Odberný poukaz Tuzexu, podniku zahraničného obchodu

Bon bol používaný už v 19. storočí, napríklad vo francúzsky hovoriacej Kanade, ako náhrada (náplasť) oficiálneho platidla. Československý bon, ktorý vznikol v roku 1957 spolu s podnikom Tuzex, mal formát bankovky s ochrannými znakmi a oficiálny názov „Odberný poukaz (česky Odběrní poukaz) podniku zahraničného obchodu TUZEX“. Existovali len papierové bankovky (nie mince) v nominálnej hodnote od 0,50 po 500,00 Kčs. Niektoré hodnoty (0,5 ; 1; 5; 500) mali český nápis a ostatné (50; 100) slovenský. Oficiálne mal jeden bon hodnotu jednej koruny československej (Kčs), čo bolo na ňom aj napísané (pozri obrázok):

ODBERNÝ POUKAZ

podniku zahraničného obchodu Tuzex

v hodnote 5 Kčs,

ktorý oprávňuje jeho držiteľa uhradiť kúpnu cenu tovaru, predávaného

v mene podniku zahraničného obchodu TUZEX za devízové prostriedky.

Nebola to však koruna normálna, platná ako platidlo ale takzvaná koruna tuzexová alebo devízová (pretože v banke sa vymieňal v kurze 1:1, teda 1 poukaz za 1 korunu na oficiálnom kurzovom lístku). Tuzexové koruny boli vlastne paralelná mena s oficiálnym a aj neoficiálnym kurzom (pozri dole).

Bony bolo možné oficiálne získať iba pri povinnej výmene za valuty v banke (mať doma väčšie množstvo valút mohlo byť posudzované ako trestný čin). Bony neboli spätne zmeniteľné na koruny a platili iba na území ČSSR. Bon platil jeden rok (12 kalendárnych mesiacov) po jeho vydaní[1][2] avšak Tuzex mohol prijať bony aj po uplynutí doby ich platnosti. Ak ste platili poukazom vyššej hodnoty, než bola kúpna cena, Tuzex bol povinný vydať rozdiel v bonoch s dobou platnosti nie kratšou, ako bola doba platnosti vami použitého poukazu.[2] Tuzex preto mohol predĺžiť dobu platnosti bonov (a to aj po skončení doby platnosti) vyznačením nového začiatku lehoty platnosti[2] (opečiatkovaním dátumovým razítkom).

Záviselo od okolností, či v predajni pri platbe valutami bol rozdiel medzi platidlom a cenou vrátený v rovnakej mene alebo v bonoch. Riešilo sa to tak, že ste mali už dopredu pripravenú sumu valút, ktorá zodpovedala vášmu chystanému nákupu alebo jednoducho ste sa dopredu opýtali, či majú v pokladni marky aby vám mohli vydať, keď budete platiť markami.

Ľudia, ktorí nemali prístup k valutám, mohli kúpiť bony iba na čiernom trhu od nelegálnych priekupníkov - tzv. vekslákov.

Bony boli najprv tlačené v Štátnej tlačiarni cenín v Prahe. Od roku 1957 bolo vydaných 9 emisií. S postupom času sa menili aj farby s tým, že sa pridávali ochranné prvky. Posledné emisie v 90. rokov 20 storočia boli tlačené v tlačiarni cenných papierov NDR v Lipsku.[3]

Oficiálne mal jeden bon hodnotu jednej koruny československej (Kčs), pretože v banke sa vymieňal v kurze 1:1. Znamenalo to, že napríklad za doláre, ktoré ste doniesli do banky, vám vydali počet Kčs podľa oficiálneho kurzového lístku. Koruny vám však vyplatili v bonoch. Podľa oficiálneho kurzového lístka bola koruna veľmi silná a preto bola výmena pre občana nevýhodná. Oficiálny kurz koruny a amerického dolára sa od roku 1953 až do roku 1971 vôbec nehýbal. Po roku 1971, kedy došlo k prvej povojnovej devalvácii amerického dolára, si koruna ešte polepšila na 6,63 Kčs za dolár a druhou devalváciou v roku 1973 dokonca na 5,92 Kčs za dolár[4] a z tejto hladiny ešte posilnila do roku 1987 na 5,45 Kčs za dolár[5] (3 Kčs za nemeckú marku). Neznamenalo to však, že by si občania mohli kúpiť dolár v banke za menej ako 6 korún ale práve naopak, že za jeden dolár im banka vyplatila menej ako 6 korún (aj keď tuzexových). Kurz 5,45 Kčs za dolár bol pre obyvateľov len jednosmerný a znamenal, že za jeden dolár banka vymenila 5,45 "Kčs bonov".

Pri nákupe cudzej meny v banke pre takzvané "neobchodné platby" platila takzvaná "prirážka na rozvoj cestovného ruchu". Výsledná prirážka k oficiálnemu kurzu západných mien uvedená v kurzovom lístku Štátnej banky československej pri cestách do kapitalistickej cudziny tak predstavovala 293,75 %[4]. Občan, ktorý mal šťastie a dostal od ŠBČS devízový prísľub zaplatil pri nákupe valút skoro štvornásobok oficiálneho kurzu. Na čiernom trhu sa preto bony v 70. rokoch 20. storočia predávali za 4,00 až 4,50 Kčs. Jeden bon v 80. rokoch sa predával približne za 5 Kčs a na konci jeho existencie (90. roky) stúpla jeho hodnota až na 5,50 korún. Americký dolár mal teda reálnu hodnotu v roku 1987 na čiernom výmennom trhu okolo 27 korún (5,45 "Kčs bonov" za dolár x 5 Kčs za bon) a nemecká marka 15 korún (3 x 5). Za tieto ceny ich aj veksláci načierno predávali (marka 13,- Kčs až 17,- Kčs, pri kúpe viac ako 1 000 DM kurz len 12,- až 12,50 Kčs)[6] a stali sa aj základom uvoľňovania devízovej politiky po nežnej revolúcii. Začiatkom 90. rokov bol v Česko-slovensku kurz nemeckej marky okolo 18 korún a americký dolár sa dal kúpil za približne 28 korún[7]. Z týchto hodnôt vychádzala aj Slovenská koruna, keď v prvom kurzovom lístku NBS zo 4. januára 1993[8] je nemecká marka za 17,878 a americký americký dolár za 28,911.

• Tuzex