Arabsko-izraelský konflikt

Podľa islamu i judaizmu majú Arabi, ako potomkovia Izmaela[1] a Židia, ako potomkovia Izáka, spoločného praotca, uznávaného patriarchu Blízkeho východu - Abraháma[2]. Napriek tejto skutočnosti sa kultúra, náboženstvo a politika oboch týchto semitských národov značne odlišuje.

Ilustrácia G. Doré (1832-1883) Vyhnanie Izmaela a jeho matky

Za prvotnú príčinu ich antagonistických postojov možno považovať zvláštne rozdelenie Abrahámovho dedičstva. Zatiaľčo prvorodený Izmael, ako syn Abraháma s egyptskou otrokyňou, bol vyhnaný, za právoplatného dediča bol ustanovený druhorodený syn - Izák. Súčasťou Abrahámovho dedičstva bolo aj územie (Eretz Yisrael), o ktoré sa vedie na Blízkom východe spor, ktorý trvá dodnes.[3]

V neposlednom rade je tu aj otázka pravosti viery. Judaizmus verzus islam. Niektoré prejavy tohto „súperenia bratov“ môžeme vysledovať z textov starozákonných kníh Biblie. Napríklad pri obnove jeruzalemského chrámu po návrate izraelitov z asýrskeho exilu (716 pred Kr.).[4] Dnes je do tohto konfliktu náboženstiev nepriamo zapojených cez 1 miliardu ľudí.[5]

Kolónia Petach Tikva (1912)

Návrat Židov na územie Palestíny začal v 40. rokoch 19. storočia, kedy začali budovať svoje osady tzv. „Chovevej Zion“ (Milovníci Sionu).

Jeden z prvých stretov v novodobej histórii sa udial v staršej židovskej kolónii, založenej v r. 1878, menom Petach Tikva. Keď osadníci zamedzili právo na pasenie dobytka neďalekej arabskej obci, obyvatelia obce zaútočili na kolóniu. Strach z obmedzenia poľnohospodárstva sa stal ústrednou otázkou arabského nacionalizmu.[6]

Napätie medzi Arabmi a Židmi začalo znovu narastať po roku 1880, kedy si Židia v diaspóre začali uvedomovať svoju národnú svojbytnosť a začali sa sťahovať na blízky východ na územie Palestíny, pôvodne známej aj ako Izrael, Judea, Kanaán, ktoré bolo v tom čase súčasťou Osmanskej ríše.

Po sérii krutých pogromov na ruských Židov začalo dochádzať k emigrácii a môžeme hovoriť o 1. vlne prisťahovalcov do Palestíny (1881-1903). Ďalšie násilnosti po roku 1903 (pogrom v Kišineve) podnietili ďalšiu vysťahovaleckú vlnu v ktorej práve východoeurópski Židia tvorili hlavnú časť imigrantov (1906-1914). Tu vysťahovalci zakladali židovské komunity a od Osmanov a arabských držiteľov vykupovali pôdu. V tom čase palestínski Arabi, žili v Palestíne pod takmer feudálnou vládou tzv. „efendi“.

V Palestíne, na západ od Jordánu, v r. 1880 žilo približne 610 000 obyvateľov, z čoho 43 000 (asi 7 %) bolo Židov. Za nasledujúce tri desaťročia sa židovská populácia zdvojnásobila na 87 000 obyv. (10,2 %)[7].

Teodor Herzl

Teodor Herzl, rakúsky žurnalista bol jedným zo svedkov pochmúrnej ceremónie, ktorá sa udiala v januári 1895 v Paríži, kedy židovského dôstojníka generálneho štábu Alfréda Dreyfusa nespravodlivo obvinili zo špionáže v prospech Nemecka a degradovali. Herzl sa vtedy zamýšľal, či má úsilie Židov začleniť sa do národov, v strede ktorých žili, nejaký zmysel. A či táto Dreyfusova aféra naopak nedokazuje, že v Európe začínajú mať silný vplyv protižidovské sily. Možné riešenie židovskej otázky Herzl videl vo vysťahovaní tohto etnika na nejaké územie, kde by si vytvorili vlastný štát.[8] Herzlove myšlienky zachytené v knihe Židovský štát[9] tak boli impulzom na zorganizovanie Prvého sionistického kongresu vo švajčiarskom Bazileji (1897), ktorý nakoniec vypracoval Bazilejský program na vytvorenie „národnej domoviny pre Židov v Palestíne, kde by mohli žiť pod ochranou zákona“[10]. Až v roku 1905, na 5. sionistickom kongrese, rok po Herzlovej smrti, sa Svetová sionistická organizácia definitívne rozhodla, že nový židovský štát môže vzniknúť iba na území Palestíny. Boli založené finančné inštitúcie ako napr. Židovský národný fond, ktorý za peniaze zo zbierok vykupoval pôdu v Palestíne.

V r. 1903 počet presídlencov dosiahol 25 000 ľudí, ktorí žili v blízkom susedstve s polmiliónom Arabov, pod správou tureckého Osmanského impéria. V rokoch 1904 až 1914 sa do Palestíny presťahovalo ďalších 40 tisíc prisťahovalcov.[11]

Britský minister zahraničných vecí Arthur Balfour, ktorý si chcel získať židovskú podporu vo vojne, požiadal svoju vládu pod vedením Lloyda Georgea, aby vytvorila podmienky na vytvorenie židovskej vlasti po prípadnej porážke Turkov. V januári 1917 začali britské jednotky s obsadzovaním Palestíny. Dva dni potom, ako sa turecká armáda stiahla z pásma Gazy poslal Lord Balfour v mene vlády list neoficiálnemu židovskému predstaviteľovi Lordovi Rothschildovi, známy ako Balfourova deklarácia (2. novembra 1917). V nej sa okrem iného píše: "...vláda Jeho Veličenstva je priaznivo naklonená myšlienke zriadiť národný domov pre židovský ľud... samozrejme tak, aby neboli dotknuté historické, občianske a náboženské práva nežidovských komunít existujúcich v Palestíne". Arabi to považovali za prvý pokus na zabranie ich územia a Židia za prvý krok k vytvoreniu nezávislého štátu.

Zakrátko po vypuknutí prvej svetovej vojny (1915) britský miestodržiteľ v Egypte sir Henry McMahon (1862-1949) neoficiálnemu predstaviteľovi Arabov, Husainovi Ibn Alimu, šárifovi v Mekke v listoch prisľúbil, že ak sa vzbúria proti Turkom, ako spojencom Nemecka Spojené kráľovstvo bude usilovať, aby Arabi mali po skončení vojny vlastné kráľovstvo.[12] Hoci McMahonove listy vyslovene nespomínali Palestínu, Arabi mali dôvody sa domnievať, že Palestína bude súčasťou ich budúceho kráľovstva.

Povojnové usporiadanie územia Blízkeho východu

Tretím sporným záväzkom Británie o usporiadaní Palestíny, ktorý po revolúcii zverejnilo Rusko bola tzv. Sykes-Picotova dohoda z 14. - 16. mája 1916. Podľa nej malo Rusko dostať kus Turecka a o arabské územia sa mali podeliť Briti a Francúzi.

Rozporuplné britské záväzky z tohto obdobia, sa nepriaznivo podpísali na stupňujúcej sa polarizácii oboch národov.

Arabské sily za podpory Britov koncom 1. svetovej vojny (1918) vytlačili Turkov z teritória Palestíny, ktoré bolo okupované až do 25. apríla 1920, kedy Británia dostala od Ligy národov mandát na správu Palestínskeho územia. Spojené kráľovstvo takto získalo Irak, Transjordánsko a Palestínu, Francúzi získali „Veľkú Sýriu“, podobne ako to bolo dohodnuté v Sykes-Picotovej dohode. Sporná oblasť bola oficiálne pomenovaná Britský mandát v Palestíne.

Pohľadnica z Kány Galilejskej (1920)

V období po 1. svetovej vojne došlo k tretej (1919-1923) a štvrtej (1924-1928) prisťahovaleckej vlne. Vykupovanie pôdy od Arabov, rastúca židovská populácia, sklamanie z nenaplnených britských sľubov, posilňovanie ilegálnych polovojenských jednotiek na oboch stranách len vystupňovalo napätie medzi obidvomi etnikami v regióne. Palestínski Arabi považovali Palestínu za svoju vlasť a mali strach z nárokov druhej strany. Židia, donedávna v diaspóre, riešili presídľovaním nevyhnutnú otázku svojbytnosti. Za spoločného nepriateľa bola považovaná britská mandátna správa.

Predstaviteľ sýrskych alawitov Sulejman Asad vo svojom liste francúzskym mandátnym úradom o tejto dobe napísal: „Podmienky Židov v Palestíne sú najsilnejším a najvýrečnejším dôkazom militantnosti islamskej veci zoči-voči tým, ktorí nepatria k islamu...“[13]

V období rokov 1920 – 1930 na územie mandátnej Palestíny imigrovalo niekoľko stotisíc prisťahovalcov. Ako prostredník medzi Židmi a britskou mandátnou správou bola ustanovená Židovská agentúra. Podľa britských záznamov z r. 1922 11 % zo 750 000 obyvateľov boli Židia. Nasledujúcich 15 rokov pribudlo viac než 300 000 ďalších prisťahovalcov.

Prvé vážnejšie násilnosti sa odohrali v apríli 1920 v Jeruzaleme počas sviatku Nábí Músá. V sviatok proroka Mojžiša, zaútočili Arabi na židovskú štvrť, pričom zahynulo deväť ľudí a 244 bolo zranených. Nepokoje sa podarilo potlačiť po troch dňoch.[14]

Nespokojnosť Arabov sa prejavila aj v povstaní palestínskych Arabov v r. 1921 až 1922.

V Hebrone v r. 1929 po tom, čo ortodoxní židia založili v tomto meste Yeshivu bolo zmasakrovaných 65 (inde 133) Židov. Vyšetrovanie britských orgánov si vyžiadalo ďalších 110 arabských životov.

Plán na rozdelenie Palestíny podľa Peelovej komisie z roku 1937

Ďalšou kvapkou pre arabský nacionalizmus bola mohutná 5. prisťahovalecká vlna Židov(1929-1939) vyvolaná najmä nástupom nacizmu v Nemecku. V roku 1936 bol vyhlásený generálny štrajk Arabov. Situáciu riešila „Peelova komisia“, poverená vyšetriť udalosti. S navrhnutým rozdelením Palestíny na arabskú, židovskú a britskú časť (1937) Arabi nesúhlasili a v rokoch 1936–1939 vypuklo Veľké arabské povstanie zamerané proti Židom aj Britom. Vzbura bola nakoniec potlačená. Britská vláda vydala "Bielu knihu" (máj 1939), ktorá odčlenila územie Jordánska a na počiatku 2. svetovej vojny prísne obmedzila židovské prisťahovalectvo.

Sporného územia Palestíny sa 2. svetová vojna takmer nedotkla. Teroristickými útokmi Palestínu ohrozovali iba militantné skupiny z arabskej a židovskej strany. Palestínski Židia sa spolu s Britmi podieľali na bojoch v Libanone a Sýrii. V rámci britskej armády vznikla aj samostatná židovská brigáda (1944), ktorá sa podieľala na bojových operáciách spojencov. Naproti tomu, značná časť Arabov, vrátane veľkého muftiho Jeruzalema Amína al-Husajního spolupracovala s hitlerovským Nemeckom. Počas vojny boli Židia v nacistickej Európe tvrdo prenasledovaní a vyhladzovaní v koncentračných táboroch. Odhaduje sa, že počas holokaustu zahynulo asi 6 miliónov Židov. Židovské teroristické organizácie Haganah, Irgun a Stern 31. októbra 1945 spoločne zaútočili na 80 britských a palestínskych objektov v súvislosti s vytvorením Ligy arabských štátov, ktorej vytvorenie Londýn privítal.

Po vojne na územie Palestíny prúdili z Európy zástupy Židov, ktorí prežili vyhladzovacie tábory. Novo osamostatnené štáty v oblasti – Zajordánsko, Sýria, Libanon sa stavajú k židovskému prisťahovalectvu odmietavo.

Plán OSN na rozdelenie britského mandátu v Palestíne z r. 1947.

15. 5. 1947 OSN zriadila pre otázku Palestíny výbor (UNSCOP), ktorý rozhodol o rozdelení Palestíny na dva nezávislé štáty, arabský a židovský. S takýmto riešením súhlasili Židia, ale Liga arabských štátov bola proti a otvorene vyhlásila, že v Palestíne nepripustí existenciu samostatného židovského štátu. Plán rozdelenia Palestíny bol hlasovaním Valného zhromaždenia OSN 29. 11. 1947 schválený tesnou väčšinou .[15] Židovský štát mal mať rozlohu viac ako 15 000 km², arabský viac ako 11 000 km². Britský mandát v Palestíne mal byť ukončený 14. 5. 1948. Už v januári 1948 podnikali palestínski Arabi podporovaní zo zahraničia útoky proti osamoteným židovským osadám. Podarilo sa im tiež odrezať židovskú komunitu v Jeruzaleme so 100 000 obyvateľmi. Zo židovskej strany nasledoval masaker v arabskej obci Dajr Jasín. 14. mája 1948 dočasná štátna rada pod vedením Davida Ben Guriona vyhlásila samostatný Izraelský štát.

Hlavný článok: Prvá arabsko-izraelská vojna

Mapa usporiadania Palestíny po vojne 1948-1949

Okamžite po vyhlásení Izraelského štátu vypukla Vojna za nezávislosť. Vojenská invázia susedných arabských štátov (Egypt, Zajordánsko, Sýria, Libanon a Irak) bola vedená s cieľom pomôcť palestínskym Arabom a zlikvidovať židovský štát. Izrael prvotný nápor a presilu piatich armád vydržal a 11. 6. 1948 vyslanec OSN Folke Bernadott dojednal prvé prímerie, počas ktorého Izrael posilnil (okrem iného aj dodávkami zbraní z Česko-Slovenska) a po skončení prímeria 9. 7. 1948 prešla izraelská armáda do protiútoku. Izrael obstál v boji o svoju existenciu a vydobyl ďalšie územia, ako časť Gazy a Západného brehu Jordánu, západný Jeruzalem, väčšiu časť Galileje. Palestínski Arabi nezískali vlastný štát a z územia Izraela utieklo a boli vyhnaní do okolitých arabských štátov približne 700 000 Arabov[16], kde dodnes žijú v utečeneckých táboroch. Následne z arabských území bolo vyhnaných približne 600 000 Židov[17].