Pius VII.

Narodil sa 14. apríla 1742 v Cesene (na juhu dnešného regiónu Emilia-Romagna) v šľachtickej, religiózne založenej rodine, ktorej korene siahali hlboko do minulosti. Otec sa honosil grófskym titulom, matka bola markízou. Po manželovej smrti jeho matka vstúpila do rádu karmelitániek. Dvaja z jeho bratov boli jezuitmi, ďalší dvaja kapucínmi.

Po štúdiách na jezuitskom kolégiu ako šestnásťročný vstúpil do rádu benediktínov a prijal rehoľné meno Gregorio. Študoval v Padove a v Ríme, neskôr sa stal opátom kláštora San Callisto. V rokoch 1766 – 1775 bol profesorom v Parme a v rokoch 1775 – 1781 v San Anselme v Ríme. V roku 1782 ho jeho predchodca Pius VI. vymenoval za tivolského biskupa a v roku 1785 povýšil na kardinála.

Náhrobok Pia VII. v Bazilike svätého Petra od Bertela Thorvaldsena z r. 1824 – 1825

29. augusta 1799 zomrel pápež Pius VI. a nové konkláve malo rozhodnúť o jeho nástupcovi. Pretože Rím ohrozovali okupujúce napoleonské vojská muselo sa hľadať iné miesto, kde by sa voľba, s ohľadom na bezpečnosť kardinálov i celkový bezproblémový priebeh, mohla uskutočniť. Rímska kúria prijala ponuku rímskonemeckého cisára Františka II. aby voľba prebehla v kláštore benediktínskeho opátstva na ostrove San Giorgio Maggiore v Benátkach, ktorý v tom čase patril pod zvrchovanosť Svätej rímskej ríše. Konkláve začalo 1. decembra 1799 za prítomnosti tridsiatichpiatich kardinálov. Až po stoštyroch dňoch (14. marca 1800) z neho vyšiel víťazne kardinál Chiaramonti, ktorý prijal meno Pius VII. Veľkú zásluhu na jeho zvolení mal kardinál Ercole Consalvi, vynikajúci právnik a obratný politik (stal sa Piovým štátnym tajomníkom). Nie je bez zaujímavosti, že ako kandidáti na Petrov stolec boli vopred vylúčení kardináli pochádzajúci z Francúzska a krajín pod francúzskou nadvládou – Španielska, Neapola, Janova a Sardínie. Chiaramontiho voľba bola preto kompromisom.

Inaugurácia Pia VII sa konala 21. marca 1800 v samotnej bazilike.

Jeho prvým aktom prezentujúcim nezávislosť na štátnej moci, pochádzajúcej z akejkoľvek krajiny, bolo nepodrobenie sa nátlaku cisára, aby ostal na rakúskom území; 3. júla 1800 presídlil do Ríma.

Už v nasledujúcom roku prišlo k prvému politickému „jednaniu“ s Napoleonom. Sprvu priateľsky naklonený Napoleon (v tom čase zastával post prvého konzula) mu ponúkol uzavretie zmluvy, ktorá mala zaručiť isté výhody pre katolíkov vo Francúzsku. 16. júla 1801 Pius VII. a Napoleon uzavreli konkordát, ktorý spočiatku Pius vnímal ako posilnenie vplyvu väčšinového katolíckeho náboženstva vo Francúzsku.

Netrvalo však dlho a zmluva bola zo strany Francúzov jednostranne doplňovaná novými ustanoveniami, ktoré mali jediný cieľ: upevnenie štátnej moci nad cirkvou.

Od roku 1804 Napoleonova moc rástla a jedným z jej prejavov bolo, keď sa vyhlásil za francúzskeho cisára. Na 2. decembra 1804 bola v parížskej Katedrále Notre-Dame naplánovaná korunovácia. Podľa dopredu pripraveného scenára mal akt korunovácie vykonať pápež Pius VII., ktorý mal zároveň novému cisárovi požehnať. Piovu myseľ však ťažilo vedomie, že má v skutočnosti požehnať panovníkovi, ktorého „splodila“ revolúcia. Revolúcia, ktorá zvrhla a vzápätí neváhala odsúdiť na smrť katolíckeho kráľa a kráľovnú. Celú záležitosť sa snažil diplomaticky vyriešiť Piov štátny tajomník a presviedčal pápeža aby akt korunovácie v záujme získania výhodných spojeneckých zmlúv s Napoleonom vykonal. Keď sa však Piovi v predvečer slávnosti Napoleonova manželka Joséphine zverila, že uzatvorila s Napoleonom iba občiansky sobáš, v pápežovi dozrelo presvedčenie o nemožnosti pomazania tohto páru, žijúceho podľa cirkevného práva v nelegitímnom zväzku. Napriek tomu, že sa Napoleon nechal s manželkou ešte v tú noc cirkevne zosobášiť, na druhý deň odmietol nechať sa korunovať pápežom. Urobil tak sám, rovnako ako v prípade svojej manželky.

Napoleon bol na vrchole svojej moci. 2. februára 1809 obsadil Rím a išiel ešte ďalej. 17. mája 1809 zbavil pápeža svetskej moci a zabral zvyšky pápežského štátu. Podľa jeho rozhodnutia sa stali súčasťou Francúzska a Rím bol vyhlásený za slobodné mesto. Pius tento akt považoval priam za svätokrádež a na „všetkých lúpežníkov Petrovho dedičstva“ uvalil exkomunikáciu.

Nahnevaný Napoleon dal pápeža 5. júla 1809 zatknúť a internovať do úplnej izolácie v Savone pri Janove. Pius nečakal takýto prejav násilia rovnajúci sa bohorúhačstvu a vydal bulu, ktorou francúzskeho cisára vyobcoval z cirkvi.

V internácii bol Pius VII. tri roky kedy bol deportovaný do Fontainebleau. Tu bol v januári 1813 pod nátlakom nútený podpísať koncept konvencie, tzv. „Fontainebleauského konkordátu“, v ktorom musel urobiť ďalekosiahle ústupky, dokonca sa musel zriecť i pápežského štátu. Za zmienku stojí fakt, že pápež pri svojom zatýkaní vydal rozkaz pápežskej garde aby nekládla odpor, čím sa vyhol násilnostiam.

Jacques-Louis David, Pápež Pius VII. a kardinál Giovanni Battista Caprara, okolo 1805, olej na plátne, Philadelphia Museum of Art, Philadelphia. Obraz sa stal akousi „štúdiou“ oboch postáv k umelcovmu neskoršiemu veľkolepému plátnu Korunovácia Napoleona z roku 1806

Napoleonovou snahou bolo prinútiť Pia k zrušeniu cirkevného štátu a k plnému sa podriadeniu svetskej cisárskej moci. Konflikt sa vyostril v osobnej rovine keď sa Napoleon rozhodol anulovať svoj bezdetný zväzok s prvou manželkou Joséphine de Beauharnais a založiť novú dynastiu sobášom s dcérou rakúskeho cisára Františka I. Máriou Lujzou. Cisárovým príkazom parížsky súd síce vydal dokumenty o neplatnosti Napoleonovho predchádzajúceho manželstva, no cisár trval aj na odobrení rozchodu Svätou stolicou. To Pius rozhodne odmietol; rovnako s ním aj trinásť parížskych kardinálov, ktorých cisár zbavil úradu ako aj majetkov.

Obrat vo vzájomných vzťahoch nastal po Napoleonovom katastrofálnom ruskom ťažení, po ktorom sa cisár pokúšal o zmierenie s pápežom. 19. januára 1813 za ním dokonca osobne pricestoval do Fontainebleau, kde došlo k dojímavej scéne, pri ktorej cisár pápeža niekoľkokrát pobozkal. Pius bol Napoleonovým gestom natoľko dojatý, že 25. januára podpísal nový konkordát.

14. marca však Napoleonovi oznámil, že považuje konkordát za neplatný a berie svoj podpis späť. To sa už ale schyľovalo k zavŕšeniu osudu francúzskeho cisára. Po „Bitke národov“ 19. októbra 1813 sa pápež mohol vrátiť z nedobrovoľného exilu do Ríma a 24. mája nasledujúceho roku bol za obrovského jasotu Rimanov uvítaný vo „večnom meste“. Počas Napoleonovho „stodňového cisárstva“ Rím síce opäť opustil, ale po definitívnej Napoleonovej porážke v bitke pri Waterloo sa 7. júna 1815 vrátil do Ríma natrvalo.

Pius VII. sa viac zaujímal o náboženské ako o politické problémy. 7. júla 1814 bulou Sollicitudo omnium Ecclessiarum obnovil rehoľu jezuitov (stalo sa tak po vyše štyridsiatich rokoch od jej zrušenia pápežom Klementom XIV. v roku 1773), otvoril semináre, ktoré Francúzi zatvorili, podporoval umelcov a snažil sa z Ríma urobiť opäť centrum umenia. Podporoval archeologické výskumy, ktoré významne obohatili vatikánske antické zbierky. Do obdobia jeho pontifikátu spadá vrchol umeleckej tvorby Antonia Canovu, ktorý sa okrem sochárskej tvorby „angažoval“ aj v diplomatických službách: po Napoleonovom páde ho Pius VII. poveril jednaním s francúzskym kráľom Ľudovítom XVIII. a vrátení ukoristených umeleckých diel.

Začiatkom júla 1823 utrpel Pius VII. komplikovanú zlomeninu nohy, ktorá bola príčinou jeho dlhotrvajúcej agónie. O mesiac nato, 20. augusta, zomrel. Pochovaný je v Bazilike svätého Petra v skvostnom klasicistickom náhrobku od dánskeho umelca Bertela Thorvaldsena z rokov 1824 – 1825.

Piovým snažením bolo prispôsobenie sa pápežstva modernému svetu no súčasne posilnenia jeho postavenia. Skutočnosť dokazovala, že v čase jeho skonu malo pápežstvo väčšiu vážnosť ako v čase, keď nastupoval do úradu.

Pius VII. je považovaný za zakladateľa novodobých pontifikálnych rádov. Už od nástupu na pápežský stolec sa pokúšal zriaďovať nové pápežské inštitúcie; sám bol čestným predsedom Accademia di San Luca, ktorá vychovávala svetoznámych umelcov.

Jedno z rozhodnutí Pia VII. sa týkalo reorganizácie cirkevného života na území terajšieho Slovenska. 21. septembra 1818 v rímskej Bazilike Santa Maria Maggiore kanonicky erigoval Prešovskú gréckokatolícku eparchiu, ktorú zriadil odčlenením od Mukačevskej eparchie. Urobil tak bulou nazvanou Relata semper (Rozhodnutie navždy)[1].

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pius VII.

1. RELATA SEMPER. Bula Pia VII. o zriadení Prešovskej eparchie

• Catholic Encyclopedia (po anglicky)
• Catholic forum (po anglicky)
• www.nndb.com (po anglicky)
• saintpetersbasilica.org/Monuments (po anglicky)

• J. Dolejší, Rytíři a dámy papežských řádů, Agentura Pankrác, Praha, 2007, ISBN 978-80-86781-09-9
• A. Z. Manfred, Napoleon Bonaparte, Nakladateľstvo Pravda, Bratislava, 1974
• J. N. D. Kelly, Pápeži dvoch tisícročí, Roal, Bratislava, 1994, ISBN 80-88705-00-9
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Conclave del 1799-1800 na talianskej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Predchodca: Pius VI.

Pápež Pius VII. (zoznam)

Nástupca: Lev XII.