Chorvátske kniežatstvo

Slovania na Balkán začali prenikať už v 6. storočí, keď, spolu s Avarmi útočili na byzantské územia a plienili bohaté mestá. Súčasťou týchto slovanských kmeňov boli aj Chorváti.[1]

Pôvod Chorvátov je predmetom sporov. Podľa diela O správe ríše od byzantského cisára Konštantína VII. Porfyrogennéta z 10. storočia prišli Chorváti na územie dnešného Chorvátska zo svojich sídlisk vo Veľkom, či Bielom Chorvátsku na severe. [pozn. 1] Podľa jeho správ ich na pôvodne byzantské územie pozval cisár Hérakleios, ktorý tak chcel na severe získať protiváhu Avarskej ríši, ktorí prenikali na byzantské územia. Podľa byzantskej tradície mali Chorváti do ich novej vlasti prísť pod vedením siedmich súrodencov (spravidla päť bratov a dve sestry) niekedy v prvej polovici 7. storočia.[pozn. 2] Iné teórie hovoria o ich príchode do Dalmácie až v 8., či 9. storočí. Ako prvé osídlili okolie severnej Dalmácie (tzv. Dolná Dalmácia (Dalmatia Inferior). Na novom území sa stretli s pôvodným románskym - dalmátskym obyvateľstvo, s ktorým začali v neskoršom období splývať, až ho nakoniec v 19. storočí pohltili.[2]

Vznik chorvátskeho štátu bol zložitým procesom, ktorý nebol spojený s jedným centrom, ale viacerými oblasťami. Spočiatku Chorváti opanovali územie tzv. Kráľovského Chorvátska (od pohoria Velebit po rieku Zrmanje a Cetinu a pohorie Mosor. V 9. storočí sa ich panstvo rozšírilo po pohorie Velika Kapela na územie zvané Bánske Chorvátsko. Chorvátska Dalmácia bola označovaná aj ako Prímorie (Maritima).[2]

Menovite sa ako prvý chorvátsky panovník býva označovaný Porga, ktorý mal vládnuť v polovici 7. storočia. Niekedy ale býva stotožňovaný s neskorším vládcom Bornom. Chorváti už od čias Porgovho otca bojovali s Avarmi a v 8. storočí sa do oblasti dostali aj Frankovia, ktorí oblasť dolnej Panónie opanovali. Začiatkom 9. storočia, zrejme a vlády Višeslava, Frankovia opanovali aj Dalmátske Chorvátsko, na území však ponechali vládnuť miestnych panovníkov, hoci podliehali správe friulských markgrófov. V roku 819 franský nátlak však prinútili sávske knieža Ljudevíta povstať a vtedajší vládca v Chorvátsku, vojvoda Dalmácie a Liburnie (dux Dalmatiae atque Liburniae) a knieža Gatčanov (legati...ducis Guduscanorum) Borna sa pridal na stranu Frankov. V tomto období dochádza aj k definitívnemu krstu Chorvátov.[3] Po Bornovi miestni veľmoži za vládcu zvolili jeho vnuka Vladislava, ktorého následne schválil aj franský panovník Ľudovít Pobožný. V nasledujúcom období však vplyv Frankov v krajine zrejme upadol, pretože sa krajina nespomína pri deleniach ríše v rokoch 817 a 843. Vladislavov nástupca Mislav, ktorý nemusel riešiť franskú nadvládu sa preto orientoval na boj s Byzanciou a Benátkami. Benátky sa v tomto období vďaka byzantskej slabosti prvýkrát v histórii ujali vlády nad časťou Dalmácie, ale narazili na Chorvátov a ich spojencov Neretvanov. Mislav podľa benátskeho kronikára Jána Diakona Benátky porazil a okolo roku 839 s nimi uzavrel mier. Centrum chorvátskej moci sa v tomto období presunulo z Ninu do Klisu neďaleko Splitu.[2]

Delegácia Chorvátov a Srbov u byzantského cisára Bazila I., Skylitzova kronika, Madridský kódex

Ako prvý vojvoda Chorvátov (Dux Chroatorum) sa historických prameňoch[pozn. 3] vyskytuje nástupca kniežaťa Mislava Trpimír, ktorý je zároveň zakladateľom chorvátskej kráľovskej dynastie Trpimírovcov. Saský benediktínsky mních Gottschalk (aj: Gotšalk, Gotchalk) Trpimíra dokonca tituluje za kráľa Slovanov. Trpimírova vláda je spojená s bojmi s byzantskou vládou v Dalmácii, a s bojmi proti Bulharom, kde vystupoval ako franský spojenec. Asi v roku 855 odrazil útok Borisa I. a následne s Bulharmi uzavrel mier. Trpimír sa venoval aj šíreniu kresťanstva v jeho krajine, v roku 852 dokonca pozval benediktínov z italského Monte Cassina, ktorý v Chorvátsku založili prvý klášor v Rižiniciach poblíž Klisu.[4] V profranskej a protibyzantskej orientácii pokračoval aj ďalší knieža Domagoj, ktorý ale zrejme nepochádzal z Trpimírovho rodu. V roku 866 chorvátske pobrežie zastihol už druhý saracénsky útok, zameraný však bol skôr na bohaté byzantské prístavy. Chorváti sa však následne zúčastnili ťaženia Frankov na arabské Bari. V roku 871 musel Domagoj čeliť byzantskému vpádu do Chorvátska a Neretvy. Ako zámienku útoku Byzancia využila údajné prepadnutie pápežských legátov vracajúcich sa z Konštantínopola do Ríma. Ľudovít II. následne poslal Bazilovi I. protestnú nótu a kým Neretvania sa dostali pod nadvládu Byzancie, Chorváti zostali pod patronátom západného cisárstva. Hranica medzi oboma sférami ležala ako dovtedy na rieke Cetina. Spory malo Chorvátsko aj s Benátkami, ktoré podliehali Byzancii. Benátsky kronikár Ján Diakon Domagoja dokonca nazval "najhorším slovanským vojvodom" (pessimus sclavorum dux). V roku 874 sa Byzantská ríša pokúsila vyvolať v Chorvátsku proti Domagojovi prevrat, ktorý sa však nevydaril. V roku 876 do chorvátskej politiky zasiahol aj Pápežský štát, ktorý Domagoja požiadal, aby ukončil útoky na Benátsku republiku, a za vlády Domagojovho nástupcu Iljka bol medzi stranami uzavretý mier. Po tom, čo Franskú ríšu zasiahli vnútorné dynastické rozpory sa Chorvátsko osamostatnilo. Situácie využila ale aj Byzantská ríša, ktorá v roku 879 Iljka zvrhla a na trón dosadila Trpimírovca Zdeslava, čím sa krajina dostala do byzantskej sféry vplyvu. Na pobreží dnešného Chorvátska založil Bazil I. themu Dalmatia a nariadil miestnym mestám, aby Zdeslavovi odvádzali daň vo výške 710 solidov, čo podľa dnešných historikov mala byť daň z mieru. I napriek byzantskej nadvláde a príchodu byzantských misionárov na južné územia pri Čiernej hore,[4] krajina v ďalšom období nábožensky viac inklinovala k rímskym pápežom, než ku konštantínopolským patriarchom.[2]

Listina kniežaťa Mutimíra z roku 892

Nosník a štít s inskripciou kniežaťa Branimíra, 879

Zdeslavova vláda netrvala dlho a už v tom istom roku sa moci v Knine ujal Branimír, ktorý bol podľa Jána Diakona nepochádzal z trpimírovskej dynastie. Branimír býva považovaný za prvého vládcu nezávislého kniežatstva.[5] Branimír svoju politiku neviazal ani na Frankov, ani na Byzantskú ríšu, a aby si posilnil svoje postavenie, požiadal o patronáciu svätého Petra, ktorú mu Ján VIII. udelil. Podobne ako Zdeslavovi aj Branimírovi odvádzali dalmátske mestá daň za mier a podobne za slobodný obchod a prepravu tovaru platili aj Benátky. V roku 892 sa novým kniežaťom stal Trpimírov syn Mutimír, ktorý pokračoval v Branimírovej pápežskej politike. Za vlády Mutimíra zaniklo susedné, chorvátske Sávske kniežatstvo. Dobrým vzťahom s Pápežským štátom sa tešil aj knieža Tomislav I. Tomislav výrazne posilnil moc kniežatstva, vystaval silnú armádu a využil zmätku na Balkáne vyvolanom bojmi Bulharov s Byzanciou a Uhrami, a získal od Uhrov územie bývalého Sávskeho kniežatstva. V roku 924 mu pápež Ján X. udelil titul kráľa a jeho moc titulom prokonzula uznala aj Byzantská ríša. Ďalej pozri Chorvátske kráľovstvo (925 – 1102).[2]

Kostol svätej spásy v Cetine je jednou z najstarších sakrálnych stavieb v Chorvátsku

Christianizácia nového etnika na Balkáne bola záujmom viacerých kresťanských centrier, a preto sa tento zložitý proces započal už krátko po usadení Chorvátov v Dalmácii. Už za vlády cisára Hérakleia v 7. storočí prišli k chorvátskym kmeňom kňazi z Ríma a od roku 641 na ich panstve pôsobil opát Martin. Na prelome 7. a 8. storočia začala byť v Chorvátsku oživovaná staršia rímska cirkevná správa, vrámci ktorej bolo v Splite v polovici 7. storočia bolo obnovené Salonské biskupstvo neskôr povýšené na arcibiskupstvo. V tomto období nastáva aj krst časti Chorvátov z rúk Jána z Ravenny. Byzantský cisár Konštantín Porfyrogennét hovorí o christianizácii Chorvátov v 9. storočí za vlády kniežaťa Bornu (Porina), keď na území opäť operovali kňazi z Ríma. Chorvátsko nachádzajúce sa na rozhraní západného (franského) a východného (byzantského) sveta bolo miestom jurisdikčných sporov rímskeho pápeža a konštantínopolského patriarchu. Záujem o toto územie mal aj Akvilejský patriarchát sídliaci na severe Talianska. Vrámci Akvileje bola situácia o to zložitejšia, že jeho klérus bol rozdelený na dva tábory - jeden podporovaný Frankami v Cividale a druhý zoskupený okolo gradského patriarchu podporovaný Byzanciou.[6]

Kostol svätého Kríža v Nine, predrománska architektúra

Za vlády kniežaťa Trpimíra okolo roku 864 vzniklo zvláštne biskupstvo aj v meste Nin. Ninské biskupstvo nadväzovalo na starší archipresbyterát a pravdepodobne bolo založené Rímom. Biskupstvo bolo vyňaté z jurisdikcie Splitského arcibiskupstva, ktorý v tom čase uznával autoritu konštantínopolského patriarchátu, a priamo podliehalo Rímu.[4] Vznikom biskupstva v krajine vznikla domáca cirkev podobne ako tomu bolo v iných slovanských štátoch Bulharsku, či na Veľkej Morave a spolu s ňou vzrástla i prestíž a vzdelanosť krajiny. V biskupstve však došlo k jurisdikčným sporom, pretože sa miestna cirkev snažila vymaniť z rímskej moci. Najprv sa tak udialo za episkopátu biskupa Theodosia, ktorý sa odmietol dostaviť na vysvätenie do Ríma a ktorého na ninského a salonského biskupa vysvätil akvilejský patriarcha Walbert. Spor sa však nakoniec podarilo urovnať. Druhýkrát sa biskupstvo osamostatnilo za episkopátu ninského biskupa Adelfreda a spory o jurisdikciu nad biskupstvom sa skončili až za vlády prvého chorvátskeho kráľa Tomislava I. v roku 925.[6]

Zvláštnosť Ninského biskupstva spočívala aj v jeho slovansko-liturgických základoch. Po smrti moravského arcibiskupa Metoda v roku 885 boli žiaci Cyrila a Metoda z Veľkej Moravy vyhnaní a časť z nich sa usídlila aj v Chorvátsku. Jedným z ich útočísk bol aj Nin, kde krátko po svojom príchode začali rozvíjať chorvátske staroslovienske písomníctvo, zakladať slovanské kláštory a slúžiť omše v staroslovienčine. Táto skutočnosť neskôr spôsobila odpor latinského kléru a staroslovienčina začala byť potláčaná,[6] viac pozri v článku Chorvátske kráľovstvo (925 – 1102).

Centrami vzdelanosti boli kláštory a biskupské sídla. Z raného obdobia chorvátskeho štátu sa zachovalo pomerne málo pamiatok. Z latinsky písaných textov vyniká iluminovaný Splitský evanjeliár (Evangeliarium spalatense) z konca 8. storočia. V kláštornom prostredí vzniklo viacero legiend miestnych svätcov ako zápis o prenesení ostatkov svätého Trifóna do Kotoru, životopis svätého Hilaria, životopis rabského biskupa Gaudentia a ďalšie. Na chorvátskom území sa zachovalo aj viacero budov z raného obdobia chorvátskych dejín, ale ich presná datácia je zložitá a mnohé pamiatky, ktorým bol pripisovaný vznik v 9. storočí vzniklo podľa novších poznatkov o storočie neskôr.[6]

Už za vlády prvých Trpimírovcov v krajine existovali prvé základné župy na čele so županmi. Župy sa skladali z dedinských občín. V správe boli podľa historických predpokladov využívané byzantské prvky a prvky slovanskej kmeňovej správy. Občianska štruktúra v krajine bola v ranom štádiu existencie štátu pestrá, obyvateľstvo sa delilo na slobodné a neslobodné, pričom vrámci neslobodných obyvateľov existovalo viacero typov viazanosti. Spočiatku existovalo otroctvo, i vrstva kolónov, ktoré však v neskoršom období splynuli s poddanskou vrstvou.[7]

Zoznam panovníkov podľa údajov z:[2]

• Porga (či Borko, chorv. Porin) (7. stor.), vodca Chorvátov
• Višeslav (sporný vládca na počiatku 9. storočia)
• Borna (okolo 818 – 821), prvý istý vládca Dalmátskeho Chorvátska
• Vladislav (821 – 835)
• Mislav (835 – 845)
• Trpimír (845 – 864), prvýkrát sa využíva titul knieža Chorvátov
• Domagoj (864 – 876)
• Iljko (876 – 878)
• Zdeslav (879)
• Branimír (879 – 892)
• Mutimír (aj Muncimír) (892 – 910)
• Tomislav I. (910 – 925/930), prvý chorvátsky kráľ od roku 924/925