Byzantské výtvarné umenie

Pretože v umení na území Rímskej ríše v prvých storočiach neexistovali výraznejšie rozdiely medzi západom a východom, býva byzantské umenie až do vlády Justiniána I. býva nazývané i ranokresťanským umením. Pre prvotný odpor Rímskej ríše ku kresťanom boli Kristovi nasledovníci v prvých troch storočiach nútení svoju vieru tajiť, a z toho dôvodu i najranejšie kresťanské umenie existovalo len na ukrytých miestach - ako napríklad v katakombách. Situácia sa zmenila v 4. storočí po tom, čo bolo prijatých viacero právnych noriem (medzi nimi i tzv. Milánsky edikt), ktoré zrovnoprávnili náboženstvá v ríši, a ktoré povolili kresťanom vykonávať svoje obrady verejne.

S rozvojom kresťanstva začali na území ríše vznikať prvé chrámy a prvé umelecké predmety cirkevného charakteru. Umeleckými centrami ranokresťanského umenia sa stali prvé biskupské obce - Rím, Konštantínopol (ktorý bol založený ako typické kresťanské mesto), Antiochia, Jeruzalem a Alexandria, a v neskoršom období i Miláno a Ravenna. Známe pamiatky sú i dodnes zachované Galériov oblúk a rotunda v Solúne zo 4. storočia, či mauzóleum Gally Placidie.

S rozvojom pútnictva od tretieho storočia vzniká veľké množstvo chrámov a rozvíja sa umenie tvorby mozaiky. Tá sa postupne sťahuje z podláh na steny a klenby, kde symbolizuje vyšší duchovný svet. Na miestach významných hrobov vznikajú zdobené sarkofágy. Rozvíja sa reliéfová plastika, najčastejšie sa používa slonovina z alexandrijských a antiochijských dielní. Používajú sa taktiež drahé kovy. Naopak, znižuje sa množstvo priestorových sochárskych diel, nakoľko cirkev už na 1. nicejskom koncile odmietala idolatriu - uctievanie idolov.[4]

Maliarstvo sa v ranokresťanskom období nachádzalo skôr v úzadí. Existovala dosková maľba a početné boli aj knižné iluminácie, avšak len málo z nich sa zachovalo do dnešných dní a viaceré z nich len ako neskoršie kópie.[5] Vďaka obchodu s ďalekým východom sa v Byzantskej ríši rozvinula i výroba z východných materiálov a hodvábu, v tomto období však ešte len obmedzene pre čínsky monopol s hodvábom.

Prvé vrcholné obdobie pre byzantské umenie začína za vlády Justiniána I., kedy sa v Byzantskej ríši (Východorímskej ríši) naplno rozvíja kláštorný život a dochádza k vzniku viacerých kultúrnych pamiatok náboženského charakteru. Vzniká Kláštor svätej Kataríny na Sinaji, najväčšia súdobá bazilika na svete Hagia Sofia, či jej predchodkyňa Hagia Sofia Malá (pôvodne Chrám svätých Sergia a Bakcha), Chrám svätých Apoštolov (mauzóleum) a mnohé ďalšie. O mnohých stavbách sa žiaľ dozvedáme len z dobových svedectiev (medzi nimi najmä Prokopiove De aedificiis - O stavbách.[6] Pri budovaní sa využíval najmä mramor a tehla, avšak bežnými boli i iné kamene. Často sa využíval materiál zo starších (najmä pohanských) budov.

Spolu s rozvojom architektúry sa naďalej rozvinulo i umenie tvorby mozaiky a tvorba reliéfov a ilustrátorstva. 6. storočie bolo zlatým obdobím kníh. Vznikali nové rukopisy i odpisy starších diel. Známe sú tzv. purpurové rukopisy (písané na purpurom zafarbený pergamen)[7], medzi významné diela patrí najmä Rabulov a Rossanský evanjeliár.[3]

Drobná plastika v tomto období dosahovala veľkú úroveň, naopak doznievalo klasické rímske sochárstvo o ktorého plodoch z tohto obdobia sa dozvedáme najmä zo správ.[8] Ešte za vlády cisára Justiniána vzniklo viacero sôch, avšak ich počet naďalej klesal.

V 5. storočí sa rozvíja tvorba ikon - doskových malieb, ktorá mala najmä náučno-teologický charakter. Historicky vychádzala z tradície zobrazovania rímskych cisárov a z orientálnej tradície zobrazovania zosnulých. Jej pôvod možno badať v Palestíne a Sýrii. Byzantský umelec už narozdiel od svojho antického predchodcu svoje objekty nezobrazoval ako predmety zobrazujúce ľudskú (telesnú) krásu, ale prostredníctvom alegórie sleduje jej duchovnú stránku a vlastnosti. Najznámejšie ikony z tohto obdobia sa zachovali práve v kláštore svätej Kataríny Alexandrijskej.

Rozvíjala sa mozaika, ktorá zobrazovala ako duchovné, tak i svetské motívy. O svetských motívoch sa dnes už ale dozvedáme najmä z historických materiálov. Časť z nich sa dochovala v Ravenne. Významná bola duchovná mozaika, avšak podľa dobových správ hlavné chrámy v Konštantínopole v tomto období nemali figurálne mozaiky. Tie mali vzniknúť až za vlády Justína II. Značný bol rozsah úžitkového umenia, ktoré však bolo v priebehu storočí často prerobené na iné predmety. Významným nálezom z toho obdobia bol poklad strieborných mís nájdených v roku 1902 na Cypre.

V roku 552 sa v Byzancii po tom, čo sa dvom mníchom podarilo z Číny priniesť priadku morušovú začalo s výrobou hodvábu. Ten sa používal na rozličné účely (závesy, šatstvo, či dokonca pri mumifikácii). Najstaršie dochované kusy pochádzajú zo 7. storočia. Vzory na látkach boli najmä loveckého a zvieracieho charakteru, ornamenty boli ovplyvnené perzským sásánovským umením.[9]

Svätý Demeter Solúnsky, Solún, 7. až 8. storočie

V siedmom storočí v Byzantskej ríši doznievalo vrcholné justiniánske obdobie. Boje s Peržanmi a neskôr i Arabmi a avarsko-slovanskými nájazdníkmi mocensky i ekonomicky oslabili Byzantskú ríšu, takže sa obmedzil i rozpočet pre rozvoj umenia. Prestali vznikať nové stavby podobe veľkého významu ako za Justiniána a umenie sa prenieslo najmä do tvorby mozaík. Narozdiel od ťaživej doby mozaiky z tohto obdobia žiaria svojou farebnosťou a leskom. Využívajú sa kamenné, sklenené a smaltové kamene. Najznámejšou mozaikou z tohto obdobia sa nachádza v Chráme svätého Demetera v Solúne.

V tomto období sa taktiež v cirkevných kruhoch začína prejednávať a kanonicky presnejšie upravovať požadovaná výzdoba a vybavenie chrámov, mení sa prístup Byzantíncov k náboženstvu a v niektorých úvahách sa (i pre arabský vplyv) začína odsudzovanie terajšieho kresťanského umenia - a to najmä ikon.

Obrazoborecké fresky na ostrove Naxos, Kostol svätého Kyriaka

Chrám Hagia Irena, apsida chrámu s jednoduchou obrazoboreckou mozaikou kríža

Triumf ortodoxie, diptych 14. – 15. storočie

Obdobie obrazoborectva (ikonoklazmus) sa rozdeľuje do dvoch hlavných vĺn. Prvé obdobie boja proti uctievaniu ikon sa začalo v roku roku 724 a trvalo až do vlády cisárovnej Ireny a usporiadania druhého nicejského koncilu v roku 787. Druhé obdobie ikonoklazmu trvalo v rokoch 815 až 843. Príčin ikonoklazmu bolo viacero a ich jednotlivý konkrétny vplyv sa nedá priamo dokázať. Jednak boli duchovného charakteru. V cirkevných kruhoch sa už dlhší čas prejednávala otázka výzdob chrámov a na niektorých, najmä východných teológov pôsobili moslimské názory nezobrazovania tvárí a ľudských postáv. Teologické vysvetlenie ikonoklazmu bolo, že nie je možné zobraziť duchovnú podstatu božstva a uctievanie iba telesnej stránky osôb sa rovná modlárstvu. K príčinám ďalej možno pripočítať i neúspechy Byzancie na východnej fronte a arabskú expanziu, čo niektorí chápali ako znak toho, že sa od Byzancie odvrátil Boh a hľadali dôvody, prečo sa tak stalo.

V každom prípade, nech už príčiny a zámienky obrazoborcov boli akékoľvek, pre umenie sa ich fanatické vyčíňanie stalo temnou stránkou byzantskej histórie. Bolo zničené obrovské množstvo umeleckých pamiatok kresťanského i antického umenia. Zrejme ako prvá verejná obeť novej cisárskej politiky padla ikona Krista na Chalke - Bronzovej bráne konštatinopolského Veľkého paláca. Ešte väčšia vlna prenasledovania ikon nastala za vlády Konštantína V. Kopronyma, ktorý dokonca ikonodúliu nechal odsúdiť na koncile v roku 754.

I napriek prenasledovaniu istých typov umenia a poklesu podpory umenia v tomto období vzniklo niekoľko významnejších stavieb a diel, medzi nimi napr. Chrám Hagia Irena, či solúnska Hagia Sofia. Väčšina obrazoboreckých diel sa však do dnešného obdobia nezachovala. Mnohé boli zničené v priebehu 20. storočia, počas grécko-tureckej vojny a niektoré vďaka požiarom. Zachovala sa však napr. výzdoba Kostolíka svätého Kyriaka na ostrove Naxos.[10] Umelci sa v tomto období snažili zjednodušiť zobrazovanie kresťanských motívov a namiesto tvárí sa orientovali na kríže a symboly. V mozaike sa využíval motív vtáctva, divých zvierat a rastlín vychádzajúci z perzských a helenistického motívov.

Veľký odporca ikonoklazmu Ján Damascénsky toto obdobie popisuje nasledovne:

K definitívnemu obnoveniu kultu ikon prišlo až za vlády regentky Theodory v roku 843. Tento deň je dodnes vo východných cirkvách oslavovaný ako nedeľa ortodoxie.

Skalné obydlia Kapadócia

Harbavilský triptych

Cisárovná Zoe a jej tretí manžel Konštantín IX. Monomachos, mozaika Hagia Sofia

Monastier Hosios Lukas, Grécko

Život Krista, triptych Louvre

Obdobie Macedónskej dynastie bolo druhým zlatým vekom byzantského umenia. Napriek zložitým začiatkom obnovy ikonografie (z dôvodu pôvodnej absencie znalcov daného remesla) sa postupne znovu rozvinula tvorba ikon. Tá v obrazoboreckom období prežívala najmä v Sýrii a Kapadócii, odkiaľ sa znovu šírila do Byzancie. Práve v Kapadócii v tomto období vznikajú početné v skalách vytesané kláštory, z nich pravdepodobne najznámejšie sa zachovali v okolí Göreme. Sýrska ikonografia a jej štýly postupne prenikla i do európskej časti ríše a na cisársky dvor. Nanovo sa tvoria náboženské mozaiky a obnovujú dekorácie chrámov. Prevláda farebnosť a symbolika. Umenie možno považovať za prechod medzi antikou a stredovekom. Diela stále nesú niektoré klasické rímske znaky (ako napríklad farby či doplnky), naopak postavy nesú východný orientálny nádych a často i ľudové prvky. Zároveň sa však po porážke ikonoklazmu sprísnili i teologické nároky na ikony. Tie nesmeli za žiadnych okolností pripomínať prázdne modlárstvo ale mali poukazovať na svoj veľkolepý duchovný predobraz. Nutno dodať, že samotné ikony v Byzantskej ríši ako umenie chápané neboli a boli brané čisto duchovne. Stále častejšie sa v chrámoch začínajú objavovať i oltárne priehrady - ikonostasy. Rozmohlo sa zobrazovanie typických novozákonných obrazcov a objavujú sa i apokalyptické diela. Na dielach sú zobrazované typické postavy s typickými formami, väčšie uvoľnenie hláv nastáva až v neskoršom 12. storočí.

Parížsky žaltár, Prorok Nátan kára kráľa Dávida

Vznikajú chrámy a postupne i nová výzdoba chrámov v Solúne, v Nikáji, či bohato vyzdobená Bazilika Nea Ekklésia v Konštantínopole o ktorej sa ale dozvedáme len zo správ. Vznikajú početné kláštory na posvätnej hore Athos. Niektoré zakladali Gréci, niektoré Gruzínci, Bulhari, či Arméni. Athos sa tak stal centrom ortodoxného sveta i kultúr byzantskej mocenskej sféry.

Takmer každý z macedónskych cisárov nechal pristavať nové sály cisárskych palácov. Postupné odpútanie sa od latinskej tradície a oživenie gréckeho jazyka prinieslo i helénske prvky. Bežné sú reliéfy so zvieracími motívmi, sú založené rozsiahle cisárske záhrady - tzv. Nový Eden a rozmáha sa i budovanie nových palácov.[11] Rozširuje sa Veľký palác, buduje sa nový Blachernský palác a za vlády Nikefora II. Fóku i palác Bukoleon so známym súsoším býka a leva. Macedónska dynastia podporovala i vznik kláštorov v Konštantínopole. Takmer každý cisár a jeho manželka nechali postaviť nové monastiere a začali ich ako svoje miesta posledného odpočinku uprednostňovať pred Chrámom svätých apoštolov. Typická je i mozaika zobrazujúca cisársky pár. Zrejme najznámejšia je obdobná mozaika cisárovnej Zoe v Hagii Sofi s jej manželom. Pre jej opakované manželstvá však musela byť postava jej manžela viackrát menená.

Rozvinula sa štátna výroba hodvábu, ktorý sa stal i predmetom exportu. Bohato vyzdobené textílie sa stali jedným z najvýznamnejších umeleckých výrobkov a hodvábnictvo dôležitým umeleckým remeslom.[12] Vysokú úroveň si zachovala i byzantská hagiografia, ktorá sa tešila veľkej priazni byzantských mocných. Zachovali sa mnohé diela, medzi nimi Kázania Gregora Naziánskeho, či Kozmografia christiana, opis staršieho diela alexandrijského kupca. Svetovo známe sú Parížsky žaltár, Vatikánsky žaltár, či Biblia kráľovnej Kristíny. V roku 986 vznikla Menológia Bazila II., liturgický kalendár zobrazujúci svätcov. Štýl jej prevedenia predznamenáva nástup novej generácie umelcov. Stráca sa priestornosť a antikizujúca modrosť, plne prevažuje zlaté pozadie. Celkový výpočet ilustrovaných kníh z daného obdobia by nikdy nebol postačujúci.

Opätovne sa rozmáha výroba predmetov zo slonoviny. Významné sú macedónske diptychy a triptychy, bohato zdobené skrinky a reliéfy. Svetovo známe bolo byzantské šperkárstvo a zlatníctvo, ktoré v očiach Západu vzbudzovalo závisť a predstavu neskutočného prepychu a bohatstva cisárskeho dvora a neskôr sa vďaka IV. križiackej výprave dostalo na európske dvory. V úžitkovom umení sa narozdiel od ikonografie vyskytujú i početné antické motívy, či svetské motívy cisárov, bitiek a loveckých scén. Niektoré ornamentálne motívy predznamenávajú európsku gotiku, ktorá však v byzantskom svete nikdy neprepukla.

Vladimírska Theotokos, byzantská ikona z 12. storočia

Oltár Pala d’Oro, Benátky

Druhá polovica 11. storočia, t.j. obdobie po vymretí macedónskej dynastie Byzantskú ríšu vtrhla do zmätkov a na krátko sa obmedzil i rozvoj umenia. Nástup dynastie Komnénovcom úpadok ríše pozastavil a znovu svoje uplatnenie našlo i umenie a architektúra. Budovali sa malebné domy a paláce, ktoré boli vyzdobené ornamentmi s tehlovými okrasami a detailami z majoliky. Narastala geometrickosť a strácajú sa zoomorfné prvky.[13] V architektúre vzniká tzv. grécka škola s jej chrámami v Aténach a na ostrovoch. Po dočasnej strate väčšiny Anatólie sa umelecká tvorba viac orientuje na európsku časť. Miestne diela však začínajú obsahovať i lokálne štýly a nádychy.

V mozaike sa prejavuje lineárnosť tvarov a chladnosť farieb. Najvýznamnejšie pamiatky z obdobia možno nájsť najmä v početných kláštoroch. Zrejme najznámejšími sú mozaiky v aténskej Dafnii. Byzantské umenie v tomto období expanduje i do zahraničia. Pozvaní umelci skrášlili normanské i kyjevské budovy. Práve v Monrealskom chráme v Palerme sa nachádza najväčší mozaikový cyklus na svete. Umelecky však ide o menej estetické dielo. Vplyv umenia je badateľný i v Benátkach, ktorým sa byzantské umenie podarilo uspokojivo imitovať a do ktorých sa navyše veľká časť byzantského kultúrneho dedičstva dostala po IV. križiackej výprave. Byzantské umenie si v Taliansku svoju obľubu zachovalo až do príchodu renesancie.[14]

Za vlády Komnénovcov, veľkých mecenášov umenia, sa čiastočne mení i štýl umenia. Okrem duchovna sa zvýrazňuje i krása. Maliarske diela sú žiarivejšie, ťahy jemnejšie a hojne sa využíva zlatá a strieborná farba. Novými umeleckými centrami sa stáva Solún, Athos, zo starších znovu ožíva Jeruzalem a Sinaj. V kaligrafii umenie už iba opakuje svoj dosiahnutý vrchol. Nové diela nevznikajú už len v dielňach ale i v kláštoroch (dovtedy byzantské kláštory nemali podobný vzdelanostný a umelecký charakter ako na západe). V knihách klesá i počet ilustrácií. Medzi významnejšie diela patrí napr. Parmské evanjelium, Madridský kódex Skylitzovej kroniky, či Evanjelium florentskej Laureantiány. Pozoruhodným dielom tohto obdobia je sicílsky opis kroniky Jána Skylitza známy ako Madridský rukopis, ktorý obsahuje okolo 600 vyobrazení z byzantských dejín.

Vrchol dosahuje byzantské zlatníctvo, ktoré sa (často i staršie exempláre) exportovalo do celej Európy. Byzantskí kovotepci mali viaceré zákazky v Benátkach. Najznámejším je pravdepodobne oltár Pala d´Oro v Bazilike svätého Marka. Do Benátok sa po roku 1204 dostala i byzantská okrídlená kvadrika. Byzantského pôvodu sú taktiež uhorské koruny (grécka časť tzv. svätoštefanskej koruny a tzv. Monomachova koruna (obe však pochádzajú ešte z 11. storočia, z obdobia tesne pred nástupom Komnenovcov). Po tom, čo v roku 1204 Konštantínopol dobyli vrámci štvrtej križiackej výpravy križiaci, sa Byzantská ríša za vlády Angelovcov dočasne rozpadla a ťažisko umenia sa presunulo do lokálnych centier. Do umenia sa taktiež dostalo niekoľko prvkov zo západu.

Ochridské Zvestovanie, ikona z obdobia Palaiologovcov

Obnovenie Byzantskej ríše v roku 1261 za vlády Palaiologovcov prinieslo byzantskému umeniu nové skúsenosti, ktoré preberalo jednak z názorov dočasných dobyvateľov, ale aj iných národov byzantského kultúrneho okruhu. Posilňuje sa význam regionálnych sídiel oproti Konštantínopolu, významnými architektonickými sídlami sa stáva Solún, Trebizond, či mestá na Peloponéze (medzi nimi najmä Mystra). V duchovnom prostredí sa rozvíja a víťazí hnutie hésychazmu a spolu s ním sa rozširuje vznik stylických kláštorov na vysokých skalách. Vznikajú kláštory v Meteore, rozširuje sa Month Athos. Byzantské umenie sa ďalej šíri do Ruska, Benátok a na Balkán, bez odozvy nezostáva ani u moslimských Turkov, ktorí tlačili na Byzantskú ríšu.

Najvýznamnejšie obrodenie prežíva mozaika a nástenná maľba, ktorá sa prejavuje dynamickosťou a naratívnosťou, maľby vytvárajú zložité tapisérie. Menia sa i farby a veľkosť detailov, ktoré sa zmenšujú. Významné mozaiky sa zachovali v Chráme svätého Spasiteľa v Chóre (Konštantínopol), či v Kláštore Pammakaristos. Z tohto obdobia sa taktiež zachovalo veľké množstvo doskových diel - ikon, ich kvalita kolíše podľa výrobnej dielne, pomerne slušnú úroveň si zachovali konštatinopolské dielne. Prevládajú svetlé teplé farby a schematické zlato vytvorené nitkovitými ťahmi. V knižnom umení diela nedosahujú úroveň predchádzajúcich období a výnimočnejšie práce sú skôr výnimkou, novinkou sú však knižné portréty. Zachovalo sa nám vďaka nim viacero cisárskych podobizní.

V umení drobných predmetov takisto badať prepad voči starším obdobiam. Strata východných území znamenala vznik nedostatku drahších materiálov, najmä slonoviny a drahých kovov. Výroba sa orientuje najmä na drevo, viac sa využíva i keramika. Klesá i náročnosť diel, obľúbenou sa stáva filigrán. Viac pozornosti sa začalo venovať ochrane ikon. Vznikajú kovové rámy a obklady ikon. Výrazný rozvoj zažilo umenie tvorby tkanín a výšiviek.[15]

Monastier Gračanica, pamiatka svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, Kosovo

Ikona Najsvätejšej Trojice - Andrej Rubľov

Dobytie Konštantínopola osmanskými Turkami v roku 1453 priniesol definitívny zánik Byzantskej ríše a rovnako aj presun ťažiska byzantského umenia do južnej a východnej Európy. Prostredníctvom ortodoxného kresťanstva sa byzantská kultúra rozšírila do Bulharska, Srbska, Valašska a Moldavska (dnešné Rumunsko). Zároveň už od vlády macedónskej dynastie byzantská kultúra a rítus presahovali i do Ruska, ktoré sa neskôr po dobytí Balkánu stalo centrom ortodoxného sveta. Už počas neskorej fázy Byzantskej ríše sa v jednotlivých krajinách východného rítu vytvoril čiastočne osobitný umelecký štýl jednotlivých národov a naďalej pokračoval i po zániku Byzantskej ríše. Byzantské umenie v jednotlivých krajinách prejavuje najmä v sakrálnej architektúre, spája sa však s regionálnymi aspektmi. Vznikol takto napr. srbsko-byzantský štýl. V 14. a 15 storočí sa rozvíja Moravská škola, ktorá prešla celkom nezávislým vývojom a neskôr sa stáva architektonickým vzorom pre moldavské chrámy a susedné krajiny (Valašsko, Bulharsko). Vznikajú nové umelecké ohniská, z nich najvýznamnejšie sa nachádzali v Rusku. Ruský ikonografický štýl sa začína vyvíjať vlastným smerom, avšak výrazne imituje byzantské predlohy. Medzi významné prelomové dielo patrí najmä Ikona Najsvätejšej Trojice od Andreja Rubľova.

Architektúra v Rusku a Srbsku okrem byzantských štýlov v absorbuje vplyvy zo západu (románsky a gotický sloh). Slovanské kostoly a kláštory (napr. Gračanica, Visoki Dečani, Kalenić) sa vyznačovali dôrazom na vertikalitu, ktorú Byzancia celkom vynechávala. Pokračoval avšak centrálny pôdorys kostolov. Stavby Rašskej školy sú najviac ovplyvnené románskym pôdorysom (napr. kláštor Studenica), dôraz sa kladie takisto na farebnosť a pestrosť fasády Veľa byzantských umelcov z Konštantínopola a Solúna na dvoroch slovanských kniežat a kráľov.pracovalo už počas palaiologovskej renesancie. Dobrým príkladom sú fresky gréckych umelcov pracujúcich na dvore srbského vládcu Štefana Uroša II., alebo v kláštore Gračanica. Byzantský vplyv sa objavoval tiež vo všetkých aspektoch života (odevy, tituly). Najvyspelejšia fáza srbsko-byzantského umenia bola dosiahnutá za vlády despotu Stefana Lazarevića, Moravská škola dosiahla výraznú kvalitu architektúry, ktorej ozdobnúpečať možno na srbských kostoloch badať dodnes.

Významnú úlohu v stredovekom Srbsku zohrávala freska. Medzi staršie fresky patrili najmä diela v Kláštore Studenica (1170), či Sopoćani (cca 1265). Grécki maliari tu napodobnili klasické antické fresky. Maľby z neskoršieho obdobia (Palaiologovci) mali zase skôr konzervatívny kresťanský charakter (Ohrid, Gračanica). Pomerne kvalitné diela srbských majstrov zo 14. storočia a v prvej polovice 15. storočia v Moravskej škole sa nachádzajú v Kalenići, či Manasiji.

Byzantská tradícia v juhovýchodnej Európe pokračovala aj pod Osmanskou nadvládou, hoci niektoré typy umenia sa zachovali len v pomerne malom meradle. Na Kréte sa zase pod záštitou Benátok vyvíjal regionálny "post-byzantský" štýl Krétskej školy. Písanie (t. j. maľba) ikon sa výrazne nemení, skôr sa pridržiava tradície byzantského umenia.[16]

El Greco: Nanebovzatie Panny Márie