Konštantín IX.

Konštantín Monomachos sa narodil do vplyvnej konštantínopolskej aristokratickej rodiny. Jeho otcom bol Theodosios Monomachos, štátny úradník cisára Bazila II. a jeho brata Konštantína VIII. Podobne ako mnoho iných rodín a šľachticov, aj na Monomachovcov dopadlo za vlády cisárskych bratov podozrenie z možného spiknutia proti cisárskej moci. Z toho dôvodu nemal ani Konštantín možnosť získať výraznejšie postavenie, či titul. Návrat na výslnie Monomachovi priniesla vláda Romana III. s jeho svadba s Helenou Sklerovou, cisárovou neterou. Šlo už o Monomachove druhé manželstvo.[2] V tomto období sa Konštantín spriatelil s cisárovnou Zoe. V roku 1034 sa v paláci uskutočnil prevrat, ktorý na trón vyniesol Zoeinho milenca Michala IV. Z obáv, aby sa Konštantín a Zoe Michaela a jeho rodu nezbavili bol Konštantín poslaný do vyhnanstva na ostrov Lesbos (do Mytyléne).[1][3] Vláda paflagónskeho klanu v byzantskej ríši trvala následne až do roku 1042, keď bol Michal V. v ľudovom povstaní zvrhnutý. Na trón boli dosadené cisárovné Zoe a Theodora. Rozdielne povahy panovníčok a ambície cisárovnej Zoe však spôsobili, že cisárovná Zoe sa rozhodla po tretíkrát vydať a jej voľba nakoniec padla na Monomacha, ktorý bol v zabudnutí v Egejskom mori.[2] Cisárovná oznámila svoju vôľu senátu, ktorý jej žiadosti vyhovel. Monomacha do Konštantínopola priviedli na cisárskych vesliciach a ľud ho privítal ohromným sprievodom. Vďaka vernosti patriarchu Alexia sa sobáš, i napriek tomu, že bol tretí v poradí u oboch jeho aktérov, mohol uskutočniť.[4]

Korunovácia Konštantína IX., Skylitzova kronika, Madridský kódex

Konštantín IX. narozdiel od svojich predchodcov rešpektoval postavenie a túžby macedónskych cisárovien. Naopak oni zase rešpektovali jeho a dokonca mu v akejsi senátom posvätenej písomnej „priateľskej dohode“ povolili si na dvor priniesť svoju milenku Máriu Sklerovú, ktorej Konštantín udelil zvláštny titul sebasty a postavenie hneď za cisárovnami.[4]

Sklerino postavenie na dvore bolo stále silnejšie a sama mala pomerne dobré vzťahy aj s cisárovnou Zoe a jej sestrou Theodorou. Ich dobrý vzťah však nie úplne reflektovalo obyvateľstvo hlavného mesta, ktoré sa obávalo, že by sa cisár mohol macedónskych cisárovien zbaviť. Pouličné vášne viedli k menšej roztržke 9. marca 1044, avšak po zásahu cisárovien sa nebezpečenstvo podarilo zahnať.[5]

Zajatého Maniaka prinášajú do Konštantínopolu. (Skylitzova kronika)

Byzantská ríša okolo roku 1045

Povstanie Leva Tornikia, Skylitzova kronika, Madridský kódex

Po nástupe na trón pred Monomachom stála mimo iné otázka vysporiadania sa s bývalým režimom a jeho predstaviteľmi. Bývalý cisár Michal V. pre revolúciu skončil potrestaný v kláštore, kde skoro aj zomrel. Podobne vo vyhnanstve skončil aj jeho strýko Ján Orfanotrofos a z paláca museli odísť i ďalší protagonisti paflagónskeho rodu.

V auguste 1042 cisár na popud Romana Sklera, brata svojej milenky Márie odvolal skúseného generála Juraja Maniaka z jeho misie na Sicílii, čo však Maniaka pobúrilo a tak následne proti Monomachovi povstal. Maniakes vytiahol proti Konštantínopolu a jeho vojsku sa darilo porážať cisárske posádky v mestách po ceste a dokonca porazilo cisárske vojsko aj v bitke pri Ostrovo. Sám Maniakes však v kľúčovej bitke padol. Pomerne ľahko bola rozdrvená aj vzbura cyperského stratéga Theofila Erotika[6] a Konštantín si tak mohol od vnútorných vzbúr na čas vydýchnuť.

Krátko po rozprášení vzbury však proti Byzancii povstal nový nepriateľ - Kyjevskí Rusi, ktorí už pred tým párkrát na Byzanciu zaútočili sa tentokrát na svojich vesliciach dostali až ku Konštantínopolu. Príčina ich útoku nie je dodnes úplne zrejmá, pravdepodobne však šlo o vyústenie sporu pre homágium za ruského veľmoža zavraždeného v Konštantínopole. Niektorí historici však uvažujú i o tom, že útok mohol mať spojitosť s Maniakovým povstaním.[7] Vojsko kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho však bolo za pomoci gréckeho ohňa vrhnutého na ich lode porazené a zvyšky kyjevského vojska boli rozdrvené pri Varne. Mier bol o istý čas neskôr utužený sobášom Monomachovej dcéry zo skoršieho manželstva s kyjevským princom Vsevolodom I.

V roku 1045 bolo na základe dedičskej zmluvy uzavretej ešte cisárom Bazilom II. k ríši pripojené arménske kráľovstvo Ani, ktoré pred tým patrilo dynastii Bagratovcov. Malé kráľovstvo sa už dlhší čas zmietalo v nepokojoch a tak jeho panovník Gagik výmenou za vysoký post svoju zem bez problémov sám odovzdal Byzancii. Ani sa stalo centrom nového iberijského thématu. Pričlenením územia sa ríša síce dostala do sporu s Dvinským (arménskym) emirátom, avšak pre potrebu vojska na západe bol rýchlo uzavretý mier.[8]

Na jar 1047 proti Monomachovej vláde povstal nový nepriateľ na západe ríše. V tráckej a macedónskej théme proti cisárovi povstal jeho bratranec z matkinej strany - Lev Tornikios. Tornikios na čele s početnej armády rýchlo obľahol Konštantínopol, ktorý bol pre spory na východe takmer bez obrany. Vďaka vernosti mestských obyvateľov, ktorý proti vzbúrencovi vytvorili milície a vynikajúcim konštantínopolským hradbám však Tornikios od obliehania musel upustiť a po návrate východných armád bolo jeho povstanie rozprášené. Tornikios bol zajatý a oslepený.[8]

V roku 1048 sa na východnej hranici prvýkrát objavili aj Seldžuckí Turci na čele s vojvodcom Tughrilom a o rok neskôr na čele s jeho bratom Ibrahimom Inalom.[9] Byzantská ríša tureckých nájazdníkov v bitke pri Kapetrone s gruzínskymi spojencami dokázala poraziť, avšak nový protivník, ktorý sa usadil v jej susedstve ešte nepovedal svoje posledné slovo.

Problémy mala v tomto období Byzantská ríša na Balkáne. Dávno boli preč časy Bazila II., keď mala ríša plne v rukách územia od dnešného Albánska až po Dunaj. Na území bývalej provincie Dioklecie (neskôr nazývanom Zeta) sa v tomto období sformoval prvý nezávislý srbský štát.[6] V bulharských provinciách, ktoré ešte stále patrili ríši zase byzantskú správu narušovali pečenežské nájazdy. Situácia vyústila do povstania pečenežského obyvateľstva usadeného na byzantskom území. Prvotné akcie proti Pečenehom nemali príliš veľké úspechy a v roku 1053 preto Monomachos proti nomádom vypravil veľké vojsko. I napriek pôvodnému úspechu však byzantské vojsko nakoniec pri ústupe zo severu padlo pri prechode horských priesmykov Starej Planiny do pasce a bolo rozdrvené. Cisár bol preto prinútený s Pečenehmi uzavrieť nevýhodný mier.[10]

Minca (tetarteron) Konštantína IX. Monomacha

Vzťahy východnej a západnej cirkvi v 10. a 11. storočí neboli príliš blízke. Obe cirkvi mali rozdielne obyčaje a zvyklosti a po stáročnom odlišnom vývoji i jazyky. Kým na Západe dominovala latinčina, v Byzancii gréčtina. Rozličnosť západného a východného myslenia sa navyše prejavila aj v spore o Filioque, či v rozdieloch, ktoré sa na západe prejavovali v duchu clunyjskej a gregoriánskej reformy. Mocenské spory o pápežský primát zase vyústili napr. do tzv. Fótiovej schizmy, ktorú sa však cirkvám ešte podarilo prekonať. Ďalším mocenským problémom, tentoraz medzi pápežským štátom a Byzantskou ríšou bola korunovácia Karola Veľkého za západného cisára a orientácia pápežstva na západ. Tá sa v roku 962 potvrdila korunováciou Otu I. za západného cisára.[11]

Konštantín IX. sa s pápežským štátom snažil uzavrieť spojenectvo proti Normanom, ktorí získavali moc v Sicílii. Brzdiacou silou sa však ukázal byť vtedajší konštantínopolský patriarcha a jeho záujmy. Staré krivdy oživli a písomná polemika o rozdieloch oboch cirkví ochridského arcibiskupa Leva a neústupnosť pápežského vyslanca kardinála Humberta a patriarchu Michaela Kerularia viedli v roku 1054 k vzájomnému odcudzeniu a prekliatiu, ktoré do dejín vošlo pod názvom veľká východná schizma.[11]

Schizma na východe prílišný rozruch nespôsobila a bola braná ako víťazstvo konštantínopolského patriarchátu v otázke nezávislosti od západu. Sám cisár pôvodne nechcel uveriť tomu, ako sa situácia vyvinula, avšak spor pre odchod pápežských legátov z mesta a následne aj pre svoju smrť v januári 1055 nestihol.[11] Monomachov zmierlivý tón a túžba po náprave roztržky medzi cirkvami mu ku koncu jeho vlády znížili popularitu a prestíž a verejné obviňovanie z pro-latiníckych sympatií. Konštantín IX. zomrel 11. januára 1055 v Manganskom kláštore, ktorý sám založil a kde bol aj pochovaný vedľa svojej milenky Márii Sklerovej.[12]