Ján Pavol II.

Malý Ján Pavol II. s otcom

Karol Wojtyła sa narodil vo Wadowiciach v južnom Poľsku ako druhý syn bývalého dôstojníka habsburskej armády Karola Wojtyłu st. a Emilie, rodenej Kaczorowskej. Pokrstený bol 20. júna 1920. Rodina Wojtyłovcov žila skromne. Jediným zdrojom príjmu bola mzda jeho otca, ktorý pracoval ako úradník na Okresnom doplňovacom veliteľstve. Matka pracovala príležitostne ako krajčírka. Karolov brat Edmund po ukončení wadowického gymnázia študoval medicínu v Krakove.

V detstve Karola najčastejšie volali zdrobnenou formou Lolek. Bol to chlapec veľmi talentovaný a rád športoval. Pravidelne hrával futbal, v zime lyžoval. Často sa vydával na vlastivedné výlety a na prechádzky do okolia Wadowíc, na ktorých ho často sprevádzal otec. Matka mu zomrela 13. apríla 1929 vo veku 45 rokov na zápal srdca a obličiek. O tri roky neskôr zomrel vo veku 26 rokov aj jeho brat Edmund, nakazil sa od svojej pacientky v nemocnici v Bielsku.

V roku 1930 bol Karol Wojtyła prijatý na Štátne chlapčenské gymnázium Marcina Wadowity vo Wadowiciach. S učením nemal žiadne problémy a podľa jeho katechétov sa už vtedy vyznačoval obrovskou vierou. Počas pobytu na gymnáziu sa Karol Wojtyła začal zaujímať o divadlo – vystupoval v predstaveniach divadelného krúžku, ktorý bol založený poľštinármi z chlapčenského a dievčenského gymnázia. Gymnázium ukončil 14. mája 1938 s maturitným vysvedčením s najlepšími známkami, čo mu dovoľovalo začať študovať na väčšine vysokých škôl bez prijímacích skúšok. Karol Wojtyła si zvolil polonistiku na Filozofickej fakulte Jagelonskej univerzity v Krakove a štúdium začal v októbri 1938. V prvom ročníku sa presťahoval spolu s otcom do matkinho rodného domu na Tynieckej ulici v Krakove. Otec zomrel po zdĺhavej chorobe 18. februára 1941.

Vojna odobrala Karolovi možnosť pokračovať v štúdiách, po smrti otca teda nastúpil do zamestnania v chemických závodoch Solvay v Borku Fałęckim. V tomto období sa Karol spojil s podzemnou organizáciou Unia, ktorá bola zviazaná s katolíckym prostredím, a ktorá sa okrem iného snažila chrániť ohrozených Židov. Na jeseň 1941 Karol Wojtyła spolu s priateľmi založil divadlo Teatr Rapsodyczny, ktoré svoje prvé predstavenie uviedlo 1. novembra 1941. Rozchod Wojtyłu s divadlom nastal náhle v roku 1943, keď sa rozhodol študovať teológiu a vstúpil do tajného Metropolitného duchovného seminára v Krakove a začal tiež podzemné štúdiá na Teologickej fakulte Jagelovskej univerzity. V období od apríla 1945 do augusta 1946 pracoval Karol Wojtyła na univerzite ako asistent a viedol semináre z histórie dogmy. Mal veľké nadanie na jazyky. Plynule hovoril deviatimi jazykmi: po poľsky, slovensky, rusky, taliansky, francúzsky, španielsky, portugalsky, nemecky a anglicky, a okrem toho ovládal latinčinu.

Karol Wojtyła bol vysvätený za kňaza 1. novembra 1946. Začal učiť etiku na Jagelovskej univerzite v Krakove a následne na Katolíckej univerzite v Lubline. 5. augusta 1958, keď bol na dvojtýždňovom kajakárskom výlete na rieke Lyn v severovýchodnom Poľsku, Karol Wojtyła dostal list, v ktorom stálo, že sa má okamžite hlásiť na arcibiskupstve vo Varšave u poľského prímasa Štefana kardinála Wyszynského. Po príchode ho kardinál informoval, že 4. júla ho pápež Pius XII. vymenoval za titulárneho biskupa ombijského a pomocného biskupa arcibiskupa Baziaka, apoštolského administrátora Krakovskej arcidiecézy. Wojtyła nomináciu prijal a odišiel rovno do uršulínskeho kláštora, kde zaklopal na dvere a opýtal sa, či by sa tam mohol pomodliť. Wojtyła prekvapil rádové sestričky tým, že padol tvárou k zemi a pokorne ležiaci modlil sa pred svätostánkom. A tak sa stal Karol Wojtyła vo veku tridsaťosem rokov najmladším poľským biskupom. Bol vysvätený za biskupa arcibiskupom Baziakom na sviatok sv. Václava 28. septembra 1958 vo Wawelskej katedrále v Krakove.

Biskup Wojtyła začal zvyk každoročného slúženia vianočnej polnočnej omše pod šírym nebom v meste Nowa Huta v roku 1959. Nowa Huta bolo nové priemyselné mesto vybudované komunistami neďaleko Krakova a prvé mesto v poľskej histórii úmyselne postavené bez kostola, preto sa snažil spolu s veriacimi dostať povolenie od komunistickej vrchnosti, čo sa nakoniec aj podarilo v roku 1977 – bol to jeden z prvých viditeľných prejavov, že sa národ nemôže báť a musí začať zbierať odvahu postaviť sa za svoju slobodu.

Arcibiskup Eugeniusz Baziak zomrel v januári 1962 a 16. júla bol Karol Wojtyła zvolený za kapitulárneho vikára, čiže dočasného správcu arcidiecézy, pokiaľ nebude menovaný nový arcibiskup. 5. októbra 1962 odcestoval biskup Karol Wojtyła do Ríma, aby sa zúčastnil na 2. vatikánskom koncile. Pretože bol mladý a mal relatívne nízke postavenie v cirkevnej hierarchii, sedel Wojtyła až pri dverách Baziliky sv. Petra. Pred koncilom poslal biskup Wojtyła esej zmocnencom, ktorí pripravovali koncil. Naznačoval v nej, že svet chce vedieť, ako bude cirkev reagovať na položenie ľudí v súčasnosti a aká bude reakcia cirkvi na všeobecne rozšírenú beznádej a stratu viery v modernom svete. Prispel tak k vzniku dokumentov Deklarácia o náboženskej slobode (Dignitatis humanae) a Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete (Gaudium et spes), teda dvoch historicky najvýznamnejších dokumentov koncilu.

30. decembra 1963, teda ešte počas trvania koncilu, ho pápež Pavol VI. vymenoval za krakovského arcibiskupa a o niekoľko rokov neskôr, 29. mája 1967, za kardinála.

Pápežský erb Jána Pavla II. Písmeno M symbolizuje Ježišovu matku Pannu Máriu

V auguste 1978, po smrti pápeža Pavla VI., sa Karol Wojtyła zúčastnil na konkláve, ktoré zvolilo Albina kardinála Lucianiho, benátskeho patriarchu, za pápeža Jána Pavla I. Vo veku 65 rokov bol Luciani podľa pápežských kritérií mladý muž. Kým 58-ročný Wojtyła mohol očakávať, že sa pred dovŕšením 80-tich rokov (horná hranica pre voliteľov) zúčastní na ďalšom konkláve, ťažko mohol tušiť, že sa to stane tak skoro, pretože 28. septembra 1978, po 33 dňoch vo funkcii pápeža, Ján Pavol I. zomrel. V októbri 1978 sa Wojtyła vrátil do Vatikánu, aby sa zúčastnil na druhom konkláve v rozmedzí menej ako dvoch mesiacov.

Podpora na druhom konkláve bola rozdelená medzi dvoch silných kandidátov: Giuseppe kardinála Siriho, janovského arcibiskupa a Giovanni kardinála Benelliho, florentského arcibiskupa a blízkeho priateľa pápeža Jána Pavla I. Karol kardinál Wojtyła bol zvolený ako kompromisný kandidát, čiastočne s podporou Franza kardinála Königa a niektorých ďalších kardinálov, ktorí predtým podporovali Giuseppe kardinála Siriho.

Karola Wojtyłu zvolili kardináli za pápeža 16. októbra 1978 ako 264. pápeža v dejinách cirkvi, ako prvého netaliana po 455 rokoch od smrti Hadriána VI. z holandského Utrechtu, a zároveň prvého Slovana vôbec. Karol Wojtyła si zvolil meno Ján Pavol II. na počesť svojho predchodcu Jána Pavla I.

13. mája 1981, bol naňho na Námestí sv. Petra vo Vatikáne spáchal atentát Mehmet Ali Ağca. Dátum atentátu sa symbolicky zhodoval s výročím zjavenia Panny Márie vo Fatime, kam Svätý Otec po vyzdravení putoval z vďaky za záchranu života.

Kto stál v pozadí tohto atentátu bolo neznáme až do marca 2005, keď dokumenty pochádzajúce z bývalého Sovietskeho zväzu preukázali zodpovednosť KGB.[1] Vlastný motív tohto činu je sporný. Možno sa Sovieti obávali, že poľský pápež by mohol mať zlý vplyv na stabilitu východoeurópskych satelitov, najmä na Poľsko. Samotný Ağca nikdy neprezradil pravdu o podnete na jeho pokus o atentát. Ktokoľvek si tento čin objednal, predpokladá sa, že Ağca, vynikajúci strelec, by zabil pápeža, ak by nezasiahla vyššia moc a dve strely neminuli cieľ. Ale všetky tieto možnosti treba brať iba ako špekulácie, pretože skutočný dôkaz dosiaľ neuzrel svetlo sveta. Ďalšou špekuláciou je, že za atentátom bola tajná spoločnosť Propaganda Due.

Dva dni po Vianociach v roku 1983 Ján Pavol II. navštívil svojho atentátnika vo väzení. Obidvaja spolu chvíľku hovorili osamote. Ján Pavol II. na margo toho povedal: „O čom sme hovorili, ostane tajomstvom medzi nami. Hovoril som s ním ako brat, ktorý mu odpustil, a ktorý mu úplne dôveruje.“

Pokus o atentát údajne predpovedal desať rokov predtým kapucín Padre Pio. Atentát tiež predpovedalo tretie tajomstvo z Fatimy, ako to vyplýva z vatikánskej analýzy.[2]

Ďalší pokus o atentát sa uskutočnil 12. marca 1982 vo Fatime v Portugalsku, keď sa jeden muž, španielsky katolícky kňaz Juan María Fernadéz Krohn snažil zasiahnuť bajonetom Jána Pavla II., ale bol zastavený osobnou strážou. Odsedel si za to šesť rokov a potom bol vyhostený z Portugalska. To ale nebol posledný pokus o atentát na Jána Pavla II.

Ako najmladší zvolený pápež od čias pápeža Pia IX. (1846) začal Ján Pavol II. svoj pontifikát ako mimoriadne zdravý, relatívne mladý muž, ktorý na rozdiel od svojich predchodcov chodieval na túry, plával a lyžoval. Napriek tomu, po dvadsiatich piatich rokoch úradu, pokuse o atentát v roku 1981 a množstvu problémov s rakovinou, fyzické zdravie Jána Pavla upadalo. Mal nádor, ktorý mu odstránili z hrubého čreva v roku 1992, vykĺbené rameno v roku 1993, zlomenú stehennú kosť v roku 1994 a v roku 1996 mu vyoperovali slepé črevo.

Ortopedická operácia v roku 2001 potvrdila, že pápež Ján Pavol II. trpí na Parkinsonovu chorobu, o ktorej sa už dlhšiu dobu špekulovalo; Vatikán to potvrdil v roku 2003. Mal problémy súvisle povedať viac ako niekoľko viet a aj slabo počul. Takisto mal v pravom kolene bolestivú artritídu, ktorá sa mu vyvinula po výmene bedrového kĺbu, takže iba zriedkavo chodil na verejnosti. Aj napriek tomu pokračoval vo svojich cestách po celom svete. Tí, ktorí sa s ním stretli ku koncu života, potvrdili, že hoci bol po fyzickej stránke veľmi zničený, mentálne bol stále veľmi čulý.

Koncom jeho pontifikátu boli ľudia vnútri aj mimo cirkvi, ktorí sa domnievali, že by pápež mal rezignovať alebo odísť na odpočinok. Dokonca boli navrhnuté hranice pre funkčné obdobie pápežov. Ján Pavol však naznačil, že akceptoval božiu vôľu, aby zostal pápežom, a bol rozhodnutý, že ostane vo funkcii až do svojej smrti – „z kríža sa neuteká“.

V septembri 2003 Joseph kardinál Ratzinger, ktorého často považovali za pápežovu „pravú ruku“, povedal, že „by sme sa mali za pápeža modliť“, čím vyvolal obavy o pápežov zdravotný stav.

Pápež Ján Pavol II. má prejav po udelení Medaily slobody v júni 2004

1. februára 2005 pápeža vzali do nemocnice Gemelli v Ríme, pretože trpel na zápal hrtana a laryngospazmus spôsobený záchvatom chrípky. Vatikán nasledujúci deň oznámil, že sa jeho stav stabilizoval, ale že zostane v nemocnici až do úplného uzdravenia. Pápež sa zjavil na verejnosti 6. februára, aby chrapľavým hlasom predniesol posledné riadky požehnania Anjel Pána z jeho okna v nemocnici. 9. februára sa prvýkrát počas svojho 26-ročného pontifikátu nedostavil na obrady Popolcovej stredy v Bazilike sv. Petra a do Vatikánu sa vrátil 10. februára.

24. februára 2005 začal mať problémy s dýchaním a horúčku, preto ho rýchlo poslali späť do nemocnice Gemelli, kde úspešne vykonali tracheotómiu. Spolupracovník talianskeho predsedu vlády Silvia Berlusconiho povedal, že Ján Pavol bol „vznešene pokojný“, keď sa po operácii prebudil. Zdvihol ruku a pokúsil sa niečo povedať, no jeho lekári mu odporučili, aby sa nesnažil hovoriť. Pápež zo svojho okna v nemocnici dával v nedeľu 27. februára a v nedeľu 6. marca tiché požehnania, a vraj počas pracovného stretnutia s kardinálom Ratzingerom vo svojom apartmáne na 10. poschodí nemocnice Gemelli hovoril 1. marca po nemecky a po taliansky. Kardinál Ratzinger povedal medzinárodným novinárom: „Pápež sa so mnou rozprával po nemecky a po taliansky. Bol úplne jasnej mysle. Ja som Svätému Otcovi priniesol pozdravy z plenárneho zasadnutia Kongregácie, ktorá práve zasadá vo Vatikáne. Svätý otec bude pracovať na materiáloch, ktoré som mu dnes dal. Som šťastný, že ho vidím s úplne jasnou mysľou a mentálne schopného povedať podstatné veci svojím vlastným hlasom. Obyčajne sa zhovárame v nemčine. Podrobnosti sú nepodstatné – hovoril o podstatných veciach.“

Počas Anjela Pána v nedeľu 13. marca bol pápež schopný prvý raz od svojho opätovného prijatia do nemocnice prehovoriť k pútnikom. Neskôr, v ten istý deň, sa prvýkrát takmer po mesiaci vrátil do Vatikánu. Na Kvetnú nedeľu (20. marca) sa pápež krátko zjavil vo svojom okne, aby pozdravil pútnikov. Keď potichu zamával olivovou vetvičkou, zahrnuli ho jasotom tisíce veriacich. Toto bolo prvý raz počas jeho pontifikátu, kedy nemohol slúžiť omšu na Kvetnú nedeľu. Sledoval ju v televízii vo svojom byte s výhľadom na Námestie svätého Petra.

22. marca vznikli znova obavy o pápežovo zdravie potom, ako správy oznamovali, že sa jeho stav zhoršil a nereaguje na liečbu. 24. marca kolumbijský kardinál zastúpil pápeža na obradoch na Zelený štvrtok vo Vatikáne. Povedal, že chorý pápež sa „so vznešeným pokojom odovzdáva“ do božej vôle. Pápež, ktorého zdravie bolo po operácii hrdla vo februári chatrné, sledoval bohoslužbu v televízii zo svojho vatikánskeho bytu. 27. marca, teda na Veľkonočnú nedeľu, sa pápež nakrátko zjavil vo svojom okne vo Vatikáne. Angelo kardinál Sodano čítal posolstvo Urbi et orbi, kým pápež žehnal ľuďom vlastnou rukou. Snažil sa prehovoriť, ale nemohol. Do konca mesiaca pribúdali špekulácie, že sa blíži jeho smrť. Tieto špekulácie nakoniec potvrdili funkcionári Vatikánu.

31. marca 2005 mal pápež „veľmi vysokú horúčku v dôsledku infekcie močových ciest“,[3] ale odmietol prevoz do nemocnice, zrejme pre jeho prianie zomrieť vo Vatikáne. Neskoršie zdroje z Vatikánu potvrdili, že pápež dostal pomazanie chorých. Bola to prvá sviatosť pomazania chorých po pokuse o atentát v roku 1981, ktorú pápež prijal.

Tisícky ľudí sa zhromaždili vo Vatikáne, zaplnili Námestie svätého Petra a okolie a modlili sa po dva dni. Pápež Ján Pavol II. zomrel 2. apríla 2005 o 21:37 CEST (19:37 UTC), 46 dní pred svojimi 85. narodeninami vo svojom súkromnom apartmáne.

Kríže zostavené po smrti Jána Pavla II. zo svietiacich okien v študentskom domove v Krakove

Chrám svätého Alojza Gonzagu, kongregácie oratoriánov v Oxforde s vatikánskou vlajkou vlajúcou na pol žrde deň po smrti pápeža Jana Pavla II.

Viac ako dvojmiliónový dav ľudí vo Vatikáne, vyše miliardy katolíkov na celom svete a množstvo nekatolíkov smútilo za Jánom Pavlom II. Pápež vždy hovoril, že jeho smrť by mala byť oslavovaná ako cesta k ďalšej etape jeho večného života. Dav vo Vatikáne po oznámení jeho smrti tlieskal, čo je tradičný taliansky zvyk znamenajúci úctu. Mohutné zhromaždenia mladých ľudí na pohrebe pápeža označila stanica BBC ako Svätý Woodstock.

Poliaci, ktorí prechovávajú hlbokú úctu voči pápežovi a volajú ho svojím „otcom“, boli jeho smrťou obzvlášť emocionálne dotknutí. Vláda sa k týmto pocitom ľudí pridala tým, že vyhlásila šesťdňový štátny smútok. Tak isto štátna televízia od 1. apríla 2005 zrušila všetky humoristické relácie a začala vysielať sväté omše.

Veľa svetových vedúcich predstaviteľov vyjadrilo svoju sústrasť a nechalo spustiť vlajky na pol žrde:

• V Argentíne si študenti uctili pamiatku minútou ticha pred každou výukovou hodinou v prvý deň po pápežovej smrti. Argentínsky prezident Néstor Kirchner povedal: „Sú nás milióny, ktorí smútia za Jánom Pavlom II.; jeho učenie nás bude sprevádzať po celý náš život už nastálo.“
• Austrálsky premiér John Howard povedal: „Na Jána Pavla II. by sa malo spomínať ako na bojovníka proti komunizmu a ako na veľkého kresťanského vodcu“.
• V Brazílii, krajine s najväčšou kresťanskou populáciou, prezident Luiz Inácio Lula da Silva vyjadril sústrasť obyvateľov Brazílie. V deň pápežovej smrti brazílsky senát prerušil svoje rokovanie a senátori sa zborovo pomodlili modlitbu Otče náš za pápežovo uzdravenie. Po jeho smrti si uctili jeho pamiatku minútou ticha.
• V Čile vláda vyhlásila oficiálny trojdňový smútok. Prezident Ricardo Lagos poznamenal, že „...Ján Pavol II. nezostal mimo nás. Jeho meno sa stalo súčasťou našich dejín, jeho myšlienky vždy budú zdrojom inšpirácie pre vybudovanie spravodlivejšej krajiny a mierumilovnejšieho sveta pre nás všetkých.“
• Indický premiér Dr. Manmohan Singh vyjadril sústrasť do kondolenčnej knihy na Vatikánskom veľvyslanectve v New Delhi. Indická vláda vyhlásila trojdňový štátny smútok.
• Kanadský premiér Paul Martin povedal: „Celé štvrťstoročie pápež Ján Pavol II. predstavoval symbol lásky a viery, mieru a súcitu.... Náš dnešný zármutok je aj zármutkom sveta.“ 4. apríla sa zišlo kanadské národné zhromaždenie, aby vzdalo hold pápežovi. Vlajky v krajine a na diplomatických zastupiteľstvách boli stiahnuté na pol žrde a ostali tak až do pápežovho pohrebu. Provincia Manitoba otvorila kondolenčné knihy, aby ľudia mohli podpisom vyjadriť svoju sústrasť.
• Kolumbijský prezident Álvaro Uribe Velez rozhodol, že vlajky na vládnych budovách a ambasádach budú dva dni stiahnuté na pol žrde. V prezidentskom vyhlásení zdôraznil posledný pápežov boj o svetový mier.
• Kubánski predstavitelia dovolili Jaime kardinálovi Ortegovi uskutočniť výnimočné vystúpenie v štátnej televízii: „Bol to muž, ktorý bol morálnou autoritou sveta celých 26 rokov… stal sa jedinou morálnou istotou v časoch vojen a ťažkostí.“ Kubánska vláda vyhlásila tri dni štátneho smútku.
• V Spojenom kráľovstve kráľovná Alžbeta II. vyjadrila svoj „hlboký smútok“ nad smrťou pápeža Jána Pavla II. a pripomenula jeho snahy o dosiahnutie celosvetového mieru. Premiér Tony Blair povedal, že svet stratil náboženského vodcu, ktorý bol „vážený medzi ľuďmi všetkých náboženstiev aj u tých bez vyznania.“
• V Spojených štátoch boli vlajky nad Bielym domom a inými verejnými budovami v deň pohrebu stiahnuté na pol žrde. Prezident George W. Bush vyjadril svoj smútok nad stratou „majstra ľudskej slobody“, „inšpirácie pre milióny Američanov“ a „hrdinu vekov“ a zúčastnil sa ako prvý americký prezident vo funkcii na pápežovom pohrebe.

Množstvo krajín s majoritným katolíckym obyvateľstvom vyhlásilo štátny smútok za Jána Pavla II. Filipínska vláda vyhlásila smútok až do dňa pohrebu. Paraguaj a Gabon vyhlásili päťdňový smútok, Kostarika štvordňový. Trojdňový smútok vyhlásili vlády Talianska, Portugalska (počas dní pred pohrebom a prvý pondelok po pápežovej smrti boli národné vlajky stiahnuté na pol žrde), Chorvátska, Haiti, Bolívie, Kapverdy, Seychely, Malawi a Východného Timoru. Španielsko a Peru vyhlásili jednodňový smútok.

Egypt a Libanon, hoci sú to krajiny bez katolíckej majority, tiež vyhlásili trojdňový smútok za pápeža. Kosovo vyhlásilo dvojdňový smútok a Bosna a Hercegovina ako aj Albánsko vyhlásili jednodňový smútok. V Macedónsku boli v deň po smrti pápeža zrušené všetky kultúrne akcie.

Nemecko a Francúzsko nariadilo stiahnutie vlajok na pol žrde.

Naproti tomu, ako v iných katolíckych krajinách, írsky Taoiseach Bertie Ahern vyhlásil, že v Írsku nebude žiadny „oficiálny deň národného smútku“. Toto vyhlásenie vyvolalo kontroverzné reakcie veľkej časti obyvateľstva. Komentátori zastávajú názor, že írska reakcia môže naznačovať odklon spoločnosti a politiky od cirkvi, ktorá mala v tejto krajine veľkú vážnosť.

Mnoho nekatolíckych náboženských vodcov po celom svete tiež vyjadrilo svoju sústrasť.

Smrť Jána Pavla II. dala do pohybu stáročné rituály a tradície Katolíckej cirkvi, siahajúce až do stredovekých čias. Telo Jána Pavla II. bolo od 4. apríla až do 7. apríla vystavené verejnosti v Bazilike sv. Petra. Pohreb Jána Pavla II. sa začal v piatok 8. apríla o 10:00 (CET) zádušnou omšou, ktorú celebroval kardinál Ratzinger na základe jeho hodnosti ako dekana kolégia kardinálov. Po omši nasledovala panychída v byzantskom obrade v gréckom jazyku a potom bolo telo Jána Pavla II. uložené v krypte pod bazilikou v hrobke pápežov. Jeho telo bolo pochované na miesto predtým obsadené pápežom Jánom XXIII., ktorý bol premiestnený Jánom Pavlom II. nahor do baziliky kvôli blahorečeniu.

Po pohrebe pápeža Jána Pavla II. začal proces voľby jeho nástupcu. Členovia kardinálskeho zboru, v čase pápežovej smrti mladší ako 80 rokov, tvorili zbor voliteľov nového pápeža. Novým pápežom sa stal Joseph kardinál Ratzinger, ktorý si zvolil meno Benedikt XVI.

Ján Pavol II. hneď ako bol zvolený za pápeža povedal kardinálom, ktorí ho zvolili, že jeho hlavnou úlohou bude zrealizovať učenie 2. vatikánskeho koncilu, ktorého najdôležitejším bodom je podľa neho všeobecné volanie po svätosti. Toto sa stalo základom pre jeho kanonizáciu množstva svätých pochádzajúcich z rôznych povolaní a podporu organizácie Opus Dei, ktorej úlohou je rozšíriť toto volanie medzi laickú verejnosť. Tak isto ho to viedlo k vydaniu Katechizmu katolíckej cirkvi pripraveného po 2. vatikánskom ekumenickom koncile.

Socha Jána Pavla II. v talianskom meste Cassano Magnago

Vydanie tohto katechizmu, ktorý je základnou učebnicou katolíckej náuky sa stalo veľkým a úspešným činom Jána Pavla II. Zámerom jeho vydania bolo podľa apoštolskej konštitúcie Jána Pavla II. Fidei Depositum z 11. októbra 1992 „vyjadrenie viery a doktríny katolíckej cirkvi potvrdenej a objasnenej Svätým písmom, apoštolskou tradíciou a cirkevnou autoritou.“ Úmyslom a cieľom 2. vatikánskeho koncilu bolo primerane objasniť apoštolské a pastorálne poslanie Cirkvi, vhodnejšie vykladať obsah katolíckeho učenia, aby sa stal prístupnejším ľuďom žijúcim v súčasnosti. Preto, aby Katechizmus katolíckej cirkvi zodpovedal týmto požiadavkám, preberá na jednej strane starodávne zaužívané usporiadanie, ktorého sa pridŕžal už katechizmus pápeža Pia V., zároveň sa však obsah podáva novým spôsobom, aby sa odpovedalo na otázky novej doby.

Za jeho pontifikátu bol vydaný nový kódex kanonického práva pre rímskokatolícku cirkev (CIC, promulgovaný 25. januára 1983) a aj Kódex kánonov východných cirkví (CCEO, promulgovaný 18. októbra 1990) pre východné katolícke cirkvi. V prípade Kódexu kánonov východných cirkví ide o prvý pokus o komplexnú kodifikáciu cirkevného práva.

Ján Pavol napísal množstvo dôležitých dokumentov, ktoré podľa mnohých pozorovateľov budú mať dlhotrvajúci dopad na cirkev a svet. V roku 1960, ešte ako biskup Wojtyła, sa prejavil ako bojovník za práva človeka na život, keď publikoval knihu Láska a zodpovednosť na obranu tradičného učenia cirkvi o sexe a manželstve z pohľadu filozofa. V roku 1967 pomáhal pri formulovaní encykliky pápeža Pavla VI. Humanae Vitae, ktorá sa zaoberá rovnakými otázkami a zakazuje potraty a umelú kontrolu počatia.

Najdôležitejšími písomnými dokumentmi, ktorými sa pápeži obracajú na cirkev a veriacich sú encykliky. Prvé encykliky Jána Pavla II. boli zamerané na trojjediného Boha. Úplne prvou sa stala Encyklika, ktorou sa na začiatku svojho pontifikátu obracia na ctihodných bratov v biskupskej službe, na kňazov a na rehoľné rodiny, na synov a dcéry Cirkvi a na všetkých ľudí dobrej vôle. Jej ústrednou témou bol Ježiš Kristus, Vykupiteľ (Redemptor Hominis – 4. marec 1979). Počas celého svojho pontifikátu pokračoval v tomto zameraní na Boha.

V encyklike O niektorých základných otázkach morálneho učenia Cirkvi (Veritatis Splendor – 6. august 1993), najdôležitejšej pápežskej encyklike o morálke, zdôraznil závislosť človeka od Boha a jeho zákonov a závislosť slobody na pravde. Varoval, že človek odovzdávajúci sa relativizmu a skepticizmu sa utieka k hľadaniu ilúzie slobody na úkor pravdy ako takej.

Ján Pavol II. sa tak isto veľmi venoval vo svojich prácach robotníkom a sociálnej náuke cirkvi – venoval sa tejto problematike v troch encyklikách, čo Vatikán vyzdvihol do popredia publikovaním Prehľadu o sociálnej náuke cirkvi.

Vo svojich encyklikách Ján Pavol II. tiež hovoril o dôstojnosti žien a dôležitosti rodiny pre budúcnosť ľudstva. Ďalšie dôležité encykliky Jána Pavla II. sú Encyklika o hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života (Evangelium Vitae) a Encyklika o vzťahoch medzi vierou a rozumom (Fides et Ratio). V jeho hlavnom pláne pre nové milénium, spomínanom v apoštolskom liste Na prahu nového milénia, pláne pre všetky časy, zdôraznil dôležitosť „nového začiatku od Krista“. Píše v ňom: „Nie, nezachránia nás slovné návody, ale Osoba.“ Teda najvyššou prioritou pre cirkev je svätosť: „Všetci kresťanskí veriaci...sú povolaní k plnosti kresťanského života.“ Tak isto zdôraznil zásadný význam evanjelia, ktorého požiadavky by nemali byť oslabované. Ďalej uvádza, že: „Cvičenie vo svätosti si vyžaduje kresťanský život vyznačujúci sa predovšetkým umením modlitby“. Jeho posledná encyklika je Encyklika o Eucharistii a jej vzťahu k Cirkvi (Ecclesia de Eucharistia – 17. apríl 2003). O svätej Eucharistii hovorí, že „obsahuje celé cirkevné spirituálne bohatstvo: samotného Krista.“ Ďalej na základe svojho hlavného plánu zdôraznil potrebu „znovu zapáliť úžas“ z Eucharistie a „rozjímať pred tvárou Krista“.

Pre gréckokatolíkov je asi najvýznamnejším jeho apoštolský list Orientale lumen (Svetlo z východu – 2. máj 1995) venovaný východnému kresťanstvu. V ňom zdôrazňuje potrebu autentického východného dedičstva – spirituálneho, liturgického i teologického – pre skutočnú katolicitu cirkvi a vyzýva východných katolíkov k zachovávaniu a očisteniu tohto dedičstva.

Pápežská cesta Jána Pavla II. v Poľsku v roku 1999

Kritici Jána Pavla II. považovali jeho osobu za brzdu pokrokových snáh 2. vatikánskeho koncilu; bol podľa nich vlajkovou loďou pre konzervatívcov v Katolíckej cirkvi. Pokračoval v neochvejnej opozícii voči antikoncepcii, potratom a homosexualite. Kontroverzným bodom pontifikátu Jána Pavla II. bol podľa nich aj jeho list všetkým biskupom z 1. októbra 1986, kde opísal homosexualitu ako „sklon smerujúci k intrinzickému morálnemu zlu“ a „objektívnu (zdravotnú) poruchu“. V jeho knihe Pamäť a identita tvrdil, že tlak na homosexuálne manželstvo by mohol byť časťou „novej ideológie zla…, ktorá sa snaží pošliapať ľudské práva proti rodine a človeku“.

Viac v hlavnom článku Zoznam encyklík Jána Pavla II.

Pozri aj: Zoznam zahraničných ciest Jána Pavla II.

Pápež Ján Pavol II. vo svojom papamobile na námestí Svätého Petra

Počas svojho pontifikátu Ján Pavol II. vykonal viac zahraničných ciest (vyše 100) ako všetci jeho predchodcovia dohromady. V súčte merali jeho cesty viac ako 1 167 000 km. Ak aj niektoré jeho cesty (ako napríklad do Spojených štátov a Svätej zeme) viedli na miesta, ktoré už predtým navštívil pápež Pavol VI., mnoho iných viedlo na miesta, ktoré žiadny pápež predtým nenavštívil.

Stal sa prvým pápežom, ktorý vo svojej funkcii navštívil Spojené kráľovstvo, kde sa stretol s kráľovnou Alžbetou II., najvyššou predstaviteľkou anglikánskej cirkvi. Táto cesta bola skoro zrušená kvôli vojne o Falklandy, proti ktorej počas návštevy vystúpil. V dramatickom symbolickom geste si pokľakol v modlitbe vedľa canterburského arcibiskupa Roberta Runcia v Canterburskej katedrále, založenej Augustínom Canterburským.

Počas svojich ciest mnohokrát ukázal svoju oddanosť Panne Márii, keď navštívil mnohé jej zasvätené chrámy ako Knock v Írsku, Fatima v Portugalsku, Guadalupe v Mexiku a Lurdy vo Francúzsku. Jeho verejné vystúpenia pritiahli masy ľudí, ako napríklad v roku 1979 vo Phoenix Parku v Dubline, kde sa zišlo jeden milión ľudí, čo bola štvrtina celej populácie ostrova.

V roku 1984 sa Ján Pavol stal prvým pápežom, ktorý navštívil Portoriko. Zástavy boli kvôli nemu špeciálne vztýčené na Medzinárodnom letisku Luisa Muñoza Marína v San Juane, kde sa stretol s guvernérom Rafaelom Hernándezom Colónom a na Námestí Las Americas.

Socha Jána Pavla II. v Košiciach – Barci. Odhalil ju kardinál Stanisław Dziwisz, bývalý osobný tajomník pápeža, dňa 15. júla 2006 – 11 rokov po návšteve pápeža Jána Pavla II. v Košiciach.

Počas jeho návštevy Filipín a ich hlavného mesta Manila v januári 1995 mal byť na neho spáchaný atentát ako súčasť operácie Bojinka, masového teroristického útoku naplánovaného členmi Al-Káidy Ramzi Jusefom a Chalídom Šejkom Mohammedom. Samovražedný atentátnik preoblečený za kňaza mal v pláne sa odpáliť v momente, keď bude okolo prechádzať auto s pápežom, tak, aby ho tým výbuchom mohol usmrtiť. Deň pred plánovaným útokom sa vyšetrovatelia vedení Aida Fariscalom dostali do Jusefovho notebooku, kde našli plány na tento teroristický útok. Jusef bol o mesiac neskôr zatknutý v Pakistane, ale Chalid Šejk Muhammad nebol zadržaný až do roku 2003. Počas tejto filipínskej cesty pápež 15. januára 1995 vystúpil pred davom asi 4 – 5 miliónov ľudí v Luneta Park v Manile.

V roku 1999 Ján Pavol II. navštívil Rumunsko a stretol sa s miestnymi predstaviteľmi ortodoxnej (pravoslávnej) cirkvi. Takže bol prvý pápež, ktorý navštívil krajinu s obyvateľstvom prevažne hlásiacim sa k ortodoxnej cirkvi od čias východnej schizmy v 11. storočí (1054).

V roku 1999 Ján Pavol II. uskutočnil aj jednu z jeho početných návštev v Spojených štátoch a tentoraz celebroval omšu v St. Louis v Edward Jones Dome. Viac ako 104 000 ľudí sa zúčastnilo tejto omše, čo bolo najväčšie zhromaždenie vo vnútri budovy v histórii Spojených štátov.

V roku 2000 sa stal prvým katolíckym pápežom, ktorý navštívil Egypt, kde sa stretol s koptským pápežom a Patriarchom alexandrijskej gréckej pravoslávnej cirkvi.

V máji 2001 uskutočnil cestu po stopách svätého Pavla po Stredozemí. Cestoval z Grécka do Sýrie a na ostrov Malta. Počas tejto cesty bol prvým rímskym pápežom po vyše tisíc rokoch, ktorý navštívil Grécko, a vôbec prvým, ktorý vstúpil do islamskej mešity v Damasku. Navštívil mešitu Umajjovcov, o ktorej sa predpokladá, že je v nej pochovaný aj Ján Krstiteľ.

Pápež Ján Pavol II. navštívil Slovensko celkom trikrát. Prvý raz prišiel v apríli 1990 (vtedy ešte v rámci ČSFR). Pápež priletel 22. apríla 1990 vrtuľníkom z Velehradu a odslúžil omšu na letisku vo Vajnoroch.[4]

V roku 1995 už zavítal na samostatné Slovensko, keď od 30. júna do 3. júla navštívil postupne významné mariánske pútnické miesta Šaštín, Nitru i Levoču.[5] Okrem toho stihol absolvovať bohatý program - navštívil i Bratislavu, Košice, Prešov, Poprad, Vysoké Tatry, či Spišskú Kapitulu. 2. júla 1995 sa počas návštevy Prešova modlil Akatist k presvätej Bohorodičke. Vo svojom príhovore ocenil hrdinské mučeníctvo slovenskej gréckokatolíckej cirkvi a zároveň vyzval gréckokatolíkov, aby zostali verní svojej liturgii a duchovnosti. „Buďte vďační Bohu za bohatstvo, ktorým vás obdaroval a zostaňte verní darom, ktorými vás zahrnul. … To sám Pán obdarúva svoju Cirkev bohatstvom foriem a jednotlivých tradícií. Preto kdekoľvek žijú katolíci byzantského obradu medzi veriacimi iného obradu, je povinnosťou všetkých usilovať sa o to, aby sa ani jedno z týchto "plies" neumenšovalo alebo dokonca zmizlo. … Tým, ktorí z rozličných dôvodov stratili zmysel pre toto dedičstvo, pomôže na ceste k znovuobjaveniu viery, aby ju dobre poznali, aby ju mohli milovať a usilovali sa podľa nej každý deň žiť.“[6] Vyvrcholením jeho návštevy bolo slúženie svätej omše na púti na Mariánskej hore v Levoči 3. júla 1995, na ktorej sa zúčastnilo viac než 650 000 pútnikov, čo je najväčšia zaznamenaná akcia akéhokoľvek druhu v dejinách Slovenska.[7]

Tretia návšteva prebiehala od 11. do 14. septembra 2003, pričom pápež už bol limitovaný zhoršeným zdravotným stavom.[8] Hlavným cieľom cesty bolo blahorečenie sestry Zdenky Schelingovej a biskupa Vasiľa Hopka.[8] Postupne zavítal do Trnavy, Banskej Bystrice, Rožňavy a Bratislavy. Zúčastnil sa omší v katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave, na Námestí SNP v Banskej Bystrici (za účasti 50 tisíc pútnikov) a na lúke pod kopcom Rákoš (so 170 000 pútnikmi). Cestu ukončil 14. septembra 2003 omšou v Petržalke blahorečením mučeníkov Schelingovej a Hopka. Pápež vyzval pred vstupom Slovenska do EÚ na prenesenie duchovných hodnôt dedičstva solúnskych bratov svätých Cyrila a Metoda, pretože Slovensko má Európe čo dať.[8]

Pápež Ján Pavol II. veľmi intenzívne cestoval a prichádzal do styku s rôznymi inými vierami. Stále sa s nimi snažil nájsť spoločný základ či už v doktrínach alebo dogmách. Zapísal sa do histórie svojimi kontaktami s Izraelom, modlením sa pri Múre nárekov v Jeruzaleme. Bol prvým rímskym pápežom, ktorý navštívil islamskú mešitu. Dalajláma, duchovný vodca tibetského budhizmu, navštívil pápeža 8-krát, viac ako ktorýkoľvek iný hodnostár. Pápež a Dalajláma často zdieľali podobné názory, pretože obaja vzišli z ľudí trpiacich pod komunistickou nadvládou. Tak pápež ako aj Dalajláma sú jediné dve osoby medzinárodného významu, ktoré nesú titul „Jeho svätosť.“

Vzťah Katolíckej cirkvi k Židom sa počas pontifikátu Jána Pavla II. zlepšil. Veľmi často hovoril o vzťahu cirkvi k Židom. V roku 1979 sa stal prvým pápežom, ktorý navštívil koncentračný tábor Osvienčim v Poľsku. Krátko na to ako prvý novodobý pápež navštívil synagógu a to synagógu v Ríme.

V marci 2000 pápež Ján Pavol II. navštívil pamätník holokaustu Jad va-Šem v Izraeli a dotkol sa toho pre Židov najposvätnejšieho, Múru nárekov v Jeruzaleme. V októbri 2003 Anti-Defamation League (ADL) zagratulovala pápežovi k vstupu do 25. roka jeho pápežstva.

Dňa 18. januára 2005 na svojom poslednom verejnom stretnutí sa skupina 141 židovských predstaviteľov z celého sveta stretla s pápežom v Klementínskej sále Apoštolského paláca, aby mu poďakovala za všetko, čo spravil pre židovskú komunitu a pre Izrael. Gary Krupp, len siedmy Žid, ktorého Ján Pavol II. pasoval za rytiera Rádu svätého Gregora Veľkého, osobne poďakoval pápežovi za podporu Židom.

2. apríla 2005 ADL prehlásila, že Ján Pavol II. zaviedol revolúciu do katolícko-židovských vzťahov: „Viac zmien k lepšiemu sa uskutočnilo za posledných 27 rokov ako za 2000 rokov predtým“. Aj keď množstvo tém, ktoré rozdeľujú Židov a Vatikán, sa za posledných štyridsať rokov výrazne zmenšilo, stále existujú témy na vzájomnú diskusiu, a to ako v doktrinálnych otázkach, tak aj vo veci postoja Katolíckej cirkvi počas druhej svetovej vojny.

V máji 1999 Ján Pavol II. navštívil Rumunsko na pozvanie jeho blaženosti Teoctista, patriarchu Rumunskej pravoslávnej cirkvi. Bolo to po prvýkrát od východnej schizmy, udalosti, ktorá v roku 1054 rozdelila cirkev na východnú pravoslávnu a západnú rímskokatolícku, čo rímsky pápež navštívil krajinu s prevažne pravoslávnym obyvateľstvom. Pápeža pri príchode privítal patriarcha spolu s prezidentom Emilom Constantinescom. Patriarcha poznamenal, že: „Druhé milénium kresťanskej histórie sa začalo bolestivou ranou jednote cirkvi a na konci tohto milénia je vidieť reálnu snahu túto jednotu obnoviť.“

9. mája pápež aj patriarcha navštívili spoločne bohoslužby celebrované tým druhým (pravoslávnu božskú liturgiu a rímskokatolícku omšu). Dav stoviek tisícov ľudí navštívilo tieto bohoslužby, ktoré sa konali na otvorenom priestranstve. Pápež povedal zhromaždeným: „Som tu medzi vami iba s túžbou po skutočnej jednote. Nie je to dávno, čo bolo nemysliteľné, aby rímsky biskup mohol navštíviť svojich rumunských bratov a sestry vo viere. Dnes po dlhej zime utrpenia a útlaku si konečne môžeme vymeniť bozky mieru a spoločne sa modliť k Pánovi.“ Veľká skupina rumunských pravoslávnych veriacich ukázala podporu myšlienke znovuzjednotenia.

O dva roky neskôr, v roku 2001, sa Ján Pavol II. stal prvým pápežom po 1291 rokoch, ktorý navštívil Grécko. Návšteva vyvolala kontroverzie a pápež sa stretol s protestami a ignorovaním zo strany čelných predstaviteľov pravoslávnej cirkvi. Žiadny z nich ho neprišiel privítať.

V Aténach sa pápež stretol s arcibiskupom Christodulom, hlavou Gréckej pravoslávnej cirkvi. Po súkromnom 30-minútovom stretnutí obidvaja verejne prehovorili. Christodulos prečítal list „13 prehreškov“ rímskokatolíckej cirkvi proti pravoslávnej cirkvi od Veľkej schizmy, vrátane drancovania Konštantínopolu križiakmi v roku 1204. Takisto povedal, že: „Až doteraz sme nepočuli ani jedno slovo ospravedlnenia“ za „nepríčetných križiakov v 13. storočí“.

Pápež odpovedal, že: „Za prípady minulé a súčasné, keď synovia a dcéry katolíckej cirkvi páchali hriechy na svojich bratoch a sestrách z pravoslávnej cirkvi, dúfame v Božie odpustenie,“ za čo mu Christodulos okamžite zatlieskal. Ján Pavol tiež povedal, že vyplienenie Konštantínopolu je pre katolíkov zdrojom „hlbokej ľútosti“.

Neskoršie sa Ján Pavol II. a Christodulos stretli na mieste, kde svätý Pavol udelil požehnanie aténskym kresťanom. Vydali spoločnú deklaráciu, hovoriac: „Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby spoločné kresťanské korene a duša ostali v Európe zachované.... Odsudzujeme všetky prejavy násilia, novoverstva a fanatizmu, ktoré sa konajú v mene náboženstva.“ Obidvaja predstavitelia sa potom spoločne pomodlili k Pánovi, prelomiac tak pravoslávne tabu modliť sa spolu s katolíkmi. Pápež sa počas návštevy vyhol zmienke o Cypre, ktorý je stále zdrojom napätia medzi týmito dvoma cirkvami.

Ján Pavol II. navštívil aj ďalšiu väčšinovo pravoslávnu krajinu, Ukrajinu. Napriek chladnému privítaniu zo strany pravoslávnych povedal, že ukončenie schizmy je jedným z jeho najvrúcnejších želaní.

Čo sa týka vzťahov so Srbskou pravoslávnou cirkvou, pápež Ján Pavol II. sa nemohol vyhnúť kontroverznej náklonnosti chorvátskeho katolíckeho kléru k ustašovskému režimu v Chorvátsku počas druhej svetovej vojny. V roku 1998 blahorečil Aloysiusa Stepinaca, chorvátskeho záhrebského arcibiskupa vo vojnových časoch, ktorý bol vnímaný negatívne tými, čo verili v jeho aktívnu spoluprácu s ustašovským fašistickým režimom Anteho Paveliča. 22. júna 2003 navštívil mesto Banja Luka v Bosne a Hercegovine, v ktorom pred vojnou v rokoch 1992 – 1995 bývali mnohí katolíci, ale odvtedy je väčšinovo pravoslávne. Slúžil omšu v kláštore Petrićevac, na mieste, ktoré bolo počas druhej svetovej vojny ale aj juhoslovanskej vojny kontroverzné a krízové.

Katolíci v Bielorusku (najmenej 10 – 15 % obyvateľstva) dúfali, že pápež navštívi aj ich krajinu a on to mal aj v úmysle. Odpor Ruskej pravoslávnej cirkvi a bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka mu to však neumožnil.

Pápež často počas svojho pontifikátu spomínal, že jeho veľkým snom je navštíviť Rusko. Vykonal mnoho pokusov ako vyriešiť problémy, ktoré sa počas stáročí nahromadili medzi katolíckou cirkvou a Ruskou pravoslávnou cirkvou, napríklad v auguste 2004 vrátil ruskej cirkvi kazaňskú ikonu Matky Božej. Na druhej strane ale ekumenizmu s Ruskou pravoslávnou cirkvou aj veľmi uškodil, keď 11. februára 2002 bez akejkoľvek predošlej komunikácie s pravoslávnymi zriadil na území Ruska štyri rímskokatolícke diecézy (dovtedy tam nebola ani jedna). Ruská pravoslávna cirkev to vnímala ako expanziu na svoje tradičné územie. Negatívna bola aj skutočnosť, že dvaja z biskupov boli poľského pôvodu. Pravoslávna cirkev nezdieľala jeho túžbu dávajúc vyhlásenia ako: „Otázka návštevy pápeža v Rusku nie je spojená s problémami medzi cirkvami, ktoré je nereálne vyriešiť, ale s vrátením mnohých svätých predmetov, ktoré boli z Ruska ukradnuté.“ (Vsevolod Čaplin). Napriek tomu, že Ján Pavol II. precestoval viac ako 100 krajín, navštíviť Rusko mu nebolo súdené. Niektorí pozorovatelia to považujú za jeden z jeho najväčších neúspechov.

Hovorí sa, že prezident Vladimir Putin sa nezúčastnil na pápežovom pohrebe, lebo mu patriarcha Alexej II., hlava Ruskej pravoslávnej cirkvi, povedal, aby nešiel.

• 31. októbra 1992 sa ospravedlnil za prenasledovanie talianskeho filozofa a vedca Galilea Galileiho v súdnom procese vedenom rímskokatolíckou cirkvou v roku 1633.
• 9. augusta 1993 sa ospravedlnil za účasť Katolíckej cirkvi na obchode s otrokmi.
• V máji 1995 v Česku prosil o odpustenie za úlohu, ktorú cirkev zohrala v náboženskej vojne proti reformácii.
• 10. júla 1995 poslal list „všetkým ženám“ s ospravedlnením za to, že cirkev bola proti právam žien a za historické znevažovanie žien.
• 16. marca 1998 sa ospravedlnil za nečinnosť a mlčanie rímskokatolíckej cirkvi počas holokaustu.
• 18. decembra 1999 sa ospravedlnil za popravu Jana Husa v roku 1415.
• Počas verejného ospravedlnenia 12. marca 2000 poprosil o odpustenie za hriechy katolíkov v minulosti, za násilie „na právach národnostných skupín a jednotlivcov a za opovrhovanie ich kultúrou a náboženskými tradíciami.“
• 4. mája 2001 sa ospravedlnil patriarchovi Konštantínopolu za štvrtú križiacku výpravu v roku 1204.
• 22. novembra 2001 sa cez internet ospravedlnil za hrubé zaobchádzanie misionárov k domorodému obyvateľstvu v Južnom Pacifiku.

Ján Pavol II. bol, čo sa týka doktrín a vecí súvisiacich s pôrodnosťou a postavením žien, považovaný za konzervatívneho. Listy týkajúce sa ľudskej sexuality, nazývané Teológia tela, sú rozšírením meditácií o prirodzenej mužskosti a ženskosti, ktorá vedie k láske a k sexu. Tieto učenia reprezentujú zásadný vývoj v katolíckom učení o sexe.

Ohľadom interrupcií pápež napísal: „Stále existuje legálne zabitie ľudskej bytosti, ktorá má vedomie, ale ešte nie je narodená. A v dnešných časoch hovoríme o zabití, ktoré je umožnené ničím menším, než demokraticky zvoleným parlamentom, ktorý je považovaný za pokrokový výdobytok spoločnosti a celého ľudstva.“

Bol kritický k liberálnej teológii, ktorá skôr kopíruje liberálnu politiku na úkor duchovnej liberalizácie. V roku 1995 v encyklike Evangelium Vitae (Evanjelium života) znova presadil za hlavnú hodnotu cirkvi ľudský život. Rozšíril ju tiež o odsúdenie interrupcie, eutanázie a o všetky použitia trestu smrti, čo označil ako súčasti „kultúry smrti“, ktorá prenikla do moderného sveta. Jeho postoje k vojne, trestu smrti, k odpusteniu dlhov pre rozvojové krajiny a k chudobe sú označované ako liberálne, čo ukazuje, že je niekedy ťažké označiť náboženských vodcov ako „konzervatívnych“ či „liberálnych“.

Pápež, ktorý nastúpil do úradu v čase, keď Sovietsky zväz kontroloval jeho rodnú krajinu Poľsko, ako aj zvyšok Východnej Európy, bol tvrdý kritik komunizmu a ponúkal spoluprácu v boji za zmenu, napríklad poľskému hnutiu Solidarita. Sovietsky vodca Michail Gorbačov raz povedal, že pád železnej opony by bez Jána Pavla II. bol nemožný . Tento pohľad zdieľali mnohí ľudia v postkomunistických štátoch, americký prezident Ronald Reagan, ako aj hrdinovia zodpovední za ukončenie komunistického útlaku. V neskorších rokoch pápež kritizoval aj niektoré extrémne verzie korporátneho kapitalizmu.

V roku 2000 verejne podporil kampaň za odpustenie afrického dlhu vedenú írskymi rockovými hviezdami Bobom Geldofom a Bonom. V tom čase bolo zverejnené, že nahrávanie pesničiek U2 bolo neustále prerušované pápežovými telefonátmi.

V roku 2003 sa Ján Pavol II. stal prominentným kritikom americkej invázie do Iraku. Poslal svojho „ministra mieru“, Pío kardinála Laghiho na rozhovory s prezidentom Spojených štátov Georgeom Bushom, aby vyjadril svoj odpor voči tejto vojne. Ján Pavol II. povedal, že to musí byť na pleciach OSN, ako vyriešiť medzinárodný konflikt diplomatickou cestou, a že jednostranná agresia je zločin voči mieru a porušenie medzinárodného práva.

Pri vyjednávaniach s Európskou úniou o novej ústave v roku 2003 a 2004, sa vatikánskym predstaviteľom nepodarilo presadiť zmienku o „kresťanskom dedičstve“, čo bol jeden z cieľov, ktoré si želal pápež.

Pápež bol tiež jedným z hlavných kritikov homosexuálnych manželstiev. Vo svojej poslednej knihe, Pamäť a identita, Ján Pavol II. opisuje „nátlak“ na Európsky parlament, aby nepovolil homosexuálne manželstvo. Agentúra Reuters citovala pápeža: „Je legitímne a nevyhnutné opýtať sa seba samého, či to nie je časť novej diabolskej ideológie, možno viac vnútornej a skrytej, ktorá skúša postaviť proti sebe ľudské práva proti rodine a proti človeku.“

Pápež tiež kritizoval transsexualitu a zmenu pohlavia ľudí. Kongregácia za doktrínu viery, ktorej predsedá, ich označila za ľudí s „mentálnymi patológiami“.

Napriek veľkej popularite, si vyslúžil Ján Pavol II. aj veľa kritiky. Jedna z nich sa týkala toho, že vďaka opozícii voči komunizmu podporoval pravicových diktátorov. Ján Pavol II. sa príležitostne stretol s diktátormi, ako napríklad Augusto Pinochet z Čile. Niektorí toto stretnutie interpretovali ako podporu Pinochetovi, podľa iných Ján Pavol II. pri stretnutí žiadal od Pinocheta obnovu demokracie. Pri stretnutí bol Ján Pavol II. vmanévrovaný Pinochetovým okolím do spoločnej fotografie.

Ďalšia kritika sa týka toho, že údajne súhlasil s Píom kardinálom Laghim, ktorý podľa kritikov podporoval „špinavú vojnu“ v Argentíne.

Tiež bol kritizovaný za podporu spoločnosti Opus Dei a kanonizáciu jej zakladateľa, Josemaría Escrivu. Niektorí kritici vravia, že Opus Dei je v podstate kult operujúci vo vnútri cirkvi. Ján Pavol II. videl túto organizáciu ako súčasť širšieho návratu cirkvi k základným kresťanským princípom.

Okrem Escrivu aj niekoľko ďalších svätorečení a blahorečení vyvolalo kritické ohlasy, pretože dotyční údajne podporovali fašistické politické strany. Pápežovi zástancovia oponovali, že tieto tvrdenia sú nepravdivé.

Ďalšia kritika sa zameriavala na jeho presvedčenia. Obzvlášť kritizované boli jeho presvedčenia o úlohách pohlaví a sexuality. Niektoré feministky kritizovali jeho postoj o postavení žien a aktivisti za práva homosexuálov nesúhlasili s jeho formuláciou cirkevnej pozície, že homosexuálne túžby sú „objektívne postihnutie“ a obzvlášť s nesúhlasom so sobášmi osôb rovnakého pohlavia.

Pre mnohých bol mimoriadne kontroverzný jeho postoj k ochrane pred počatím. Ján Pavol II. podporoval tradičné katolícke učenie a veril, že neoddeliteľnou súčasťou sexu je rozmer plodnosti. Preto argumentoval, že používanie umelých antikoncepčných prostriedkov, ktoré plodnosť zo sexu vylučujú a redukujú ho len na telesný pôžitok, je nemorálnym činom. Mnoho ľudí nesúhlasilo s týmto postojom, ale dokonca aj niektorí z tých, čo súhlasili, navrhovalo, že je nepraktické zavrhovanie používanie kondómov v dobe, keď sa šíri sexuálne prenosné ochorenie AIDS. Oddelené, ale príbuzné tvrdenie je, že administratíva Jána Pavla II. rozširovala nepotvrdené presvedčenie, že kondómy nebránia šíreniu HIV. Mnohí kritici ho obviňovali z rozširovania epidémie AIDS v Afrike a ale aj inde.[9] Na druhej strane jeho podporovatelia hovoria, že pápežovo zdôrazňovanie abstinencie a vernosti bolo v skutočnosti veľmi účinné v boji proti AIDS, ako sa ukázalo napríklad v Ugande, kde za to viedol kampaň.

Ján Pavol II. bol niekedy kritizovaný za spôsob, akým viedol cirkev. Vyčítali mu, že nekonal dostatočne rýchlo pri škandáloch sexuálneho zneužívania v Katolíckej cirkvi. Tiež bol kritizovaný za centralizáciu moci späť do Vatikánu po skoršej decentralizácii pápeža Jána XXIII. Preto bol označovaný niektorými za striktného autokrata, ktorý neakceptoval opozíciu v cirkvi a postupoval autoritatívne voči svojim kritikom. Ako hlavný príklad tejto kritiky sa označuje exkomunikácia otca Tissa Balasuriya.

Popri všetkej kritike vedenej z pozície požiadaviek priblížiť cirkev súčasnému svetu, tradicionalistickí katolíci sa vehementne dožadovali povolenia alebo návratu k tzv. tridentskej liturgii a prípadne aj popretia reforiem zavedených 2. vatikánskym koncilom. Niektorí prešli na pozície sedevakantizmu, kým ďalší zotrvali pod vedením Jána Pavla II., ale ostro ho kritizovali, že nie je dosť konzervatívny. Napokon používanie tzv. tridentskej omše povolil až jeho nástupca Benedikt XVI.

Jánovi Pavlovi II. sa vyčíta aj to, že diskriminoval východné katolícke cirkvi. Najčastejšie sa spomína vnucovanie celibátu v USA, Kanade, Austrálii a inde (napr. pri schvaľovaní CCEO neodstránil diskriminačnú klauzulu, ktorá umožňuje vatikánskej kúrii východným katolíkom na istých územiach vnútiť celibát). Druhou vážnou skutočnosťou je, že ním schválený Kódex a niektoré ďalšie opatrenia znemožňujú východným katolíckym cirkvám zakladať cirkevné štruktúry (t. j. organizovať pastoračnú starostlivosť pre svojich veriacich) mimo tzv. kanonického teritória. Osobitne vážny bol tento konflikt v Indii, kde neumožnil Sýrsko-malabarskej katolíckej cirkvi založiť eparchie mimo oblasti Kérala (južná India), resp. ich podriadil latinským biskupom, čím podporoval silnú latinizáciu východných katolíkov v Indii. Hroziacu schizmu státisícov východných katolíkov sa napokon podarilo zažehnať. Budovanie cirkevných štruktúr východných katolíckych cirkví mimo ich tzv. kanonického teritória podriadil súhlasu miestnej rímskokatolíckej hierarchie, čo sa tiež považuje za diskrimináciu. Praktickým dôsledkom sú veľké pastoračné problémy najmä v západnej Európe, kam sa za prácou sťahuje množstvo východných katolíkov z Rumunska, Ukrajiny, Blízkeho východu… Tento problém pálčivo pretrváva aj v súčasnosti. Tiež sa mu vyčíta, že sa neospravedlnil východným katolíkom za desaťročia násilnej latinizácie a diskriminácie zo strany Ríma a rímskokatolíckej cirkvi.

• Zo strany konzervatívnych katolíkov sa mu často vyčíta, že sa modlil s predstaviteľmi nekresťanských náboženstiev, navštívil mešitu a pobozkal Korán a pod., čím dal jednak vzor náboženskému indiferentizmu a hlavne prejavil úctu iným božstvám, ktoré nie sú totožné s Bohom kresťanov, čím sa previnil proti 1. prikázaniu Desatora. V tejto súvislosti sa mu vyčíta najmä účasť na medzináboženských stretnutiach v Assisi. Niektorí to dokonca označujú za apostázu (odpad) od viery.

Niekedy sa mu tiež vyčíta, že kvôli svojim zahraničným cestám a iným mnohostranným aktivitám zanedbával kúriu, ktorá sa podľa niektorých dostala do istého úpadku.

• 12. júl 1979 – Jozef Tomko vymenovaný za generálneho sekretára Biskupskej synody v Ríme a titulárneho arcibiskupa sídla Doclea
• 13. október 1980 – Michael Rusnak CSsR vymenovaný za eparchu Torontskej slovenskej gréckokatolíckej eparchie v Kanade
• 18. december 1982 – Dominik Hrušovský vymenovaný za titulárneho biskupa sídla Tubia
• 16. marec 1985 – Dominik Kaľata SJ vymenovaný za titulárneho biskupa sídla Semta
• 25. máj 1985 – Jozef Tomko kreovaný za kardinála
• 27. máj 1985 – Jozef Tomko vymenovaný za prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov v Ríme
• 12. marec 1987 – Jozef Viktor Adamec vymenovaný za diecézneho biskupa diecézy Altoona-Johnstown v USA
• 19. máj 1988 – Ján Sokol vymenovaný za titulárneho biskupa sídla Luna
• 26. júl 1989 – Ján Sokol vymenovaný za arcibiskupa metropolitu Trnavskej arcidiecézy
• 26. júl 1989 – František Tondra vymenovaný za diecézneho biskupa Spišskej diecézy
• 21. december 1989 – Ján Hirka vymenovaný za eparchu Prešovskej gréckokatolíckej eparchie
• 6. február 1990 – Ján Chryzostom Korec SJ vymenovaný za diecézneho biskupa Nitrianskej diecézy
• 14. február 1990 – Rudolf Baláž vymenovaný za diecézneho biskupa Banskobystrickej diecézy
• 14. február 1990 – Alojz Tkáč vymenovaný za diecézneho biskupa Košickej diecézy
• 14. február 1990 – Eduard Kojnok vymenovaný za diecézneho biskupa Rožňavskej diecézy
• 17. marec 1990 – Vladimír Filo vymenovaný za pomocného biskupa Trnavskej arcidiecézy a titulárneho biskupa sídla Thucca v Mauretánii
• 17. marec 1990 – Dominik Tóth vymenovaný za pomocného biskupa Trnavskej arcidiecézy a titulárneho biskupa sídla Ubaba
• 30. jún 1990 – Giovanni Coppa vymenovaný za apoštolského nuncia v Československej republike
• 18. august 1990 – Ján Bukovský SVD vymenovaný za apoštolského nuncia v Rumunsku a titulárneho arcibiskupa sídla Tabalt
• 12. január 1991 – Peter Dubovský SJ vymenovaný za pomocného biskupa Banskobystrickej diecézy a titulárneho biskupa sídla Carcabia
• 28. jún 1991 – Ján Chryzostom Korec SJ kreovaný za kardinála
• 13. júl 1991 – František Rábek vymenovaný za pomocného biskupa Nitrianskej diecézy a titulárneho biskupa sídla Catrum
• 11. január 1992 – Milan Chautur CSsR vymenovaný za pomocného biskupa Prešovskej gréckokatolíckej eparchie a titulárneho biskupa sídla Cresima
• 4. jún 1992 – Andrej Imrich vymenovaný za pomocného biskupa Spišskej diecézy a titulárneho biskupa sídla Castellum Titulianum
• 17. december 1992 – Dominik Hrušovský vymenovaný za pomocného biskupa Trnavskej arcidiecézy
• 28. december 1992 – Bernard Bober vymenovaný za pomocného biskupa Košickej diecézy a titulárneho biskupa sídla Vissalsa
• 1. január 1993 – Giovanni Coppa vymenovaný za apoštolského nuncia v Slovenskej republike
• 2. marec 1994 – Luigi Dossena vymenovaný za apoštolského nuncia v Slovenskej republike
• 20. december 1994 – Ján Bukovský SVD vymenovaný za apoštolského nuncia v Ruskej federácii
• 31. marec 1995 – Ján Sokol vymenovaný za arcibiskupa a metropolitu Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy
• 31. marec 1995 – Alojz Tkáč vymenovaný za arcibiskupa a metropolitu Košickej arcidiecézy
• 15. apríl 1996 – Dominik Hrušovský vymenovaný za apoštolského nuncia v Bielorusku a titulárneho arcibiskupa sídla Tubia
• 21. február 1997 – Milan Chautur CSsR vymenovaný za apoštolského exarchu Košického gréckokatolíckeho exarchátu
• 11. jún 1997 – Jozef Zlatňanský vymenovaný za sekretára Stálej interdikateriálnej komisie pre východnú Európu v Ríme a titulárneho biskupa sídla Mons Faliscus
• 19. jún 1998 – Štefan Vrablec vymenovaný za pomocného biskupa Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy a titulárneho biskupa sídla Thasbalta
• 22. júl 1999 – Marián Chovanec vymenovaný za pomocného biskupa Nitrianskej diecézy a titulárneho biskupa sídla Maxita
• 28. august 1999 – Tomáš Galis vymenovaný za pomocného biskupa Banskobystrickej diecézy a titulárneho biskupa sídla Bita
• 2. december 2000 – John Stephen Pazak CSsR vymenovaný za eparchu Torontskej slovenskej gréckokatolíckej eparchie v Kanade
• 8. február 2001 – Henryk Józef Nowacki vymenovaný za apoštolského nuncia v Slovenskej republike a titulárneho arcibiskupa sídla Blera
• 23. október 2001 – Jozef Tomko vymenovaný za predsedu Pápežského komitátu pre Medzinárodné eucharistické kongresy
• 28. jún 2002 – Štefan Sečka vymenovaný za pomocného biskupa Spišskej diecézy a titulárneho biskupa Sita
• 12. november 2002 – Milan Šášik CM vymenovaný za apoštolského administrátora Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie na Ukrajine a titulárneho biskupa sídla Bononia
• 23. november 2002 – Vladimír Filo vymenovaný za biskupa-koadjútora Rožňavskej diecézy
• 11. december 2002 – Ján Babjak SJ vymenovaný za eparchu Prešovskej gréckokatolíckej eparchie
• 20. január 2003 – František Rábek vymenovaný za ordinára Ozbrojených síl a Ozbrojených zložiek Slovenskej republiky
• 24. apríl 2003 – Ladislav Hučko vymenovaný za apoštolského exarchu Pražského gréckokatolíckeho exarchátu v Česku a titulárneho biskupa sídla Horaea
• 26. február 2004 – Stanislav Stolárik vymenovaný za pomocného biskupa Košickej arcidiecézy a titulárneho biskupa sídla Barica
• 2. apríl 2004 – Stanislav Zvolenský vymenovaný za pomocný biskup Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy a titulárneho biskupa sídla Nova Sinna
• 2. apríl 2004 – Ján Orosch vymenovaný za pomocného biskupa Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy a titulárneho biskupa sídla Semina
• 24. apríl 2004 – Ján Eugen Kočiš vymenovaný za pomocného biskupa Pražského gréckokatolíckeho exarchátu v Česku a titulárneho biskupa sídla Abrittum

• 15. september 1979 – Jozef Tomko, generálny sekretár Biskupskej synody v Ríme a titulárny arcibiskup sídla Doclea
• 6. január 1983 – Dominik Hrušovský, titulárny biskup sídla Tubia
• 6. január 2003 – Ján Babjak SJ, eparcha Prešovskej gréckokatolíckej eparchie
• 6. január 2003 – Milan Šášik CM, apoštolský administrátor Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie na Ukrajine a titulárny biskup sídla Bononia

Od smrti Jána Pavla II. veľa duchovných z Vatikánu, vrátane Angela kardinála Sodana vo svojej písanej verzii kázne na zádušnej omši, hovoria o zosnulom pápežovi ako o Jánovi Pavlovi Veľkom. Talianske noviny Corriere della Sera ho dokonca nazvali „Najväčší“. Titul „Veľký“ dosiaľ nosia iba traja pápeži z prvého tisícročia, Lev Veľký, Gregor Veľký a Mikuláš Veľký. Znalci cirkevného práva tvrdia, že neexistuje oficiálny proces pre uznanie pápeža za „Veľkého“; titul sa získava na základe všeľudového a kontinuálneho používania.