Ján XI. (konštantínopolský patriarcha)

Prvýkrát sa Bekkos v historických prameňoch spomína ako chartofylax v chráme Hagia Sofia. Značnej obľube sa tešil u patriarchu Arsenia, ktorý sa ho dokonca zastal v akomsi spore s cisárom.[1] Počas vlády Michala VIII. pôsobil ako cisársky vyslanec na misiách v Srbsku (Štefan Uroš I., 1268) a v Tunise (Ľudovít IX., 1270). O cisárovu priazeň prišiel po tom, čo v roku 1273 odporoval Michalovej politike smerujúcej k cirkevnej únii. V roku 1273 bol dokonca uväznený. Vo väzení študoval práce latinských i gréckych cirkevných otcov, ako aj materiály o schizme a svoj pohľad na západnú cirkev zmenil. Následne bol z väzenia prepustený a stal sa jedným z hlavných propagátorov cirkevnej únie zjednanej na Lyonskom koncile v roku 1274.[2][3]

V roku 1275 bol menovaný konštantínopolským ekumenickým patriarchom. Na poste nahradil Jozefa I., ktorý bol v otázke únie zdržanlivý. V roku 1277 sa v Konštantínopole konala nová synoda, ktorá opätovne schválila dojednanú úniu a unijné ustanovenia potvrdil Bekkos aj v liste pápežovi Jánovi XXI.[1] Sám Bekkos počas svojho patriarchátu volil v rozhovoroch s odporcami únie zmierlivú cestu a k miernosti nabádal aj cisára Michala. Otázka prístupu k odporcom nakoniec viedla k menšej roztržke s cisárom. Aby cisára prinútil k citlivejšej náboženskej politike, vzdal sa dočasne v marci až auguste 1279 patriarchálneho stolca.[2][3][4]

Po Michalovej smrti v roku 1282 sa cisárom stal protiunijný Andronikos II. Proti Bekkovi povstala silná opozícia na synode v Konštantínopole (1283) bol zosadený a vyhnaný do maloázijskej Prusy. O dva roky neskôr (1285) bol povolaný na koncil v Blachernai. Na koncile Bekkos opätovne obhajoval západné doktríny, takže bol nakoniec odsúdený a uvrhnutý do väzenia. Vo väzení v roku 1297 zomrel.[2][3][1]