Manicheizmus

Manicheizmus[1] (iné názvy: manichaizmus[2], manichejstvo[3]; v modernej perzštine آیین مانی, čín. 摩尼教) bolo synkretické náboženské učenie založené prorokom Máním v Novoperzskej ríši. Kresťanmi bolo manichejstvo vnímané ako heréza. Hlásalo prepracovanú dualistickú kozmológiu popisujúcu boj medzi dobrým duchovným svetom svetla a zlým materiálnym svetom tmy. Prostredníctvom procesu, prebiehajúceho v ľudskej histórii, sa svet svetla postupne vymaňuje zo sveta hmoty a vráti sa do sveta svetla, odkiaľ prišiel. Manicheizmus svojím učením spájal kresťanskú ideu spasenia a radikálnym gnostickým a zoroastrijským dualizmom. Niesol taktiež prvky budhizmu a neskôr aj taoizmu. Samotný Mání sám seba považoval za posledného proroka, ktorý doplnil učenie predchádzajúcich učiteľov,[pozn. 1] a ktorý prekonal neúplné kresťanstvo. Svojimi nasledovníkmi bol preto prezývaný „pečať prorokov". Manichejci preto ako jediné pravé náboženstvo, v ktorom môže prísť k naplneniu konečného cieľa uznávali samých seba, ostatných nasledovníkov Krista označovali ako židov.[4] Podobne ako kresťanstvo, i manicheizmus prijal tézu existencie Boha Otca, Syna i Ducha Svätého a uznával i príchod Ježiša Krista. Manicheizmus bolo univerzálne náboženstvo, a vďaka svojim misionárom sa stal pomerne rýchlo úspešným, a rozšíril sa na rozsiahlom území siahajúcom na východe od Číny až po rímsku Britániu na západe. Prosperoval najmä medzi tretím a siedmym storočím, v jeho vrcholných časoch bol jedným z najrozšírenejších náboženstiev na svete. Istý čas bol hlavným konkurentom kresťanstva v súťaži nahradiť klasické pohanstvo. Manicheizmus prežil dlhšie na východe, a zdá sa, že nakoniec zanikol po 14. storočí v južnej Číne. Väčšina jeho pôvodných spisov bola stratená, prežili ale mnohé preklady a fragmentárne texty.[5]

V stredoveku sa výrazom manicheizmus označovalo aj viacero nových heretických, najmä dualistických učení ako napr. paulikiáni, bogomili, či katari (albigénci). Tieto názorové smery však nemuseli nutne mať nič spoločné s prvotným Máního učením, či s dualizmom. V Byzantskej ríši bolo manichejstvo chápané ako najnebezpečnejšia heréza.[6] Manichejstvo dlhý čas vyznával aj svätý Augustín z Hippa, nakoniec ho však zanechal a obrátil sa na učenie katolíckej cirkvi. Jeho diela proti manichejcom sú dodnes jedny z najcennejších zdrojov o manichejskej náuke.

Výrazy odvodené od „Manichejec“ sú používané (často ako hanlivé termíny) ako prívlastky k filozofii morálneho dualizmu, podľa ktorého morálny priebeh konania zahŕňa jasnú (alebo zjednodušujúcu) voľbu medzi dobrom a zlom, alebo ako označenie ľudí, ktorí majú takýto názor.

Dejiny hnutia
Mání na stredovekej iluminácii
Zrodenie Máního, Jüanská maľba
Múdrosť a dobré skutky boli vždy nesené z jednej epochy do druhej dokonalou družinou, Poslami od Boha. Tak sa zjavili vo svojej dobe vďaka Prorokovi menom Buddha v Indii, inokedy prostredníctvom Zarathuštry v Perzii, v iných časoch potom zásluhou ‘Ísu (Ježiša) na Západe. Potom prišlo Zjavenie a toto Proroctvo sa prejavilo v tomto poslednom veku skrze mňa, Máního, Posla Boha Pravdy na území Babylónie.
Výrok prisudzovaný Mánímu[7]

Zakladateľ hnutia Mání (gréc. Manichaios) (216 – 277) sa narodil v južnej Mezopotámii v okolí Ktésifónu. Jeho život je spojený s veľkým množstvom legiend a historicky exaktne sa preto o jeho živote mnoho nevie. Narodil sa do rodiny židokresťanského sektového vyznania, presný prúd ale nie je úplne istý, podľa súčasných teórií šlo zrejme o elchasaitov. Jeho otec Patak (Pattíktos Patticius) sa v tomto spoločenstve horlivo angažoval a k záujmu o náboženstvo priviedol aj svojho syna. Od dvanástich rokov sa mu ako anjel malo podľa legiend zjaviť jeho duchovné dvojča (aram. tawma, gr. syzigos), ktoré mu následne ako dvadsaťštyri ročnému odovzdalo informáciu – poznanie (gnóza) o pravdivom usporiadaní sveta. Mání pre túto skúsenosť opustil svoju pôvodnú vieru a začal hlásať svoje gnozeologické učenie. Veľkou inšpiráciou mu boli spisy Markióna zo Sinope (zakladateľ markionizmu) a Bardesana z Edessy, na ktorého aj priamo odkazuje. Ďalší vplyv naňho mohol mať aj zoroastrizmus a antické gnózy. Spočiatku sa Mání snažil presvedčiť najmä svojich spoluveriacich, jedným z jeho prvých prívržencov bol jeho otec. Následne začal vykonávať proselytizačné misie po krajine. Máního hlavným pôsobiskom bola Sásánovská Perzia, na svojich cestách však prišiel až do Indie, kde sa mu o pravdivosti svojej viery podarilo presvedčiť túránskeho šacha.[5] Veľkej obľube sa Mání tešil vďaka kráľovmu bratovi u veľkokráľa Šápúra I. (205 – 272) a jeho syna Hormizda I. (272 – 273). Veľkokráľovi Šápúrovi Mání dedikoval aj dielo, stručné zhrnutie svojej viery nazvané Šábuhragán. Šápúr síce manicheizmus neprijal, náboženstvo však bolo tolerované a Mání od kráľa dostal list, ktorý mu povoľoval slobodný pohyb po ríši. Podľa niektorých zdrojov sa Mání nechal uctievať ako Paraklétos (povolaný, či živý utešiteľ), ktorého kresťania naopak spájali s Duchom Svätým. Podľa iných manichejských zdrojov za Parakléta považoval svoje duchovné alter ego. Sám sa však považoval za posledného z prorokov a apoštolov, skrze ktorého hovorí Duch Svätý. Mání svoje učenie vtelil do svojich písomností, ktoré nazval „žijúcimi kníhami“. Jeho cieľom bolo vytvoriť svetovú vieru, a preto sám živo šíril vieru po krajine, a svojich žiakov zase posielal šíriť vieru do okolitých krajín. Po smrti Hormizda však na trón nastúpil jeho brat Báhrám I. a situácia sa zmenila. Mání sa pre odpor a obavy zoroastrijského kléru dostal do nepriazne a musel opustiť kráľovský dvor. Potom, čo sa mu na manicheizmus podarilo konvertovať jedného miestneho princa bol nakoniec uväznený a vo väzení zomrel. Podľa manichejskej viery bol umučený alebo popravený, presné historické informácie nemáme. Máního osud a pravdepodobná poprava sa stala z jedným nástrojov manichejskej propagandy a Mání bol svojim skonom pripodobňovaný Kristovi. Krátko pred smrťou Mání za svojho nástupcu zvolil kaškarského manichejca Sisina (Sisa, Sisinia). Manichejci v Perzskej ríši začali byť spolu s kresťanmi prenasledovaní a ich viera potláčaná, Sisin podobne ako Mání zomiera mučeníckou smrťou.[8] Mániho učenie sa začalo šíriť na východ, kde sa dostalo až do Číny a na západ, kde získalo mnohých priaznivcov v Rímskej ríši.[9][10]

On (Ježiš) si vyvolil svoju cirkev na západe, nedosiahla však na východ. Ten, ktorý si vyvolil svoju cirkev na východe, jeho vyvolení nedosiahli na západ. Mojou nádejou je založiť (cirkev) tak, aby dosiahla na západ a v rovnakom čase bola prinesená aj na východ. A hlas, ktorý o nej bude kázať, bude počuť vo všetkých jazykoch a bude prednášaný vo všetkých mestách. Moja cirkev je v tomto prvotnom aspekte dokonalejšia než predchádzajúce cirkvi... aby moja dobrá zvesť dospela do všetkých zemí.
Mání, Kefalaia 154, preložené podľa Chalupa, str. 57

V Rímskej ríši bol manicheizmus v prvých storočiach nášho letopočtu prenasledovaný podobne ako kresťanstvo. Medzi prvé príčiny patrila nedôvera Rimanov voči cudzej náuke. V jej hlásateľoch úrady videli osoby vykonávajúce podvratnú činnosť v prospech Perzskej ríše. Neskôr, po tom, čo sa v Rímskej ríši rozšíril kresťanský kult, sa postoj rímskych cisárov zmenil, a v manicheizme zase videli protivníka ortodoxnej (t. j. katolíckej) náuky, a potlačovali ho ako herézu. Prvý reskript proti manichejcom vydal cisár Dioklecián v roku 297. Zameraný bol na severnú Afriku, kde mali manichejci silnú základňu. Druhý edikt, pravdepodobne zameraný len na mesto Rím, vydal cisár Valentinián I. v roku 372. Viacero nariadení vydali aj cisári Gratianus a Theodosius I. Za vlády Theodosia I. sa kresťanstvo stalo dokonca oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše.[11]

Manicheizmus bol v mnohom podobný kresťanstvu a dlho mu tvoril obrovskú konkurenciu. Konverzie medzi vierami neboli neobvyklé, ba často sa dotýkali i vysokých predstaviteľov náboženstiev – biskupov. Tento jav bol pomerne rozšírený v severnej Afrike, kde bol manicheizmus svojim racionalizmom obyvateľom často bližší než katolícke kresťanstvo, či donatizmus. Konverziu od manicheizmu ku kresťanstvu zažil napr. i jeden z najväčších učencov vtedajšej doby – svätý Augustín z Hippa.[12] Po konverzii začal Augustín proti manichejcom vystupovať. Napísal proti nim viacero diel a zviedol viacero učených dišpút. Vďaka podobnej činnosti cirkevných otcov a pre nariadenia rímskych cisárov postupne manicheizmus v Rímskej ríši, najmä na západe začal ustupovať. Edikty proti manichejcom vydal aj cisár Honorius. V roku 428 cisár Theodosius II. manichejcov vykázal preč z miest. Nasledovali viaceré zákroky kresťanských autorít, pálenie manichejských diel a vyhnanie manicejcov do periférnych častí ríše. Obzvlášť závažné boli nariadenia proti manichejcom uvalené Justínom a Justiniánom I. v roku 527, ktoré hrozili dokonca trestom smrti.[13]

Manicheizmu sa v tomto období preto viac darilo na východe. Nevyhli sa im však vnútorné problémy. Okolo roku 570 dokonca puritánski manichejci prezývaní denavari povstali pod velením Šad Hormizda a v Transoxanii sa odčlenili od univerzálnej manichejskej cirkvi. Príchodom islamu začína manicheizmus na Blízkom východe postupne ubúdať, spočiatku sa ho dotýkajú náboženské slobody pre nemoslimov (dhimma), neskôr sa striedajú obdobia prenasledovaní a tolerancií. V 7. storočí sa manicheizmus počas vlády dynastie Tchang zreteľnejšie rozšíril do západnej Číny, a o storočie neskôr okolo roku 763 sa stal štátnym náboženstvom v Ujgurskej ríši. Pre nátlak Ujgurov sa manicheizmu darí aj vo vnútrozemskej Číne a čínsky cisár musí súhlasiť s výstavbou manichejských chrámov a kláštorov vo svojich mestách. Po páde Ujgurskej ríše v roku 840 čínsky cisár Wu-cung v roku 843 ruší náboženské slobody pre manichejcov a prikazuje ničiť manichejské knihy a kláštory.[13][14] V roku 849 vzniká v Turfanskej oáze manichejské kráľovstvo Čchočcho, ktoré sa pri moci udržalo nasledujúce dve storočia. Podľa Ibn an-Nadíma v roku 932 v Samarkande žije stále okolo 500 manichejcov. Do roku 960 manicheizmus mizne z čínskeho Kašgaru, nahrádza ho islam. V 11. a 12. storočí časť manichejcov žila v Karakitanskej ríši a následne v Mongolskej ríši, kde stretnutie s nimi spomína Marco Polo.[15] Mongolská dynastia Jüan manicheizmus príliš neprenasledovala a vzniklo viacero manichejských diel, význam náboženstva však pomaly upadal. Manicheizmus v Číne sa následne udržal minimálne do 14. storočia.

Manichejské posvätné knihy
Akšóbhja (Buddha) v raji so Svetelným krížom, symbolom manichejcov

Manichejské texty boli preložené do obrovského množstva jazykov, medzi inými do latinčiny, gréčtiny, koptčiny, aramejčiny, sýrčiny (pôvodný jazyk väčšiny diel), strednej perzštiny, partčiny, arabčiny, bakrijčiny, sogdčiny, ujgurčiny, tocharčiny B a čínštiny. Mániho kánonické dielo sa skladalo zo siedmich diel (tzv. heptateuch) a šlo o:[16][17]

  • Živé evanjelium, nazývané aj Veľké evanjelium, Evanjelium presvätej nádeje alebo iba Evanjelium. Bolo pôvodne napísané v sýrčine, ale už za Máního života bolo prekladané. Do dnešných dní sa zachovali iba zlomky. Z Al-Birúního Chronológii vieme, že kniha bola rozdelená do 22 oddielov, ktoré boli označené písmenom aramejskej abecedy. Obsahovo šlo o zhrnutie zvestovania od Máního dvojníka.
  • Poklad života, aj Poklad Žijúceho. Rozsiahle dielo zložené zo siedmich kníh. Dochované zlomky sa zaoberajú pôsobeniu Tretieho Posla a jeho role v záchrane žijúcej duše. Šlo pravdepodobne o prvý systematický výklad, apologézu Máního náuky. Dielo kedysi slúžilo ako podporný argument pre argumentáciu závislosti medzi manichejcami a mandejcami, ktorých posvätný text sa tiež volá Ginza (Poklad)
  • Pragmateia (Pojednanie alebo Legendy) je dielo opradené mnohými kontroverziami. Podľa možného výkladu názvu niektorí bádatelia dielo chápali ako Máního list, alebo list minimálne Mánímu pripisovaný, ktorý koloval na Západe (má grécky názov). Podľa niektorých teórií (napr. Michel Tardieu) však názov Pragmateia možno preložiť ako legendy a dielo by tak opisovalo manichejskú mytológiu.
  • Kniha tajomstiev, alebo aj Kniha mystérií bolo 18 kapitolové dielo. Známe je z Ibn an-Nadímovho diela Fihrist. Podľa zachovaných údajov šlo zrejme o apologetické dielo proti konkurenčným kresťanským, židovským a gnostickým náukám, bol značne vystavaný na apokryfnej tradícii.
  • Kniha gigantov alebo Kniha obrov sa zaoberala tematikou hriešnych strážcov – anjelov. Dielo bolo inšpirované judaistickými starozákonnými textami, s ktorými sa Mání zoznámil zrejme ešte v rámci jeho elchaistickej minulosti, dielo bolo preložené do mnohých jazykov a nieslo aj perzské (iránske) motívy. Bolo varovaním pred následkami miešania božského a ľudského sveta
  • Žalmy (a modlitby) boli spísané Máního nasledovníkmi, nešlo teda o čisto Máního dielo. Boli využívané pri liturgiách.
  • súbor Máního listov
  • Manichejci ale využívali aj nekánonické knihy. Jednou z najvýznamnejších bol po koptsky písaný Obraz (Eikón) po perzsky známy aj ako Ardahang, ktorý obsahoval ilustrácie z manichejskej kozmológie. Kniha sa nedochovala. Ďalej to boli knihy posvätené manichejskou tradíciou ako napr. koptské Kapitoly (Kefalaia), Homílie, či manichejský Žaltár.[18] Okrem Skutky apoštolov Manichejci uznávali aj Nový zákon, v ktorom hľadali podklady pre svoju náuku, Starý Zákon naopak zavrhovali, niektorých jeho aktérov ale považovali za učiteľov, či prorokov.[16]
Kázeň o Máního učení spásy, Jüanská maľba na hodvábe z 13. storočia

Učenie
Jüanský manichejský diagram zobrazujúci vesmír
Štyria hlavní proroci manicheizmu – Mání, Zarathuštra, Buddha, Ježiš

Dualizmus, svet a eschatológia

Základom manichejského dualizmu bol nekončiaci sa boj Svetla a Temnoty o moc nad svetom. Obe moci boli reprezentované vlastnou ríšou a vládcom. Svetlo a Temnota boli pôvodne oddelené. Ríša svetla (terra lucis) bola nekonečná ríša v hornej (či severnej) časti sveta, rozpínala sa do troch smerov. Ríša temnoty (terra tenebrarum) sa rozpínala v jednom smere dolu (či na juh). Vládca Temna napadol ríšu Svetla, čím začal trvajúci boj a chod dejín hmotného sveta, ktorý vznikol premiešaním dobra a zla. Boh podľa manichejcov nebol všemocný a nepokaziteľný, nebol však zároveň preto vinný za zlo, ktoré prislúchalo Pánovi Temnoty.[19]

Dejiny sveta manicheizmus vníma v troch fázach. Minulá epocha bola obdobím, keď Duch (resp. Svetlo, či Dobro) nebolo premiešané s Hmotou (Látkou, Temnotou, Zlom), súčasná epocha, keď sú oba princípy zmiešané, a budúca epocha, keď budú svetlo a hmota opäť oddelené. Apokalyptický koniec sveta Mání popisuje vo svojej nekánonickej knihe Šabuhragán. Apokalypsa bude vyvolaná zostupom Žijúceho Ducha Mihrjazda ma slnečnom voze. Svetlo následne prevládne a celý vesmír zhorí vo veľkom ohni a bude nasledovať konečné víťazstvo Svetla, jeho častice vystúpia na nebesia, kde sa zhromaždí v raji pod dohľadom duší vyvolených Apokalyptická vojna vyvrcholí príchodom Ježiša Neskonalého Jasu, ktorý bude súdiť dobré a zlé.[6][17]

Manichejské božstvá

Základným článkom manichejskej viery je existencia dvoch bohov (princípov) – dobrého (Boh Svetla, Boh Pravdy, Dobrý Duch, Veľký Duch, Otec veľkosti..) a zlého Pána temnoty (Satan, Diabol, Princ temnoty, Veľký archón, Hmota, Zlo,...). V manichejskej kozmológii však vystupuje viacero emanácií Boha svetla, aióni, ktorí vstupujú do boja proti Pánovi temnoty – napr. Matka života[pozn. 2], Prvotný človek, Miláčik svetla (či Priateľ svetla), Veľký staviteľ, Adamas svetla, Tretí vyslanec, či Ježiš, ktorý je prítomný hneď viackrát ako Ježiš Svetla, ktorý Adamovi zveril spásne poznanie (gnosis), či Trpiaci Ježiš, ktorý symbolizuje utrpenie svetla uväzneného v hmote. Celková manichejská mytológia je pomerne komplikovaná a posplietaná z činov jednotlivých emanácií proti hmote. Môže byť rozdelená do troch fáz vojny (t. j. troch fáz existencie sveta) a prvá fáza môže byť ďalej rozdelená do troch božích zásahov, či volaní.[20][21]

Prvotný človek

Prvotný človek (homo primus), či Óhrmazd alebo Sien-ji bol na svet poslaný Bohom Svetla aby bojoval proti silám temna reprezentovaným Vládcom temnoty (Princeps tenebrarum). Nešlo o "ozajstného" človeka (Adama), ktorý bol podľa manichejcov vytvorený temnotou. Prvotný človek bol vyzbrojený piatimi dobrými živlami – svetlo (lux), vzduch (aer), dobrý vietor (ventus bonus), dobrá voda (aqua bona) a dobrý oheň (ignis bonus) – ktoré tvorili Živú dušu, a ktoré mu slúžili ako zbroj, protiváha piatim zlým živlom – temnote (tenebrae), dymu (fumus), zlému vetru (ventus malus), zlej vode (aqua mala) a zlému ohňu (ignis malus). Na Východe boli dobré elementy nazvané Synmi Otca veľkosti a boli uctievané ako božstvá prvého volania Boha Svetla. Prvotný človek boj proti zlému Bohovi prehral a jeho elementy boli pohltené temnotou, čím sa však zlo a dobro zmiesili. Boh tak podľa manichejcov obetoval časť samého seba, aby sa postavil proti temnote a začal proces spásy.[20] Neskôr je Prvotný človek na popud dobrého boha počas druhého volania oživený Adamasom svetla a vystupuje späť do Ríše svetla.[22]

Ježiš

Ježiš Kristus bol významnou postavou manicheizmu a v jeho náuke sa vyskytoval viackrát. Bádatelia dnes vedú spory o to, či šlo o samostatné odlišné postavy alebo len o hypostázy jednej postavy.

  • Ježiš Svetla alebo Žiariaci Ježiš (Iesus Splenditenens) mal prvého človeka Adama zobudiť z jeho smrteľného spánku a odhaliť pred ním poznanie o uväznení božích svetelných častíc v hmote. Ježiš tu vystupoval ako bytosť svetelnej substancie, ktorá bola emanáciou Boha a ktorá začala proces spásy.
  • Historický Ježiš, t. j. postava, ktorú kresťania uctievajú ako Spasiteľa. Pretože sa však božská substancia nemohla spojiť s hmotou bez toho, aby sa nepoškvrnila, vnímali ho podobne ako radikálni doketisti. Ježiš sa podľa nich nenarodil, ale iba zjavil, a preto odmietali aj materstvo Panny Márie. Bol podľa nich čiste duchovnou (svetelnou) bytosťou, ktorého telo bolo čistou ilúziou. Popierali preto jeho reálne utrpenie na kríži a jeho inkarnáciu. Jeho ukrižovanie malo symbolizovať utrpenie svetla v hmotnom svete na kozmickej úrovni, ale nebolo pravou obetou.
  • Trpiaci Ježiš (Iesus Patibilis) je postava vyskytujúca sa v niektorých latinských anti-manichejských spisoch. Podľa niektorých bádateľov (napr. G. Wurst) ide preto o výtvor západného manicheizmu ako odpoveď na dialógy s kresťanmi. Po primárnom víťazstve Temnoty mal prejsť zdanlivou smrťou na mystickom svetelnom kríži (mystica crucifixio). Je symbolom utrpenia Svetla v hmotnom svete – t. j. v podobe božských častíc je uväznený v telách rastlín, živočíchov a v zemi a osoba, ktorá s nimi manipuluje sa podieľa na jeho zraňovaní.
  • Ježiš Sudca, Ježiš Dieťa, Ježiš Mesiac,...[23]
Panenské svetlo, emanácia má alegorickú podobu krásnej ženy
Slnko a Mesiac sú naše cesty a brány, ktorými sa vydávame do sveta našej existencie. (rozumej nebeskej domovine)
Mání[24]

Nebeské telesá

Manichejské učenie bolo značne prepojené s astrológiou. Podľa manichejskej náuky bolo stvorených desať nebies, osem zemí a sedem planét. Planéty považovali za zlé a nepriaznivé, predstavovali podľa nich archontov temnoty, zverokruh bol zase hlavným zdrojom zla a jeho pôsobenie malo hlavný vplyv na všetko, čo sa človeku udeje. Mesiac a Slnko boli podľa manichejskej náuky naopak dôležité objekty dobrého Božieho pôvodu. Telesá boli jedinými ostrovmi čistého svetla na svete a boli spájané s rozličnými podobami Boha, boli spojom medzi metafyzickým svetom a svetom hmoty – temnoty. Ježiš Kristus mal podľa nich ako Božia moc sídliť na Slnku a ako Božia múdrosť sídliť na Mesiaci. Vesmír bol v pohybe a mali sa v ňom zbierať častice dobrého Boha. Mesiac i Slnko mali pôsobiť ako akési zberače roztrúsenej Božej energie, ktorú mali posúvať k Bohu, s ktorým mala znovu splynúť. Podľa obsahu božích častíc v nich mal Mesiac meniť jednotlivé fázy. Počas splnu mal byť Mesiac plný Božích častíc, následne mali byť postupne naberané Božou emanáciou Panenského svetla hviezdnymi vedrami, a prenášané do Slnka až kým a Mesiac nevyprázdnil. Zatmenie Slnka si vysvetľovali tak, že si Prvotný človek zakryl tvár, aby sa nemusel pozerať na to, ako sily temnoty útočia na svetelné bytosti. Novoplatonik Simplikios z Kilikie však spomína čiastočne iný manichejský výklad javu – má ísť o ochranný štít planét pred pôsobením temných archontov, ktorí sa snažia vyvolať vo svete chaos.[25][26]

Piati temní archonti (planéty) vládli častiam kráľovstva temnoty a spolu s obrovským množstvom démonov a súhvezdiami zverokruhu šírili zlo.[27]

Človek

Človek vznikol z iniciatívy Boha temnoty, ktorý mal poveriť dvoch svojich služobníkov Saklasa (Ašakluna, Lu-jiho,..) a Nebroéla (Namrael, Je-lo-jang), aby stvorili pozemského Adama a Evu.[pozn. 3] Do ich hmotných tiel mali ukryť (t. j. uväzniť) svetelné častice, ktoré sa tým pripútali ku svetu. Človek sa tak skladá aj z dobrých svetelných častíc i z hmoty. Veľký Duch ale prostredníctvom Ježiša Svetla človeka osvietil pravdou o svetle a spustí proces spásy.[22]

Manželstvo a pohlavný styk

Manichejci manželstvo na rozdiel od kresťanov vnímali skôr ako nástroj pre naplnenie telesných žiadostí a za jeho úlohu nekládli plodenie potomstva. Plodenie detí bolo naopak považované za vyšší hriech než telesné súžitie, a pohlavný styk medzi auditormi bol povolený len za podmienky, že sa vyvarujú splodeniu potomka, t. j. použijú niektorý z antikoncepčných prostriedkov. Vyvolení museli dodržiavať pečať lona a zdržať sa akéhokoľvek telesného súžitie s inou osobou. Plodenie bolo totiž považované za diabolský výtvor, ktorý predlžoval uväznenie dobrého božstva vo svete temnej hmoty.[28]

Duša

Ľudskú dušu manichejci vnímali ako súčasť väčšieho Božieho súcna, ktoré bolo rozptýlené vo svete a zhromažďovalo sa v dušiach, Odmietali západnú predstavu individualizovanej duše fixne priradenej ku konkrétnemu človeku. Hoci duše mohli postupným procesom nadobudnúť sebauvedomenie, ich konečným cieľom nebola individuálna spása ale splynutie s dobrým bohom (Vládcom svetla). V človeku sa podľa manichejcov zhromažďovalo najviac božských častíc (zároveň však aj temnej hmoty) a človek ako jediný tvor bol schopný si uvedomiť premiešanie dobra a zla vo svete. Keďže sa ľudská duša skladala zo zhluku božských častíc, bola značne nestabilná a jej rozkladu a novému premiešaniu s hmotou sa dalo zabrániť len dodržiavaním stanovených manichejských zásad. Po smrti sa oddelené častice duše spájali s Božím súcnom, častice, ktoré naopak neboli takto zjednotené sa v procese prelievania (μεταγγισμὁς/metangismos) znovu vrátili do sveta, kde sa rozpadli a recyklovali do nových tiel rastlín, či živočíchov.[29]

Hriech a zlo

Zlo bolo podľa manichejcov telesnou substanciou a bolo od dobra nezávislé. Hriech podľa manichejcov vychádzal z temnej hmoty v ľudskom tele. Zlo prostredníctvom akejsi jemnej látky – temnej mysle (maligna mens, atrox spiritus) pôsobí na dušu, ktorá je jej útokmi oslabovaná a upadá do letargie. Stráca tým schopnosť odolávať zlu, ktoré víťazí nad človekom a núti ho konať zlo. Ľudská duša je preto v zásade dobrá, zlo prichádza z vonku a duše nie je morálne vinná za zlo, zodpovedá však za oslabenie svojej imunity voči nemu. Početné manichejské spisy sa preto venujú potrebe sebaspytovania a sebazdokonaľovania. Závažný hriech mohol viesť k strate sociálneho postavenia v komunite a tvrdému trestu na konci sveta. Pravou cestou boja proti hriechu je prijatie pravej viery a náuky o Bohu, ktorá prebúdza dušu z letargie a lenivosti a robí ju odolnejšou a aktívnejšou v správnej ceste. Vďaka Božej milosti a trvalej snahe sa následne veriaci mohol oslobodiť od konania hriechu a stať sa dokonca vyvoleným.[30]

Manichejský klerik, maľba na stene z 10./11. storočia, Ujgurská ríša

Manichejská spoločnosť

Manichejci sa delili na vyvolených (electi, ἑλεκτοί/elektoi) prezývaných aj spravodliví (δίκαιοι/dikaioi) a na bežných veriacich – auditorov, posluchačov, či katechumenov (auditorer, či άκροαται/akroatai, či κατηχούμενοι/katéchoúmenoi). Patrili k nim ako široké rady roľníkov, tak i bohatí obchodníci. Vyvolení boli museli striktne dodržiavať asketické pravidlá. Keďže sa manicheizmus rozmáhal na veľkom území, existovali medzi pravidlami na Východe a na Západe mierne rozdiely, vo všeobecnosti k nim však patrilo 5 prikázaní (andarzan): pravdovravnosť, absencia ubližovania, cudnosť, čistota úst a chudoba. Pravidlá mali zabezpečiť neporušenosť Živej duše. Najmä však museli dodržiavať tzv. pravidlo troch pečatí (lat. tria signacula, či aram. talat chavatin) podobných rehoľným sľubom.[31][32]

  • pečať úst (signaculum oris) – zákaz ohovárať, jesť mäso a piť víno
  • pečať rúk (signaculum manum) – vyvolení sa museli zdržať akéhokoľvek konaniu, ktoré by mohli poškodiť čiastočky uväzneného svetla (napr. trhať ovocie, či rastliny, alebo zabiť zviera, alebo sa umývať)
  • pečať lona (signaculum sinus) – zákaz telesného hriechu (t. j. pohlavného styku, či dokonca rozmnožovania)

Deň vyvolený trávili v modlitbách a spievaniu posvätných hymien a šíreniu náuky. Niektorí vyvolení boli kazatelia, pisári, kantori, či zbormajstri.[33] Večer sa stretávali pri Božom stole, kde plnili svoju hlavnú úlohu.[32] Bola ňou participácia na procese oslobodzovania uväznených Božích častíc tým že vo svojom tele oslobodzovali fragmenty svetla zajaté temnou hmotou v potrave. V ich tráviacom ústrojenstve sa tak na rozdiel od bežných ľudí mali častice potravy rozložiť na dobré a zlé a kým väčšina dobrých častíc sa stala súčasťou duše vyvolených, zlé častice hmoty sa uvoľnili ako stolica. Po smrti vyvoleného sa duša oslobodila a putovala k bohu do nového aiónu, kde s ním splynula. Toto však bolo možné, len ak vyvolený dodržiavali pravidlá viery a sľuby čistoty. Manichejcom bolo z tejto náboženskej príčiny zakázané poskytovať jedlo neveriacim.[31] Vyvolenými mohli byť aj ženy.[22]

...a nosil som (ako auditor) jedlo tzv. vyvoleným alebo svätým, aby z neho vo svojom zažívacom trakte vytvárali bohov a anjelov, ktorí by nás oslobodili...
Augustín z Hippa, Vyznania (Confessiones) IV. 1,1

Auditori viedli viedli pomerne bežný každodenný život, museli však tiež dodržiavať základné pravidlá manichejskej morálky. Medzi nimi boli odsúdené podobné veci ako v kresťanských cirkvách (lenivosť, závisť, modloslužobníctvo, klamstvo,...),[32] ale i odlišné veci – museli sa najmä vyhýbať plodeniu detí a ubližovaniu Bohu (napr. zabíjaním zvierat, či ničením rastlín a pojedaním mäsa a fermentovaných nápojov)[34]. Typickými prejavmi ich viery bola účasť na bohoslužbách, modlitby,[pozn. 4] spoveď,[pozn. 5] či pravidelný pôst.[pozn. 6] Ich úlohami bola taktiež príprava obživy, bývania a nevyhnutných vecí pre vyvolených. Dôležitou úlohou bolo práve obstarávanie jedla pre rituálne pojedanie vyvolených. Zaobstarávanie jedla (trhanie rastlín, či zabitie živočícha, alebo už len chodenie po zemi) bolo síce podľa manichejcov hriechom, bolo však menším deliktom, ak potravu zaobstaral auditor a nie vyvolený. Hriech auditora bol následne vykúpený tým, že časť plodov odovzdali vyvoleným k posvätnému rituálu (konzumácii). Odôvodnené to bolo tým, že rastliny a živočíchy predstavovali Božie údy (membra Dei), a ich semená v sebe obsahovali najviac uväznených božích častíc na svete. Boli preto považované za posvätné a manipulácia s nimi ich poškvrňovala, čo bolo dôvodom, prečo sa na ne vzťahovala pečať rúk vyvolených.[31] Zbožnosť mohli auditori vyjadriť napríklad charitou, či financovaním prepisovania posvätných textov.[32]

Manichejskí kňazi, manuskript z 8. alebo 9. storočia, Tarimská panva, Čína

Kým vyvolení sa mali po poslednom súde premeniť na anjelov, auditori mali byť bežnými obyvateľmi ríše svetla. Duše tých, korí neprijali manicheizmus boli po smrti znovu rozptýlené do sveta a premenili sa na zvieratá alebo rastliny a boli odsúdené k večnému zatrateniu.[31]

Jediný zachovaný manichejský chrám, Čína, Cao'an (provincia Fu-ťien)

Manichejská cirkev

Manichejské spoločenstvo malo striktnú hierarchiu a usporiadanie. Okrem hodností v cirkvi boli striktne stanovené aj počty jednotlivých úradov, ktorých číslo nieslo symbolický význam. Hodnostári sa vyberali z radov vyvolených, nemohli nimi však byť ženy. Vyvolení ktorí nemali úrad boli v podstate mníchmi a vo vzťahu k poslucháčom boli nadradení, ich urážka mohla mať pre auditorov zlé následky.[35] Na čele cirkvi stál najvyšší predstavený (princeps, αρχηγός/archigos) považovaný za nástupcu, či námestníka Máního. Až do 10. storočia sídlil v Seleukii-Ktésifóne[22], či Bagdade[36] následne sa jeho sídlo pre dvorské intrigy na abbásovskom dvore premiestnilo do Samarkandu. Jemu podliehali dvanásti náboženskí vodcovia, apoštoli prezývaný starší (maiores), či učitelia (magistri). Ich počet symbolizoval dvanástich Ježišových učeníkov ako i dvanástich následníkov Máního. Dvanástim učiteľom podliehalo sedemdesiatdva biskupov (episcopes). Číslo 72 sa viazalo na počet údajných Kristových žiakov. Manichejskí biskupi na rozdiel od kresťanských neboli pravdepodobne spojení s jednou obcou a úzkou oblasťou, ale putovali po širšom regióne a navštevovali manichejské spoločenstvá. Do niektorých oblastí preto biskupi zavítali len zriedkakedy. Okrem biskupov v cirkvi existovali aj nižšie úrady kňazov (presbysteri) a diakonov. Podľa východných prameňov by ich počet mohol byť 360 a predstavoval by tak astronomický význam. Ich úlohy nie sú úplne jasné.[22][37]

Sviatky

Manichejský liturgický rok bol rozdelený na časti podľa udalostí z Máního života – Máního narodenie, volanie anjela, odoslanie proroka, Máního umučenie a smrť, mučeníctvo prvých apoštolov.[38] Najvýznamnejšou udalosťou manichejskej liturgie bol sviatok Béma, ktorému predchádzal mesiac dlhý pôst. Šlo o spomienku Máního mučeníckej smrti a v cirkvi nahradila kresťanskú Veľkú noc.[22] Deň trávili veriaci (obe vrstvy) spolu v modlitbách a rozjímaní nad posvätnými textami. Počas dňa bol taktiež držaný pôst a konali sa spovede pred Máního podobizňou, ktorá bola vystavená na béme (stupňovitej, päťstupňovej platforme).[39][pozn. 7]

Zvláštne postavenie mali pondelky, ktoré sa konali spovede a bolo taktiež zakázané Cestovanie, navštevovanie, liečenie, písanie, právne konanie alebo obchodovanie.[39]

Manichejský kolínsky kódex
Manichejský rukopis v ujgurčine z 11. storočia

Pramene hovoriace o náboženstve

K prameňom o manicheizme možno zaradiť viaceré diela rôznej datácie, rôzneho autorstva a písané v rozličných jazykoch. Diela možno tematicky rozdeliť do dvoch hlavných skupín:

  • manichejské zlomky

Patria sem:

  • Máního pôvodné knihy (pozri Manichejské posvätné knihy),
  • diela Máního nástupcov, medzi nimi napríklad:[40]
    • Texty z Tun-chuangu nájdené v Jaskyni tisícich Buddhov (aj jaskyňa Mo-kao, provincia Kan-su, Čína)
    • Texty z Turfánu (provincia Sin-ťiang, Čína)
    • Tebesský kódex (Tebessa Codex, Severná Afrika)
    • Texty z Medínet Mádí (Fajjúm, Egypt)
    • Manichejský kolínsky kódex (Codex Manichaicus Coloniensis, CMC)
    • Texty z Ismant el-Charab (Dachla, Egypt)
  • nemanichejské pramene
Svätý Augustín z Hippa patril k najväčším odporcom manicheizmu, hoci k nim pôvodne vyše 9 rokov patril.
A tak som sa ocitol medzi ľudmi blúzniacimi pýchou, príliš telesnými a príliš mnohovravnými, v ktorých ústach číhali osídla diabla a lep zmiešaný zo zmesi slabík tvojho mena a mena Pána Ježiša Krista a Ducha svätého...Týchto mien mali plné ústa, boli to však len prázdne zvuky a chrapčanie jazyka, lebo v ich srdciach nebola pravda. Opakovali síce neustále pravda, pravda, a nahovorili toho o nej predo mnou veľa, ale nikdy v nich nebola...
Augustín z Hippa, Vyznania (Confessiones) III. 6,10

Medzi najvýznamnejšie a najznámejšie patria spisy kresťanských učencov, ktorí s manicheizmom v prvých storočiach svojej existencie zvádzali tvrdé dišputačné boje. Medzi najznámejších apologétov proti manicheizmu patria:

  • kresťanskí autori
    • Svätý Augustín z Hippa bol sám po 9 rokov manichejcom. Podľa porovnaní Augustínových diel so zachovanými manichejskými zlomkami ide o údaje pomerne presné.[41] Nie je však úplne zrejmé, či mal Augustín prístup k manichejským textom ako manichejský auditor alebo sa s nimi hlbšie stretol až počas svojej biskupskej kariéry.[42] Okrem Augustínových Vyznaní (Confessiones) vytvoril Augustín niekoľko diel, ktoré sa cielene zaoberajú manicheizmom. Patria sem:[43]
      • De moribus ecclesiae catholicae et de moribus Manichaeorum (O mravoch všeobecnej cirkvi a o morálke manichejcov)
      • De duabus animabus contra Manichaeos (O dvoch dušiach proti manichejcom)
      • De natura boni contra Manichaeos (O podstate dobra proti manichejcom).
      • Contra epistulam Manichaei quam vocant fundamenti (Proti listu, ktorý manichejci nazývajú Listom o základoch).[pozn. 8]
      • Acta contra Fortunatum (Činy proti Fortunatovi)[pozn. 9]
      • Contra FaustumManicheum (Proti manichejcovi Faustovi).[pozn. 10]
    • Hegemonius a jeho dielo Acta Archelai[43]
    • Alexander z Lykopolu
    • Titus z Bostry a jeho grécky spis Contra Manichaeos (Proti manichejcom). Dielo obsahuje množstvo pôvodných manichejských zlomkov.
    • Theodóros bar Konai, sýrsky kresťanský biskup z Kaškaru (al-Wāsit, Irak)
    • Epifanios zo Salamíny (Panarion omnium haeresium) a iní cirkevní otcovia (napr. Ján Damaský: Dialóg proti manichejcom, či Efrém Sýrsky)
  • nekresťanskí autori
    • Ibn an-Nadím, ší’itský vzdelanec o Máním hovorí vo svojom diele Fihrist al-’ulúm (Katalóg vied), z arabčiny pritom spracováva staršie manichejské pramene
    • Al-Birúní (aj Aliboron) poskytuje údaje o manicheizme vo svojej knihe Chronológia z 10. storočia.

Poznámky
  1. Takýmito učiteľmi mali byť napr. Šét, Noe, Enos, Enoch, Šém, Abrahám, Buddha, Zarathuštra, Ježiš Kristus alebo Pavol z Tarsu
  2. Aj Živá Matka, Primárna Matka, Matka Óhrmazda, Svätý Primárny Duch, Svätý Duch, Veľký Duch,...
  3. Saklas a Nebroél spolu splodili aj veľký počet ďalších démonov oboch pohlaví. (Tardieu, str. 82)
  4. Minimálne štyri predpísané denné modlitby, zasvätené boli Bohu, Božiemu Svetlu, Božej sile a Božej múdrosti. Ich presný čas počas dňa nie je jasný a pramene sa v nich líšia. (BeDuhn, str. 77) Zjednodušene možno modlitby pričleniť k východu Slnka, k poludniu, k západu Slnka a po zotmení. Veriaci sa mali modliť k tvárou k Slnku alebo Mesiacu (podľa času), ak nebeské telesá neboli vidieť, mali sa veriaci modliť obrátení k severu alebo k Polárnej hviezde (Tardieu, str. 69)
  5. Manichejci sa v pokľaku spovedali svojim klerikom a prosili o odpustenie za hriechy každý týždeň v pondelok, a každý rok sa spovedali aj počas sviatku Bémy. Podstatou spovede bolo podanie informácie o progrese veriaceho k spáse a o jeho poznaní (gnóze). (BeDuhn, str. 78)
  6. Auditori sa postili 50 nedieľ v roku a 5x dva nepretržité dni do roka. Raz do roka taktiež držali 30-dňový pôst počas dňa s výnimkou dvoch úplných dvojdňových pôstov. Celkovo sa teda postili okolo 90 dní v roku. Vyvolení sa ďalej postili 50 pondelkov. Pôst znamenal zdržiavanie sa v jedle a pití, ale aj sexuálnu abstinenciu a odpočinok od svetských aktivít. (BeDuhn, str. 78)
  7. Béma bola využívaná aj v kresťanských chrámoch v Sýrii, šlo o vyvýšené pódium pre biskupa.
  8. Spomínaný List o základoch bol napísaný pravdepodobne samotným Máním a mal slúžiť ako pomôcka pre šírenie manicheizmu v Rímskej ríši, Augustín z listu priamo cituje, originál pôvodného manichejského listu sa nezachoval
  9. Fortunatus sa v roku 392 zúčastnil verejnej dišputy s Augustínom a po svojej porážke sa musel verejne zrieknuť svojej viery.
  10. Faustus z Mily alebo Faustus z Mileve bol manichejský biskup, vzdelanec a rétor, známy aj mimo Severnú Afriku. Pôvodne ako manichejský auditor Augustín si skúseného rétora a učenca Fausta vážil a i neskôr ním bol značne ovplyvnený, ako kresťans s ním však viedol rozsiahlu polemiku.

Referencie
  1. manicheizmus [online]. Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, [cit. 2020-02-05]. Dostupné online.
  2. ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. 1. vyd. Plzeň : Aleš Čeněk, 2016. 221 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 93.
  3. manichejstvo [online]. Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, [cit. 2020-02-05]. Dostupné online.
  4. AURELIUS, Augustinus. Vyznání, I – IX. Ed. Petr Kitzler; preklad Jiří Šubrt. 1. vyd. Praha : OIKOYMENH, 2019. (Knihovna raně křesťanské tradice; zv. XXIV.) (informácie z poznámok pod čiarou, ako citácia ďalej len Vyznání,). ISBN 978-80-7298-354-4. S. 140 – 145.
  5. CHALUPA, Aleš. Gnosticizmus. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, 2013. (ďalej len Chalupa). ISBN 978-80-210-6508-6, 978-80-210-6507-9. S. 54 – 56.
  6. Manicheismus, manichejství. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 301.
  7. Manicheismus v Íránu, Orientalismus [online]. orientalismus.cz, [cit. 2020-02-06]. Dostupné online.
  8. TARDIEU, Michel. Manichaeism. Preklad Malcolm DeBevoise. 1. vyd. [s.l.] : University of Illinois Press, 2009. (ďalej len Tardieu). ISBN 978-0252032783, 0252032780. S. 91 – 96. (po anglicky)
  9. Chalupa, str. 56 – 58
  10. Vyznání, str. 220
  11. Vyznání, str. 165
  12. Vyznání, str. 162 – 163
  13. Tardieu, str. 93 – 97
  14. Mani, Manichaeism. In: The Cambridge Dictionary of Christianity. Ed. Daniel Patte. 1. vyd. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-0-521-52785-9, 978-0-521-82096-7. S. 757 – 758.
  15. Tardieu, str. 97 – 99
  16. Vyznání, str. 246 – 247
  17. Chalupa, str. 59 – 62
  18. Vyznání, str. 228 – 229
  19. Vyznání, str. 242 – 244
  20. Vyznání, str. 144 – 145
  21. Tardieu, str. 76 – 80
  22. Chalupa, str. 69 – 70
  23. Vyznání, str. 234 – 235, 244 – 245
  24. Tardieu, str. 69
  25. Vyznání, str. 141, 218, 223
  26. Chalupa, str. 69
  27. Vyznání, str. 306
  28. Vyznání, str. 167 – 168
  29. Vyznání, str. 206 – 207
  30. Vyznání, str. 238 – 239
  31. Vyznání, str. 156 – 159
  32. New Light on Manichaeism (Nag Hammadi and Manichaean Studies). Ed. Jason David BeDuhn. 1. vyd. Zväzok 64. [s.l.] : Brill, 2009. (Nag Hammadi and Manichaean Studies.) (ďalej len BeDuhn). ISBN 978-9004172852, 9004172858. S. 73 – 74, 76 – 77. (po anglicky)
  33. Tardieu, str. 59
  34. Tardieu, str. 68
  35. Tardieu, str. 61
  36. BeDuhn, str. 130 – 131
  37. Vyznání, str. 212
  38. Tardieu, str. 71
  39. BeDuhn, str. 78 – 79
  40. Chalupa, str. 66 – 68
  41. Chalupa, str. 63
  42. Vyznání, str. 160 – 161
  43. Chalupa, str. 63 – 65

Iné projekty
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Manicheizmus

Pozri aj

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.