytá generálom Jurajom Maniakom. Ten do Konštantínopolu priniesol ďalšiu kresťanskú relikviu – list údajne napísaný samotným Kristom adresovaný legendárnemu kráľovi Abgarovi.[8] Byzancia Edessu však dlho udržať nedokázala a mesto v 11. storočí padlo do rúk Seldžuckým Turkom (resp. ich vazalom).

Z rúk moslimov mesto vytrhli v roku 1098 križiaci prvej križiackej výpravy. Šlo o prvý križiacky štát a jeho vládcom sa stal neskorší jeruzalemský kráľ Balduin I., ktorého neskôr vystriedal Balduin II. (tiež sa neskôr stal jeruzalemským kráľom). Do rúk moslimov mesto znovu padlo v roku 1146. Táto udalosť sa stala podnetom pre vyhlásenie druhej križiackej výprave, mesto sa však kresťanom znovu získať nepodarilo.[5]

V nasledujúcom období sa majitelia Edessy viackrát menili (Zengíovci, Ajjúbovci, Rumský sultanát, Ílchanát, Mamelukovia, Akkojunlu a Safíjovci) až pokým mesto v roku 1517 nezískali Osmanskí Turci.[2] Spolu s osmanskou nadvládou sa v meste opätovne začal používať najstarší názov Urfa. Významným je opis mesta od Evliyu Čelabiho zo 17. storočia. V meste sa navýšila moslimská populácia a nachádzalo sa tu 22 mešít a tri madrasy. Mesto tiež bolo významným obchodným centrom na karavánovej ceste a nachádzali sa tu asi štyri stovky obchodov. Navštívili ho aj viacerí európski cestovatelia. Počet obyvateľov v 19. storočí bol okolo 50 000, z toho zaokrúhlene asi 40 800 moslimov.[2] Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa počet kresťanskej (najmä arménskej) populácie v meste ešte viac znížil pre masakry z rokov 1895 a 1915. Po prvej svetovej vojne malo byť mesto podľa zmluvy zo Sévres Turecku odňaté a bolo dočasne okupované Britmi a Francúzmi.[2] Proti čomu bojovali kemalisti. Nakoniec sa mesto podarilo udržať pre Turecko a jeho súčasťou je dodnes.