Fókas

Fokas bol stotníkom vo vojsku, ktorému cisár Maurikios I. vydal v zime roku 602 rozkaz prezimovať na avarskom brehu Dunaja. Vojaci sa však vzbúrili a vymenovali Foka, ktorý bol výrečným rečníkom a neustále vyzýval na vzburu, za exarchu. Thrácka armáda sa potom obrátila proti Konštantínopolu. V hlavnom meste povstala proti málo obľúbenému (i keď vojensky úspešnému) Maurikiovi aj jedna zo strán v cirku – zelení. Takisto časť senátu otvorene podporovala povstanie. Cisár zo strachu o život utiekol na ostrov blízko Chalkedonu, zatiaľ čo Fokas, ktorému zelení otvorili brány mesta, vpochodoval do Konštantínopolu. Potom ako sa Fokas dal aklamáciou potvrdiť za cisára, dal Maurikia a jeho synov zajať a následne brutálnym spôsobom odpraviť.

O nasledujúcich rokoch podávajú historické pramene pochmúrny obraz. Nevzdelaný Fokas, ktorý sa údajne v sacru palatiu oddával pitkám a hanebnostiam všetkého druhu, patril zrejme k tým byzantským cisárom, ktorým chýbali akékoľvek predpoklady na vládnutie. V krátkom čase, kedy mal zrejme len nepatrné zdanie o povinnostiach cisára alebo o štátnych a cirkevných záležitostiach a ani sa nesnažil im porozumieť, stratil všetok zmysel pre realitu a veril, že je Bohom vyvolený. Pre svoju patologickú podozrievavosť dal vyvraždiť veľkú časť byzantských elít, čím spôsobil ríši ťažko napraviteľné škody.

Pramene líčia Foka ako ukážkového tyrana. Sami zelení, strana v cirku, ktorá dopomohla Fokovi k trónu, upadli do podozrenia, že pripravujú sprisahanie proti cisárovi, potom ako s jeho pomocou zdecimovali svojich súperov – modrých. Onedlho sa Fokas spojil s modrými, pretože mu bolo jasné, že bez podpory aspoň časti ľudu nemôže ďalej vládnuť. Za mestského prefekta Konštantínopolu bol vymenovaný vodca (demarchos) modrých, čím si cisár urobil zo zelených nepriateľov na život a na smrť a uvrhol tak mnohé mestá v ríši do otvorenej občianskej vojny medzi stúpencami oboch démov. Anarchia, ktorá ríšu v týchto rokoch zachvátila, ju nezničila snáď len vďaka pretrvávajúcej rímskej správe, o ktorú sa štát naďalej opieral. Od rozbrojov medzi oboma démami zostali ušetrené len vzdialené exarcháty v Ravenne a v Kartágu na západe ríše.

Krátko po Maurikiovom zavraždení obnovili Avari na Balkáne nepriateľstvo a spustošili Tráciu, kým na východe vypukla vojenská vzbura. Nepokojná situácia bola aj v Arménii, kde na čele povstania stál vojvodca Narses, ktorému sa podarilo dobyť Edessu. Fokas na to vyslal vojvodcu Bonosa do Sýrie, ktorá sa tiež vzbúrila.

Ani nepriateľskí Sasánovci nezaháľali. Keď sa veľkokráľ Husrav II. dopočul o krvavej výmene na tróne v Konštantínopole, vyhlásil Fokovi vojnu. Vraj preto aby zbavil Rímanov uzurpátora. Pod touto zámienkou obsadil Edessu, ktorá už bola obliehaná cisárskym vojskom a spojil sa s Narsom. Husrav II. navrhol za kandidáta na trón Theodosia, ktorý mal byť údajným Maurikiovým žijúcim synom. Avšak netrvalo dlho a veľkokráľova priateľská pomoc sa zmenila na nezastretú dobyvateľskú vojnu proti Byzancii. Mezopotámia, Arménia a časti Malej Ázie padli do jeho rúk, aj cez čiastočne úspešný odpor byzantských vojsk. Aj Slovania, s ktorými viedol Maurikios prudké obranné boje, teraz voľne prenikali cez nekrytú dunajskú hranicu na Balkán a do Grécka.

Fokov stĺp, posledný monument vztýčený na Fore Romane

Čoskoro po uchopení moci si Fokas uvedomil, že vzhľadom na zložitú vnútropolitickú situáciu má nedostatok spojencov, a nesmie si preto ešte znepriateliť pápeža. Oproti politike svojho predchodcu, ktorý v Taliansku viedol vojnu s Longobardmi, bez toho aby bral ohľad na pápeža, nastolil bezvýhradný propápežský kurz. Uzatvoril prímerie s Longobardami, čo však znamenalo definitívnu stratu Itálie s výnimkou ravennského exarchátu, ktorý sa udržal až do roku 751.

Cisár však nemal inú možnosť, pretože v porovnaní s východnými provinciami ohrozenými Peržanmi bola vykrvácané a spustošené Taliansko takpovediac bezcenné. Ak počas Maurikiovej vlády talianske obyvateľstvo kruto trpelo ustavičnými bojmi, teraz pápež Gregor I. Veľký ďakoval strojcovi mieru chválospevom Gloria in excelsis Deo za jeho víťazstvo nad Maurikiom, aj keď musel vedieť, akým hanebným spôsobom sa Fokas zmocnil vlády. Pápež, ktorý sám bol zo všetkých strán v ohrození Longobardmi, si napriek tomu cenil tento trpký mier. Dvojročný mier uzavretý v roku 603 však netrval ani po dohodnutú dobu. Longobardský kráľ Agilulf obsadil už pred koncom prímeria ďalšie časti Apeninského polostrova. Fokas bol spokojný, že udržal aspoň Ravennu a nekládol Agilulfovmu postupu žiaden odpor. Keď bol konečne v roku 610 cisár zvrhnutý, bolo už príliš neskoro na akýkoľvek zákrok proti Longobardom. Či na to počas Fokovej vlády existovala ešte nejaká reálna možnosť, je však neisté.

Potom ako v roku 607 Fokas dal zbaviť patriarchu v Konštantínopole hodnosti ekumenického patriarchu a previedol ju na pápeža, čím uznal nárok rímskeho biskupa na primát v cirkvi, bolo na Fore Romane postavené posledné antické dielo – Fokov stĺp – "ako spomienka na nespočetné dobré skutky cisára, ktorý vrátil Taliansku mier a bránil slobodu". Tento stĺp sa zachoval dodnes. Tým sa však aj zvýšila vzájomná nevraživosť medzi konštantínopolským patriarchom a rímskym pápežom. Vzťahy medzi obomi cirkevnými hodnostármi sa mali teraz ďalej pomaly zhoršovať až k osudnému rozkolu v roku 1054. Aj kvôli svojej cirkevnej politike, naklonenej pápežovi, bol Fokas veľmi negatívne hodnotený zo strany ortodoxnej cirkvi.

Navzdory policajnému režimu, ktorý cisár nastolil, sa opozícii v Konštantínopole podarilo spojiť s Herakleiom Starším, exarchom Kartága a otcom neskoršieho rovnomenného cisára, a presvedčiť ho, aby súhlasil s povstaním.

Svoju úlohu v nasledujúcom sprisahaní proti uzurpátorovi zohrali zrejme aj iní provinciálni miestodržitelia, pretože synovec Herakleia Staršieho dobyl onedlho Alexandriu. Keď bola takto zaistená Afrika a Egypt, exarchov syn, Hérakleios Mladší, vyplával s flotilou z Kartága v ústrety Konštantínopolu. Hneď ako boli sťažne lodí viditeľné v Propontide, prepukla v Konštantínopole revolúcia. Ľud prenikol do cisárskeho paláca a vyvliekol nenávideného Foka na Herakleiovu vlajkovú loď. Keď Hérakleios videl pred sebou trasúceho sa a o život prosiaceho cisára, údajne sa ho spýtal: „Ty si ten, ktorý vládne ríši?“ Fokas mu vraj odpovedal otázkou: „Budeš to robiť lepšie?“ nato Hérakleios dal Foka popraviť. Podľa iných, hodnovernejších správ bol však Fokas zavraždený už pri vstupe Herakleia do Konštantínopolu. Spomínaný dialóg medzi nimi je teda pravdepodobne len vymyslený.

Napriek všetkému aj Hérakleiovi naklonené pramene môžu len ťažko zakryť skutočnosť, že kríza ríše prepukla naplno až počas Herakleiovej vlády, ktorému Sasánovci odňali Sýriu a Egypt. Až neskôr sa mu podarilo pomaly a s nesmiernymi problémami situáciu štátu zlepšiť. Ríša sa nachádzala v kríze už od Maurikiovej smrti, s plnou váhou vypukla však až po roku 610. Bez ohľadu na Hérakleiove neskoršie zásluhy, možno aj tak pochybovať o tom, že bol nezištným osloboditeľom ľudu.

Fokova vláda predstavuje dôležitý zlom v dejinách byzantskej ríše. Počas niekoľkých rokov Fokovho vládnutia upadla Byzancia do absolútneho chaosu a anarchie. Zároveň s tým slabla aj ochota germánskych ríš na západe uznávať nadradenosť Konštantínopolu. Objektívny pozorovateľ však musí pripustiť, že na ťažkej ekonomickej a vojenskej situácii ríše mali podiel aj predchádzajúci vládcovia. Do určitej miery sa dá povedať, že Fokas bol posledným neskoro antickým cisárom, pretože reformy jeho nástupcu Herakleia začali novú éru, byzantský raný stredovek.

Tradične je bilancia jeho vládnutia označovaná za katastrofálnu: Fokas nechal Taliansko Langobardom, Balkán Slovanom, vystavil ríšu smrtiacim útokom Peržanov a osudovo ju tak oslabil bezprostredne pred začiatkom islamskej expanzie. Navyše ešte umocnil vzájomnú nevraživosť medzi patriarchom v Konštantínopole a rímskym pápežom. Otázne je, či sú všetky tieto výhrady skutočne opodstatnené. Príčinou problémov bolo aj odmietnutie cisára vládnucimi elitami, ktoré ho nikdy neprijali ako seberovného a pomstili sa mu obštrukciami a sabotážami.

V Konštantínopole mal Fokas na svedomí údajne takmer celú senátorsku elitu, čím bola antická rímska spoločnosť vážne oslabená. Fokas bol tiež posledným cisárom, ktorý používal latinský titul Imperator Augustus. V dôsledku reorganizácie ríše zmenil jeho nástupca tento titul na grécke Basileos ton Rhomaion (rímsky cisár), aby tak lepšie vyhovoval gréckemu charakteru ríše, aj keď s touto premenou nebola spojená rezignácia na právne nástupníctvo antického rímskeho impéria. Je symbolické, že práve Fokas venoval posledné umelecké dielo antickému Foru Romanu: Bol posledným cisárom, ktorý ešte dokázal – aj keď nie príliš úspešne – aktívne zasahovať do osudu západu.

Napriek tomu by mal byť Fokov prevažne negatívny obraz, ako je zachytený v prameňoch a ktorý aj dodnes dominuje vedeckým názorom, braný s určitou rezervou. Všetky správy, ktoré opisujú jeho vládu pochádzajú až z doby po jeho smrti a vznikli z väčšinou počas Herakleiovej vlády, ktorý Foka zvrhol a prirodzene mal záujem na tom, aby bol znázornený v čo najhoršom svetle.

Aj pre dnešných numizmatikov a archeológov predstavuje jeho vláda určitým spôsobom zlom. Bol to zrejme Fokas, kto znova priviedol do módy fúzy, pretože od jeho čias boli cisári na minciach zobrazení s fúzami, čo značne uľahčuje datovanie. Kým od Konštantína I. boli takmer všetci cisári podľa rímskeho spôsobu hladko oholení (s výnimkou Juliana Apostata, ktorý si ako správny filozof nechal narásť fúzy), od čias Fokovej vlády mali takmer všetci panovníci fúzy (on sám ich údajne nosil, aby zakryl jazvu).

• Theofylaktos Simokattes, Na přelomu věků, 1986.
• ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. 1. vyd. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Fókas

• Fokova biografia (po anglicky)