U2 (hudobná skupina)

Vznik skupiny inicioval vtedy štrnásťročný Larry Mullen Jr., ktorý v októbri 1976 vyvesil na nástenku gymnázia Mount Temple v írskom Dubline výzvu k založeniu skupiny s tým, že si kúpil bicie a zháňa niekoho s gitarou. Prvé stretnutie, v istom zmysle konkurz, prebehlo v kuchyni u Mullenovcov, a okrem Larryho sa ho zúčastnili bratia Dave a Dick Evansovci, Adam Clayton, Paul Hewson, Peter Martin a Ivan McCormick. Poslední dvaja menovaní sa už nedostavili na žiadnu ďalšiu skúšku, zvyšok vytvoril skupinu, nazvanú Feedback (Spätná väzba, podľa The Edge to bolo to jediné, čo vtedy bolo z ich produkcie počuť).

Členovia skupiny v tom čase neboli príliš spokojní s kvalitou spevu a hry na gitaru Paula Hewsona a premýšľali, že ho nahradia niekym iným, ale na prvom koncerte sa Hewson prejavil ako showman a skupina sa rozhodla si ho nechať. Ku koncu roka 1976 skupina vyhrala školskú talentovú súťaž svojou verziou piesne Show Me The Way (pôvodne od Petera Framptona).

Po osemnástich mesiacoch skúšok si skupina zmenila meno na The Hype (zhruba, očakávanie, poprask, nadmerná reklamná masáž, ale tiež narkoman) a začala vystupovať v kluboch, pričom hrala coververzie piesní od Sex Pistols a Clash. 17. marca 1978 (írsky sviatok sv. Patrika) sa zúčastnili súťaže v Limericku, ktorú vyhrali a získali odmenu 500 libier a tiež možnosť vytvoriť demonahrávku v štúdiu CBS Records.

Na radu dublinského punk rockového gurua Steva Averilla si skupina zmenila názov na U2. Názov bol vybraný preto, že vyvolával zaujímavé konotácie (názov lietadla či ponorky), ale pritom neoznačuje nič konkrétne. Podľa niektorých interpretácií ide o úmyselnú slovnú hračku – U2 sa po anglicky číta rovnako ako you too (ty tiež), čo má vraj poukazovať na naviazanosť skupiny s publikom, ale v rozhovore s Larrym Kingom to Bono výslovne odmietol s tým, že nikdy o tom skutočne nepremýšľal ako o „you too“.

V marci 1978 zo skupiny odišiel Dick Evans, čím skupina získala svoju dnešnú podobu. V máji sa manažérom skupiny stal Paul McGuiness.

V septembri 1979 U2 vydali svoju prvú EP nazvanú U2-3 (obsahovala tri piesne), ktorá sa dostala až na prvé miesto írskej hitparády, a vzápätí na to U2 v decembri usporiadali niekoľko koncertov v Londýne, ale bez väčšieho záujmu kritikov i obecenstva.

V marci 1980 sa skupina rozhodla, že už má dostatok materiálu pre celý album, ktorý však CBS Records odmietla, takže U2 podpísali zmluvu s firmou Island Records a v septembri potom vydali album Boy (Chlapec). Album sa stretol s priaznivým ohlasom kritikov a ako debut je hodnotený výrazne pozitívne. Nasledovalo menšie turné po Spojenom kráľovstve, ale tiež prvé turné mimo nej – na východnom pobreží USA a v niekoľkých európskych mestách. Turné bolo úspešné a kritici skupinu označovali ako skutočne nádejnú.

Aj napriek krádeži Bonovej aktovky so všetkými textami 12 týždňov pred začiatkom nahrávania, vydali U2 v októbri 1981 druhý album, nazvaný October (Október). V textoch piesní na tomto albume sa už naplno prejavila náboženská viera členov skupiny (napr. v piesňach Gloria či With a Shout) – Bono, The Edge i Larry boli oddanými kresťanmi a nijako to neskrývali. V tom čase sa tiež stali členmi dublinskej náboženskej skupiny Shalom, pričom zvažovali rozchod U2, pretože si neboli istí, či môžu pokračovať ako rocková skupina tak, aby to neohrozovalo ich náboženské cítenie. Táto neistota sa prejavila i na albume, ktorý nebol taký úspešný ako sa už od U2 čakalo.

Čiastočný neúspech albumu October bol úplne zabudnutý, keď v roku 1983 vydali ďalší album, War (Vojna). Z tohto albumu pochádza jedna z najznámejších piesní U2, Sunday Bloody Sunday (Nedeľa, Krvavá nedeľa). Táto pieseň je reakciou na severoírske spory, jej názov odkazuje na masaker tzv. Krvavej nedele z 30. januára 1972, pri ktorom bolo v meste Derry britskými vojakmi zabitých 13 neozbrojených účastníkov protestného pochodu (a zranených mnoho ďalších). V piesni sa okrem odkazov na túto udalosť („I can't believe the news today“, „nemôžem uveriť dnešným správam“) objavujú citácie z Biblie ("mother's children; brothers, sisters torn apart", „syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre“, Mt 10,35; "we eat and drink while tomorrow they die", „jedzme a pime, lebo zajtra zomrieme“, 1K 15,32) a pieseň končí výzvou kresťanom, aby spolu prestali bojovať a prijali Ježišove víťazstvo. Niektorí pieseň pochopili ako podporu írskeho boja a IRA. Bono taký výklad striktne odmietol s tým, že na koncertoch pieseň uvádzali slovami: „Toto nie je rebelská pieseň, toto je Sunday Bloody Sunday“ a pri piesni mával bielou zástavou.

Z albumu pochádza i pieseň New Year's Day (Nový rok), inšpirovaná poľským hnutím Solidarita. Táto pieseň bola vydaná ako prvý singel albumu a bola prvým medzinárodným hitom skupiny – v Spojenom kráľovstve sa dostala na desiatu priečku rebríčka a hudobná stanica MTV ju veľmi často zaraďovala do vysielania, čo pre U2 znamenalo výraznú propagáciu u amerického publika.

Následné turné obsahovalo množstvo vypredaných koncertov v Európe a USA, z turné bola vydaná živá nahrávka a filmový záznam koncertu v Red Rocks pod názvom Under a Blood Red Sky (Pod krvavo červenou oblohou). Vďaka týmto úspechom kapela uzatvorila s nahrávacou spoločnosťou novú, výhodnejšiu zmluvu.

Štvrtý štúdiový album produkovali Brian Eno a Daniel Lanois (dovtedy bol producentom Steve Lillywhite), vyšiel v roku 1984 pod názvom The Unforgettable Fire (Nezabudnuteľný oheň; išlo o názov výstavy obrazov vytvorených ľuďmi, ktorí prežili atómové výbuchy v Hirošime a Nagasaki). V textoch piesní sa objavujú politické motívy – pieseň "Pride (In the Name of Love)" ("Hrdosť (V mene lásky)") je spomienkou na aktivistu za ľudské práva Martina Luthera Kinga, rovnako ako pieseň, ktorá mu je priamo venovaná, "MLK". Skladba "Bad" ("Zlý") hovorí o závislosti na heroíne; v tom období sa v Dubline výrazne rozmáhali problémy s drogami.

Na prelome roku vydali U2 krátky (štvorpiesňový) album Wide Awake in America, po ktorom nasledovalo veľmi úspešné turné. Hoci osemdesiate roky boli ešte len v polovici, hudobný časopis Rolling Stone ich označil za „skupinu osemdesiatych rokov“ a tvrdil, že „pre rastúci počet fanúšikov rock&rollu sa U2 stáva najvýznamnejšou skupinou, možno tou jedinou, ktorá má význam.“

S rastúcou popularitou sa U2 pomaly prepracovávali do kategórie "štadiónových skupín"; príležitosť, ako to dokázať, sa naskytla pri gigantickej humanitárnej akcii Live Aid – v roku 1985 prepukol v Etiópii hladomor a v júli 1985 usporiadali Bob Geldof a Midge Ure na podporu boja s hladomorom koncert, ktorý sa súčasne konal v londýnskom Wembley a filadelfskom JFK Stadium (a niekoľkých menších koncertov na ďalších miestach), pričom koncerty boli prepojené satelitným spojením a podujatie bol živo vysielané v televízii. Odhaduje sa, že koncerty sledovalo asi 1,5 miliardy ľudí zo 100 krajín sveta. U2 sa koncertu mali zúčastniť, ale zďaleka sa nečakalo, že budú hlavnou hviezdou; predvedená 13-minútová verzia piesne Bad, v priebehu ktorej Bono zišiel z pódia a zatancoval si s fanúšičkou, zaistila U2 obrovskú popularitu a postavenie jednej z najlepších hudobných skupín na svete. Hneď v septembri sa Bono s manželkou Ali vydal do Etiópie, kde šesť týždňov pracovali v utečeneckom tábore a sirotinci; táto skúsenosť sa odráža v jeho boji za podporu tretieho sveta, v ktorom pokračuje dodnes.

Zatiaľ čo v Live Aid boli U2 len jedným z účastníkov, v roku 1986 na charitatívnom turné Conspiracy of Hope (Sprisahanie nádeje), usporiadanom spoločnosťou Amnesty International, boli už hlavnou hviezdou. V priebehu tohto šesťtýždňového projektu pomohli Amnesty International strojnásobiť počet registrovaných priaznivcov.

Nezmazateľne sa do rockovej histórie U2 zapísali svojím ďalším štúdiovým albumom The Joshua Tree (názov kalifornského národného parku, v ktorom rastú Juky krátkolisté, anglicky označované ako Joshua tree). V rebríčku 500 najlepších albumov histórie časopisu Rolling Stone sa album umiestnil na 27. mieste. Dodnes sa ho predalo viac ako 25 miliónov kópií, takže je komerčne najúspešnejším albumom skupiny.

Album v USA aj v Spojenom kráľovstve prekonal rýchlosť v predaji. V Spojenom kráľovstve získal album platinovú platňu za 28 hodín, v USA za 40 hodín. V USA bol na prvom mieste hitparády 9 týždňov, v britskej hitparáde sa držal 129 týždňov, pričom sa do nej ešte dvakrát vrátil (v rokoch 1992 a 1993). Prvé miesto hitparád dosiahol v 22 krajinách sveta. Vďaka úspechu albumu sa skupina objavila na titulnej stránke časopisu Time z 29. apríla 1987 s titulom Rock's Hottest Ticket („Najhorúcejší rockový lístok“). Na cenách Grammy v roku 1988 získal album cenu Album roka.

Aj na tomto albume nájdeme náboženské a politické motívy – I Still Haven't Found What I'm Looking For (Doteraz som nenašiel to, čo hľadám) je osobná pieseň o vnútorných sporoch viery a pokušenia. Bullet the Blue Sky (Rozstrieľajte modré nebo) je odsúdenie americkej politiky vyzbrojovania povstalcov v Salvádore. Mothers of the Disappeared (Matky zmiznutých) je žalospev venovaný združeniu Asociación Madres de Plaza de Mayo, ktoré združuje matky unesených z čias politického prevratu v Argentíne v roku 1978. Running to Stand Still hovorí o drogovej závislosti.

Nasledujúce štadiónové turné bolo obrovským úspechom, napríklad na koncerte v Holandsku sa všetkých 92 000 lístkov vypredalo počas hodiny. V priebehu turné skupina vytvorila album Rattle and Hum (Rachot a šum), ktoré je čiastočne živou nahrávkou koncertov, ale sú tu i celkom nové piesne. Na turné skupina vystupovala s B. B. Kingom (nahrali spolu pieseň When Love Comes to Town, Keď do mesta dorazí láska) a Bobom Dylanom (s ním vytvorili duet Love Rescue Me, Láska, zachráň ma). Navyše, v roku 1989 vyšiel rovnomenný koncertný film s prvkami dokumentu venovaný turné po USA. Film bol natočený 16mm čiernobielou kamerou a z pôvodných 160 hodín záznamu v ňom nakoniec zostalo 90 minút; tento film sa ale mimo fanúšikov s výraznejším kladným ohlasom nestretol a samotný nápad bol kritizovaný ako prejav prehnanej namyslenosti.

Takmer tri roky nepretržite trvajúcej koncertnej šnúry (zakončenej sériou Lovetown Tour) uzatvoril rotterdamský koncert 10. januára 1990, na ktorom Bono oznámil, že „V posledných mesiacoch sme sa výborne bavili[…], toto je proste koniec niečoho pre U2. […] Len – potrebujeme odísť a všetko si znovu vysnívať.“ Toto prehlásenie vyvolalo špekulácie o rozpade skupiny, ktoré priživovala aj dlhá prestávka. Napriek tomu, že Bono týmto prehlásením rozchod na mysli nemal, ten v nasledujúcich mesiacoch hrozil. Skupina sa totiž rozhodla ďalší album vytvoriť v čerstvo zjednotenom Berlíne, no po počiatočnom nadšení sa množili hádky a spory, a až radosť z vytvorenia piesne „One“, vrátila skupine optimizmus. V priebehu nahrávania, navyše, boli z hotelovej izby odcudzené niektoré počiatočné nahrávky a neskôr sa verejne šírili (najznámejší z nich je bootleg nazvaný Salome).

Nakoniec však nový album vznikol, aj keď z berlínskeho natáčania zostalo len niekoľko nahrávok a inšpirácia pre titul; 18. novembra 1991 vyšiel album Achtung Baby. Na albume je vidieť výraznú zmenu zvuku kapely, niektoré piesne („One“, „Mysterious Ways“) sú ešte podobné predchádzajúcim albumom z 80. rokov, na iných (napríklad Zoo Station) je vidieť vplyv elektronickej hudby a štýlom už patrí do 90. rokov. Spolu s albumom The Joshua Tree je Achtung Baby kritikmi označovaný ako najlepší album od U2. V ankete hudobného časopisu Q v roku 1998 označili čitatelia Achtung Baby ako 15. najlepší album histórie, v roku 2003 sa v podobnej ankete televízie VH1 umiestnil na 65. mieste. V roku 2003 bola tiež v rebríčku časopisu Q pieseň „One“ označená ako najlepšia pieseň všetkých čias.

Na začiatku roku 1992 začalo dlho očakávané turné, nazvané „ZOO TV“. Turné bolo megalomanským multimediálnym podnikom. U2 predstierali prijatie šoubiznisového štýlu. Divákov ohromovali desiatky obrazoviek, svetelné efekty, kostýmy pre členov kapely, jedenásť pomaľovaných Trabantov rozmiestnených okolo scény, satelitná televízia a videoklipy so subliminálnymi správami. Pri koncertoch Bono skúšal telefonovať na rôzne miesta, a o jeho snahe dovolať sa v noci prezidentovi USA Georgovi Bushovi sa prezident dokonca zmienil v priebehu predvolebnej kampane. V priebehu prestávky v turné sa kapela zastavila v štúdiu, ale miesto pôvodne plánovaného doplnkového EP vzniklo plnohodnotný LP album nazvané Zooropa, vydaný v júli 1993.

Zooropa štýlom pokračovala v zmenách začatých na Achtung Baby, obsahovala ešte väčší podiel elektronickej hudby a vplyvu techna. Prvým singlom bol „Numb“, zvláštny ako svojím štýlom (zmesou techna a rapu), tak i spôsobom vydania – vyšiel výhradne ako „videosingel“ na VHS. Zooropa získala cenu Grammy za najlepší alternatívny album. Po jeho vydaní nasledovalo turné s označením Zooropa a Zoomerang. Jeho poslednou zastávkou bolo Tokio, 10. decembra 1993.

Po turné nasledovala relatívne dlhá prestávka, v priebehu ktorej sa členovia skupiny venovali niekoľkým vedľajším projektom a odpočinku. Bono nahral duet s Frankom Sinatrom, Larry s Adamom nahrali soundtrack k filmu Mission: Impossible, skupina tiež prispela piesňou Hold Me, Thrill Me, Kiss Me, Kill Me na soundtrack k filmu Batman Forever. V roku 1995 skupina ako celok spolu s Brianom Eno vydala experimentálny album nazvaný Original Soundtracks 1, pod ktorým však neboli podpísaní ako U2, ale ako Passengers (kvôli vysoko experimentálnemu štýlu sa produkčná spoločnosť zdráhala vydať album pod menom U2). Pilotným singlom bola pieseň „Miss Sarajevo“ (so skupinou ju spieva Luciano Pavarotti) venovaná vojnou postihnutej Juhoslávii. Celý album je koncipovaný ako soundtrack, ide však len o fikciu.

Na začiatku roka 1996 začali U2 pracovať na ďalšom štúdiovom albume, s cieľom vydať ho v septembri toho istého roku; to bol už od začiatku prehnane sebavedomý cieľ, žiaden doterajší album nenahrali tak rýchlo. Pôvodný zámer vydať „priamočiary rock'n'rollový album“ rýchlo zmizol, album je opäť ďalším pokusom o zmenu štýlu – obsahuje množstvo elektronickej hudby, efektov a samplov, výsledný zvuk má veľa prvkov disca a techna. Skupina sa priznala k zámeru zapracovať štýl skupín ako Prodigy či The Chemical Brothers. Práce na novom albume však sprevádzalo veľa ťažkostí; Larrymu sa zhoršili problémy s chrbticou a veľkej časti natáčaní sa prakticky nezúčastnil. Natáčanie sa preťahovalo, pôvodný septembrový termín sa odsunul na november, potom na január, až konečne 4. marca 1997 vyšiel album Pop.

Posuny vydania albumu boli zvlášť nepríjemné s ohľadom na fakt, že skupina dopredu podpísala zmluvy na nasledujúce koncertné turné, pre ktoré už boli stanovené i niektoré dátumy. Aj podľa vyjadrenia niektorých členov, boli preto piesne na album zaradené v stave istej nedokončenosti (bez zaujímavosti nie je postreh, že všetky piesne z albumu „Pop“ sú na výberovom albume „Best Of 1990 – 2000 v remixovanej podobe). I preto sa album stretol s rozporuplnými reakciami – na jednej strane odborná kritika chválila novátorský štýl, na druhej strane, niektorí fanúšikovia oplakávali klasický zvuk U2 a odmietali prehnaný komerčný kolotoč okolo nového albumu. Napriek tomu, album bol obchodne výrazne úspešný a v 28 krajinách dosiahol v prvom týždni predaja prvé priečky rebríčkov.

V duchu názvu sa držalo aj nasledujúce koncertné turné nazvané Popmart World Tour. Išlo o ešte väčší podnik, ako predchádzajúce ZOO TV, plné odkazov na popkultúru a megalomanské technické zariadenia. Javisku dominoval obrí zlatý oblúk (jasný odkaz na McDonald’s), vtedy najväčšiu televízna obrazovka na svete (šírka cca 50 metrov) a štvormetrový citrón. Nedostatok času na prípravu turné sa ukázal v prvej časti turné (po Amerike), zvlášť v úvodnom koncerte v Las Vegas, pri ktorom skupina skazila pieseň Staring at the Sun, musela ju v polovici prerušiť a začať hrať odznova. Druhá časť turné (po Európe) však už bola výrazne úspešnejšia. Celkový finančný výsledok turné bol záporný – hoci turné získalo cez 80 miliónov dolárov, obrovské náklady (cez 100 miliónov dolárov) znamenali faktický neúspech. V rámci Popmartu, U2 tiež 14. augusta 1997 koncertovali v Prahe na Strahovskom štadióne pred asi 80 000 divákmi. Išlo o prvý (a zatiaľ posledný) koncert U2 v Česku.

Na konci roka 1998 skupina vydala prvý výberový album The Best of 1980–1990. Okrem štandardnej jednocédečkovej verzie vyšla aj rozšírená verzia s druhým CD, The B-Sides of 1980–1990, na ktorom sú niektoré piesne vydané skôr, ako B-strany starších singlov. Na albume sa tiež objavila nová verzia piesne Sweetest Thing (Najsladšia vec), ktorá bola predtým vydaná len ako B-strana.

V roku 2000 skupina natočila soundtrack k filmu Wima Wendersa The Million Dollar Hotel (Hotel za milión dolárov), na ktorom sa Bono podieľal ako autor námetu a spoluautor scenára. Text piesne zo soundtracku, The Ground Beneath Her Feet (Zem pod jej nohami), napísal Salman Rushdie (báseň sa objavila tiež v Rushdieho rovnomennej knihe).

Po istej kritike experimentálneho Popu sa U2 ďalším albumom rozhodli vrátiť späť a v roku 1999 začali nahrávať nový štúdiový album. Na konci októbra 2000 vydali All That You Can't Leave Behind (Všetko, čo nemôžete nechať za sebou). Potom, ako sa skupina počas väčšej časti 90. rokov snažila zmeniť štýl, týmto albumom sa vrátila ku klasickému rockovému albumu, ktorý sa stretol s veľmi kladným ohlasom. Album debutoval ako #1 v 28 krajinách sveta, najväčší hit Beautiful Day (Krásny deň) získal 3 ceny Grammy. Pieseň Walk On (Kráčaj ďalej), venovaná barmskej disidentke Aung San Suu Kyi, vyhrala cenu Grammy o rok neskôr. Ďalší singel Elevation (Stúpanie) bol ústrednou piesňou soundtracku k filmu Lara Croft: Tomb Raider.

Bono, záber z 55. Valného zhromaždenia MMF v Prahe, 2000

U2, Vertigo tour, koncert v Bruseli, 2005

U2, koncert v Anaheime, 2005

Na jar 2001 začali turné „Elevation“, ktoré bolo v porovnaní s predchádzajúcimi koncertnými šnúrami, pokojnejšie. No nie natoľko, ako skupina sľubovala pred jeho začiatkom. Po útokoch z 11. septembra 2001 skupina zvažovala zrušenie zvyšku turné, nakoniec sa rozhodla pokračovať, len pre zvyšné koncerty upravila zoznam hraných skladieb. Turné bolo obrovským úspechom, prakticky všade bolo vypredané. Severoamerická časť s 80 koncertami získala 110 miliónov dolárov, čo je druhý najlepší výsledok (po turné Voodoo Lounge skupiny Rolling Stones z roku 1994).

Po skončení turné, ku koncu roka skupina vystúpila v polčase XXXVI. ročníka Super Bowlu. Predvedené tri piesne, zvlášť Where the Streets Have No Name, pri ktorej sa na pruh látky za kapelou premietali mená obetí útoku z 11. septembra, sa stretli s ohromným ohlasom, fotka Bona s americkou vlajkou v podšívke jeho bundy sa objavila na titulných stranách niekoľkých časopisov.

V priebehu nahrávania albumu aj po skončení turné sa Bono zúčastnil mnohých benefičných akcií a propagácie svojich humanitárnych cieľov (odpustenie dlhov chudobným africkým krajinám a boj s HIV/AIDS) v rámci kampane Jubilee 2000, vrátane účastí na summite G8 v Nemecku či na zjazde MMF v Prahe.

Na konci roku 2002 skupina vydala druhú časť výberu najväčších hitov, The Best of 1990–2000, opäť v jedno a dvojcédečkovej verzii. Okrem starších hitov sa na albume objavili tiež nové piesne Electrical Storm (Búrka) a The Hands that Built America (Ruky, ktoré postavili Ameriku), ktorá sa objavila aj na soundtracku k filmu Martina Scorseseho The Gangs of New York (Gangy New Yorku).

Skupina U2 počas koncertu v Anaheime v roku 2005

V priebehu natáčania nového albumu bola vo francúzskom Nice v júli 2004 ukradnutá nahrávka prvotnej verzie albumu; Bono potom oznámil, že pokiaľ sa nahrávka objaví na P2P sieťach, album okamžite vyjde prostredníctvom iTunes. K ničomu takému však nedošlo a album How to Dismantle an Atomic Bomb (Ako rozobrať atómovú bombu) vyšiel 22. novembra 2004. Bono album opísal ako „náš prvý skutočne rockandrollový album“. Album debutoval na prvom mieste rebríčkov v 32 krajinách, v prvom týždni sa v USA predalo 840 000 kópií, čo je pre U2 rekordný výsledok.

Skupina sa zapojila do výraznej propagácie nového albumu – objavili sa v niekoľkých televíznych programoch v Spojenom kráľovstve aj USA, vrátane známej americkej Saturday Night Live. Pieseň Vertigo (Závrat) použila firma Apple Computers v reklame na iPod, neskôr tiež uviedla špeciálnu edíciu tohto prístroja venovanú U2 – prístroj je červenočierny (vo farbách albumu) a na zadnej strane sú vyryté podpisy všetkých členov skupiny. V rámci tohto partnerstva internetový obchod iTunes ponúkol úplnú diskografiu skupiny pod názvom The Complete U2 (Úplné U2), ktorá obsahuje prakticky všetky vydané piesne skupiny (majitelia U2 edície iPodov potom získali na túto kolekciu zľavu)

V apríli 2004 zaradil časopis Rolling Stone U2 medzi 50 „najväčších rock&rollových umelcov všetkých čias“. 14. marca 2005 (tzn. Hneď v prvom roku, keď k tomu boli podľa pravidiel spôsobilí – vyžadovalo sa uplynutie najmenej 25 rokov od vydania prvého albumu) boli U2 uvedení do Rockandrollovej siene slávy.

Nasledujúce turné Vertigo otvorili 28. marca 2005 koncertom v San Diegu (Kalifornia). Prvá časť turné prebiehala v Severnej Amerike, nasledovala európska časť, potom sa skupina vrátila do Severnej Ameriky, turné malo skončiť 19. decembra v Portlande. Objavili sa však špekulácie, že by v lete 2006 mohla skupina usporiadať ďalšie kolo menších koncertov. Koncerty na mnohých miestach prekonávali rekordy v predaji lístkov, napríklad všetkých 150 000 lístkov na dublinský koncert bolo vypredaných za 50 minút.

V priebehu turné sa skupina zúčastnila benefičného koncertu Live 8, ktorý sa 2. júla 2005 uskutočnil v Londýne. Spolu s Paulom McCartneym akciu otvárali. Cieľom tejto akcie bola podpora Afriky. Túto tému U2 propagovali aj na koncertoch Vertigo Tour.

2. februára 2006 vychádza v českom preklade rozhovor Michky Assayasa s Bonom pod názvom Bono o Bonovi. Vydalo nakladateľstvo Portál.

Nahrávanie nového albumu U2 No Line On The Horizon začalo ešte v roku 2006 s producentom Rickom Rubinom, lenže nahrávanie prebiehalo zdĺhavo a materiál sa stále odkladal. Avšak, v Júni 2007 začala kapela novou sériou nahrávania s osvedčenými producentmi ako sú Brian Eno a Daniel Lanois, ktorí po prvý raz spolupracovali so skupinou aj ako skladatelia. Nahrávanie prebiehalo až do Decembra 2008 v Spojených Štátoch, Spojenom kráľovstve, Írsku, a v meste Féz v Maroku, kde sa kapela podrobila hudbe Severnej Afriky. Viac experimentami pretkaný album, ako predošlé dva albumy, vyšiel vo februári 2009 a získal v podstate pozitívnu kritiku, aj keď isté média mali väčšie očakávania v oblasti "experimentovania". Album debutoval na prvom mieste vo viac ako 30-tich krajinách, ale jeho predajnosť bola porovnateľne nižšia s predchádzajúcimi albumami, čo mohlo byť zapríčinené aj tým, že na albume nie je výraznejší hit.

Kapela v roku 2009 usporiadala turné 360°. Jednotlivé vystúpenia sa uskutočňovali na dovtedy najväčšom pódiu v histórii, ktoré navrhol Willie Williams. Pódium umožňovalo rozhľad naokolo z ktoréhokoľvek miesta - teda rozhľad v 360-tich stupňoch. Okolo hlavného pódia bolo niekoľko "podpódíí", ktoré boli jednotlivo prepojené pohyblivými mostíkmi, po ktorých sa hudobníci mohli pohybovať. Nad tým všetkým, sa nad hlavami hudobníkov týčila okrúhla, do všetkých strán otáčajúca sa LED obrazovka. Turné sa uskutočnilo takmer po celom svete a stalo sa najvýnosnejším v histórii. Počas turné si U2 našli čas, aby sa ukázali aj na festivale Glastonbury v roku 2011. Zábery z jeho zákulisia sa použili aj na dokument From The Sky Down, ktorý režíroval Davis Guggenheim a vyšiel v roku 2011. Film dokumentuje nahrávanie albumu Achtung Baby (1991). Turné 360° skončilo na konci Júla v Monctone v Kanade s výnosom viac ako 736 miliónov amerických dolárov.

Rok 2013 a 2014 sa niesli v znamení čakania na nový album, ktorý skupina U2 stále chystá. Prvú ochutnávku albumu si mohli fanúšikovia vypočuť už 29. Novembra 2013, keď vydali úspešný singel "Ordinary Love", ktorý je zároveň soundtrackom k filmu "Mandela: Long Walk to Freedom". V tomto období skupina prichádza o dlhoročného člena - manažéra skupiny, Paula McGuinnessa, ktorý so skupinou spolupracoval viac ako 30 rokov. Jeho nástupcom sa stal izraelsko-americký biznismen Guy Oseary.

Vo februári 2014, vydali U2 ďalší singel, "Invisible", ktorý bol tentokrát zadarmo v aplikácii iTunes počas 24 hodín. Výťažok z tohto singla putoval organizácii bojujúcej proti chorobe AIDS (RED), ktorú sponzoruje sám Bono. Skladbu má pod produkčnou taktovkou Danger Mouse, rovnako ako aj celý nadchádzajúci album, ktorý ešte stále nemá oficiálny názov.