Dejiny islamu

Miestom zrodu islamského náboženstva sa stal Arabský polostrov v prvej polovici 7. storočia n. l. Arabský polostrov, hoci zastáva v súčasnosti geostrategický význam vďaka najväčším náleziskám ropy a zemného plynu, bol na začiatku 7. storočia polostrovom iba šírych púští a suchých pohorí. Žili tu početné arabské kmene, ktorých vnútorná konzistencia bola založená na pokrvných príbuzenských vzťahoch. Tieto kmene navzájom medzi sebou bojovali v neustálych konfliktoch, sludujúc zásadu krvnej pomsty. Práve táto zásada spôsobila desaťročia nepokojov a vojen, v ktorých bola väčšina Arabského polostrova zdevastovaná a ekonomicky zruinovaná. O akejsi politickej jednote a súdržnosti arabských kmeňov nemohla byť vôbec reč, pretože zjednotenie pod hlavou akéhosi kráľa na spôsob silných susedov (Byzantská a Perzská ríša) bolo nemysliteľné – arabské kmene sa obávali totiž straty suverenity a osobnej cti.

Po geografickej stránke treba povedať, že jedinými úrodnými oblasťami, ktorým sa dostávalo z Indického oceánu a Červeného mora ďažďových zrážok, boli juhozápadné pohoria. Významným strediskom obchodu bolo mesto Mekka, cez ktoré prechádzali obchodníci s drahými látkami, tkaninami a voňavkami, pričom ich cieľom bol uspokojiť dopyt hlavne v Byzancii a v Perzii.

Púštne podmienky, v ktorých žili arabské kmene, boli veľmi nepriaznivé, preto sa v Arábii vytvorila tradícia zbojnícky prepadávať konvoje a karavány nomádov a obchodníkov, aby sa mohli uživiť. A práve prítomnosť bohatých obchodníckych konvojov bola základom silnej sociálnej nerovnosti medzi jednotlivými kmeňmi, ako i v kmeňoch samotných. Bohatstvo bolo prerozdelené v krutých prírodných podmienkach skutočne nežičlivo, čo vyprovokovalo volanie po sociálnej spravodlivosti, a to najmä medzi pokrvne príbuznými členmi toho-ktorého kmeňa. Bohaté kmene vôbec nepomáhali ani vlastným slabým a chudobným rodinám.

Arabské kmene sa na severe Arabského polostrova kultúrne stretávali s byzantským kresťanstvom a perzským zoroastrizmom. Viacero členov týchto kmeňov prestúpili na spomenuté náboženstvo, pričom niektoré severné kmene vyznávali neortodoxné kresťanstvo – najčastejšie jeho gnostické formy. Dokonca niektoré kmene vyznávali židovský judaizmus. Z toho vyplýva, že monoteizmus bol viacerým arabským kmeňom už pred vystúpením proroka Mohameda známy. Napriek tomu najmä púštne kmene v okolí Mekky zostávali pohanskými a vyznávali arabský polyteizmus. Najmä stredoarabské a juhoarabské kmene vyznávali polyteistické náboženstvo.

V Arábii vládol na začiatku 7. storočia duchovný neporiadok a ľahostajnosť k tradičným arabským hodnotám.^{[chýba zdroj]} Kresťania a Židia poukazovali často na to, že Arabi sú na okraji civilizovaného sveta a „Boh s nimi asi nepočíta“, keďže im neposlal ešte žiadne posvätné písma alebo proroka.

Strediskom polyteistickej mytológie a polyteistického náboženstva juhoarabských a stredoarabských nomádskych púštnych kmeňov bolo centrum strategického mesta Mekka. V tomto centre sa nachádzal (a dodnes nachádza) čierny kameň, najpravdepodobnejšie meteorit, ktorého história siaha preukázateľne do 7. storočia. Nachádza sa v mramorovanej kockovitej stavbe čiernej farby a v predislamskej ére slúžil ako miesto uctievania viacerých mytologických božstiev – a to najmä Alláha, ktorý bol na čele arabského mytologického panteónu. Ide vlastne o kľúčovú svätyňu, v ktorej boli aj symboly pohanských božstiev. V podstate v predislamskej ére nejestvovala tradícia, ktorá by vznik tejto svätyne nazvanej Kába vysvetľovala. V rámci hodnôt arabskej spoločnosti však mala kultúrna kontinuita zásadný význam, preto uctievanie Bohov Kábe bolo pre Arabov aj v predislamskej ére mimoriadne dôležité. Dokonca sa počas pútí muselo dať pokoj zbraniam a nesmelo sa na pútnikov na posvätnej pôde útočiť, a to aj keby pochádzali z nepriateľského arabského kmeňa – nepriateľského voči kmeňu vládnucemu v Mekke. Púť ku Kábe, zvaná „hadždž“, sa konala každoročne ešte pred vystúpením Mohameda, no až Mohamed dal Kábe ústredný náboženský význam a založil tradíciu, ktorá by okolnosti vzniku a pôvodu čierneho meteoritu a celej kockovitej stavby vysvetľovala. V rámci púte „hadždž“ pútnici sedemkrát podľa pohybu Slnka obchádzali okolo svätyne a bozkávali čierny kameň. To, že ide o meteorit, naznačuje súvis s nebeským, nadpozemským svetom, odkiaľ mal spadnúť, takže sa Kába stala miestom spojenia pozemského sveta s nadpozemským a nadobudla u Arabov špecifický kultový význam.

Arabský polostrov bol na začiatku 7. storočia politicky rozvrátený a devastovaný desaťročiami bezvládia, rabovania a prepadávania obchodníckych konvojov a taktiež vojen medzi arabskými kmeňmi, ktoré sa zdali neukončiteľné, keďže jedna zo základných zásad Arabov bola zásada krvnej pomsty. Predislamská Arábia zažila už niekoľko zjednocujúcich kráľovstiev, ale v období, do ktorého sa narodil Mohamed, pretrvávala kultúrna, náboženská a silná politická kríza. Pohanské kulty už nedokázali konkurovať vyspelým náboženstvám Byzancie a Perzie, s ktorých kráľovstvami Arabi na severe susedili. Je možné, že jedinou príčinou, prečo sa Perzská alebo Byzantská ríša neusilovali o dobytie arabských kmeňov bola pustatina a drsné púštne podmienky Arabského polostrova, ktoré v 7. storočí boli skutočne odradzujúce. Hlavným cieľom bolo, aby do juhozápadných (jemenských) pohorí prichádzali lode s drahými tovarmi a aby Mekka ako veľké mesto Arábie obchod medzi týmito loďami a Perziou či Byzanciou pokorne sprostredkovala – pričom i ona sama mala z tohto obchodu zisky, preto Kurajšovci, ktorí vládli v Mekke, boli vskutku bohatým arabským kmeňom. Takéto sprostredkovanie sa naozaj aj dialo, preto Perzia a Byzancia viac-menej nezasahovali do bratovražedných bojov arabských kmeňov.

K vyriešeniu silnej politickej krízy bolo potrebné jediné – zjednotiť arabské kmene pod jedným panovníkom, aby sa už skončili vnútorné štvanice a boje. Len tak mohli Arabi vyjsť z posmešného okraja civilizovaného sveta na výslnie a presadiť sa ako sila, s ktorou treba počítať. To však bolo kvôli prehlbujúcej sa kultúrno-náboženskej kríze a na základe neustále sa dokola uplatňujúcej zásady krvnej pomsty, zdá sa, neuskutočniteľné. Aspoň kým neprišiel prorok Mohamed.

Predpoklady pre šírenie nového monoteistického náboženstva na Arabskom polostrove so zjednocujúcim politickým programom je možné zhrnúť nasledovne:

1. Bratovražedné vojny a štvanice medzi jednotlivými arabskými kmeňmi spôsobili za niekoľko desaťročí po páde posledného spoločného arabského politického útvaru takmer úplnú devastáciu Arabského polostrova a viedla k morálnemu a ku kultúrnemu úpadku arabského obyvateľstva. Riešením bolo volanie po zjednotení Arabov do jedného politického bloku pod vládou jedného panovníka.

2. Niektoré arabské kmene boli bohaté, niektoré veľmi chudobné, pretože geografické podmienky Arabského polostrova (pustatiny, púšte a suché pohoria) pôsobili ako negatívny faktor na sociálne prerozdelenie bohatstva. Inými slovami – medzi Arabmi pretrvávala veľká sociálna nespravodlivosť a chudoba. Riešením bolo volanie po sociálnom zrovnoprávnení všetkých Arabov, spravodlivé prerozdelenie bohatstva a pomoc slabým a chudobným arabským kmeňom alebo konkrétnym rodinám v rámci toho-ktorého kmeňa.

3. Tretím predpokladom pre šírenie nového náboženstva bola všeobecná kríza arabských mytologických a pohanských kultov. Arabi ako semitský národ mali v hodnotovom bohatstve svojich kmeňov tradíciu veriť v jediného Boha, ale politická kríza a sociálna nespravodlivosť spôsobili rozvoj pokryteckého obchodu s mytologickými božstvami a ich symbolmi. Tie prenikli aj do svätyne Ka´ba. Takéto kulty boli nehodnoverné a nemohli obstáť pred politickým programom zoroastrizmu susednej Perzskej ríše alebo ortodoxného kresťanstva susednej Byzantskej ríše.

Podľa islamského učenia v noci dvadsiateho siedmeho mesiaca ramadán roku 610 n. l. sa Mohamed zobudil v prítomnosti hrozivej bytosti (archanjel Gabriel), ktorá ho dusila a nútila nahlas predniesť prvé slová arabského, Bohom zjaveného písma – Koránu. Mohamed pri zjaveniach anjelov a Boha skutočne veľmi trpel – najmä rôznymi úzkosťami, v ktorých s potom na tvári prednášal a zapisoval Korán. Prvé dva roky Mohamed rozprával o svojich mystických skúsenostiach s anjelmi a Bohom len svojej obľúbenej žene Chadídži a jej bratancovi. Meditoval a premýšľal o zjavených myšlienkach a rozpoznával v nich svoje nové poslanie.

Mohamed sa už v skorších obdobiach svojho života (od približne roku 600) stretol na severe Arábie aj s príslušníkmi kresťanských arabských kmeňov, ako i arabských kmeňov vyznávajúcich judaizmus. Tiež sa stretol s kresťanskými mníchmi, ktorí ho priviedli k modlitbe a k záujmu o náboženstvo. Preto, keď Mohamed dostával svoje vízie a rozpoznával v nich svoje poslanie, nebolo v jeho záujme založiť úplne nové náboženstvo, ale jeho cieľom bolo v prvom rade obrodiť arabskú spoločnosť, obrátiť ju z historicky zastaraných a pokryteckých pohanských kultov a zjednotiť arabské kmene pod vierou v jediného Boha – Alláha (Alláh znamená po arabsky Boh), čím by nielen nadviazal na staré zvyky Arabov, ale by aj kontinuálne nadviazal na judaizmus a kresťanstvo.

O dva roky neskôr, čiže v roku 612, sa Mohamed pod tlakom množstva vízií a zjavení rozhodol s nadobudnutým myšlienkovým bohatstvom podeliť – začal kázať a verejne vystupovať pred ľuďmi. Spočiatku ho počúvali najmä chudobní Arabi, ktorým sa sociálno-politicko-náboženské obrodenie páčilo. Mohamed rozvážne nadväzoval v učení na arabskú semitskú tradíciu a na žido-kresťanstvo. Hovoril, že jestvuje len jeden jediný Boh, ktorý stvoril všetko a na konci vekov bude súdiť ľudstvo. Tvrdil, že chce obnoviť medzi Arabmi v podstate ich vlastné staré zvyky a hodnoty. Jeho výroky spolu so zjavenými textami sa stali základom kázní a tzv. prednášaní, ktoré sa v arabčine nazývajú al-kur´án – teda Korán. Ten sa stal novým a jedinečným literárnym žánrom a perlou arabskej poézie a prózy.

Strategickým učením Mohameda však bol nielen prísny monoteizmus, ale tiež výzva k úplnému odovzdaniu sa do Božej vôle. Náboženská konfesia, ktorú hlásal Mohamed, sa čoskoro začala prezývať ako islám, čo znamená odovzdanie sa do vôle Alláha. Ten, kto sa tejto vôli podriaďuje, dostal meno muslim alebo muslima, čo v slovenskom prepise znamená moslim, moslimka. Čo je však touto Božou vôľou? Božou vôľou je byť k blížnemu spravodlivý, láskavý a nesmie sa jeden vyzdvihovať nad druhého. To je vzťah človeka k človeku. Čo sa týka vzťahu človeka k Bohu, človek moslim má padať na tvár pred neviditeľným a (prísne) nezobraziteľným Bohom pri rituálnej modlitbe (salát). Arabské komunity mali vo zvyku byť rovnostárske, takže Mohamedovo učenie o vzťahu človeka k blížnemu im bolo blízke. Ale otrocká poníženosť človeka pred Bohom bola novým prvkom arabskej kultúry a bola priamo zameraná proti arogancii a pýche bohatých obyvateľov Mekky, kde Mohamed začal ako na prvom mieste kázať. (Mekka je rodným mestom Mohameda.)

Iným prvkom Mohamedovho učenia bol príkaz dávať almužnu chudobným alebo odvádzať náboženskú daň moslimskej komunite (zakát). Mesiac ramadán, v ktorom sa uskutočnili prvé zjavenia Mohamedovi, sa stal posvätným, počas ktorého sa moslim mal postiť a pripomínať si svoju nepatrnosť oproti Alláhovi.

Nastolenie sociálnej spravodlivosti bolo výslovným politickým programom islamu. Od moslimov sa čakalo, že vytvoria komunitu, prezývanú aj umma, ktorej členovia budú vzájomne spolucítiť a kde sa budú spravodlivo rozdeľovať zisky z obchodu a nadobudnuté bohatstvo. Sociálna náuka islamu zaujala oveľa strategickejší význam než budovanie dogmatických formulácií a teologických špekulácií o Bohu. Mohamed, a ani Korán sa nezaoberajú bližšie teologickými náukami a dogmami. Islamská vieroučná doktrína bola spočiatku vlastne veľmi jednoduchá. Oveľa dôležitejšie bolo obrodenie arabského národa, a teda nastoliť sociálnu spravodlivosť, obnoviť monoteizmus a politicky ukončiť vojny medzi arabskými kmeňmi.

Politická a sociálna prosperita ummy (moslimskej komunity) mala posvätný význam a bola znakom nielen Božej priazne, ale hlavne toho, že jej členovia plnia Božiu vôľu a správne sa jej podriaďujú. Takýto život má smerovať k opravdivej posvätnej transcendencii. Neúspechy alebo porážky svojej ummy moslimovia znášali podobne zle, ako kresťan zle znášal zneucťovanie Eucharistie.

Prvá moslimská komunita vyrástla práve v rodisku Mohameda – v Mekke. V tomto prosperujúcom meste vládol arabský kmeň Kurajšovcov, ktorí vytvorili v meste podmienky pre trhovú ekonomiku. Ale čo sa týka ich konfesie, pridržovali sa uznávania pohanských božstiev, čo im umožňovalo nepomáhať slabým a chudobným, takže ich vláda bola nadvládou bohatých. Preto neprekvapuje, že Kurajšovci narazili na odpor „staro-nového“ sociálneho učenia prvej moslimskej komunity ummy. Otvoril sa medzi nimi spor a v istom zmysle mocenský boj, ktorý však nebol bojom „meča“ alebo bojom ideológií. Ummu totiž tvorilo okrem Mohameda a jeho rodiny len ďalších asi 70 rodín. Ani to nebola v pravom zmysle umma, pretože jej členovia nemali politickú moc a nemali politickú perspektívu rozšíriť sociálnu spravodlivosť v zmysle všeobecne platného pravidla.

Korán sám napomína Kurajšovcov, že sú sociálne nespravodliví a že im ich bohatstvá a majetky pri Poslednom súde nijak nepomôžu. Takéto hlásania, podkopávajúce ich autoritu, im boli isteže nemilé, preto sa rozhodli moslimskú komunitu zlikvidovať. Vytvorili celú opozíciu voči Mohamedovi a jeho učeniu. Neverili v žiadne inštrukcie od Boha Alláha, ktoré mal Mohamed dostávať. Napokon opozícia prerástla v otvorený bojkot moslimov – zakázali sa svadobné zväzky medzi Kurajšovcami a moslimami, a tiež bolo zakázané vzájomne obchodovať. Takýto hospodársky bojkot Mohamed a jeho prví prívrženci znášali 2 roky, pričom mnohí mu zaplatili svojím životom, pretože si v púštnych podmienkach nevedeli sami zabezpečiť potraviny. Nakoniec zomrel aj Mohamedov strýko i žena Chadídža, a keďže bol Mohamed odmala sirota, tak bol zrazu vystavený veľkému nebezpečenstvu vraždy, pretože jeho nepriatelia sa nemuseli obávať od nikoho krvnej pomsty. Navyše jeho učenie o prísnom monoteizme ohrozovalo pohanský kult čierneho meteoritu vo svätyni Ka´ba, ktorý bol pre prosperitu Mekky veľmi významný. Preto Mohamed musel z Mekky emigrovať – z Mekky, v ktorej sa narodil, a z kmeňa Kurajšovcov, z ktorého sám pochádzal.

V čase akútneho ohrozenia vlastného života sa Mohamed stretol s arabskými vodcami z Jatribu. Jatrib bola malá agrárna dedinka postavená okolo oázy na širokej pustatine a púšti asi 320 kilometrov severne od bohatého a veľkého mesta Mekka. Jatrib vďaka oáze dokázal viesť prosperujúce hospodárstvo. Vyslanci z Jatribu sa stretli s Mohamedom počas mekkskej púte hadždž v roku 620 alebo 621. Keďže sa pri oáze v Jatribe usadilo viacero arabských (ale aj židovských) kmeňov, potrebovali pokoj zbraniam. A tak prestúpili všetci na islam, ktorý mal byť zjednocujúcim faktorom a dohodli sa s Mohamedom na jeho imigrácii do Jatribu spolu s prívržencami. V roku 622 sa následne uskutočnila vo viacerých fázach migrácia mekkských moslimov do Jatribu, hneď ako Mohamed pochopil Boží pokyn, že tak majú učiniť. Mohamed odchádzal ako posledný a tesne sa tak vyhol istému zavraždeniu. Týmto útekom v r. 622 moslimský svet započína svoj kalendárny letopočet.

Útek do Jatribu, z ktorého vyrástlo mesto Medína (Prorokovo mesto), sa nazýva v arabčine aj hidžra a je začiatkom moslimskej éry. V Jatribe, resp. v Medíne našiel Mohamed slobodu a mohol voľne šíriť svoje učenie. Taktiež sa z etnického a náboženského hľadiska pestré obyvateľstvo Jatribu zjednotilo do jednej a skutočnej moslimskej komunity a vytvorila sa tak prvá pravá umma. Bola to akási „nadkmeňová“ komunita, kde už nešlo o to, kto k akému etniku či kmeňu patrí. Moslimov prestala spájať pokrvná príbuznosť, ale spoločná viera a hodnoty. Chýry o takejto „nadkmeňovej“ komunite sa rozšírili po celej Arábii a mnohým takáto umma prišla veľmi sympatická.

Práve v Jatribe, ktorý sa rýchlym rozrastaním stal mestom Medína, boli položené základy moslimskej spoločnosti, ktorá už mohla realizovať aj svoj politický program. Mohamed dal v dedine postaviť prvú, provizórnu mešitu s názvom masdžid, čiže „miesto, kde sa ľudia klaňajú“. Bola to veľmi jednoduchá stavba z paliem, kde išlo hlavne o to, aby na klaňajúcich nepálilo slnko. Kiblu, teda kameň určujúci smer modlitby, ukazoval smerom na Jeruzalem. Vedľa neho kmeň stromu slúžil Mohamedovi ako kazateľnica. Mešita mala aj svoj dvor, kde sa moslimovia schádzali nielen pre riešenie náboženských otázok, ale aj pre riešenie všetkých spoločenských a politických otázok, ktoré sa týkali celej ummy. V islame sa od počiatku politika ummy a umma – teda politika moslimskej komunity a moslimská komunita – nikdy neoddeľovali. Všetky ďalšie mešity sa stavali približne podľa takejto schémy, akú začal Mohamed. Vo dvore prvej mešity mal Mohamed aj príbytok pre seba a svoju rodinu, z ktorej vynikla najmä jeho nová obľúbená žena ´Á´iša.

Korán dovoľoval polygamiu, čo priamo nadväzuje na arabské zvyky, preto i Mohamed mal viacero žien. Ale história nepozná Mohameda ako zmyslového pôžitkára, ktorí by videl vo svojom háreme len zmyselnú rozkoš, ale naopak – Mohamed učil, že muž sa má o svoje manželky starať, musí ich živiť a smie ich mať len toľko, koľké vie uživiť. Islamská tradícia vidí v prorokovi Mohamedovi vzor všetkého ľudského konania, pamätá na neho ako na trpezlivého a zhovievavého manžela, ktorý bez reptania robil svoje domáce práce, zašíval si odev a nevyhýbal sa spoločnosti svojich manželiek. Dával si od nich poradiť, bral ich ako rovnocenné partnerky aj pre poradu počas vojnovej výpravy. Mohamed je vskutku chápaný ako ideálny politik, vojnový hrdina, ideálny občan, otec, manžel, aj sused.

Mohamedovi záležalo na čiastočnom zrovnoprávnení žien. Moslimské ženy mohli dediť a mohli sa tiež rozvádzať. Takéto práva získali moslimské ženy o niekoľko storočí skôr, ako ženy v kresťanskej Európe. Korán hovoril, že ženy sa musia zahaľovať, aby nezvádzali mužov do pokušenia, ale môžu žiť v jednej miestnosti so svojím manželom. Oddeľovanie mužov a ich manželiek prišlo až z kresťanskej Byzancie oveľa neskôr. Podľa Koránu sú inak muži a ženy pred Bohom rovnocenní, s rovnakými povinnosťami aj zodpovednosťou. Ženy z najstaršej ummy v Medíne (resp. v Jatribe) smeli dokonca bojovať vo vojne a zúčastňovali sa aj politického a spoločenského života. Neskôr sa však v moslimskej spoločnosti presadili patriarchálne vzťahy.

Ako už bolo spomenuté, obyvateľstvo Jatribu bolo v čase imigrácie mekkskej ummy etnicky a nábožensky pestré. Žili tu aj Arabi, pohania, Židia, kresťania, moslimovia a podobne. Nebolo preto jednoduché všetkých presvedčiť, aby prijali nové, zjednocujúce náboženstvo, pričom „tvrdým orieškom“ boli hlavne Židia. Mohamed prispôsobil niektoré rituály Židom, aby sa im islam viac zdal sympatický – napríklad zaviedol náboženské rítusy v piatočný deň večer, kedy sa Židia pripravovali na sabat, takisto učil o pôste na židovský sviatok Deň zmierenia, ďalej sa moslimovia modlili smerom na Jeruzalem, ako ukazoval v mešite kameň kiblu. Židia však naďalej odmietali konvertovať na islam a hovorili, že éra ich prorokov sa už dávno skončila – žiadneho nového proroka neočakávajú, a už tobôž nie Araba. A tak niektorí Židia boli proti umme, niektorí ummu ignorovali a niektorí aspoň oceňovali Mohamedov záujem o židovské a kresťanské posvätné texty, na ktoré jeho islam nadväzoval.

A práve vtedy v zmysle jeho záujmu o biblické texty vytvoril Mohamed islamskú tradíciu, ktorá vysvetlila pôvod Arabov, a neskôr aj pôvod čierneho meteoritu vo svätyni Ka´ba v Mekke. Podľa prorokovho učenia Abrahám (Ibrahim) mal dvoch synov, Izáka a Izmaela, čo potvrdzuje aj kresťanský Starý zákon. Izmael (po arabsky Ismá´íl) bol vyhnaný na púšť a stal sa otcom veľkého národa Arabov. Podľa moslimskej tradície sa Agar, matka Izmaela, a Izmael usadili v Mekke, kde postavili svätyňu Ka´ba. Takto sa odnepamäti vyjadrovala úcta k jedinému Bohu u arabského národa, pretože Ka´ba je miestom stretu pozemského a nadpozemského sveta.

Svoje výhrady voči islamu mali aj medínski kresťania. Napríklad rozhodne nesúhlasili s Koránom v tom, že „proroka Ježiša“ (Isá) Boh zachránil pred smrťou na kríži. Pre pretrvávajúce výhrady väčšiny Židov a kresťanov sa rozhodol Mohamed pre duchovnú nezávislosť svojho náboženstva. Učinil tak prvýkrát v januári roku 624, kedy vyzval moslimov, aby sa nemodlili smerom na Jeruzalem ako dovtedy, ale smerom k Mekke, kde je svätyňa Ka´ba. Aj kameň kiblu sa otočil smerom na juh. Od tých čias sa už Alláh stal nie iba Bohom kresťanov alebo Židov, ale predovšetkým Bohom Abraháma a jeho syna Izmaela. Odvtedy už moslimovia nenapodobňovali kresťanov alebo Židov a vydali sa na duchovné obrodenie, kráčajúc po ceste samostatnosti a náboženskej nezávislosti.

Umma v Jatribe resp. v Medíne nemohla byť dobre vyživovaná moslimskými roľníkmi, ktorí obrábali pôdu miestnej oázy. Oáza jednoducho nebola na toľko ľudí dostatočne veľká, preto čoskoro celá moslimská komunita trpela nedostatkom potravín. Preto Mohamed a jeho prívrženci dospeli k závažnému rozhodnutiu. Aby umma mohla rásť a zabezpečovať sociálnu spravodlivosť a šíriť islam, musí nevyhnutne zbíjať – ale nie zabíjať, lebo to by opäť len podporilo bratovraždné vojny založené na zásade krvnej pomsty. Zbíjanie sa zameralo na prvých moslimských vojenských nepriateľov – pohanských Kurajšovcov vládnucich v Mekke. Tí boli najväčšími odporcami islamu a Mohameda. A tak sa prívrženci Mohameda vydali na zbíjanie a ich cieľom mali byť kurajšovské karavány a konvoje. A vskutku, podarilo sa im prepadnúť takéto karavány a získať pre ummu potraviny a ďalšie tovary.

V marci roku 624 sa uskutočnila bitka pri Badre pri pobreží Červeného mora, kde moslimovia prepadli veľkú a ozbrojenú kurajšovskú karavánu, ktorá smerovala z Mekky na sever. Zatiaľ čo Mekkčania bojovali v skupinkách pod velením jednotlivcov, Mohamed tu zaútočil plnou silou naraz a pospolu. Zrejme i preto sa mu podarilo túto bitku vyhrať a získať tak veľký lup pre medínsku ummu. Tento vojenský úspech mal veľký význam, pretože si Mohameda začali väčšmi vážiť aj dovtedy nedôverčiví arabskí beduíni. Mohamed sa teda postupne stával skutočným politickým a vojenským vodcom.

Nepriatelia voči moslimskej umme neprichádzali len z Mekky, ale aj zvnútra – z Medíny. Medínski pohania mali čoraz menšiu trpezlivosť s rastúcim vplyvom moslimských prišelcov. Vodca Mekky Abú Sufján sa zase pripravoval na vojenskú výpravu proti umme, ktorej cieľom bola fyzická likvidácia moslimov. A tak sa aj takmer stalo – v roku 625 Mekkčania spôsobili pri vŕšku Uhud moslimom ťažkú porážku. V roku 627 však moslimovia odrazili mekkský útok v tzv. Priekopovej vojne. Mohamed dal na radu perzského otroka vykopať okolo Medíny priekopu, z ktorej sa im podarilo mestečko obrániť, hoci Mekkčanov bolo vyše trikrát viac než moslimov.

Iné boje prebiehali so židovskými medínskymi kmeňmi, a to najmä s kmeňom Kurajza, ktorý sa spolčil s Kurajšovcami. V Priekopovej vojne prehrali a keďže odmietli prestúpiť na islam, boli muži v súlade s arabskými zvykmi 7. storočia vyvraždení a ich deti a ženy predaní do otroctva. Takýto postup bol v Mohamedovej dobe veľmi rozšírený. Vyhladenie kmeňa Kurajza neviedlo k islamskému nepriateľstvu voči Židom ako etniku, práve naopak – tí Židia, ktorí nepovstali proti umme, mali slobodu náboženského vyznania a pokojný život. Mohamed aj Korán vyzývali, aby moslimovia mali voči ľuďom, ktorým boli zjavené posvätné texty, úctu – teda voči Židom a kresťanom. V moslimskom svete nenávisť voči Židom začala až so vznikom štátu Izrael v roku 1948. Je však pravdou, že súčasné rozbroje medzi moslimami a Židmi sú na moslimskej strane ospravedlňované výrokmi z Koránu, kde sa popisuje boj so židovským kmeňom Kurajza. Ale to je vytŕhanie citátov z kontextu, ktoré je veľmi nebezpečné. Podľa Koránu ako celku je vojna katastrofou, a treba sa jej vyhýbať.

V čase vojenského úspechu v Priekopovej vojne mnohí beduíni a mnohé arabské rody alebo aj celé kmene uverili, že Mohamed je dobrým partnerom, ktorého Boh je dôveryhodnejší, než pohanskí bohovia oslabených Kurajšovcov. Hoci nie všetci sa stali moslimami, vytvorili akúsi konfederáciu spojencov. Po Priekopovej vojne, v ktorej Mohamed ponížil Mekku a porazil opozíciu v Medíne, nastal čas rokovaní a vyjednávaní.

V roku 628 sa rozhodol Mohamed vykonať nábožnú púť do Mekky ku svätyni Ka´ba (hadždž). Vyzval moslimov, aby ho nasledovali. V čase veľkej púte sa však musel dodržiavať pokoj zbraniam a pútnik nesmel byť ozbrojený. Mohamed vedel, že ak ho Kurajšovci napadnú, porušia posvätné zvyky a svätú povinnosť zachovať mier voči pútnikom, z ktorého koniec koncov sama Mekka profitovala. Kurajšovci sa preto rozhodli zaútočiť na Mohameda a na asi tisíc jeho prívržencov pútnikov ešte pred Mekkou. Mohamed sa však s pomocou spriatelených beduínov dostal cez horské pásmo do posvätného priestoru. Vtedy začalo medzi Kurajšovcami a Mohamedom vyjednávanie, ktoré skončilo uzavretím mieru na 10 rokov. To dodalo Mohamedovi dostatok času, aby mohol obracať na islam toho, koho chce, takže počet moslimov rapídne stúpal. Tým stúpal aj počet bojovníkov, ktorí sa mohli postaviť po dobe mieru Mekke.

V roku 630 Kurajšovci dohodu o mieri porušili. V tom čase mal už Mohamed desaťtisícové vojsko, takže sa rozhodol využiť situáciu a napochodoval do Mekky. Kurajšovci vo výraznej menšine ustúpili a vzdali sa bez boja. Mohamed obsadil mesto a aj svätyňu Ka´ba, odkiaľ povyhadzoval všetky pohanské božstvá a zasvätil Ka´ba jedinému Bohu Alláhovi.

Mohamed zomrel v roku 632 v náručí manželky menom ´Á´iša. V tej dobe už väčšina arabských kmeňov prijala islam, alebo sa aspoň zviazala s moslimskou komunitou – umma – spojenectvom. Obsadená Mekka s centrálnou svätyňou Ka´ba podporená novou islamskou tradíciou sa stala náboženským a pútnickym strediskom novej viery. Krátko pred svojou smrťou Mohameda umma uznala za Alahovho (Alláhovho) proroka a za vládcu veľkej časti Arábie. Keďže členovia ummy sa nemohli napádať a viesť medzi sebou vojny, éra kmeňových vojen na Arabskom polostrove skončila. Nepokojná Arábia spoznala po dlhej dobe pokoj, kultúrne a sociálne obrodenie a vytúžený mier.