Corpus iuris civilis

Šlo o zbierku cisárskych nariadení, ktorá obsahovala nariadenia zo starších zbierok (Gregoriánskeho, Hermogeniánskeho a Theodosiánskeho kódexu) a neskorších nariadení. Jej vypracovaním bola v roku 528 poverená desaťčlenná komisia na čele s Jánom Kapadóckym a platnosť nadobudla 7. apríla 529 nariadením Summa rei publicae.[1]

V roku 530 bola ustanovená nová šestnásťčlenná komisia na čele s pohanským advokátom Triboniánom, ktorá mala spracovať spisy starých rímskych licencovaných právnikov (ale aj neautorizovaných) a prispôsobiť ich texty justiniánskemu obdobiu. Zmeny v pôvodných textoch sa nazývali interpolácie (interpolationes), o niektorých zmenách rozhodol samotný cisár v spise 50 rozhodnutí (Quinquaginta decisiones). Celkovo komisia spracovala asi 39 právnikov a viac ako 1500 kníh. Platnosť Digesta nadobudli 30. decembra 533 konštitúciou Tanta. Grécky názov Pandectae, t.j. "všeobsahujúce" bol veľavravný, zbierka obsahovala právo klasickej rímskej iurispridencie od prelomu letopočtov do Justiniánovej doby.

Formálne sa Digesta delili na 50 kníh, tie na tituly a väčšina titulov ďalej na fragmenty alebo leges. Fragmenty sa delili na paragrafy, pričom každý fragment sa začínal nultým paragrafom (principium) a každý fragment bol označený inskriptom s menom autora a diela z ktorého časť pochádza.[1]

Najviac, až jedna tretina fragmentov v diele, pochádza z pera rímskeho právnika Ulpiána, asi šestina materiálu pochádza od Paula. Ďalej sa v Digestách nachádzajú napríklad úryvky z diel právnikov Celzia, Papiniána, Gaia,...

Texty Digest sa stali záväznými a staršie zbierky sa nemali používať, Justinián takisto zakázal voľný výklad Digest, čo sa však nedodržiavalo. Po úpadku rímskej vzdelanosti sa nám Digesta zachovali v rôznych rukopisoch (napr. Littera Florentina, Littera Boloniennsis), ktoré vytvorili a komentoval tzv. glosátori stredovekých univerzít.

Spolu s tvorbou Digest bola konštatinopolskými právnikmi Theofilom a Dorotheom vypracovaná aj učebnica práva, ktorá bola taktiež publikovaná a platila ako zákon. Obsahovo vychádzala zo starších Gaiových Inštitúcií. Formálne sa delí podobne ako Digesta na 4 knihy, ďalej na tituly a paragrafy. Učebnica bola venovaná mládeži túžiacej po znalosti práva.

Krátko po spracovaní Digest vyšlo najavo, že starý justiniánsky kódex je v mnohých oblastiach nesúčasný a preto Tribonianus v spolupráci s Dorotheom a tromi právnikmi v roku 534 kódex prepracovali a bol vydaný nový kódex.

Poslednou časťou justiniánskej legislatívy boli rôzne novely zákonov, ktoré Justinián vydal v rokoch 534 – 569. Novely netvorili ucelenú zbierku ako predchádzajúce časti a do súčasnej doby sa zachovali v rôznych nekompletných súkromných zbierkach. Kým predchádzajúce časti sa neriadili derogačnými pravidlami (viacero častí si napríklad v Digestách protirečilo), Novely sa riadili zásadou lex posterior derogat legi priori - t.j. neskorší zákon ruší skorší zákon.[1] Narozdiel od predchádzajúcich diel boli Novely písané po grécky a nie po latinsky.