Adam Stefan Sapieha

Sapieha sa narodil v roku 1867 v kaštieli v Krasiczyne, vtedy časti Rakúsko-Uhorska.[3] Jeho rod, pôvodom z Litvy, patril k poľskej šľachte. Bol najmladší zo siedmich detí princa Adama Stanisława Sapiehu-Kodenského a princeznej Jadwigy Klementyny Sanguszko-Lubartowiczovej, dcéry Władysłava Hieronima Sanguszka.[1]

Po dokončení gymnázia v Ľvove v roku 1886,[1] sa zapísal na Právnickú fakultu Viedenskej univerzity a súčasne začal študovať aj na Katolíckom inštitúte v Lille.[4] V roku 1887, na základe certifikátu z Viedenskej univerzity,[3] Sapieha pokračuje v štúdiách na Jagelovskej univerzite v Krakove.[1] Po dvoch rokoch zložil skúšky a vrátil sa do Viedne, kde zostal do roku 1890, kedy dostal osvedčenie o absolvovaní. V tom istom roku začal študovať teológiu na Innsbruckej univerzite[3][4] a v roku 1892 sa prihlásil do rímskokatolíckeho kňazského seminára v Ľvove a 1. októbra 1893 bol v Ríme vysvätený za kňaza Janom Puzyna de Kosielskom.[1][2]

Po návrate do Poľska roku 1897 bol menovaný vicerektorom kňazského seminára v Ľvove, kde pôsobil do roku 1901.[1][3] 27. októbra 1901 rezignoval, lebo ho odrádzali pravidlá pre vzdelávanie mladých kňazov.[5] Po polročnej ceste po Spojených štátoch amerických bol v októbri 1902 vymenovaný za vikára farnosti sv. Mikuláša v Ľvove.[4] V roku 1905 bol menovaný pápežským komorníkom a bol poslaný do Ríma, kde bol poradcom v otázkach týkajúcich sa rímskokatolíckej cirkvi v Poľsku;[3][4] realizácia idey ľvovského arcibiskupa Józefa Teodorowicza (Sapiehovho dlhoročného priateľa) mať zástupcu poľskej rímskokatolíckej cirkvi v Rímskej kúrii.

Vyštudoval na Pápežskej univerzite Gregoriana v Ríme.[1] Sapieha pôsobil v Ľvovskej arcidiecéze, v ktorej seminári pôsobil štyri roky (1893 – 1897) ako fakultný člen,[1] kým sa nestal jej vicerektorom. V októbri 1895 začal v Ríme vyššie štúdiá, kde dosiahol doktorát obojakého práva (1896) a doktorát teológie (1897) na Lateránskej univerzite.[3] V rovnakom čase na Pápežskej cirkevnej akadémii študoval aj diplomaciu.[3]

Sapieha bol menovaný za biskupa krakovského 27. novembra 1911 a konsekrovaný bol pápežom sv. Piom X. v Sixtínskej kaplnke 17. decembra 1911.[1][2][4] V roku 1915 založil výbor pre pomoc obetiam prvej svetovej vojny.[3][4][6]

Po prvej svetovej vojne sa Sapieha stal odporcom nového konkordátu uzavretého medzi Svätou stolicou a novovytvoreným Poľským štátom.[7] Vyhlasoval, že poľská cirkev môže byť úplne nezávislá od štátu a jej prímasom by mohol byť arcibiskup varšavský.[4] Týmto postojom sa dostal do sporu s kardinálom Rattim (apoštolským nunciom v Poľsku, ktorého menoval Benedikt XV.), počas prvého povojnového stretnutia poľských biskupov v Gniezne 26. – 30. augusta 1919. Sapieha bol presvedčený, že by Poliaci mali riešiť svoje záležitosti bez vonkajšieho vplyvu a požiadal Rattiho, aby opustil konferenčnú miestnosť. Keď bol kardinál Ratti zvolený za pápeža Pia XI., počas celého pontifikátu nevymenoval Sapiehu za kardinála.

V roku 1922 bol zvolený za senátora, ako člen Kresťanskej únie národnej jednoty.[3] Usporiadal pamätnú bohoslužbu a vydal vyhlásenie o atentáte na Gabriela Narutowicza. Bol to jeho jediný prejav ako senátora, lebo sa podriadil pápežskému zákazu zastávania verejných úradov duchovnými. Rezignoval 9. marca 1923.[4]

Sapieha bol 14. decembra 1925 menovaný za arcibiskupa krakovského, keď bola Krakovská diecéza povýšená na arcidiecézu.[2][4] V roku 1926 obdržal titul Doctor honoris causa (Dr. h. c.) od Jagelovskej univerzity.[4] V septembri 1930, po tom, čo boli zatknutí vodcovia opozície a uväznení v pevnosti Brest, arcibiskup Sapieha a Józef Teodorowicz (arcibiskup ľvovský) ostro skritizovali vládu. Nehľadiac na to a tiež na ďalšie príležitostné nesúhlasy s vládou, arcibiskup Sapieha v roku 1936 obdržal Rád Bielej orlice.[3][4]

V roku 1937, arcibiskup Sapieha, ktorý nesúhlasil s Piłsudského režimom, učinil kontroverzné rozhodnutie premiestniť telo Piłsudského vnútri Wawelskej katedrály z Krypty svätého Leonarda do krypty pod Vežou strieborných zvonov.[3][6] V tom istom roku obdržal čestné občianstvo mesta Krakov.[3]

V roku 1939 požiadal pápeža Pia XI. o uvoľnenie z funkcie pre vek a zdravotný stav, ale pápež žiadosť zamietol. Po smrti Pia XI., svoju žiadosť 19. júna 1939 zopakoval Piovi XII., avšak v očakávaní nadchádzajúcej vojny a na naliehanie Józefa Becka svoju rezignáciu stiahol.

Počas 2. svetovej vojny, keď bol poľský prímas vo Francúzsku, bol Sapieha de facto hlavou poľskej cirkvi v jurisdikcii Tretej ríše (prímasa v tom čase zastupoval Walenty Dymek, pomocný biskup Poznane a neskorší jej arcibiskup).[3][4] Od začiatku vojny a nacistickej okupácie bol nezávislý aktivista spolupracujúci s Poľskou exilovou vládou.[6]

V auguste 1944 bol Sapieha nútený spravovať výchovu mladých poľských kňazov v tajnosti, pretože Nemci začali zabíjať seminaristov hneď ako ich našli. Presťahoval seminaristov (vrátane Karola Wojtyłu, budúceho pápeža a svätca Jána Pavla II.)[8] do biskupského paláca v Krakove, pre dokončenie štúdií počas nacistickej okupácie.

Sapiehov životopisec, Jacek Czajowski napísal o situácii, keď nemecký guvernér Hans Frank pozýval arcibiskupa na Hitlerovu narodeninovú oslavu v apríli 1942. On mu odpovedal: „Nie! Oni aj tak nič nezmenia, ale odfotografujú ma a napíšu v novinách, že poľský biskup na Hitlerove narodeniny prišiel so želaním všetkého dobrého. Povedz mu, že neprídem.“ Ďalšia príhoda spomína, keď guvernér Frank nariadil arcibiskupovi, aby mu odovzdal kľúče od zámku Wawel. Sapieha odpovedal: „Ale nezabudnite mi ich vrátiť, keď budete odchádzať z Wawelu.“

Za kardinála bol kreovaný pápežom Piom XII. 18. februára 1946. Stal sa kardinálom-kňazom a ako titulárny kostol dostal Santa Maria Nuovo.[1][2][3][4] 1. novembra 1946 vysvätil za kňaza Karola Wojtyłu v kaplnke jeho biskupskej rezidencie.[8]

Po Kielckom pogrome poskytol podporu dotknutým Židom.

Sapieha hneď vedel, že je Karol Wojtyła predurčený stať sa kňazom, keď mladý Karol predniesol uvítaciu reč počas návštevy arcibiskupa v jeho škole. Niektorí ľudia dokonca Sapiehu považujú za mentora Jána Pavla II. V roku 1949 navrhol, aby bol Stefan Wyszyński, arcibiskup metropolita gnieznenský a varšavský, nazvaný prímasom Poľska. V tom istom roku obdržal titul Doctor honoris causa (Dr. h. c.) od Lublinskej katolíckej univerzity[4] V roku 1950 písal listy poľskému prezidentovi Bolesławovi Bierutovi, protestujúc proti Bierutovým represiám cirkvi.[4]

Sapieha umrel 23. júla 1951,[1][2][3][4][6] jeho pohreb 28. júla sa zmenil v politickú demonštráciu. Bol pochovaný vo Wawelskej katedrále v krypte pod hrobkou svätého Stanisława zo Szczepanowa.[1][4]