Melchiades

Pápež Melchiades pochádzal z Afriky. V Liber Pontificalis sa uvádza dátum voľby 2. júna roku 311, ale táto dĺžka pontifikátu by zodpovedala skôr roku 310. Historici sa prikláňajú k názoru, že správne je rok 311 a chyba v dĺžke pontifikátu je omylom pisára.

Približne v čase jeho zvolenia bol vydaný triumvirátom cisárov Galeria, Licinia a Konštantínom I. edikt o tolerancii, ktorý umožnil kresťanom vyznávať vieru a obnoviť kostoly a bohoslužby. Iba v niektorých krajinách na východe, ktoré boli pod nadvládou cisára Maximina prenasledovanie pretrvávalo. Pápežovi Miltiadovi boli v Ríme odovzdané všetky skonfiškované budovy a majetok. Miltiades nechal do Ríma previezť pozostatky svätého Eusébia, svojho predchodcu a pochovať je v Kalixtových katakombách.

27. októbra 312 bol v bitke pri Mulvijskom moste definitívne porazený uzurpátor Maxentius a do Ríma víťazne vstúpil cisár Konštantín Veľký (Constantinus). Tým bolo dovŕšenie víťazstvo kresťanskej cirkvi, keďže sám Konštantín konvertoval ku kresťanstvu a pápežovi Melchiadovi venoval Lateránsky palác, ktorý sa stal sídlom pápežov a administratívnym centrom cirkvi. Bazilika priliehajúca k palácu sa stala hlavným rímskym chrámom.

Pápež Melchiades zdedil spor, s ktorým sa nedokázali vyrovnať jeho predchodcovia. V čase Diokleciánovho prenasledovanie kresťanov došlo k veľkému množstvu prípadov zapretie Krista kresťanmi. Tí neodolali krutým hrozbám, nátlaku, mučeniu a trestom, ktoré na ne vyvíjala rímska moc a jej represívne zložky. Rozmnožili tak rady tzv. „padlých kresťanov“ (lapsi), t. j. tých kresťanov, ktorí sa počas prenasledovania prísažne zriekli viery a odovzdali pohanom sväté knihy (tzv. „traditores“). Odpadlíctvo bolo v onej dobe chápané ako jeden z troch neodpustiteľných hriechov. Po skončení prenasledovania sa však padlí kresťania húfne hlásili späť do cirkvi. To vyvolalo v cirkvi spory medzi umiernenými, ktorí súhlasili s možnosťou ich návratu, a radikálmi (tzv. donatistami), ktorí s týmto nesúhlasili. Donatisti boli presvedčení, že len oni sú pravá cirkev, ktorá nikdy nezradila a nekolaborovala so štátnou mocou. Odmietali sa s katolíkmi stýkať, rodiny sa začali rozdeľovať a narastala zloba. Donatisti si začali sami svätiť kňazov a biskupov a začali si stavať svoje vlastné kostoly. Tak bola v každom väčšom meste neďaleko kresťanské komunity aj komunita donatistická, mnohokrát väčšie než tradičná kresťanská.

V roku 313 predložili donatisti až k cisárovi spor o právoplatnosť svätenie kartaginského biskupa. V tej dobe boli totiž v Kartágu biskupi dvaja: Cecilian a Majorinus (donatista). Melchiades zvolal na 3. októbra 313 do Lateránskeho paláca synodu osemnástich rímskych a galských biskupov, ktorí po troch dňoch rozhodli v prospech Ceciliana a donatismus vyhlásili za herézu. Ale spor tým ukončený nebol. Donatistické hnutie malo čoraz väčšiu obľubu, osobitne medzi jednoduchým vidieckym ľudom. Pre nich boli donatisti pravoverní hrdinovia. Rastúce súperenie oboch cirkví viedlo zákonite k stupňovanie nevraživosti, prechádzalo vo vzájomnú nenávisť a viedlo takmer k úplnému rozštiepenie cirkvi. Spor otriasala cirkvou ešte veľa desaťročí.

Pápežovi Melchiadesovi sa pripisuje opatrenie, že nie je potrebné držať pôst v nedeľu a že vo všetkých rímskych kostoloch má byť uchovávaná hostia posvätená pápežom pri slávnostnej omši.

Zomrel 10. alebo 11. januára 314 a stal sa posledným pápežom pochovaným v Kalixtových katakombách. Čoskoro bol vyhlásený za svätého. Hoci zomrel prirodzenou smrťou, je považovaný za mučeníka, pretože pre svoju vieru za prenasledovanie kresťanov trpel. Jeho pamiatka bola predtým uctievaná 10. januára, podľa poslednej martyrológie je jeho sviatok 10. decembra.

• Katolícka encyklopédia (po anglicky)
• Isidor Vondruška: „Životopisy svatých v pořadí dějin církevních“, Ladislav Kuncíř, Praha 1930
• Slovník svätých (po nemecky)

Predchodca: Eusébius

Pápež Melchiades (zoznam)

Nástupca: Silvester I.