Theodora (6. storočie)

Theodora sa narodila okolo roku 497 na neznámom mieste. Historici najčastejšie hovoria o Cypre, avšak vyskytujú sa i úvahy o Sýrii[4], Paflagónii, či Konštantínopole.[5] Podľa sýrskeho monofyzitského kronikára Michala Sýrskeho sa narodila sýrskemu kňazovi a až do svadby s Justiniánom žila zbožným a pokorným životom, čo je však málo pravdepodobné.[1] Naopak isté je, že už v ranom detstve žila v Konštantínopoli.[4] Podľa Prokopiových dejín bol Theodorin otec Akakios krotiteľom medveďov za frakciu Zelených v konštatinopolskom hipodróme a matka bola herečkou, akrobatkou a kurtizánou. Akakios zomrel v Theodorinom ranom detstve a Theodorina matka, ktorá sa musela postarať o tri dcéry bola situáciou prinútená k druhému manželstvu. Vodca strany Zelených Asterios odmietol podporiť Theodorinu rodinu. Theodorina matka spolu s dcérami preto predstúpila pred dav v konštatinopolskom cirku, kde sa jej dostalo podpory od rivalskej strany Modrých, ktorá jej a jej dcéram poskytla živobytie. Na zradu Zelených Theodora nikdy nezabudla a podobne ako jej neskorší manžel cisár Justinián i ona bola prívrženkyňou strany Modrých.

Pretože pochádzala z chudobných pomerov, pracovala ako herečka a podľa Prokopia, keď dospela tak i ako prostitútka. Ako herečku ju podľa Prokopia preslávila hra s motívom antickej báje o Léde zvádzanej Diom v podobe labute. Prokopius ďalej Theodoru v jej ranom živote vykresľuje veľmi povoľne a zvrhlo. Mala sa podľa neho zúčastňovať oplzlých orgií a tvrdí, že vraj bola niekoľkokrát aj tehotná a podstúpila viacero potratov. Isté je, že z mladosti mala minimálne jednu dcéru Theodoru, ktorá neskôr mala najmenej troch synov. Prokopius spomína taktiež Theodorinho syna Jána, ktorého mal jeho otec vziať so sebou do Arábie, jeho existencia ale býva spochybňovaná. Moderní historici sú k Theodorinej mladosti a údajnej zvrhlosti miernejší, pretože Prokopiov vzťah k Theodore bol zjavne negatívne zaujatý.[4]

Ako násťročná sa Theodora vášnivo zaľúbila do sýrskeho úradníka menom Hekebolos, ktorý bol menovaný guvernérom v lýbijskom Pentapolise (Päťmestí). Theodora Hekebola nasledovala do lýbijskej púšte, kde s ním zhruba štyri roky žila. Nie je isté, čo spôsobilo rozvrat ich vzťahu, no po niečo vyše štyroch rokoch Hekebolos Theodoru nemilosrdne odohnal. Theodora sa sama musela prebíjať životom v severoafrickou Afrikou, až sa nakoniec na istý čas sa usadila v centre kresťanskej filozofie Alexandrii. Tu sa Theodora spoznala s alexandrijským patriarchom Timotejom III. a vďaka jeho vedeniu sa výraznejšie začala zaujímať o náboženstvo. Pravdepodobne v tomto období konvertovala k monofyzitizmu. Krátko pobudla aj v druhej bašte kresťanskej filozofie Antiochii až sa nakoniec v roku 522 vrátila do Konštantínopolu.

Podľa dobových správ bola Theodora veľmi krásna, jemná a koketná žena, ktorá výrazne dbala o svoj vzhľad. V neskoršom období, keď mala dostatok financií si často dopriavala vonné kúpele a rada nosievala bohaté zlatom vyšívané rúcha a drahé klenoty.[4] Nevie sa kedy a ako sa zoznámila s cisárom Justiniánom, avšak ten okúzlený jej krásou a osobnosťou si ju v roku 525 vzal v Chráme Božej Múdrosti za ženu. Aby tak mohol urobiť, požiadal Justinián i napriek odporu cisárovnej Eudoxie[3] svojho strýka cisára Justína, aby zrušil zákony cisára Augusta, ktoré zakazovali sobáše senátorov s herečkami, kurtizánami a inými nízko postavenými ženami a ktoré zakazovali takýmto osobám udeliť vysoké tituly. Krátko na to bol Theodore udelil vysoký patricijský titul a a na Veľkú noc v roku 527 ju Justinián dokonca urobil cisárovnou - augustou. Theodora sa stala Justiniánovou najbližšou radkyňou, s ktorou sa radil vo všetkých oblastiach vlády a často dal jej úsudok. Theodorin vplyv na Justiniána Prokopius videl v akomsi nápoji lásky, či čarodejníctve.

Cisárovná Theodora v Koloseu, olejomaľba Jean-Joseph Benjamin-Constant (1887)

Hneď na začiatku Justiniánovej samovlády sa Theodora ukázala byť schopnou, rozhodnou ale i chladnokrvnou panovníčkou. Vďaka Teodorinej odvahe a odhodlanosti si Justinián dokázal udržať trón po tom, čo 18. januára 532 vypuklo v Konštantínopoli povstanie Niká! Spolu s Justiniánom a senátormi sa Theodora zúčastnila strategickej porady, kde po tom, ako všetci rezignovali a plánovali útek z mesta vystúpila s plamenným prejavom, ktorý cisára presvedčil, že má zmysel bojovať s povstalcami.

Následkom Theodorinho prejavu bola zmena cisárových plánov. Theodora prikázala Justiniánovmu vojvodcovi Belisariovi a kapitánovi dunajských vojsk Mundovi, aby zajali vodcu povstania Hypatia, ktorí sa dostal na čelo povstania. Generáli na čele germánskych žoldnierov kruto rozprášili povstanie, pričom pobili vyše 30 000 príslušníkov znepriatelených strán Modrých a Zelených. Výsledkom bojov a predchádzajúcich nepokojov bolo spustošenie hlavného mesta. Cisárovná Theodora spolu s Justiniánom následne stáli na čele obnovovania mesta i pri výstavbe chrámu Božej Múdrosti (Hagie Sofie).

Theodora sa taktiež čiastočne podieľala na Justiniánovych zákonných reformách. V roku 535 boli ako protikorupčné opatrenie na Theodorin podnet zrušené suffrágie - poplatky, ktoré museli platiť uchádzači o správne úrady v provinciách.[3] Ďalej Theodora vydala výnos proti hazardu a počas celého svojho života sa snažila zlepšiť postavenie kurtizán, herečiek a žien v krajine - presadila mimo iné i zrovnoprávnenie mužov a žien pri dedení.[1]

Cisárovná Theodora so sprievodom, Bazilika San Vitale, Ravenna (6.stor.)

Počas svojho života sa Theodora javila ako veľká ochrankyňa orientálnych kresťanských smerov, najmä monofyzitov.[3] V roku 532 bolo jej pričinením zastavené prenasledovanie monofyzitov a cisársky dvor sa snažil dospieť k teologickému zmieru, ktorého výsledkom bolo Justiniánobo vyznanie viery z roku 533, ktoré sa ale neujalo. Znovu sa vzkriesila sýrska národná cirkev, mnohí disidenti sa smeli vrátiť do svojich funkcií.[4] Monofyzitské misie aj napriek cisárovej nevôli zakladali nové kresťanské obce v Núbii, Abysínii a Arábii. Theodora sama sa živo zaujímala teologickými záležitosťami a prostredníctvom listov živo komunikovala s vysokými cirkevnými autoritami orientálnych smerov a často prijímala návštevy sýrskych a egyptských mníchov ako Jakub Baradai. V samotnom cisárskom paláci Hormidas vytvorila monofyzitský kláštor, v ktorý poskytol útočisko okolo 500 mníchom.[1]

Cisárovná Theodora (1887) Benjamin-Constant

V roku 535 Justinián na Theodorin popud menoval monofyzitu Anthima na post konštatinopolského patriarchu, čo však nahnevalo pápež Agapeta I. pretože Anthimos bol preňho kacírom, ktorý bol navyše nekánonicky premiestnený z Trebizonda. Antimus bol pápežom odvolaný z úradu a Agapet za konštatinopolského patriarchu vysvätil Ménosa. Nový pápež Silverius bol takisto ostrým kritikom Theodory a jej náboženskej politiky. Theodora preto nariadila Belisarovi, aby Silveria z Ríma vyhnal (9. decembra 536). Zmier neprinisol ani pre monofyzitov pôvodne nádejný pápež Vigilius, ktorý odmietol stiahnuť anathemu z Theodorinho obľúbenca patriarchu Anthima. Theodorin obraz na západe i pre tieto konflikty nikdy nebol vnímaný pozitívne a západná cirkev Theodoru dodnes za svätú neuznáva. Podobne živo sa Theodora zaujímala aj o dianie v ostatných patriarchátoch.

Svojich protivníkov dokázala Theodora intrigami šikovne odstaviť a naopak tých, ktorí boli jej obľúbencami požívali ochranu aj pred samotným cisárom Justiniánom. Vďaka jej pričineniu o svoje postavenie prišli významné osoby vtedajšej správy v Byzantskej ríše ako štátny sekretár Priscus, či cisárov synovec Germanos. Theodorinym veľkým protivníkom bol Justiniánov obľúbenec, prétorský prefekt a minister financií Ján Kapadócky. Ten priamo pred cisárom vystupoval proti Theodore a Justinián sa i napriek tomu, že Ján bol jednou z príčin povstania Niká odmietal zbaviť. Theodora chcela Jána dokonca pripraviť o život, čo sa jej pri niektorých je odporcov i podarilo, avšak Ján bol ostražitý a v každom okamihu strážený.[1] Napokon sa jej podarilo s pomocou jej priateľky Antónie, ženy veliteľa Belisara obviniť Jána z komplotu proti cisárovi a tak bol Ján vyhnaný do exilu v Malej Ázii.

Ďalších cisárskych služobníkov si Theodora zaviazala poslušnosťou prostredníctvom ich žien, vydierania alebo úplatkov. Veľký vplyv mala cisárovná na veliteľa Belisaria, ktorého oženila s jej priateľkou Antóniou a na ktorého manželstvo starostlivo dohliadala. Theodora býva v historických prameňoch vykresľovaná ako intrigujúca žena, ktorá sa neštítila žiadnych prostriedkov na dosiahnutie svojich a Justiniánových cieľov. Prokopius v Skrytých dejinách taktiež popisuje Theodorinu širokú sieť špehov v paláci i v hlavnom meste.

O Theodorinej smrti sa dozvedáme z diela severoafrického biskupa Viktora z Tunnuny. Theodora zomrela 29. júna 548 pravdepodobne na rakovinu. Jej telo bolo pochované v pre tento účel vystavanej kaplnke Chrámu svätých Apoštolov v Konštantínopole. Hoci Theodora nemala s cisárom Justiniánom žiadne deti, Justinián ani počas jej života ani po jej smrti nevyhľadával inú ženskú spoločnosť. Každý, kto sa chcel dostať do Justiniánovej pozornosti musel byť voči Theodorinej pamiatke úctivý a v prípade skladania slávnostného sľubu i po jej smrti nesmel zabudnúť pridať jej meno.[4]

Cisárovná Theodora a jej život bol námetom mnohých kníh a divadelných hier. Už za svojho života bola spolu s jej mužom často zobrazovaná na mozaikách. Azda najznámejšia mozaika sa nachádza v Bazilike San Vitale v Ravenne. Počas jej života bolo na Theodorias premenované kyrenajské mesto Olbia.

Theodora (1887) Giuseppe de Sanctis

• CESARETTI, Paolo. Theodora. Empress of Byzantium. Preklad Rosanna M. Giammanco Frongia. New York : Magowan Publishing LLC and The Vendôme Press, 2004. 400 s. ISBN 0-86565-237-6.

• Empress Theodora na Ancient History Encyclopedia (po anglicky)
• Theodora na Encyclopedia Britannica (po anglicky)