Lev X.

Narodil sa ako druhý syn Lorenza Mediciho zv. Vznešený. Na kňazskej dráhe postupoval nesmierne rýchlo. Už ako sedemročný bol prijatý do duchovného stavu (dostal tonzúru), ako trinásťročný bol vymenovaný za kardinála-diakona.

V rokoch 1489 - 1491 študoval teológiu a cirkevné právo v Pise. V sedemnástich rokoch vstúpil do posvätného kolégia v Ríme, čoskoro však, po smrti svojho otca v roku 1492, kolégium opustil a vrátil sa do Florencie.

Keď jeho rodina musela odísť do vyhnanstva, putoval Francúzskom, Nemeckom a Holandskom a v roku 1500 sa vrátil do Ríma. Tam sa venoval literatúre, maliarstvu, divadlu a hudbe. Po smrti pápeža Alexandra VI. začal získavať politický vplyv. V roku 1512 sa mu podarilo obnoviť vládu Mediciovcov nad Florenciou, kde panoval až do konkláve, ba aj ako pápež, až do svojej smrti.

Lev X. bol typický renesančný panovník, pokrytecký politik a nepotista. Svojich príbuzných podporoval všade, aj mimo Florencie. Od neho pochádza známy výrok, ktorý napísal svojmu bratovi: „Užívajme pápežstva, keď nám ho Boh dal“. S Francúzskom uzavrel konkordát, ktorý, hoci ho rímska kúria prijala iba s ťažkosťami, bol platný až do Francúzskej revolúcie.

V roku 1517 zmaril plány niekoľkých búriacich sa kardinálov, ktorí ho chceli otráviť, keď ich vodcu Alfonza Petrucciho dal popraviť, niekoľkých dal uväzniť, a na takto uprázdnené miesta v kardinálskom kolégiu 1. júla vymenoval tridsaťjeden nových kardinálov.

Pápežova diplomacia mala veľmi krivoľakú podobu. Najprv sa zdalo, že podporuje francúzskeho kráľa Františka I., inokedy kurfirsta Fridricha Saského, a až keď to bolo nevyhnutné, uznal Habsburga Karola I. a uzavrel s ním spojenectvo proti Francúzsku.

Keďže sa pri zvolení za pápeža zaviazal prísahou pokračovať v Piatom lateránskom koncile, 27. apríla 1513 otvoril jeho šieste zasadanie. Ďalšie zasadania tohoto koncilu sa letmo dotkli reformy a bolo zrejmé, že konciloví otcovia si boli vedomí nešvárov v cirkvi, ktoré priam kričali po odstránení. Bola síce zriadená reformná komisia, boli vydané aj reformné dekréty, no ku skutočnej náprave neprišlo.

Hoci snem trval päť rokov a mal dvanásť zasadnutí, nevykonal pre cirkev nič vážneho. Keď 10. marca 1517, po nariadení križiackej výpravy proti Turkom a zavedení trojročnej dane pre benefíciá, ktorá mala túto výpravu financovať, Lev zakončil Piaty lateránsky koncil, bolo jasné, že ani koncil, ale ani pápeži, či Július II. alebo Lev X., nepochopili vážnosť situácie v cirkvi. Nešlo im vážne o reformu, čo sa stalo pre cirkev osudné.

Podľa historikov Lev X. bol bezstarostný a pôžitkársky človek, mecenáš umenia a znovuzakladateľ rímskej univerzity, ale aj ľahkomyseľný márnotratník, ktorý získaval peniaze aj takým spôsobom, že dával do záložne palácový nábytok, drahé príbory a nádoby.

Financoval nielen svoje radovánky, ale aj vojny, najmä vyhlásenú križiacku výpravu a v neposlednom rade výstavbu chrámu sv. Petra. Okrem požičiavania si, zadovažoval si peniaze predávaním úradov, ba aj kardinálskych titulov.

Na financovanie výstavby svätopeterského chrámu obnovil odpustky, ktoré schválil jeho predchodca Július II., a zariadil, aby odpustky propagovali kazatelia v kostoloch. Keď v januári 1517 začal o odpustkoch kázať dominikán Ján Tetzel, augustiniánsky mních Martin Luther zareagoval tým, že na protest pribil na dvere kostola vo Wittenbergu svojich 95 téz. Začiatkom roku 1518 Lev nariadil generálnemu predstavenému augustiniánskej rehole, aby Luthera umlčal. Nariadenie bolo bez úspechu.

Po diskusiách medzi teológom Jánom Eckom a Martinom Lutherom v Lipsku v roku 1519 vydal Lev X. bulu Exsurge Domine (15. júna 1520), v ktorej odsúdil Luthera v 41 bodoch. Keď Martin Luther bulu verejne spálil, pápež ho exkomunikoval v bule Decet Romanum pontificem, vydanej 11. októbra 1521, v ktorej tiež anglickému kráľovi Henrichovi VIII. udelil titul „Obhajca viery“ za to, že vydal knihu, v ktorej proti Lutherovi obhajoval sedem sviatostí.

Zo situácie, ktorá vznikla, sa dá usúdiť, že ani pápež, ani rímska kúria nepochopili význam revolúcie, ktorá práve prebiehala v celej cirkvi.

Po smrti bol Lev X. pochovaný v skvostnom náhrobku (dielo sochára a architekta Raffaela da Montelupo v bazilike Santa Maria sopra Minerva.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lev X.

Predchodca: Július II.

Pápež Lev X. (zoznam)

Nástupca: Hadrián VI.