Tripoliské grófstvo

18. novembra 1095 zvolal pápež Urban II. koncil do francúzskeho Clermontu, kde entuziastickým prejavom zvolal prvú križiacku výpravu.[2] Výzva vyvolala obrovskú odozvu ako medzi šľachticmi, tak i medzi pospolitým ľudom. Kým tzv. ľudovej výprave sa uspieť nepodarilo, armáda šľachticov postupne v rokoch 1096 až 1097 prešli územím Byzantskej ríše až Sýrie. V roku 1098 Balduin z Boulogne získal Edessu a vytvoril prvý križiacky štát Edesské grófstvo.[3] 20. októbra 1097 obľahli križiaci sýrsku Antiochiu, po ktorej dobytí sa Norman Bohemund z Tarentu stal antiochijským kniežaťom.[3][4] Zvyšní križiaci pokračovali ďalej na juh, kde vznikli ďalšie dva križiacke štáty v roku 1099 Jeruzalemské kráľovstvo a nakoniec aj Tripoliské grófstvo.

Formovanie Tripoliského grófstva sa začalo v roku 1102. Po tom, čo Raimond IV. z Toulouse neuspel v mocenskom boji s Bohemundom z Tarentu a nestal sa antiochijským kniežaťom, začal bojovať s tripoliským emirom Banu Ammarom, ktorý bol spojencom Fátimovského Egypta. Prvým centrom novovznikajúceho panstva sa stalo mesto Tortosa.[1] V roku 1105 Raimond zomrel a jeho dedičom sa stal neplnoletý syn Alfonz, za ktorého ako regent vládol jeho bratranec Viliam Jordan. Viliamovi sa 12. júla 1109 po dlhoročnom obliehaní podarilo dobyť Tripolis, avšak vládnuť v ňom už nemohol. Medzitým do Levantu totiž pricestoval Raimondov nemanželský syn Bernard, ktorý dovtedy ako regent vládol v Toulouse. Jeruzalemský kráľ Balduin, ktorému Tripolis podliehal rozhodol, že Tripolis pripadne Bernardovi a Viliam bude jeho vazalom. Alfonz žil Francúzsku a do Levantu sa vrátil počas druhej križiackej výpravy, keď bol pravdepodobne popravený.[5] Po jeho smrti sa Bernard stal vládcom celého územia Tripoliského grófstva.[6]

Tripoliská politika a dejiny boli úzko previazané s dejinami Jeruzalemského kráľovstva, ktorého vazalom križiacky štát bol. Narozdiel od Antiochijského kniežatstva mal Tripolis pomerne priateľské vzťahy s Byzanciou,[1] sám cisár Alexios I. rozkázal cyperskému stratégovi aby Raimondovi pomohol pri výstavbe pevnosti.[7] Samotné grófstvo Tripolis sa ďalej členilo. Asi polovica krajiny sa skladala z menších panstiev. Od roku 1142 na jeho území pôsobil aj Rád johanitov, ktorý nezávisle spravoval hrad Krak des Chevaliers.

Obliehanie Tripolisu (1289)

Gróf Raimond III. sa vďaka príbuzenským vzťahom s jeruzalemským kráľom Balduinom stal aj galilejským kniežaľom a dvakrát bol jeruzalemským regentom (1174 – 1177 za Balduina IV. a 1185 – 1186 za Balduina V. Následne bol Raimund z Jeruzalema vypudený frakciou túžiacou po nových bojoch s moslimami.[8] Hoci sa Raimond snažil vyjednať mier s ajjúbovským sultánom Saladinom, paradoxne to bolo prepadnutie jeho panstva v Tiberias, ktoré spôsobilo príchod európskych posíl do Levantu. Križiaci sa následne aj napriek Raimondovým varovaniam so Saladinom stretli a utŕžili zásadnú porážku pri Hattíne 4. júla 1187.[8]

Vlády v Tripolise sa po smrti Raimonda III. stal druhý syn antiochijského kniežaťa Bohemunda III. - Bohemund IV. Po smrti Bohemunda III. Antiochijského v roku 1201 vytvoril Tripolis s Antiochiou personálnu úniu, ktorá s výnimkou rokov 1216 – 1219 trvala až do pádu Antiochie v roku 1268.

V roku 1287 zomrel Bohemund VII. a panovníčkou v Tripolise sa stala jeho sestra Lucia. Tá sa musela potýkať s tripoliskými mešťanmi a príslušníkmi stredomorských obchodných republík (najmä Janovčanmi a Benátčanmi), ktorí v meste získali veľký vplyv. Spor s Janovčanmi sa síce podarilo urovnať, avšak tým grófka naopak pobúrila Benátčanov. Protivníkom Tripoliského grófstva v tomto období bol najmä Mamlúcky sultanát, ktorý sa mesto pokúsil obsadiť už krátko po tom, čo padla Antiochia (v roku 1271). Tripoliský starosta benátskeho pôvodu, Bartolomeo Embriaco, preto následne požiadal o pomoc mamluckého sultána Kalávúna, ktorý mesto v roku 1289 obľahol a dobyl, čím grófstvo de facto zaniklo. Posledný z križiackych štátov - Jeruzalemské kráľovstvo Tripoliské grófstvo prežilo iba o dva roky (1291).

Lucia z Tripolisu, posledná panovníčka grófstva

Vládcovia vznikajúceho štátu (vládli z Tortosy)

• Raimond IV. z Toulouse, (1102 – 1105)
• Alfonz Jordan, (1105 – 1109)ň
• Viliam Jordan z Cerdagne, regent, (1105 – 1109)

Zoznam tripoliských grófov (vládli z Tripolisu)

• Bernard z Toulouse, (1109 – 1112)
• Pons z Tripolisu, (1112 – 1137)
• Raimond II. z Tripolisu, (1137 – 1152)
• Raimond III. z Tripolisu, (1152 – 1187)
• Raimond IV. z Tripolisu, (1187 – 1189), syn Bohemunda III. z Antiochie.
• Bohemund IV. z Antiochie, (1189 – 1233, tiež antiochijské knieža v 1201 – 1216 a 1219 – 1233)
• Bohemund V. z Antiochie, (1233 – 1251, tiež antiochijské knieža)
• Bohemund VI. z Antiochie, (1251 – 1275, tiež antiochijské knieža v 1251 – 1268)
• Bohemund VII. z Tripolisu, (1275 – 1287)
• Lucia z Tripolisu, (1287 – 1289)

Titulárni tripoliskí grófi (v exile)

• Lucia z Tripolisu, (1289 – 1299), od pádu mesta až do svojej smrti
• Filip z Toucy, (1299 – 1300)
• titul prešiel na kráľa Cypru a Jeruzalema
• Peter I. Cyperský, (1345 – 1359)
• Peter II. Cyperský, (1359 – 1369)
• Jacques de Lusignan, (? – 1396)
• Ján z Lusignanu, (1396 – 1430)
• Peter z Lusignanu, (1430 – 1451), regent Cyperského kráľovstva
• Juan Tafures, (1469 – 1473)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Grafschaft Tripolis na nemeckej Wikipédii.O preklad ide v poslednej časti dejín.

• križiacky štát
• Antiochijské kniežatstvo
• Jeruzalemské kráľovstvo
• Edesské grófstvo
• Prvá križiacka výprava
• Cyperské kráľovstvo