Nikolaos I. Mystikos

Nikolaos Mystikos sa narodil na území dnešného južného[4] Talianska v roku 852. Svoju kariéru začal v cisárskych službách. Bol blízkym spolupracovníkom, žiakom, a podľa niektorých prameňov aj príbuzným[7] patriarchu Fotia. Na cirkevnú dráhu sa dostal nechtiac proti svojej vôli[7] po tom, čo sa po Fotiovom zosadení v roku 886 stal mníchom[5] v Monastieri svätého Tryfóna neďaleko Chalcedónu v Malej Ázii.[3] Z monastiera ho do byzantskej politiky dostal cisár Lev VI., jeho bývalý spolužiak, ktorý ho povolal do cisárskeho paláca a ustanovil svojim tajomníkom (mystikom). Po smrti patriarchu Antónia II. bol ustanovený patriarchom (901).[1][3]

Hoci spočiatku patril medzi cisárových podporovateľov, po tom, čo sa cisár rozhodol po štvrtýkrát oženiť so Zoe Karbonopsinou, vystúpil rázne proti tomu, a odmietol taktiež pokrstiť, a legitimizovať cisárovho nemanželského syna. V opozícii voči cisárovi Mystikos začal udržovať spojenie s povstaleckým vojvodom Andronikom Dukom, ktorý bol pre podozrenie z velezrady v exile u Arabov. Informácia o patriarchových kontaktoch sa dostala až k cisárovi, ktorý patriarchu prinútil k ústupkom vo svojich názoroch. Za uznanie legitimity svojho syna (a potenciálneho dediča) Lev prisľúbil, že Zoe vyženie, no už tri dni po tom, čo Nikolaos cisárovho syna Konštantína pokrstil, nechal Lev svoju milenku a manželku prehlásiť za cisárovnú. Nikolaos na cisárovu zradu zareagoval tým, že manželstvo neuznal a cisárovi na jedny z najväčších kresťanských sviatkov - Vianoce a Zjavenie Pána roku 907 znemožnil prístup do Chrámu Božej Múdrosti. Cisár medzitým rokoval s pápežom Sergiom III.[7], ktorý štvrté manželstvo podľa západnej radície povolil. Patriarchu, ktorý sa pre tradičné rivalstvo medzi stolicami odmietol podvoliť, cisár vyhnal do patriarchovho kláštora Galakrenai neďaleko Konštantínopola. Novou hlavou konštantínopolskej cirkvi sa stal Euthymios I. Synkellos.[3]

Do Konštantínopola sa Nikolaos vrátil krátko pred smrťou Leva VI., alebo za vlády Alexandra III. V tomto čase sa tiež znovu stal patriarchom. Alexander III. však vládol len zopár mesiacov a po jeho smrti sa vlády v mene neplnoletého Konštantína VII. ujala regentská rada na čele s Nikolaom. V tom čase sa ríša i samotná pozícia patriarchu ocitla v nebezpečenstve. Mocenskú pozíciu v cirkevnej štruktúre Mystikovi podkopávali stúpenci odvolaného patriarchu Euthymia, a o moc v krajine musel súperiť taktiež s vplyvnými aristokratickými rodmi (napr. Dukovcami). Proti Byzancii navyše na severe povstal protivník v Bulharoch, ktorým Alexander III. odmietol platiť tribút, na čo bulharský vládca Simeon v roku 813 prišiel až k hradbám Konštantínopola. Jeho cieľom nebolo mesto vyplieniť, ale zvrhnúť cisára. Sám chcel nastúpiť na trón novej bulharsko-rímskej (byzantskej) ríše. Hoci boli bulharské vojská silné, Konštantínopol bol dovtedy nedobytým mestom a Simeon preto začal s patriarchom jednať o kompromise. Simeon sa mal stať basileopatorom (t.j. svokrom a "otcom" Konštantína VII.) a bol patriarchom korunovaný na cisára Bulharov. Korunováciu uskutočnil Nikolaos v paláci Hebdomon patriarchálnou korunou (epirriptarion). Korunovácia Bulhara za cisára (hoci nie byzantského - t.j. rímskeho - basileus ton Rhomanion) vyvolala proti patriarchovi veľkú vlnu odporu, a moci v rade sa za pomoci aristokracie ujala cisárovná Zoe Karbonopsina (914).[7] I napriek mocenskej porážke si Nikolaos post patriarchu udržal.

Po tom, čo sa moci v Byzancii ujal Roman I. Lekapenos (920), sa Nikolaos stal jeho spojencom. V tom istom roku sa Nikolaos uzmieril so schizmatickým táborom bývalého patriarchu Euthymia, ktorý medzitým zomrel[8] a na synode vydal Zjednocovací dekrét (Tomus unionis) potvrdený oboma cisármi. Bolo tiež zakázané štvrté manželstvo (len na Východe), no manželstvo Leva VI. bolo potvrdené. Takisto bola uznaná aj legitimita Konštantína VII. V tomto odobí bol ujednaný aj zmier s pápežom Jánom X. V úrade patriarchu Nikolaos zostal až do svojej smrti v roku 925.[5][9]

Nikolaos napísal viacero diel. Patrí medzi ne niekoľko náboženských prác a bohatá korešpondenčná činnosť, ktorá tvorí vzácny prameň cirkevných záležitostí a dejín v Byzancii a okolitých krajinách.[9] Jeho teológia nebola originálna a opieral sa o tradičné pohľady a etiku. Podobne ako Fotios však mal kritickú myseľ, a spochybňoval autoritu starozákonných citácií ako i byzantský princíp nadradenosti cisára nad pozitívne zákony, čo sa prejavilo v spore o tetragamiu.[3]

• DIEHL, Charles. Postavy z byzantských dejín. Preklad Štefan Janšák. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2009. 246 s. ISBN 978-80-8061-373-0. Kapitola Kapitola VIII. Štyri manželstvá cisára Leona Múdreho, s. 137 – 160.

• Nicholas I Mystikus of Constantinople na Orthodoxwiki