Štvrtá križiacka výprava

Po tom, čo v roku 1187 sultán Saladin dobyl Jeruzalem sa moslimovia zmocnili väčšiny Jeruzalemského kráľovstva a križiakom zostali iba tri prístavy - Týros (Súr), Tripolis a Antiochia. Odpoveďou kresťanského sveta na moslimskú ofenzívu bola Tretia križiacka výprava ktorá však svoj cieľ - dobytie Jeruzalema nedosiahla. Takisto sa počas tretej výpravy opäť ukázali nezhody medzi Byzantskou ríšou a západným svetom, ktoré sa už v tejto dobe kultúrne i nábožensky príliš líšili. Križiaci takisto dobyli de iure byzantský ostrov Cyprus, na ktorom vládol byzantský vzbúrenec Izák Komnénos a pomerne veľké napätie taktiež prevládalo medzi Friedrichom I. Barbarossom a byzantským cisárom Izákom II. Barbarossovo ťaženie takmer skončilo útokom na Konštantínopol.

V roku 1195 bol palácovým prevratom zvrhnutý cisár Izák II. a na trón nastúpil jeho brat Alexios III. Byzantská ríša v tomto období prežívala ťažké chvíle, nakoľko aj Izák aj Alexios III. sa ukázali byť neschopnými panovníkmi. Rozšírila sa decentralizácia ríše, veľkú moc získala rodová aristokracia, zlý bol taktiež stav byzantskej armády a loďstva.[2] Prevahu na moriach a v obchode postupne prevzali Benátky a bývalá byzantská thessokracia (nadvláda nad moriami) bola dávno preč. Zhoršili sa taktiež Byzantské vzťahy so západnými panovníkmi, pápežskou stolicou i bývalými byzantskými spojencami - Benátkami.

Bonifác z Monferratu sa stáva veliteľom výpravy

V roku 1198 nastúpil na pápežskú stolicu ambiciózny pápež Inocent III., ktorý ihneď vyhlásil novú - štvrtú križiacku výpravu. Vojská sa mali zhromaždiť už v nasledujúcom roku (1199), avšak pretože väčšina významných európskych kráľov mala svoje vlastné spory, tak na pápežovu výzvu pôvodne reagovali len niektorí francúzski veľmoži, medzi nimi Theobald III. z Champagne, Ľudovít z Blois, či flámsky (v staršej literatúre sa možno stretnúť s výrazom flanderský) vojvoda Balduin s jeho vazalmi.[2] Ich pohnútky boli čisto politické a preto, aby sa vyhli sporu s francúzskym kráľom Filipom II., ktorému neposkytli pomoc proti Anglicku sa na rytierskom turnaji v Champagnskom Ecry pripojili k výprave.[3] Výprava sa však následne pre malý záujem na čas odložila do roku 1200, keď svoju účasť prisľúbili ďalší francúzski a lotrinskí šľachtici. Pre pápeža, ktorý sa chcel postaviť do čela kresťanskej Európy a nechcel sa pri tom deliť s mocnými európskymi kráľmi bola výprava bez účasti najvyšších európskych korunovaných hláv výhodná šanca ako znovu zvýšiť upadajúci vplyv a moc Pápežského štátu.

Pretože preprava po súši cez Anatóliu nebola bezpečná, rozhodlo sa v roku 1201, že preprava sa má podobne ako 3. križiacka výprava udiať po mori a zabezpečiť ju mala Benátska republika (Janov nemal o tento obchod záujem). Dohodlo sa, že za 85 000 strieborných mariek benátsky dóža Enrico Dandolo zabezpečí prepravu pre 33 500 vojakov - 4500 rytierov, 9000 jazdcov a 20000 pešiakov a ak Benátky dostanú polovicu koristi z výpravy, pripoja k nej 50 bojových lodí.[2]

Gustave Doré: Enrico Dandolo káže o výprave

Vojenský plán bol grandiózny a potvrdený bol samotným pápežom Inocentom III. Cieľom výpravy mal byť Egypt, kde mali križiaci dobyť samotnú Káhiru a odkiaľ sa po zabezpečení delty malo križiacke vojsko presunúť do Jeruzalema. S tým nesúhlasili niektorí križiaci, ktorí nevedeli pochopiť, prečo majú bojovať v Egypte a nie o Boží hrob v Jeruzaleme. Proti sa navyše stavali i Benátky, ktoré nechcel ohroziť svoje obchody v Alexandrii a dobré vzťahy s egyptským guvernérom al-Ádilom.

Ešte v priebehu príprav výpravy zomrel Theobald Champagnský a hlavné vedenie po križiackej porade v Soissons európskych vojsk získal Bonifác z Montferratu[3], ktorý mal pevné väzby na Byzantskú ríšu. Proti tomu sa stavali niektoré predstavitelia výpravy a Benátčania a neskôr sa tento konflikt prejavil aj pri voľbe latinského cisára.

V roku 1202 sa asi tretina dohodnutých vojsk dostavila do Benátok, kde sa usadila na ostrove San Nicolo de Lido. Menšia časť sa na výpravu vydala cez Marseille. Benátčania, ktorí predpokladali príchod omnoho väčšieho vojska žiadali po križiakoch splatenie celého dlhu, ktorý medzi tým pre ubytovanie vojsk narástol o ďalších 34 000 mariek. Dóža Enrico Dandolo, na križiakov začal tlačiť a požadovať splatenie dlhu, a pohrozil, že ak tak neurobia, nemôže ručiť za dodávku proviantu pre vojsko. Križiacke vojská vyzbierali časť peňazí a odovzdali ich Benátkam, avšak to ich problémy nezlepšilo, ba dokonca ešte prehĺbilo chudobu križiakov, ktorý následne obživu hľadali kde len mohli. Nakoniec sa Enrico Dandolo svojim slávnym prejavom v Bazilike svätého Marka pridal k výprave a navrhol križiakom odloženie dlhu dovtedy, kým nezískajú peniaze. Výmenou za moratórium požadval pomoc Benátkam - dobytie uhorského (katolíckeho) Zadaru.[2]

Chorvátsky prístav Zadar už od roku 1186 patril Uhorskému kráľovstvu, ktorého kráľ Belo III. ho vydobyl práve na Benátkach. Benátky, ktoré už storočie s Uhorskom bojovali o chorvátsko-dalmátske pobrežie chceli túto pevnosť získať za každú cenu späť a dóža Enrico Dandolo využil ťaživú situáciu križiakov. Časť križiakov nesúhlasila s tým, aby vojská určené na svätú vojnu tiahli proti iným kresťanom - a k tomu aj katolíkom a tábor opustila. Samotný veliteľ výpravy Bonifác z Monferatu ešte vo vojsku nebol a obliehania sa odmietol zúčastniť. Pápež Inocent III. navyše prostredníctvom svojho vyslanca, kardinála Petra z Kapuy[4] križiakom pohrozil exkomunikáciou, avšak velitelia tento fakt pred vojakmi utajili. 1. októbra 1202 začali križiacke vojská Zadar obliehať a po takmer dvoch mesiacoch 24. októbra pevnosť padla. Ako následok Inocent III. útočníkov exkomunikoval. Zadar následovne zostal benátsky až do roku 1358.

Tintoretto: Dobytie Zadaru

Medzitým sa k vojsku, ktoré sa usadilo v Zadare pridal aj veliteľ výpravy Bonifác Montferratský s zarovno s ním sa v tábore objavili i vyslanci rímsko-nemeckého kráľa Filipa Švábskeho a brat Filipovej manželky Ireny, zosadený byzantský princ Alexios IV. Angelos. Alexios, syn zvrhnutého Izáka II. už dlhší čas cestoval po Európe a hľadal pomoc u pápeža i cisára a podobne ako dovtedy, i tentokrát nešetril sľubmi priateľstva, hmotnej a vojenskej podpory pre križiacku výpravu a sľúbil tiež bohatú, no nereálnu odmenu 200 000 strieborných mariek pre účastníkov výpravy.[2] Nakoniec ponúkal i to, po čom pápežský stole úpenlivo túžil - cirkevnej únii. Tvrdil navyše, že bude v Konštantínopole úprimne vítaný a že Byzantínci nenávidia jeho strýka Alexia III., takže k boju podľa neho možno ani nemuselo prísť.

Križiacka flotila plávajúca do Konštantínopola

Benátkam sa nový plán páčil, pretože poznali bohatstvo Byzantskej ríše a mali v nej svoje koristnícke obchodné záujmy. Opäť teda pohrozili križiakom svojim odchodom z výpravy a tak sa nakoniec veliteľov križiackej výpravy podarilo presvedčiť, aby najskôr dosadili Alexia IV. na cisársky dvor a s jeho pomocou by výprava mohla pokračovať. To sa znovu nepáčilo viacerým útočníkom (najmä kléru a rytierom na ktorých čelo sa postavil Guy de Vax) a mnohí z nich už i tak znechutení s vývinom výpravy nakoniec križiacky tábor opustili a buď sa vrátili domov, alebo sa vybrali do Orientu samostatne.

V apríli 1203 križiacka flotila konečne vyplávala zo Zadaru ku Korfu, kde sa po menších nepokojoch medzi križiakmi navzájom i medzi miestnymi obyvateľmi a križiakmi 24. mája 1203 definitívne rozhodlo, že cieľom výpravy bude Konštantínopol.[2]

Na svojej ceste do Konštantínopola sa križiaci ešte zastavili pri Euboji a priľahlých ostrovoch, kde v Alexiovom mene vyzbierali dane. Následne bez problémov prešli Dardanelami a okolím Konštantínopola. Vojsko sa 24. júna 1203 vylodilo na protiľahlých brehoch Bosporu v Chalkedóne a Chrysopole, kde rozprášili menšie posádky Byzantíncov. Hoci Alexios III. vedel z viacerých zdrojov o križiakoch smerujúcich do srdca jeho ríše, nepodnikol žiadne väčšie prípravy na obranu, iba uzavrel prístav v Zlatom rohu. Očakával, že sa z kresťanským vojskom dohodne.[5] Poslal preto ku križiakom lombardského katolíka Nicholaa Rossa s bohatými darmi, aby im ponúkol pomoc.[6] Jeho ponuka však zostala nevypočutá a križiaci následne cisárovi Alexiovi III. poslali posla Conona de Béthune so žiadosťou o jeho abdikáciu, čo však Alexios III. rázne odmietol.[6] Takisto i grécke, ortodoxné obyvateľstvo Konštantínopola odmietlo Alexia IV. za svojho vládcu a i napriek benátskej agitácii zotrvalo pri Alexiovi III. Bolo zrejmé, že strany sa nevyhnú stretu.

Príchod križiakov do Konštantínopola

Križiaci si uvedomovali, že Konštantínopol má pevné hradby a povesť nedobytnej pevnosti. Priamy útok na hradby bol preto aspoň zo začiatku nemysliteľný. Časť armády síce obľahla mesto, avšak prvý útok križiakov sa začal 5. júla na Galatu, mestskú časť za zlatým rohom. 6. júla 1203 galatská (najmä žoldnierska) posádka zaútočila na križiakov utáborených pred Galatskou vežou (šlo o staršiu rovnomennú vežu Galatskej veže), avšak križiaci Byzantíncov zahnali a po bojoch, v ktorých sa šťastie raz priklonilo na jednu stranu a následne na druhú sa im podarilo preniknúť do opevnenia a odstrániť reťaz chrániacu prístav Zlatý roh. Následne benátska flotila vošla do prístavu, kde porazila menšie byzantské loďstvo, ktoré sa skladalo z 20 galér.

11. júla sa križiaci usadili oproti Blachernského paláca na severozápade Konštantínopola a priviedli obyvateľom mesta ukázať Alexia IV. Čakali, že mešťania povzbudený prítomnosťou svojho milovaného princa povstanú proti tyranovi Alexiovi III., avšak ich informácie o obľúbenosti Alexia III. boli skreslené a odozva mešťanov na križiakov a Alexia IV. bola nepriateľská.[5][6]

17. júla spustili Benátčania prvú výraznejšiu ofenzívu. Do čela útoku sa podľa Geoffreya de Villehardouin nebojácne postavil sám starý a slepý dóža Enrico Dandolo, ktorý na svoju loď pripevnil veľkú zástavu sv. Marka.[5] Z prístavu Zlatého rohu vojská zaútočili na konštantinopolské opevnenie a postupne úspešne dobyli 25 veží opevnenia na ktorých vyvesili benátske vlajky. Následne keď videli, že križiacke vojská za hradbami sa k ich útoku nepridávajú posilnili svoje pozície. Okrem toho Benátčania zapálili predmestie Konštantínopola a ničivý požiar, ktorý vznikol z požiaru spálil asi 120 akrov obývaného územia, čím o domov prišlo asi 20 000 obyvateľov.

Benátsky dóža Enrico Dandolo

Cisár vyprovokovaný benátskym podpaľačstvom a rastúcou nespokojnosťou jeho poddaných následne prikázal vojakom cez bránu sv. Romana vytiahnúť do boja proti francúzskym vojakom pred hradbami. Zošikovaným Francúzom, ktorý by tak čelili vyše dvojnásobnej presile však rýchlo prišli na pomoc Benáčania a Alexius, ktorý sa zľakol následného možného stretu radšej s vojskom stiahol späť do mesta. Keď nasledujúceho dňa križiaci znovu zaútočili na mesto, boli podľa Niketa Choniata Alexios III. a jeho dcéra Irena z mesta už dávno preč a spolu s najcennejšími šperkami utiekli do tráckeho Mosynopolu. Obyvatelia Konštantínopola preto zo žalára vyviedli Alexiovho brata, bývalého cisára Izáka II. a prehlásili znovu ho cisárom i napriek tomu, že podľa byzantských zvyklostí oslepený človek nemohol vládnuť. Izák II. po svojom nástupe ihneď poslal križiakom informáciu o udalostiach v meste a križiaci na jeho vyslancov reagovali požiadavkou na splnenie sľubov, ktoré im sľúbil jeho syn a prinútili Izáka prehlásiť jeho syna Alexia IV. za spolucisára. Obliehanie mesta sa tak skončilo po tom, čo bol Alexios IV. 1. augusta v Chráme Božej Múdrosti slávnostne korunovaný za cisára. Korunovácie sa okrem byzantských hostí zúčastnila aj väčšina významných križiakov.[5][7]

Cisár Alexios IV.

V septembri 1203 sa malo rozhodnúť o ďalšom putovaní do Svätej zeme, avšak cisár Alexios IV. sa obával, že by mohol prísť o trón a tak križiakov prosil, aby ešte zostali v meste.[2] Tí radi súhlasili s prezimovaním, i preto, že očakávali plnenie daných sľubov. Čoskoro sa ukázalo, že veľkodušné sľuby, ktoré cisár Alexios IV. križiakom dal sú nesplniteľné. Byzantská pokladnica bola prázdna a aby cisári získali aspoň nejaké peniaze zaviedli nové dane a uskutočnilo sa i zhabanie cirkevných majetkov. Odhaduje sa, že celkovo sa cisárom podarilo splatiť asi polovicu sľúbených peňazí a o zvyšok požiadali Enrica Dandola o odklad. Cisárom sa v tak rýchlom čase nepodarilo vyzbierať ani sľúbených 10 000 vojakov a taktiež grécky klér nebol povoľný k zmieru so západom. Alexios IV. navyše musel vyriešiť problém so svojim predchodcom a tak v auguste 1203 vyslal do Trákie vojsko, aby rozdrvilo odbojného Alexia III., ktorý konšpiroval proti novým cisárom a aby zahnalo na ústup plieniace bandy Bulharov a Kumánov v ich službách.[7]

Situácia v Konštantínopole bola zlá, začiatkom roku 1204 zomrel starý cisár Izák II. a na dennom poriadku boli roztržky medzi Grékmi a Latiníkmi. V uliciach sa rozhoreli nepokoje a chudina plienila majetky bohatších mešťanov. Po tom, čo vypukli rozsiahle nepokoje, museli zasiahnuť križiacke vojská. Vo vypuknutom povyku fanatici dokonca vypálili Mitatonskú mešitu[6], spolu s ktorou v auguste 1204 vyhorela ďalšia časť mesta a zvýšila počet bezdomovcov v Konštantínopole na vyše 100 000.

Vyhrotenú situáciu sa rozbúrený dav rozhodol riešiť radikálnou výmenou na cisárskom stolci. V januári 1204 prehlásili mladého šľachtica Nikolaa Kanaba za cisára, avšak ten korunu zo strachu odmietol a Alexios si trón vďaka západným spojencom udržal. Submisívnym postojom voči Latiníkom však Alexios IV. stratil i podporu byzantskej šľachty a tá krátko na to v palácovom prevrate prehlásila za cisára Alexia V. Duku prezývaného Zachmúrený (Murtzuflos). Alexios V. bol pravnukom slávneho Komnénovského cisára Alexia I. a zaťom zosadeného cisára Alexia III. Alexios V. nečakal a nechal svojho rovnomenného predchodcu vsadiť do žalára, kde bol krátko na to uškrtený. Podobne skončili i ďalší pretendenti, medzi nimi i Nikolas Kanabos.[2]

Gustáve Doré: Enrico Dandolo a Alexios V. Murzuflos

Palma Le Jeune: Dobytie Konštantínopola 1204

Nový cisár narozdiel od svojich predchodcov presadzoval anti-križiacku politiku. Ihneď po svojom nástupe na trón nechal provizórne opraviť mestské hradby a postavil sa do čela byzantských vojsk. Križiaci na situáciu reagovali požiadavkou prevzatia záväzkov bývalých cisárov, čo však Murtuflos odmietol, čo viedlo k tomu, že križiaci s gréckymi cisármi stratili trpezlivosť a rozhodli sa rázne zakročiť - t.j. dosadiť na trón niekoho priamo zo západu. O ďalšom postupe sa rozhodovalo v marci 1204. Bola vytvorená dvanásťčlenná rada, v ktorej si miesta rovnomerne v pomere 6:6 podelili Benátčania a križiaci. Rada mala rozhodnúť o rozdelení Byzantskej ríše a o voľbe nového cisára. Dohodlo sa, že cisár bude pochádzať z radov križiakov a nový konštatinopolský patriarcha z Benátok.[5] Hoci sa predpokladalo, že novým cisárom by sa mal stať Bonifác Monferratský, ktorý aby si posilnil svoju prestíž a pozíciu si dokonca za ženu vzal cisárovnú Máriu, vdovu po Izákovi II., Benátčania neskôr na hlasovaní v paláci Bukeleon presadili, aby sa cisárom stal Balduin Flámsky. Takisto bol vypracovaný plán deľby ríše známy ako Partitio terrarum Imperii Romaniae, podľa ktorého mala cisárovi pripadnúť štvrtina územia, ktorá zahŕňala Trákiu, Malú Áziu (tú sa nepodarilo získať) a ostrovy v blízkosti Malej Ázie (Lesbos, Chios, Samos,...),[2] cisárovi mali taktiež pripadnúť hlavné konštantinopolské paláce. Bonifácovi Monferratskému mala pripadnúť časť Malej Ázie. Benátčania mali získať (a neskôr i získali) tri ôsminy Konštantínopola a väčšinu byzantských ostrovov, medzi nimi najväčšími boli Kréta a Eubója. Okrem toho Benátčania získali viacero prístavov - dardanelský Kallipolis, maloázijskú Herakleiu, peloponézske mestá Modon a Koron a v roku 1205 získali prístav Drač a Dúbrovník.

Eugène Ferdinand Victor Delacroix: Vstup križiakov do Konštantínopola (1840)

9. apríla 1204 spustili križiaci prvý útok nového obliehania Konštantínopola. Opäť sa pokúsili zaútočiť od Zlatého rohu, avšak zlé počasie a byzantské ostreľovanie križiakov prinútilo sa stiahnuť. Nový útok sa uskutočnil 12. apríla. Tentokrát severné vetry (bóry) križiakom priali a tak sa ich lode dokázali k hradbám priblížiť dostatočne na to, aby ich mohli vážne ohroziť. Podľa Geofreya z Villehardouinu sa Ondrejovi z Urbousu a neznámemu benátskemu vojakovi útokom zo zviazaných lodí Pútnik a Raj podarili dobyť prvú vežu opevnenia[3] a hneď na to. sa križiaci vtrhli na hradby a obsadili niekoľko veží. Potom bol prienik do mesta už len otázkou času. Ako prvá padla prímorská časť Blachernae. Na to Alexios V. z mesta utiekol k svojmu zaťovi, ex-cisárovi Alexiovi III. a ľud v Konštantínopole za cisára prehlásil Theodora Laskarida. Ten v tej chvíli avšak na vládu, ktorú by križiaci i tak nepovolili nemyslel. Pokúsil sa ešte zmobilizovať zvyšky demoralizovaných armád, avšak presile už nemohol odolávať a preto utiekol do maloázijskej Nikáje, kde následne vzniklo exilové cisárstvo. Ešte toho dňa v meste vypukol ďalší ničivý požiar, ktorý premenil ďalšiu časť mesta v ruiny. 13. apríla Konštantínopol definitívne padol a križiaci sa pustili do jeho plienenia. Rabovanie trvalo tri dni a postihlo viaceré byzantské pamiatky, medzi nimi i kresťanské chrámy, kláštory a mestské paláce. Podľa dobových historikov (najmä Niketa Choniata, ktorá sa obliehania priamo zúčastnil), sa väčších neprávostí dopúšťali križiacki rytieri, kým Benátčania, ktorí si uvedomovali hodnotu pamiatok a cenností si pri rabovaní zachovali chladnú hlavu. Choniasovi dokonca jeden jeho benátsky známy pomohol pred lúpiacimi bandami.[3] Hoci križiacki velitelia prikázali všetku korisť priniesť do jedného opátstva v meste aby bola spravodlivo rozdelená, lúpiaci rytieri sa snažili čo najviac bohatstva uchvátiť pre seba. Celková škoda úlúpených vecí sa odhaduje rozlične, niektoré úvahy hovoria o 400 000 strieborných markách[3], niektoré až o 900 000 markách.[8]

Po dobytí Konštantínopola sa začalo s realizáciou plánu rozdelenia Byzantskej ríše a dobývaním jednotlivých území. Benátčania i väčšina križiakov boli spokojní, pretože ulúpená korisť i dobyté územie boli rozhodne väčšie než zisky, ktoré ich čakali v Oriente. Jedným z nespokojencov bol Bonifác z Monterratu, ktorý sa spolu s vojskom po dobytí mesta odobral do Solúna, kde vytvoril vlastné kráľovstvo de facto nezávislé od Konštantínopola. Pod jeho právomoc následne spadali i peloponézska Achája a Atény. 16. mája 1204 bol za latinského cisára korunovaný Balduin Flámsky a exilovú Byzantskú (Nikájsku) ríšu na vyše 50 rokov zatienilo Latinské cisárstvo.

Pápež Inocent III. s dobytím Konštantínopola úplne spokojný nebol. Spolu s rozvratom ortodoxnej Byzantskej ríše sa síce rozšíril latinský vplyv, zároveň však okupácia gréckych zemí iba prehĺbila odpor východných kresťanov voči latinskej cirkvi. Inocent po križiakoch navyše žiadal, aby pokračovali do Orientu, kde sa neustále bojovalo. To však bolo proti križiackym plánom a navyše pápežský legát Peter z Kapuy križiakov medzitým zbavil ich sľubu, čím výpravu ukončil a za čo si od pápeža vyslúžil prísne pokarhanie.[3] Situácii sa musel prispôsobiť aj jeruzalemsko-cyperský kráľ Amaury, ktorí bol pre absenciu nových síl prinútený uzavrieť s egyptským vládcom Al-Adílom mier.

Balkán po IV. križiackej výprava

Následkami štvrtej križiackej výpravy bol najmä vznik nových križiackych štátov a nástup obdobia tzv. frankokracie v gréckych dejinách. Spolu so západnými rytiermi prišli do Byzancie aj európske (franské) lénne zvyklosti, ktoré začali nadväzovať na komnénovský proniový systém.

Na dobytom území naďalej žili a pôsobili i staré byzantské rody, ktoré za svoju podporu novým dobyvateľom dostávali do držby novú pôdu tzv. gonikon - obdoba západných lén. Takisto sa do byzantského sveta preniesol západný lénny sľub - homágium, ktorý skladali nový vazali svojmu zemepánovi. Rozdiely medzi latinskými a gréckymi vazalmi avšak pretrvávali - napríklad pri dedení, kde sa pri západných lénach využíval systém primogenitúra, grécke obyvateľstvo rozdeľovalo svoje dedičstvo rovnomerne.[2] Vznikali taktiež nové zmiešané manželstvá Grékov a západných prisťahovalcov, ktorých potomkov možno v Grécku do dnešných dní badať (tzv. Latinovia).

V tomto období sa taktiež mení štruktúra byzantských miest, v ktorých sa objavuje západná buržoázia, najmä talianski obchodníci a bankári. Mení sa typická byzantská štruktúra roľníctva (kolónov), ktorých nahradila vrstva závislých obyvateľov (poddaných), ktorý sa nazývali villani a vrstva akýchsi želiarov - vicariiov, ktorý nemali žiaden majetok.[2]

K veľkým zmenám došlo aj v cirkevnej správe. Grécky klér odišiel do exilu do Nikáje. Latínovia v Konštantínopole ustanovili nového patriarchu Benátčana Thomassa Morosina, ktorý sa vyznal v gréčtine a v miestnych reáliách. Nekánonické dosadenie Thimassa Morosiniho na patriarchálny stolec bolo ďalším tŕňom v oku energického pápeža Inocenta III.[3], ktorý však proti tomu nič nepodnikol a napriek tomu, že si uvedomoval, že touto výpravou sa ešte viac zväčšila grécka nevraživosť a nepriateľstvo voči Západu sa snažil zvýšiť katolícky vplyv na východe.[3] Do miestnych farností začali dosadzovať latinskí kňazi, čo sa stretlo s odporom gréckeho obyvateľstva a mníchov na hore Athos. Pápežská kúria ďalej do Grécka posielala cirkevné rády františkánov (sídlili v Konštantínopole), dominikánov a cisterciákov (sídlili v Dafnii).[2] Najvyšší cieľ - cirkevná únia sa však pápežskej diplomacii nepodarilo dosiahnuť.

Vážnym následkom križiackej výpravy bolo vyplienenie Konštantínopola, ktorý sa z udalosti nikdy nespamätal a i po jeho znovudobytí v roku 1261 zostal vyľudnený a poloprázdny. Počas výpravy bolo úplne zničených viacero kultúrnych pamiatok a z mesta bolo odnesených mnoho historických predmetov (napr. benátska kvadriga na Chráme sv. Mareka sa pôvodne nachádzala v konštatinopolskom Hipodróme). Vyplienený bol taktiež Chrám svätých Apoštolov, kde boli zničené hroby predchádzajúcich byzantských cisárov (medzi nimi i cisára Justiniána I.). Niektoré budovy v Konštantínopole neboli dodnes zrekonštruované, alebo ich zničilo pôsobenie času, pretože Osmania nemali záujem na ich zachovaní.

Ďalším následkom výpravy bol de facto vznik benátskeho monopolu na obchod vo východnom Stredomorí, ktorý bol dohodnutý už na marcovej porade v 1204. Benátky mohli voľne obchodovať v latinskom cisárstve a ďalšie talianske republiky Janov a Pisa boli z obchodov vylúčené.[5] Výlučné postavenie v egejskej oblasti si Benátky udržali až do 16. storočia.

Plán deľby Byzantskej ríše počítal s jej úplným rozdelením medzi križiackych rytierov a Benátky, čomu však zabránil nečakaný odpor miestnych aristokratov, ktorí sa odmietali cudzím dobyvateľom vzdať. Na území preto vznikli križiacke štáty, ktoré voči sebe pristupovali rôznymi spôsobmi a vytvárali medzi sebou lénne vzťahy a pravoslávne štáty, ktoré vytvorili bývalí byzantskí aristokrati.

Trapezuntské cisárstvo

Druhým ortodoxným cisárstvom, ktoré sa považovalo za nástupcu byzantskej ríše bolo Trapezuntské (alebo aj Trebizondské, či Trabzonské) cisárstvo, ktoré v roku 1204 v Trapezunte založil Alexios I. Komnénos (z rodovej vetvy tzv. Veľkých Komnénov), vnuk cisára Andronika I. Cisárstvo prosperovalo vďaka obchodu s Benátkami a Janovom a pretrvalo aj po obnovení Byzantskej ríše, ba dokonca prežilo i jej pád. Počas svojej existencie sa opakovane dostávalo do vplyvu ikonského sultanátu a Mongolov. Definitívny koniec ríši prinieslo dobytie Osmanskou ríšou v roku 1461.[9] Trapezuntské cisárstvo ďalej z pravoslávnych nástupníckych štátov prežilo už len Theodorské kniežatstvo na Kryme, ktoré sa od Trapezuntu odčlenilo v 14. storočí, avšak i to bolo v roku 1475 dobyté Turkami.

Križiacke štáty v Grécku (cca 1210)

Menšie panstvá

• Panstvo Chios
• Panstvo Andros
• Panstvo Geremia Ghisiho (ostrovy Skiathos, Skopelos a Skyros)
• Panstvo Andrea Ghisiho (ostrovy Tinos a Mykonos)
• Panstvo megaduka Filocala Navigajosa (ostrov Lemnos)
• Markízát Cerigo (Kytéra)

Gustáve Doré: Vstup križiakov do Konštantínopola

Útok na Carihrad

Štvrtá križiacka výprava bola následkom dlhodobých zlých vzťahov medzi východnou cirkvou a západnou cirkvou, ktorých spory vyústili do Veľkej východnej schizmy v roku 1054. Už pred tým sa však medzi cirkvami vyskytli viaceré spory (pozri napr. Akakiánska schizma, Fótiova schizma). Hoci sa vzťahy v priebehu nasledujúceho obdobia mierne zlepšovali (čo viedlo napríklad k prvej križiackej výprave za vlády Alexia I.), zároveň sa už v staršom období objavili úvahy križiackej výpravy proti Byzantskej ríši (napr. Bohemund Tarentský). Vzťahy navyše výrazne ovplyvnil aj masaker latinských kresťanov, ktorý sa v Konštantínopole uskutočnil v apríli roku 1182.[13]

Výprava ešte viac prehĺbila schizmu a odpor medzi východnými kresťanmi a Západom a hoci sa v období po 4. križiackej výprave niektorí predstavitelia cirkví snažili nájsť cestu k cirkevnej únii (Západ tým v neskoršom období tlačil na byzantských cisárov ako cenu pomoci proti Osmanom) a uskutočnilo sa viacero jednaní (medzi nimi napr. Florentský koncil), k trvajúcej cirkevnej únii nakoniec de facto neprišlo. Po definitívnom páde Byzantskej ríše v roku 1453 a nadvláde Osmanskej ríše nad Konštatinopolským patriarchátom sa o únii prestalo uvažovať. Politika Katolíckej cirkvi v 20. storočí sa v duchu ekumenizmu snažila opätovne zblížiť s východnou cirkvou a konštatinopolský patriarcha Athinogoras s pápežom Pavlom VI. 7.decembra 1965 zrušili vzájomnú exkomunikáciu pravoslávnej a katolíckej cirkvi z roku 1054.

V roku 2001 pápež Ján Pavol II. vyjadril ľútosť nad následkami štvrtej krížovej výpravy a napísal list aténskemu arcibiskupovi Christodulovi: „Je tragické, že útočníci, vyslaní zabezpečiť prístup kresťanov do Svätej krajiny, sa obrátili proti svojim bratom vo viere. Fakt, že to boli latinskí kresťania, napĺňa katolíkov zármutkom.[14] V roku 2004 zase pri príležitosti 800-tého výročia dobytia Konštantínopola ekumenický patriarcha Bartolomej I. navštívil Vatikán a pápež Ján Pavol II. pri tejto príležitosti vyhlásil: „Ako by sme nemohli po 800 rokoch necítiť bolesť a odpor. Tento prejav bol považovaná za ospravedlnenie a patriarcha východu toto ospravedlnenie v roku 2004 na spoločnej omši prijal so slovami: „Duch zmierenia je silnejší než duch nenávisti,... prijali sme s vďakom a úctou Vaše srdečné gesto za tragické udalosti štvrtej križiackej výpravy. Naozaj, je pravda, že tu bol pred osemsto rokmi spáchaný zločin. Duch zmierenia z Kristovho vzkriesenia nás podnecuje k zmiereniu našich cirkví.“ [15]

• Byzantská ríša
• Križiacke výpravy
• Trapezuntské cisárstvo
• Epirský despotát

Portál Byzantskej ríše

• Niketas Choniates
• Morejská kronika
• Pamäti - Kronika Geoffroya de Villehardouin (po anglicky)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Štvrtá križiacka výprava

• IV. križiacka výprava (dokument)