Francisco Franco

Francisco Franco začal študovať v roku 1907 na Akadémii pozemného vojska v Tolede a túto školu úspešne skončil. V roku 1916 sa úspešne vyznamenal v bojoch proti berberským kmeňom v severnom Maroku, ktoré bolo v tom čase španielskou kolóniou. V bojoch bol ranený a po návrate do Španielska vyznamenaný. Postupne získaval vyššie hodnosti. Pôsobil na viacerých miestach v Španielsku vo vysokých vojenských funkciách. Po vyhlásení republiky bol odsunutý do úzadia. V roku 1936 zorganizoval fašisticky orientovaných dôstojníkov a vojakov španielskej armády a začal povstanie proti republike s jej socialistickou a liberálnou vládou.[3] Povstanie prerástlo do plnej občianskej vojny. Frankom vedení „Národniari“ (Nacionales) po troch rokoch rozsiahlych bojov so státisícami obetí na oboch stranách zvíťazili nad „Republikánmi“ (Republicanos), brániacimi predchádzajúcu republiku. Podpora španielskym obyvateľstvom bola silne rozdelená: Franco mal rozsiahlu podporu v konzervatívnych kruhoch Španielska, ale aj celej Európy. Na jeho strane stála aj katolícka cirkev, ktorej vplyv bol predchádzajúcou liberálnou republikou značne obmedzovaný, a za práva a záujmy ktorej bojoval Franco celý život. Od roku 1939 stál na čele Španielskeho štátu až do svojej prirodzenej smrti v roku 1975.[4][5]

Po skončení vojny prebehla najväčšia vlna represií proti odporcom nového frankistického Španielska. Údaje o obetiach frankistického teroru sa líšia, pohybujú sa medzi číslami 100 000 až 200 000 mŕtvych.[6] Prenasledovaní boli komunisti, socialisti, liberáli, baskickí a katalánski separatisti. Vyšetrovaniu týchto skutkov sa venoval na konci 20. storočia sudca Baltasar Garzón. Autoritatívny štýl si frankistická diktatúra udržala až do konca, ešte v septembri 1975 - necelé dva mesiace pred smrťou - potvrdila Francova vláda rozsudky smrti nad baskickými separatistami, ktorí boli odsúdení za terorizmus. (Proti vykonaniu popráv sa vtedy zdvihla vlna medzinárodných protestov, rozhodnutie však neovplyvnili.)

Aj napriek otvorenej fašistickej ideológii a antikomunizmu, zachoval počas vojny relatívnu neutralitu, nikdy neuzavrel otvorené spojenectvo s fašistickým Nemeckom a na východný front odišla iba dobrovoľnícka Modrá divízia. Po skončení 2. svetovej vojny sa u niektorých predstaviteľov protihitlerovskej koalície objavila myšlienka vojensky odstrániť aj frankistický režim. Podporoval to hlavne Sovietsky zväz. USA a Veľká Británia to odmietli a priklonili sa k politickej izolácii Španielska. Zo Španielska odišli zahraniční diplomati, krajine bolo odmietnuté členstvo v OSN, bolo odmietnuté členstvo v NATO a začalo ekonomické embargo. Spojencami Španielska v tomto období ostali Vatikán, Portugalsko, Argentína. Dôležitá bola hlavne ekonomická podpora Argentíny, kde vtedy vládol Juan Domingo Perón, juhoamerický štát poskytol hlavne významnú potravinovú pomoc. Spojenectvo potvrdila návšteva manželky argentínskeho prezidenta - Eva Perónová navštívila Španielsko v roku 1947.[7] Zmena postoja voči Španielsku prišla s udalosťami studenej vojny - vznik komunistických štátov v strednej a východnej Európe, prevzatie moci komunistami v Číne, kórejská vojna. Západ pod vedením USA pragmaticky ponúkol Španielsku spojenectvo, roku 1953 bol uzavretý medzi USA a Španielskom Madridský pakt a roku 1959 prezident Eisenhower Španielsko navštívil.[8] V rokoch 1959 až 1973 dosiahlo tiež Španielsko pod Francovou vládou výrazný ekonomický rozkvet (tzv. El Milagro económico español).

Franco zomrel 20. novembra 1975 po skoro mesačnej agónii. V októbri 1975 utrpel niekoľko infarktov miokardu, počas hospitalizácie v nemocnici sa k tomu pridalo aj krvácanie do žalúdka.

Franco bol pochovaný spolu so zakladateľom „španielskeho fašizmu“ José Antonio Primo de Riverom pod oltárom v monumentálnej bazilike Údolia Padlých. 24. októbra 2019 boli jeho ostatky po rozhodnutí vlády a parlamentu exhumované a premiestnené na madridský cintorín Cementario de Mingorrubio.[9]

Po Francovej smrti sa Španielsko vrátilo na jeho želanie k monarchii pod kráľom Juanom Carlosom I. Kráľ priviedol Španielsko späť ku demokracii vo forme konštitučnej monarchie pretrvávajúcej dodnes.