Chorvátske kráľovstvo (925 – 1102)

Pozri aj: Dejiny Chorvátska, Chorvátske kniežatstvo a Sávske kniežatstvo

Slovanské kmene sa na územie Chorvátska dostali v 7. storočí, na miestne územie ich ako protiváhu Avarom mal pozvať byzantský cisár Hérakleios. Ako prvé boli prevažne osídlené kraje v severnej Dalmácii, odkiaľ sa postupne chorvátske osídlenie rozšírilo i po okolí. Na novo osídlenom území sa slovanské chorvátske kmene začali miesiť s pôvodným románskym (dalmátskym) obyvateľstvom, postupne prebiehala aj ich christianizácia. V ranom období spadalo územie pod rozličných cudzích vládcov a Chorvátske kniežatstvo nemalo ucelenú územnú podobu. Ako prvý vojvoda Chorvátov býva v historických prameňoch označovaný Trpimír (845 – 864), zakladateľ rodu Trpimírovcov, samotné chorvátske panstvo je však staršie. Mocenský vývoj v Chorvátsku v tomto období bol premenlivý a o vplyv sa snažila ako Byzantská ríša, tak i Franská ríša, či Benátky, z cirkevného hľadiska následne i Pápežský štát. V Slavónii sa rozkladalo kniežatstvo panónskych Chorvátov prezývané aj Sávske kniežatstvo.[1]

V 10. storočí na Balkáne povstali nové mocenské prvky - Uhorský štát s mocenským centrom v Panónii a Prvá bulharská ríša v juhovýchodnom Podunajsku. Práve Uhri okolo roku 900 obsadili Slavónsko a Bulhari dočasne obsadili Bosnu rozkladajúcu sa východne od vlastných chorvátskych zemí. V roku 910 sa chorvátskym kniežaťom stal Tomislav I., ktorý sa ukázal byť schopným vládcom. Po tom, čo boli Uhri zamestnaní bojmi s Bulharmi obsadil Slavóniu (niekdajšie Sávske kniežatstvo) a proti Bulharom hľadal pomoc u ich klasických nepriateľov, byzantských vládcov.[1]

List pápeža Jána X., v ktorom tituluje Tomislava I. ako kráľa Chorvátov

Oton Ivekovic: Korunovácia kráľa Tomislava I.

Vďaka dobrým vzťahom s pápežom bol Tomislav I. v roku 924[1] pápežom Jánom X. prehlásený za kráľa Chorvátov a podľa Dukljanskej legendy sa mala v roku 925 na zhromaždení všetkého ľudu (saboru) na Duvanjskom poli uskutočniť jeho korunovácia. Tomislavova moc bola uznaná aj Byzantskou ríšou, ktorá mu udelila titul prokonzula a potvrdila jeho zvrchovanosť nad dalmátskymi mestami a ostrovmi. Chorvátska moc v tomto období bola značná, aj keď počty uvádzané Konštantínom Porfyrogenétom sú zrejme prehnané (100 000 pešiakov a 60 000 jazdcov).[2] Chorvátsku ochranu v tomto období prijali aj vládcovia v Červenom Chorvátsku (južná Dalmácia/Hercegovina) a tribút Chorvátom v tomto období platili aj Benátky. Spory o nadvládu nad západným Balkánom vyústili do vojny v roku 927 po tom, čo Tomislav prichýlil srbského princa Zacharija Pribislavljavića z Rašky, ktorý utiekol pred cárom Simeonom. Vo vojne s Bulharmi Chorváti vyhrali a narozdiel od srbských krajín si udržali nezávislosť. Hoci sú presné podmienky mieru neznáme, tak zrejme Chorvátsko získalo aj výhodnú hranicu na juhovýchode.[1][2][3]

Po Tomislavovej smrti moc krajiny čiastočne upadla a spod vplyvu Chorvátska sa vymanili Neretvania. Po Trpimírovi II. na panovnícky stolec zasadli Krešimír I. a Miroslav, ktorí museli o moc bojovať s prvým historicky doloženým bánom Pribinom, ktorý spravoval Krbavu, Liku a Gacku. Po nástupe maloletého kráľa Miroslava sa Pribina ujal vlády nad krajinou a z túžby po moci Miroslava dokonca zavraždil. Šľachta však Pribinu za kráľa neuznala a Miroslavov brat Michal Krešimír II. bána v boji porazil a zabil.[1] O Krešimírovej vláde sa mnoho nevie, známa je však jeho žena Helena (Jelena), ktorá poskytla viacero donácií cirkvi.[2]

Okolo roku 960 sa územie Chorvátskeho kráľovstva rozšírilo o Bosnu. V tomto období sa o južné kraje začali zaujímať aj Uhri, ktorí boli po bitke na rieke Lech prinútení upustiť od svojich nájazdov na západ. Uhri obsadili Sriem i Slavóniu, ktoré boli výrazne vyľudnené, vlastné Chorvátsko v severnej Dalmácii však bolo od ich nájazdov ušetrené.[1]

V roku 970 sa chorvátskym kráľom stal Štefan Držislav, ktorý sa po boku Bazila II. zúčastnil bojov s bulharským cárom Samuilom. Samuil bol mocným a ambicióznym panovníkom a najmä spočiatku mal nad Byzantskou ríšou zasiahnutou vnútornými problémami mocensky navrch. To sa prejavilo i na situácii v Chorvátsku, ktoré bez podpory nedokázalo zabrániť strate Bosny a vyplieneniu bohatých prístavných Zadaru, Kotoru a Dubrovníka Bulharmi. Byzantský cisár sa však chorvátskemu spojencovi za podporu odmenil kráľovskou korunou a Štefan Držislav tak bol v Biograde korunovaný za Kráľa Chorvátska a Dalmácie. V roku 990 získal aj vysoký byzantský titul patrikios a následne aj titul eparchos. Štefan Držislav sa v krajine pokúsil zaviesť model primogenitúry a už za svojho života za spoluvládcu určil svojho syna Svetoslava. Po jeho smrti v roku 995 sa však proti novému usporiadaniu postavili Svetoslavovi bratia Krešimír (neskôr vládol ako Krešimír III.) a Gojslav a v krajine vypukla interná vojna. Situáciu využili Benátky, ktoré Chorvátom najprv prestali platiť tribút, a následne zabrali dalmátske mestá a ostrovy. Svetoslav navyše musel do Benátok poslať svojho syna ako rukojemníka. Do sporov zasiahol aj Samuil, ktorý sa tiež postavil na stranu Svetoslavových bratov, a kráľ tak musel z krajiny utiecť, pravdepodobne do Uhorska.[1] Po porážke Prvej bulharskej ríše (1018) sa do Chorvátka opäť rozšíril byzantský vplyv a krajina bola spojená s cisárskou mocou, hoci požívala väčšiu autonómiu ako ríšske provincie. Chorvátsky kráľ získal čestný titul patrícija. Po tom, čo bol z Benátok vyhnaný rod Orseolovcov sa Krešimír III. v roku 1024 pokúsil znovu ovládnuť Dalmáciu, no záujem o ňu mala aj Byzantská ríša, takže Chorvátsko územie nezískalo. Spolu s rodom Orseolovcov sa do Uhorska dostal aj syn kráľa Svetoslava, ktorého uhorský kráľ v roku 1027 dosadil do Slavónskeho kniežatstva (aj Slavónsky banát), a územie voľne priviazal k Uhorsku. Krešimír III. sa pokúsil s Byzanciou rokovať o prinavrátení dalmátskeho územia Chorvátsku, avšak úspech nedosiahol. Po smrti byzantského cisára Romana III. byzantská moc na Balkáne zoslabla a syn Krešimíra III. Štefan I. sa pokúsil Dalmáciu získať násilne. Následné rokovania však nevyšli a Byzancia do Dalmácie poslala loďstvo. Situácia sa upokojila po tom, čo strany v roku 1045 uzavreli kompromisný mier, v ktorom Chorvátsko získalo časť pobrežia s výnimkou Zadaru, ktorý krátko po tom získali Benátky.[4]

Kráľ Demeter Zvonimir na maľbe Celestina Medovića

Nezávislosť Chorvátsko opätovne získalo za vlády Petra Krešimíra IV. v druhej polovici 11. storočia. Okolo roku 1060 pod svojou vládou znovu zjednotil Chorvátsko, Dalmáciu i Bosnu. V tomto období sa do dalmátskych miest stále viac a viac dostáva chorvátsky prvok a miestne románske obyvateľstvo sa asimiluje (slavonizuje). Krajina sa vnútorne rozčlenila okrem žúp aj na tri na menšie územné celky - bánoviny v Prímorí, Slavónii a pravdepodobne v Bosne. Ich charakter nie je úplne zrejmý, zrejme však šlo o jednotky podobné údelným kniežatstvám. Novou hrozbou pre krajinu sa v tomto období stávajú sicílski Normani, ktorí dobyli byzantské územia na juhu Talianska, a ktorí útočili aj na chorvátske územia. Normani na istý čas dokonca obsadili pás dalmátskeho pobrežia a časť vnútorného Chorvátska. Záver Krešimírovej vlády je preto nejasný, podľa niektorých názorov vládol spolu so slavónskym bánom Zvonimírom (vládol na území, ktoré pred tým obsadili Uhri, ide o neskoršieho kráľa Demetera Zvonimíra), iné názory za jeho spoluvládcu uvádzajú neistého vojvodu Štefana, snáď synovca Petra Krešimíra IV. Podľa prameňov sa mal v roku 1074 stať chorvátskym kráľom aj normanský gróf Amicus, ktorý dočasne ovládal minimálne časť územia s významnými chorvátskymi centrami. Podľa iných názorov zase v roku 1074 – 1075 v krajine vládol Peter Slavac z rodu Kačićov.[5] V roku 1075 boli Normani z Jadranu vyhnaní vďaka Benátčanom a dóža Domenico Silvio sa následne ako dalmátsky vojvoda ujal vlády nad dalmátskymi mestami. V tomto období Chorvátsko znovu prišlo aj o Bosnu, ktorú následne získalo srbské kniežatstvo Zeta.[6]

O územie Chorvátska mali v tomto období záujem Uhorsko, i západné panstvá Svätej ríše rímskej. Ulrich I., vládca Istrijského a Kraňského markgrófstva, ktorý dostal od cisára ako léno na úkor Chorvátska časti Istrie a ostrovy Krk, Cres a Osor, kde vznikla dočasná Dalmátska marka. Po Ulrichovej smrti ale územie znovu pripadlo Chorvátsku. V roku 1075 sa na chorvátsky trón za pomoci uhorského kráľa Ladislava I. dostal Demeter Zvonimír, manžel Ladislavovej sestry Heleny, ktorý bol pravdepodobne potomkom bývalého kráľa Svetoslava. Zvonimírova vláda však bola chorvátskou šľachtou spochybňovaná, a aby si Zvonimír udržal moc, požiadal o korunováciu pápeža. Gregor VII., ktorý týmto aktom mohol výšiť prestíž pápežskej mocenskej náuky do Chorvátska vyslal legáta Gebiz(on)a, ktorý Zvonimíra v Soline korunoval, a na znak vazalského postavenia Chorvátska voči Pápežskému štátu mu odovzdal pápežskú korúhvu. Chorvátsko sa tak v boji o investitúru postavilo na stranu pápeža a pápežovi sa aj zaviazalo platiť ročný tribút 200 bezantov (daň svätého Petra). Ako spojenec pápeža Zvonimír následne viedol napr. lokálne spory s istrijským kniežaťom (vitézom) Vecelinom.[5]

Spory malo Chorvátsko v tomto období aj s Benátkami, ktoré si robili nároky na dalmátske mestá. V roku 1085 získali Benátky za pomoc byzantskému cisárovi Alexiovi I. proti Normanom zlatú bulu, ktorá im mimo iných výhod pririekla i právo na dalmátske mestá, a Benátky tak získali cenný argument pre boj proti Chorvátom. Záver Zvonimírovej vlády je nejasný a dodnes zostáva predmetom sporov. Po smrti pápeža Gregora VII. začal kráľ pravdepodobne hľadať spojencov v Byzancii, čím si však znepriatelil časť chorvátskej šľachty, a podľa legendy mal byť v roku 1089 na Kninskom poli zavraždený. Dukljanská kronika za príčinu Zvonimírovej vraždy zase pokladá kráľov úmysel zúčastniť sa svätej vojny, s čím nemali jeho vazali súhlasiť pre únavu krajiny po vojnách, táto verzia je však málo pravdepodobná. Podľa splitského historika Tomáša mal byť naopak Zvonimír posledným chorvátskym panovníkom, ktorý zomrel prirodzenou smrťou, a k povstaniu teda nemuselo vôbec dôjsť. Zvonimír zomrel bezdetný (jeho jediný syn Radovan zomrel okolo roku 1083) a v roku 1089 sa tak moci ujal Štefan II. (podľa niektorých názorov vyššie spomínaný vojvoda Štefan), ktorý však vládol len do roku 1091. Spolu s kráľom Štefanom II. vymrel aj rod Trpimírovcov.[5][6]

Opis údajnej dohody medzi chorvátskymi šľachticmi a uhorským kráľom zo 14. storočia (tzv. pacta conventa)

Peter Svačić po bitke pri Petrovej gore, maľba od Otona Ivekovica

Po smrti kráľa Štefana II. sa Helena, vdova po Demeterovi Zvonimírovi, obrátila so žiadosťou o pomoc na svojho brata, uhorského kráľa Ladislava I., ktorý obsadil časť slavónsku časť Chorvátskeho kráľovstva a požiadal pápeža o nárok na celé Chorvátsko. To sa však nepáčilo byzantskému cisárovi Alexiovi I., na ktorého sa obrátila časť dalmátskej šľachty. Alexios I. preto na Uhrov poštval nomádskych Kumánov, ktorí pred tým lúpili v Bulharsku. Ladislavovu prípadnú vládu v Chorvátsku zrejme pre zásah Alexia I. neposvätil ani pápež Urban II. a Uhorsku preto pripadla iba Slavónia,[5] v ktorej Ladislav ponechal svojho brata Álmoša.

Álmoša za svojho vládcu uznala iba časť šľachty a ďalšia časť zvolila za kráľa Petra Svačića. Okrem nich sa vlády v dalmácii pod taktovkou Byzancie ujal syn Normana Amica - Guifred. V roku 1095 zomrel uhorský kráľ Ladislav a Petrovi Svačićovi sa podarilo od Uhorska opätovne získať Slavóniu. Ladislavov nástupca Koloman však o Chorvátsko hodlal bojovať a po tom, čo si zaistil dobré vzťahy s pápežom i Normanmi v roku 1097 vtrhol do Chorvátska, a v bitke pri Petrovej gore (Bitka pri Gvozde) Chorvátov porazil a Petra Svačića zabil. Uhorské vojská následne obsadili hlavné sídelné mesto Knin i korunovačné mesto Biograd. Krátko po tom sa však Uhri pre konflikt s Kyjevskou Rusou a Kumánmi stiahli do Uhorska. V roku 1102 sa Koloman do Chorvátska vrátil znovu a pripojil Chorvátsko k Uhorsku na ďalších 700 rokov. Byzantská ríša viazaná organizovaním križiackej výpravy a bojmi na východe nemala ako zareagovať. Presné udalosti pripojenia sú predmetom sporov. Podľa legendy mala byť Kolomanova vláda dohodou (pacta conventa, dohodnuté zmluvy) uznaná predstaviteľmi dvanástich chorvátskych rodov (či kmeňov) a výmenou za to im mali byť potvrdené všetky dovtedajšie privilégiá. V neskoršom období bola dohoda vykladaná ako zmluva chorvátskeho národa a uhorského panovníka, podľa ktorej Chorvátsko de iure nikdy nestratilo nezávislosť. Teória pacty conventy však býva historikmi často spochybňovaná, pretože nie je jednoznačne dokázaná (zachoval sa len údajný opis zo 14. storočia). Najmä v 19. storočí sa objavili aj úvahy o anexii kráľovstva a nie o vzniku personálnej únie na základe dohody.[5][7]

Christianizácia Chorvátov prebiehala už od ich príchodu na Balkán. Podieľali sa na nej jednak byzantskí, no i latinskí (talianski a franskí) kňazi, významnú úlohu zohrával v ranej histórii Akvilejský patriarchát. V priebehu historického vývoja začali Chorváti viac inklinovať k latinskému západu a Pápežský štát sa stal významným činiteľom v chorvátskych dejinách. Medzi prvé kresťanské centrá patrilo obnovené Salonské (Splitské) arcibiskupstvo a zvláštne chorvátske biskupstvo v meste Nin (episcopus Croatorum), ktoré podliehalo priamo rímskej kúrii. Biskupstvo v Nine (založené v roku 864) však začalo byť latinským klérom vnímané ako problematické, pretože sa vymykalo spod autority pápeža, a na jeho území taktiež pôsobila menšia časť slovanských učencov z Veľkej Moravy. Títo vzdelanci sa pridržiavali sa pred tým odsúdenej slovanskej liturgie a na území biskupstva zakladali slovanské kláštory. V spojitosti s touto otázkou sa preto na kráľa Tomislava obrátil pápež Ján X. Už v roku 925 sa z tohto dôvodu v Splite uskutočnil snem, ktorý Ninské biskupstvo podriadil arcibiskupstvu v Splite a výrazne bola obmedzená staroslovienska liturgia. Ninský biskup Grgur síce protestoval, avšak nedosiahol žiadny výsledok a v roku 928 následne dokonca Ninské biskupstvo zaniklo, a jeho územná jurisdikcia sa zverila biskupstvám podriadeným Splitu. Po tom, čo sa začiatkom 11. storočia dostalo Chorvátsko pod nadvládu Byzantskej ríše splitský arcibiskup znovu uznal jurisdikciu konštantínopolského patriarchu, čo sa ale nepáčilo časti kléru. O znovu vytvorenie chorvátskej národnej cirkvi (zrejme slovanskej) sa v tomto období navyše pokúsil kňaz Sedeh, ktorý však v roku 1024 zomrel a spolu s ním upadla i myšlienka podobnej cirkvi.[4][8]

Chorvátska sa ako krajiny na pomedzí latinsko-gréckeho sveta značne týkala Východná schizma. Konštantínopolský patriarchát si činil nárok na jurisdikciu nad Dalmáciou a miestny splitský biskup Dobralja uznával konštantínopolskú autoritu a pridržiaval sa východného rítu. Pápež preto do Splitu poslal zvláštneho legáta, ktorý Dobralju pod zámienkou nedodržiavania celibátu zosadil a vyhnal. V roku 1060 boli následne na synode v Splite prijaté za záväzné viaceré západné tradičné prvky ako celibát, zákaz dlhých brád, alebo povinnosť znalosti latinčiny. Znovu obnovené aj biskupstvo v Nine, slovanská liturgia však už bola pre represie na ústupe a biskupstvo bolo latinské. V roku 1064 sa uskutočnila ďalšia synoda, ktorá potvrdila závery predchádzajúcej synody a odsúdila najväčšieho odporcu Ulfa. V 11. storočí mal významné postavenie aj kninský biskup, ktorý bol zároveň biskupom kráľovským (regalis episcopus Chroatiae), a teda hlavnou cirkevnou autoritou v kráľovskom Chorvátsku. Kninský biskup už dlhodobo uznával autoritu pápeža a väčšie problémy na jeho území nevznikli. V tomto období postupne ustupuje vplyv slovanských kresťanov, ktorí začali byť vnímaní ako heretici a Chorvátsko sa tak pripojilo k latinskej cirkevnej sfére. V roku 1094 vzniklo z vôle Ladislava I. ako uhorský mocenský nástroj aj Záhrebské biskupstvo v Slavónsku, ktoré však prislúchalo uhorskej cirkevnej správe (t.j. arcibiskupstvu v Kaloči). Následne bolo koncom storočia Ladislavom I. založené aj biskupstvo vo Varaždine.[2][8][9]

Kostol svätého Kríža v Nine, predrománska architektúra

Kostol svätej Lucie neďaleko Bašky obsahuje nápisy v hlaholike

Tzv. baščanska ploča, pamiatka chorvátskej tvorby v hlaholike

Spolu s christianizáciou územia a vznikom cirkevnej správy sa v krajine začal rozvíjať aj kláštorný život, ktorý spočiatku reprezentovali benediktínski z hory Monte Cassino a slovanskí mnísi. Kým slovanská kultúrna tradícia nadväzovala na veľkomoravské učenie a využívala hlaholiku, benediktíni preferovali latinský jazyk.[8]

Benediktínski mnísi postupne slovanských „glagolášov“ vystriedali a istú výnimku tvorili len kostoly a kláštory na Krku, a spočiatku i Kláštor svätého Jána Evanjelistu v Biograde založený v roku 1059 Petrom Krešimírom IV. Z konca 11. storočia sa v hlaholike zachovali tzv. Viedenské listy a niekoľko nápisov na ostrove Krk (napr. tzv. baščanska ploča v Kostole svätej Lucie v Baške, valunská ploča na ostrove Cres, či plominský a grdoselský nápis na Istrii). Nárast chorvátskych hlaholikových písomností v neskoršom období niektorí odborníci vysvetľujú tým, že tieto diela nemuseli vzniknúť z pôvodnej moravskej verzie hlaholiky, ale sa do Chorvátska dostali z iných post-veľkomoravských centier (Srbsko, Macedónsko). Medzi mužské kláštory v Chorvátsku patrili aj: Kláštor svätého Petra v Sele, Kláštor svätého Tomáša v Zadare, medzi ženské napr. Kláštor svätého Mikuláša v Trogire, Kláštor svätého Tomáša v Biograde, či Kláštor svätého Benedikta v Splite. Práve v Splite sa koncom 11. storočia rozvinula činnosť skriptória miestnej kapituly, ktorá mohla nadviazať na staršiu miestnu tradíciu. Vznikol tu napr. Splitský index. Ďalším významným dielom je napr. Osorský evanjeliár z Kláštora svätého Mikuláša na ostrove Osor. Z nebiblickej literatúry boli významné legendy a životopisy svätých. Medzi diela nenáboženského charakteru patrilo dielo Michala zo Salony z obdobia okolo roku 1010, ktoré sa zaoberalo dejinami chorvátskych území, známe je však len z neskorších zmienok.[8] Najstaršia zachovaná kronika Kraljestvo Hrvata pochádza z rokov 1074 – 1075.[10]

Reliéf s postavou kráľa, splitská krstiteľnica

Územie Chorvátska sa nachádzalo v oblasti, ktorá bola úzko spätá s antickou rímskou a byzantskou kultúrou. Z 10. storočia pochádza Višeslavova krastiteľnica v meste Nin, či sarkofág splitského arcibiskupa Jána z Ravenny Medzi klasické stavby patria malé predrománske, a románske kostoly, či rotundy alebo trojloďové baziliky typické pre benediktínske prostredie. Medzi významnejšie stavby patria: Kostol svätého Donáta v Zadare, Kostol svätého Lukáša v Uzdolje, Kostol svätého Juraja v Putalje, Kláštor svätého Štefana pri Splite, či Opátstvo a Kostol svätého Bartolomeja pri Knine. Významné budovy nadväzujúce na byzantskú tradíciu sa nachádzali v dalmátskych mestách (Trogir, Zadar, Solin, Dubrovník,..). Pomerne zachované sú fragmenty chorvátskeho sochárstva, z fresky sa zachovali fragmenty v zadarskom Kostole Panny Márie.[8]

Spolu s rozvojom chorvátskej štátnosti sa od 8. storočia započala aj diferenciácia miestnej spoločnosti, čo bohato dokladajú archeologické nálezy. Obdobne ako v iných slovanských krajinách sa základnou správnou jednotkou stali župy na čele so županom (lat. comes, či iudices), ktoré sa spomínajú už v 9. storočí, neskôr sa objavili aj väčšie jednotky bánoviny na čele s bánom (gr. boanos). Byzantský cisár Konštantín VII. vo svojom diele spomína, že v Chorvátsku v 10. storočí existuje jedenásť žúp a jedna bánovina. V neskoršom období sa spomínajú tri až bánoviny. Druhú formu privilegovanej vrstvy tvorili hodnostári na kráľovskom dvore ako dvorský župan, palácový župan (iupan palatinus), župan komorník (iupan camerarius), župan maršál (iupan cavallarius). Od 11. storočia sa vytvára aj viacero menších úradov (notári, sokolníci,...) Medzi významné rody okrem vládnucich Trpimírovcov patrili: Svačićovci, Šubićovci, Tugomirićovci, či Kačićovci a iní. Spolu s feudalizáciou spoločnosti sa rozmáhalo aj vlastníctvo privilegovaných vrstiev, ktoré sa získavali donáciami od panovníka. Rozlišovalo sa pritom od držby a vlastníctva, spočiatku boli majetky kráľom darované len nededične. Nižšie vrstvy obyvateľstva boli v rozličnom postavené od slobodných obyvateľov (villani), ktorými bola spočiatku väčšina obyvateľstva po nevoľníkov, kolónov, či otrokov. Vrstva otrokov a kolónov však v neskoršom období zanikla.[11][12]

Odlišné spoločenské postavenie a správu mali bohaté dalmátske mestá, ktoré svoju správu budovali na antických základoch. Hlavnou formou ich príjmov bol výnosný námorný obchod. Mestá boli samostatnými právnymi subjektami a mali vlastné zákony i samosprávu. Spočiatku v nich žilo pôvodné románske (dalmátske) obyvateľstvo, postupne sa však i na ich obyvateľstve premietol slovanský - chorvátsky vplyv. Medzi najvýznamnejšie prímorské mestá patril Zadar (Diadora, Iadera), Split (Aspalaton), Trogir (Tragurium, Tetrangurion), Skradin a južný prístav Dubrovník (Ragusa). V neskoršom období nadobudli veľký význam aj Šibenik a Biograd (Belegradon).[11]