Néstor Kirchner

Narodil sa v meste Río Gallegos v provincii Santa Cruz takmer na úplnom juhu Argentíny ako Néstor Carlos Kirchner Ostoić. Jeho otec mal švajčiarsky a nemecký pôvod a jeho matka bola Čiľanka z mesta Punta Arenas chorvátskeho pôvodu. Obaja sa venovali telegrafnej činnosti, prostredníctvom ktorej sa aj spoznali. Otec bol Perónista, matka bola konzervatívna. Rodina mala okrem Néstora ešte dve dcéry, Aliciu (ktorá sa v súčasnosti taktiež venuje politike) a Maríu Cristinu. Néstor sa v mladom veku nakazil čiernym kašľom, v dôsledku čoho sa u neho vyvinul strabizmus, teda škuľavosť. Na jednom oku musel v rámci liečby nosiť dva roky obväz, no napriek vzhľadu si vedel podľa pamätníkov získať sympatie okolia.[3] Základnú školu navštevoval vo svojom rodnom meste, strednú školu ale musel určitý čas navštevovať v meste Río Grande na úplnom juhu krajiny, keďže na pôvodnej škole mal problémy s uznávaním autority svojich učiteľov. Stredoškolské štúdium ale ukončil v Río Gallegos, počas tohto obdobia sa chcel stať učiteľom, ale kvôli neschopnosti vysloviť správne niektoré hlásky sa musel tejto kariéry vzdať. Venoval sa tiež aktívne basketbalu, pričom hral za svoje rodné mesto. Počas stredoškolských štúdii sa začal tiež politicky angažovať, bol zvolený za prezidenta študentského centra na svojej škole. Tu podporoval štrajky a protesty proti vtedajšiemu vojenskému diktátorovi Juanovi Carlosovi Onganíovi. Následne sa rozhodol pre štúdium práva v meste La Plata, ktoré bolo jedným z centier perónistického odporu voči vojenskej diktatúre. Vďaka tomu sa aj Kirchner stal súčasťou perónistického revolučného hnutia.[4]

V roku 1969 tak začal študovať právo na tamojšej Národnej univerzite v La Plate. Okrem štúdia sa aktívne zapájal do politickej činnosti perónistických študentských hnutí. Domov sa vracal iba raz ročne a vôbec sa v tejto dobe nezapájal o regionálnu politiku vo svojom rodisku. Bol tiež v kontakte s členmi ľavicovej perónistickej gerilovej (teroristickej) skupiny Montoneros, ale nikdy sa nezapojil do jej činnosti. V marci 1973 umožnila vojenská chunta konanie slobodných volieb, ktoré jednoznačne vyhral Perónista Héctor José Cámpora, keďže Juan Perón bol stále v nútenom exile a chunta mu nedovolila kandidovať.[5] Perón sa o niekoľko mesiacov vrátil do krajiny, vyhral nové voľby a v októbri sa stal prezidentom.[6]

To zintenzívnilo činnosť krajne pravicovej teroristickej organizácie Triple A, ktorá sa zameriavala na ľavicovo zmýšľajúcich ľudí. Triple A tak zavraždila aj niekoľko priateľov Kirchnera, dokonca pri príchode Peróna do Argentíny sa na letisku, kde Perón pristál a vítalo ho tam množstvo ľudí, udial teroristický útok, známy ako ezeizský masaker, kde pravicoví Perónisti zavraždili 13 ľudí a stovky ďalších zranili.[7] Na letisku vtedy Peróna vítal aj Kirchner. V septembri 1974 sa stretol s Cristinou Elisabet Fernándezovou, ktorá taktiež študovala právo a podporovala perónistické hnutia. V tej dobe sa mnoho Perónistov zo strachu pred Triple A a komandami ozbrojených síl uchýlilo do ilegality, ale Kirchner a Fernándezová nie, keďže nesúhlasili s ozbrojeným odporom.[8] V tomto období sa už naplno začínala tzv. špinavá vojna.[9] V máji 1975 sa Kirchner a Fernándezová po pomerne krátkom vzťahu zosobášili. Manželia sa dohodli, že sa presťahujú do Kirchnerovho rodného mesta Río Gallegos, no kým žili ešte v La Plate, ukrývali u seba členov Montoneros, ktorým hrozil únos a zavraždenie. V januári 1976 navštívili Kirchner a Fernándezová Río Gallegos, kde boli na krátko uväznení, následne sa o mesiac vrátili do La Platy.[10] V marci 1976 ozbrojené sily zosadili prezidentku Maríu Estelu Martínezovú Perónovú, čím začala nová vojenská diktatúra. Manželia sa tak radšej presťahovali hneď do Río Gallegos, kde si Kirchner založil advokátsku kanceláriu, ktorej súčasťou sa o niekoľko rokov neskôr stala aj Cristina, ktorá bola podľa pamätníkov lepšia právnička ako jej manžel. Ich klientmi boli najmä banky, ktoré chceli zabavovať majetok neplatiacich klientov. Zastupovali dokonca vojakov, ktorí boli obvinení zo zločinov v rámci špinavej vojny. Práve táto ich činnosť neskôr vyvolala veľkú kritiku z nedostatočného boja proti diktatúre a obviňovala ich z pokrytectva.[11] Na druhej strane však bol Kirchner na krátko na začiatku roka 1977 uväznený, iba mesiac po narodení jeho prvého dieťaťa.[3]

Návšteva predstaviteľov opozície v provincii Santa Cruz v apríli 1982 v rámci podpory vojny o Falklandy. Néstor Kirchner je vzadu druhý sprava.

Možnosti pre advokátov na juhu Argentíny neboli veľké, napriek tomu sa Kirchnerovcom v ich činnosti pomerne darilo. Postupne začali skupovať nehnuteľnosti a v roku 1983 ich už mali 22 po celom Río Gallegos. Vo februári 1977 sa presťahovali späť do La Platy, lebo Cristina mala o krátky čas rodiť. Mesto však už bolo v tom čase silne militarizované, armáde sa podarilo úplne potlačiť niekdajšie revolučné hnutia. Po narodení ich prvého dieťaťa sa tak radšej vrátili späť do Río Gallegos. Napriek tomu bol Kirchner na tri dni uväznený, keďže ho chunta podozrievala z podpory Montoneros. Kirchner začal ako advokát zastupovať aj disidentov, jedného dokonca išiel obhajovať až do rodného mesta svojej matky v Čile mesta Punta Arenas. Tu sa rozhodovalo o jeho vydaní do Argentíny. To vyvolalo odpor vojenskej vlády a jej prívržencov, v roku 1978 niekto umiestnil výbušné zariadenie do advokátskej kancelárie v snahe túto zničiť, Kirchner však už na druhý deň opäť pracoval.[4] Už v tej dobe začal uvažovať o politickej činnosti, jeho cieľom bolo stať sa guvernérom svojej rodnej provincie Santa Cruz. Začal preto rozširovať svoj majetok (preto kupoval už spomenuté nehnuteľnosti) a nadväzovať kontakty s významnými a vplyvnými osobami. Na druhej strane navštevoval svojich priateľov z mladosti, ktorí boli ako členovia Montoneros uväznení na juhu Argentíny. V roku 1981 čelila jeho advokátska kancelária druhému pokusu o zničenie výbuchom, ktorý však bol taktiež neúspešný. Vďaka manželovi svojej sestry Alicie Armandovi Mercadovi získal možnosť právne zastupovať odborový zväz pracovníkov v ropnom priemysle. Tým získal prístup k odborárom, ktorých sympatie si začal postupne získavať.[8]

V roku 1982 začal Kirchner spolu so sestrou Aliciou zakladať komunitné centrá, čím sa snažil pomáhať chudobným obyvateľom. Založil tiež združenie Ateneo Juan Domingo Perón, ktoré malo za úlohu podporovať zosadenú prezidentku Martínezovú Perónovú a rokovať s vojenskou vládou. V roku 1983 už začalo byť jasné, že postavenie vojenskej vlády je neudržateľné, následne chunta povolila konanie slobodných volieb a návrat k demokratickým pomerom. Kirchner sa začal snažiť o získanie nominácie za Justicialistickú stranu do volieb guvernéra, stal sa dokonca lídrom jednej z miestnych frakcii strany. Nomináciu nakoniec získal Arturo Puricelli, ktorý sa aj stal guvernérom provincie Santa Cruz. Puricelli v snahe zjednotiť stranu vymenoval neúspešných kandidátov na iné politické pozície, Kirchner bol menovaný do Fondu sociálneho zabezpečenia provincie. V tejto funkcii zotrval šesť mesiacov, no kvôli názorovým nezhodám s guvernérom odstúpil a stal sa fakticky súčasťou opozície napriek tomu, že bol z tej istej strany, ako guvernér.[12] Po neúspechu pri kandidatúre na guvernéra a súčasne nemožnosti presadzovať svoje názory v rámci provinčnej politiky, sa Kirchner zameral na post intendanta, teda starostu, rodného mesta Río Gallegos. Kampaň začal v roku 1986 a financoval si ju sám predajom dvoch zo svojich domov. Jeho volebný tím tvorilo veľmi málo ľudí vrátane jeho manželky Cristiny a sestry Alicie. 7. septembra 1987 sa konali komunálne voľby, ktoré Kirchner veľmi tesne vyhral a stal sa intendantom. Začal s mnohými rozvojovými a stavebnými projektmi, no jeho hlavným cieľom bolo znižovanie dlhov. Jeho manželka Cristina sa stala vedúcou právneho a technického sekretariátu mesta, sestra Alicia bola zas tajomníčkou pre sociálne veci. V mestskom zastupiteľstve však nemal väčšinu, navyše jeho vzťah s novým guvernérom provincie Ricardom Jaimem del Valom bol veľmi napätý.[13]

Néstor Kirchner v roku 1992.

Kirchner sa však stále nevzdával ambície stať sa guvernérom. Lenže tým sa stal po posledných voľbách v roku 1987 jeho stranícky kolega Ricardo Jaime del Val, s ktorým tiež nemal Kirchner dobrý vzťah. Kirchner začal na prezentáciu svojich politických názorov a úspechov vo funkcii intendanta Río Gallegos využívať štátne regionálne média. Guvernéra neskôr Kirchner obvinil, že zneužil provinčné prostriedky na vyčistenie prístupovej cesty k jeho domu, následne ho obvinil aj z nezrovnalostí pri hospodárení s verejnými financiami. V provinčnom parlamente pôsobila v tej dobe ako poslankyňa aj Cristina Fernándezová Kirchnerová. V júli 1990 guvernér Del Val kvôli veľkej finančnej kríze provincie rezignoval, jeho funkciu prevzal viceguvernér José Ramón Granero, ktorý patril ku Kirchnerovým spojencom. Kirchner mal už v tej dobe v Río Gallegos pomerne silnú podporu obyvateľstva.[10] V ďalších voľbách znova kandidoval na guvernéra a získal veľkú podporu, keď ho volilo viac ako 61% voličov. Kirchner si získal dobré meno ako intendant dobrou ekonomickou politikou, ktorá bola v úplnom protiklade s katastrofálnou ekonomickou politikou provincie. Funkcie guvernéra sa ujal 10. decembra 1991 a provinciu prevzal s deficitom vo výške 1,2 miliardy dolárov, kedy nemala peniaze ani na výplaty pre vlastných zamestnancov. Po desiatich rokoch vo funkcii dokázal ekonomiku provincie stabilizovať a na konci jeho úradovania dokonca vykazoval rozpočet provincie prebytok. Počas jeho vlády narástol počet obyvateľov provincie, nezamestnanosť sa znížila iba na 3%, iba 8,7% obyvateľov žilo pod hranicou chudoby a školská dochádzka dosahovala takmer 100%.[14]

Kirchner hneď na začiatku nechal znížiť mzdy a zaviedol úsporné opatrenia. Na druhej strane zaviedol program podpory pre lekárov a ďalších zdravotníckych pracovníkov, vďaka čomu do provincie prilákal veľa nových zdravotníkov. Jeho manželka a sestra s ním úzko spolupracovali aj na tejto úrovni. Nová provinčná vláda začala podporovať tiež cestovný ruch, napríklad v El Calafate, nechala rozvíjať prístav v mestečku Caleta Olivia, aby diverzifikovala ekonomiku provincie, ktorá sa do vtedy sústredila hlavne na vývoz ropy. Rozvíjali sa tiež prístavy v Río Gallegos, Puerto San Julián a Puerto Deseado. Pre tieto opatrenia získal Kirchner aj finančnú podporu federálnej vlády prezidenta Carlosa Menema. Kirchnerovi sa podarilo dosadiť na najvyšší súd provincie dostatočný počet lojálnych sudcov, čím si súd naklonil vo svoj prospech. V roku 1993 tak súd rozhodol v prospech provincie v súdnom konaní voči federálnej vláde kvôli nesprávnemu prerozdeľovaniu ropných poplatkov. Provincia tak získalo 570 miliónov dolárov a časť akcii štátnej ropnej spoločnosti YPF. Za získané peniaze kúpila provincia ďalšie akcie ropnej spoločnosti YPF v hodnote 290 miliónov dolárov, tieto uložila do zahraničia a získala tak dlhové cenné papiere a akcie iných spoločností.[3] Dobré vzťahy s prezidentom Menemom však netrvali dlho, už na konci roka 1993 odmietol Kirchner podpísať tzv. fiškálny pakt s centrálnou vládou. Menem následne znížil finančnú podporu pre provinciu Santa Cruz a Kirchner zas kritizoval nadmernú finančnú pomoc federálnej vlády pre provinciu La Rioja, kde bol pred tým Menem guvernérom. Napriek tomu pokračoval Kirchner v stavebných projektoch, vďaka čomu ho začala podporovať aj časť jeho bývalých politických odporcov. Do roku 1995 sa viditeľne zlepšila infraštruktúra provincie a cestový ruch zažíval nebývalý rozmach. Spor s Menemom pokračoval, keď Kirchner odmietol navrhované zmeny ústavy v snahe, aby mohol Menem opätovne kandidovať.[12] Na celoštátnej úrovni však bol hlavným vnútrostraníckym konkurentom prezidenta Menema guvernér provincie Buenos Aires Eduardo Duhalde, ktorý založil, podobne ako Kirchner, protimenemovskú frakciu. O spoluprácu s Kirchnerom však nejavil v tej dobe záujem.[15]

V roku 1995 sa konali nové voľby, v ktorých získal Kirchner až 66,5 % hlasov a obhájil tak post guvernéra. Kandidovať mohol paradoxne vďaka zmenám v ústave, ktoré presadil prezident Menem. Spory s prezidentom ale pokračovali ďalej, Menem dokonca zrušil pre tri prístavy v provincii Santa Cruz ich štatút slobodnej obchodnej zóny.[16] Kirchnerova manželka Cristina sa v roku 1995 stala federálnou senátorkou, no kvôli sporom s prezidentom Menemom, bola odvolaná zo všetkých výborov. Aj napriek tlaku federálnej vlády bol Kirchner zvolený za guvernéra aj tretíkrát po sebe, keď vyhral voľby v roku 1999. Kirchner však už vtedy vyhlásil, že toto bude jeho posledné funkčné obdobie, keďže už pomýšľal na prezidentskú kandidatúru. Kirchner v tej dobe už trávil veľa času vo federálnom hlavnom meste Buenos Aires, pretože hľadal podporu pre svoje prezidentské ambície.[13]

Volebný lístok Néstora Kirchnera a Daniela Scioliho vo voľbách v roku 2003.

Už počas druhého funkčného obdobia prezidenta Menema sa ekonomická situácia štátu začala postupne zhoršovať. Na konci roka 2001 už Argentínu naplno zasiahli dôsledky ekonomickej krízy, krajina sa dostala do veľkých ekonomických problémov. Tieto následne vyvolali masové celonárodné násilné protesty, po ktorých 21. decembra rezignoval prezident Fernando de la Rúa, ktorý vo voľbách v roku 1999 nahradil Menema. Keďže krajina v tej dobe nemala viceprezidenta, ktorý rezignoval rok pred tým, právomoci prezidenta prevzal dočasný predseda senátu Ramón Puerta. Ten okamžite zvolal zasadnutie legislatívneho zhromaždenia, ktoré 23. decembra zvolilo za nového prezidenta Adolfa Rodrígueza Saá, ktorý mal zostať prezidentom až do volieb. Prezident Saá vyhlásil očakávaný štátny bankrot, no jeho ostatné opatrenia na riešenie krízy iba vystupňovali protesty a tak aj Saá o krátky čas odstúpil.[17] 30. decembra sa tak právomocí prezidenta mal opätovne ujať dočasný predseda senátu Ramón Puerta, ktorý však v tento deň ohlásil svoju rezignáciu zo zdravotných dôvodov.[18] Ďalším v poradí, ktorý podľa ústavy mal prevziať právomoci prezidenta bol predseda poslaneckej snemovne, ktorým bol Eduardo Camaño. Aj Camaño, podobne ako pred tým Puerta, okamžite zvolal legislatívne zhromaždenie, ktoré 2. januára 2002 zvolilo nového prezidenta, ktorým sa stal Eduardo Duhalde. Ten mal byť v úrade až kým funkciu neprevezme prezident, ktorý vyhrá voľby v roku 2003.[19]

Kvôli tzv. Avellanedskému masakru z júna 2002, pri ktorom boli pri demonštrácii tzv. piqueteros zabití dvaja demonštranti a ďalších 33 bolo zranených sa Duhalde rozhodol zvolať prezidentské voľby skôr o šesť mesiacov.[20] Na začiatku roka 2003 si Justicialistická strana vyberala kandidáta do prezidentských volieb, hlavnými kandidátmi sa stali bývalí prezidenti Carlos Menem a Adolfo Rodríguez Saá a práve Néstor Kirchner. Strana sa však rozdelila na dve veľké skupiny, jedna podporovala Menema a druhá prezidenta Eduarda Duhaldeho, ktorý však nechcel kandidovať a naopak podporoval Néstora Kirchnera, ktorý sa tak stal s Menemom hlavným favoritom. Pôvodne však chcel Duhalde podporiť iných kandidátov, no viacerí túto ponuku odmietli. Duhalde nebol podporovateľom Kirchnera, skôr naopak, ale Menema nechcel vôbec za prezidenta, preto Kirchnera podporil. Primárne voľby nakoniec členovia strany obišli a do volieb išli všetci traja hlavní kandidáti samostatne. Každý kandidoval súčasne za Justicialistickú stranu, no tiež za vlastný volebný koaličný front, v prípade Kirchnera sa jednalo o Front za víťazstvo (Frente para la Victoria). Kirchner si za kandidáta na viceprezidenta vybral Daniela Scioliho, aby posilnil svoju pozíciu v Buenos Aires, keďže Scioli pôsobil práve v tomto regióne. Na konci apríla 2003 sa uskutočnilo prvé kolo prezidentských volieb, toto vyhral Carlos Menem s viac ako 24% hlasov, druhý Kirchner získal 22%, Saá skončil až na štvrtom mieste so ziskom 14%.[21] Druhé kolo sa malo konať v máji, ale predvolebné prieskumy naznačovali, že Kirchner drvivo vyhrá, keďže mal získať všetky hlasy, ktoré získali zvyšní kandidáti. Znova sa začali objavovať obvinenia z korupcie voči Menemovi a tak sa Menem rozhodol odstúpiť z volieb, prezidentom sa tak automaticky bez druhého kola stal Kirchner. Kirchner sa počas kampane profiloval ako sociálny demokrat, vďaka čomu postupne získal širokú podporu.[22]

Eduardo Duhalde podporil kandidatúru Néstora Kirchnera na prezidenta. Po jeho zvolení sa však začali sporiť. Na fotke sú obaja pri rokovaní v marci 2004.

25. mája 2003 zložil Kirchner prísahu a stal sa prezidentom. Kirchner sa profiloval ako ľavičiar, jeho inaugurácie sa tak zúčastnil dokonca aj kubánsky prezident Fidel Castro, z bývalých prezidentov Argentíny iba Raúl Alfonsín. Časť vlády predchádzajúceho prezidenta Duhaldeho ponechal, ministrom financií zostal Roberto Lavagna, ktorý už za Duhaldeho začal s ekonomickými reformami. Na mieste ponechal tiež ministra zdravotníctva Ginésa Gonzáleza Garcíu, zostali aj minister vnútra a minister obrany. Na ďalšie významné ministerstvá dosadil predovšetkým ľudí, s ktorými spolupracoval už ako starosta, alebo guvernér, vrátane jeho sestry Alicie, ktorá sa stala ministerkou sociálneho rozvoja. Minister zahraničných vecí bol dokonca z inej strany.[10] Skutočnosť, že časť ministrov ponechal ešte z predchádzajúcej vlády bola okrem snahy o pokračovanie reforiem aj dôsledkom slabého volebného výsledku, keďže Kirchner v podstate nevyhral ani prvé kolo volieb a prezidentom sa stal iba pre odstúpenie svojho protikandidáta. Kirchner tak musel hľadať politických spojencov. Podporu našiel aj u časti Radikálnej občianskej únie.[23] Postupne sa ale spolupráca Kirchnera s Duhaldem narušila, keď prezident z vlády odvolal Duhaldeho prívržencov. Duhaldeho vplyv v strane bol stále silný a tak sa Kirchner od Duhaldeho dištancoval a snažil sa o získanie dominancie pre seba. Napriek tomu v záujme dobrého volebného výsledku spočiatku ešte spolupracovali, no pri voľbách v roku 2005 sa už ich vzájomné spory prejavili naplno. Prezident Kirchner vtedy na post senátorky za provinciu Buenos Aires navrhol svoju manželku Cristinu a Duhalde zas svoju manželku Hildu. Voľby nakoniec vyhrala Fernándezová Kirchnerová, ale do senátu sa dostala aj Gonzálezová Duhaldeová.[24]

Néstor Kirchner počas svojej inaugurácie v máji 2003.

Okrem riešenia ekonomickej situácie štátu, čo bol najdôležitejší bod programu sa vláda zamerala aj na ďalšie oblasti. V oblasti vzdelávania boli vedy prijaté opatrenia, ktoré mali za cieľ zvýšiť financovanie týchto oblastí tak, aby v roku 2010 bolo ich financovanie na úrovni až 6% HDP. Nárast financovania určeného na vzdelávanie sa ale podaril iba čiastočne. Vláda sa tiež snažila o návrat vedcov do krajiny v rámci plánu Raíces. Povinná školská dochádzka bola stanovená na minimálne 13 rokov od 5 rokov veku. V roku 2007 došlo tiež k založeniu novej univerzity v chudobnej oblasti Chaco a súčasne došlo k výraznému navýšeniu rozpočtu pre univerzity.[25]

Kirchner sa tiež snažil rokovať s odbormi a rôznymi záujmovými združeniami, tie chcel presvedčiť, aby neprotestovali, ale zapojili sa do politickej činnosti. Sľúbil im preto aj potrebné finančné prostriedky, aby si mohli vytvoriť politické štruktúry.[12] Ďalšou oblasťou, na ktorú sa vláda zamerala bola justícia. Najvyšší súd bol dlhodobo kritizovaný za svoju previazanosť na výkonnú moc, keďže často rozhodoval v prospech aktuálnej vlády. Už krátko po nástupe Kirchnera do funkcie časť sudcov najvyššieho súdu radšej sama odstúpila zo svojich funkcii, keďže sa obávali svojho odvolania. Jeden sudca bol nakoniec skutočne prostredníctvom žaloby odvolaný. Bol prijatý zákon, podľa ktorého museli všetci kandidáti na sudcov najvyššieho súdu prejsť transparentným výberom. Ten najprv vykonajú mimovládne organizácie, univerzity a organizácie na ochranu ľudských práv, potom ministerstvo spravodlivosti zhromaždí všetky poklady v prospech aj neprospech kandidátov, ktoré zverejní na internete a až následne ich môže prejednať kongres.[23]

Kirchner ponechal vo funkcii ministra financií Roberta Lavagnu, ktorý bol zodpovedný za ekonomickú stabilizáciu krajiny.

V ekonomických otázkach pokračovali úsporné opatrenia ministra financií Roberta Lavagnu, ktorý zostal vo funkcii. Pokračovala tak devalvácia meny, čo pomáhalo exportu, vďaka čomu sa postupne zvyšovalo HDP Argentíny, ktoré začalo každoročne rásť o 10%. Vláda sa snažila zvýšiť priemyselnú produkciu, rokovala tiež so spoločnosťami vykonávajúcimi verejné služby, ktoré pred tým privatizoval prezident Menem, aby posilnili svoju činnosť. Napriek tomu sa nedarilo dlho znížiť mieru chudoby. Spolu s ministrom financií sa snažil vyjednávať o reštrukturalizácií národného dlhu tak, aby ho znížili o jednu tretinu. Vláda tiež odmietla stabilizačný program a miesto toho vykonala platbu splátky pôžičky od Medzinárodného menového fondu z rezerv centrálnej banky. Pozitívne sa pre Argentínu vyvíjali ceny niektorých tovarov na medzinárodných trhoch a keďže tieto patrili medzi hlavné exportné komodity Argentíny, malo to na ekonomiku krajiny pozitívny dopad. Postupne sa však zvýšil aj domáci dopyt, čo bolo tiež pozitívne, keďže vláde sa nedarilo získavať zahraničné investície. Tieto neprichádzali aj pre negatívny postoj argentínskej vlády a spoločnosti k Medzinárodnému menovému fondu a niektorým krajinám. Cieľom vlády bolo čo najrýchlejšie splatenie dlhu voči Medzinárodnému menovému fondu, aby ukončila podriadenosť jeho rozhodnutiam.[26][23] Dlh voči nadnárodným medzinárodným organizáciám sa nakoniec argentínskej vláde poradilo znížiť až o skoro 80%.[27]

O krátky čas sa ale prejavili rozdielne postoje ministra financií a prezidenta. Kým minister chcel spomaliť rast HDP, aby mohol kontrolovať infláciu, prezident s tým nesúhlasil a chcel podporovať zvyšovanie miezd v záujme znižovania ekonomickej nerovnosti obyvateľstva. Verejné služby, ceny energii a potravín začala vláda dotovať, aby zachovala ich nízku hladinu. To síce zvýšilo ekonomickú aktivitu, no súčasne aj infláciu. Keďže vláda nedokázala infláciu kontrolovať, začala skresľovať štatistické údaje vo svoj prospech. Prezidentovi sa tiež podarilo rozdeliť odborové hnutie, ktorého časť Kirchnera podporovala a druhá chcela štrajkovať. S poslednými vládnymi opatreniami ale nesúhlasil minister financií Lavagna, ktorý v novembri 2005 rezignoval.[28]

Nahradila ho prezidentka národnej banky Felisa Miceliová. Napriek všetkému sa vláde postupne darilo zvyšovať priemernú mzdu, ktorá do konca volebného obdobia vzrástla skoro štvornásobne. Miera chudoby aj nezamestnanosti sa tiež výrazne za danú dobu znížili. Finančné rezervy krajiny sa zvýšili zo 14 miliárd dolárov v roku 2003 na 47 miliárd dolárov v roku 2007. 3. januára 2006 Argentína úplne vyplatila svoj dlh Medzinárodnému menovému fondu.[29] Celkovo sa ale dá hodnotiť vláda prezidenta Kirchnera z ekonomického hľadiska pozitívne. Miera rastu HDP dosahovala pravidelne až 10% ročne, zvyšovala sa spotreba domácností, export sa zvýšil dokonca až štvornásobne, nezamestnanosť sa naopak znížila zo 17% na 7% na konci jeho vlády. Vláde sa podarilo znížiť sociálnu nerovnosť, aj mieru chudoby.[30][31]

Vláda tiež ohlásila plán na reaktiváciu jadrovej energetiky v Argentíne. Plán zahŕňal dokončenie druhého bloku jadrovej elektrárne Atucha, ktorého stavba mala byť dokončená v roku 2011.[32] Predĺžiť sa mala tiež životnosť jadrovej elektrárne Embalse, ktorá mala skončiť taktiež v roku 2011. Po rekonštrukcii sa fungovanie elektrárne malo predĺžiť o 25 rokov.[33] Vybudovať sa mal tiež najmodernejší reaktor v provincii Neuquén.[34]

Prezident Néstor Kirchner dohliada na odstránenie portrétov predstaviteľov poslednej vojenskej chunty zo stien vojenskej akadémie.

Medzi priority vlády patrila tiež podpora ochrany ľudských práv, podporovala preto aj organizácie, ktoré sa ochrane ľudských práv venovali. Zvlášť sa prezident Kirchner zasadzoval o pokračovanie stíhania predstaviteľov poslednej vojenskej chunty a krajne pravicovej teroristickej organizácie Triple A za ich zločiny počas poslednej vojenskej diktatúry. Tieto stíhania boli totiž z dôvodu rozhodnutí predchádzajúcich prezidentov Alfonsína a Menema zastavené, resp. amnestované. To spôsobovalo veľkú traumu pre celú spoločnosť a prezident tak považoval tento problém za nevyriešený. Jeho úplne prvým krokom v tejto oblasti bolo nariadenie núteného odchodu do penzie pre čelných predstaviteľov ozbrojených síl, ktorí pôsobili aj v čase špinavej vojny. V kongrese následne v auguste 2003 vláda presadila zrušenie rozhodnutí, ktoré bránili pokračovaniu stíhaní, no toto rozhodnutie bolo iba symbolické. Až najvyšší súd v roku 2005 definitívne zrušil sporné zákony ako neústavné a umožnil obnovenie stíhaní a súdnych procesov.[35][36] 24. marca 2004, teda presne na výročie zosadenia prezidentky Maríe Estely Martínezovej Perónovej vojenským prevratom, nechal Kirchner symbolicky odstrániť portréty vojenských predstaviteľov poslednej vojenskej chunty zo stien vojenskej akadémie. Súčasne požiadal ľud za štát o odpustenie za zločiny, ktoré chunta v mene štátu počas svojej vlády vykonala.[37]

V rámci politiky ochrany ľudských práv vláda presadzovala aj odvolanie sudcov, ktorí mohli mať podiel na zločinoch vojenskej chunty. Okrem toho nechala vybudovať Národnú banku genetických údajov, aby bolo možné v budúcnosti identifikovať pozostatky obetí. Bývalé zadržiavacie centrá vojenskej chunty nechala vláda zmeniť na pamätníky obetí. Kirchner tiež presadil odškodnenie obetí po teroristickom útoku na argentínko-izraelské nevládne židovské centrum AMIA v Buenos Aires z roku 1994, kedy zahynulo až 45 ľudí. O niečo neskôr podpísal prezident nariadenie, ktoré nariaďovalo odškodnenie aj obetí útoku na izraelské veľvyslanectvo, ktorý sa odohral v roku 1992.[38] Vláda tiež zmenila legislatívu v oblasti vydávania osôb. Tie mohli byť vydané na stíhanie za určitý trestný čin do Argentíny bez toho, aby sa dopustili daného trestného činu v Argentíne alebo na jej občanovi. Krajina tiež v roku 2003 prijala dohovor OSN o neuplatniteľnosti zákonných obmedzení na postihovanie vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Vďaka tomu začali argentínske súdy stíhať aj zločiny z minulosti, ktoré v čase existencie poslednej vojenskej diktatúry ani nemuseli byť trestnými činmi. V novembri 2005 vymenoval symbolicky bývalú politickú väzenkyňu Nildu Garréovú za ministerku obrany, táto sa súčasne stala prvou ženou v tejto funkcii. Aj kvôli tomu však boli vzťahy medzi prezidentom Kirchnerom a ozbrojenými silami napäté.[39] Na druhej strane však vláda čelila kritike, že úmyselne prehliadala teroristickú činnosť ľavicových gerilových skupín ako Montoneros, či Ľudová revolučná armáda (Ejército Revolucionario del Pueblo, v skratke ERP). Obete útokov týchto skupín neboli odškodnené, vláda totiž presadzovala politickú líniu, že v špinavej vojne bola vinná iba jedna strana.[40] Ešte počas vlády prezidenta Kirchnera sa súdne procesy s predstaviteľmi chunty naplno rozbehli. Na konci jeho vlády už boli stovky bývalých predstaviteľov chunty stíhaných, niektorí už boli dokonca aj odsúdení.[41]

Vláda sa však tiež zamerala na ochranu žien pred týraním a zneužívaním. V roku 2006 spustila vláda program na boj proti obchodovaniu s ľuďmi, súčasne boli stanovené zákonné normy upravujúce starostlivosť o ženy, ktoré sú obeťami znásilnení. Boli tiež vytvorené špeciálne jednotky na boj proti detskej prostitúcii.[42]

Kirchner sa postupne zameral na spoluprácu s ďalšími krajinami Južnej Ameriky. Na fotografii počas stretnutia s venezuelským prezidentom Chávezom a brazílskym Lulom.

V medzinárodnej politike sa Kirchner zaradil k ďalším ľavicovým prezidentom, ktorí v tej dobe v Južnej Amerike vládli. To vytvorilo veľké predpoklady na možnosť úzkej spolupráce, vďaka ktorej by štáty regiónu mohli prvýkrát vo svojej histórii tvoriť skutočne nezávislú politiku. Na druhej strane však bol Kirchner v prvom rade pragmatickým politikom, čo ho odlišovalo od radikálnejších lídrov, akým bol napríklad venezuelský prezident Hugo Chávez. Aj preto bola Argentína spočiatku v snahe o užšiu spoluprácu s ďalšími štátmi regiónu skôr zdržanlivejšia. Pragmatizmus Kirchnera sa prejavil, keď jeho vláda nesúhlasila s vytvorením tzv. Americkej zóny voľného obchodu, v skratke FTAA, ktorú presadzovali Spojené štáty, keďže tu sa malo rozhodovať väčšinovým systémom, kde Argentína nevedela dostatočne presadzovať svoje záujmy. Naopak presadzovala obchodnú spoluprácu v rámci projektu Mercosur s inými juhoamerickými krajinami, pretože v rámci proporčného zastúpenia, ktorý sa uplatňoval v rámci projektu Mercosur, mohla mať Argentína väčší vplyv.[43]

Kirchnerova manželka Cristina bola počas celej jeho politickej kariéry jeho najbližšou spolupracovníčkou. V roku 2007 ho nahradila vo funkcii prezidenta.

Kirchner tiež podporoval boj proti terorizmu, no súčasne odmietal americkú vojnu proti terorizmu. Presadzoval iba nevyhnutné vojenské intervencie a to iba po schválení Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov.[44] Odmietol dokonca prijať amerického ministra obrany Donalda Rumsfelda, následne začal presadzovať užšiu spoluprácu s inými štátmi regiónu. Zameral sa preto na Mercosur, ktorý začal podporovať. Aby tento projekt mohol naplno fungovať, pokúsil sa zlepšiť vzťahy so susednou Brazíliou, kde bol v tej dobe taktiež ľavicový prezident Luiz Inácio Lula da Silva. Kirchner tak začal úzko spolupracovať s ďalšími ľavicovými lídrami regiónu ako brazílsky prezident Lula da Silva, venezuelský Hugo Chávez, čilský Ricardo Lagos a neskôr Michelle Bacheletová, bolívijský Evo Morales, uruguajský Tabaré Vázquez, či ekvádorský Rafael Correa. Napriek tomu, že Cháveza považoval až za príliš protiamerického, vybudoval s ním obchodnú alianciu, vďaka čomu sa argentínsky export do Venezuely zvýšil do konca Kirchnerovho funkčného obdobia štvornásobne. Napriek zmene zamerania Argentíny sa Kirchner nestal nepriateľským voči USA, ako napríklad Chávez. Naopak si so Spojenými štátmi udržiaval pomerne dobré vzťahy.[10]

Napriek tomu, že vláde sa pomerne darilo, rozhodol sa Kirchner, že vo voľbách v roku 2007 nebude kandidovať. Už v júni 2007 naznačovali niektorí členovia vlády, že Kirchner podporí kandidatúru svojej manželky Cristiny Fernándezovej Kirchnerovej na funkciu prezidentky.[45] Už v tej dobe sa uvažovalo, že Kirchner sa rozhodol nekandidovať a naopak podporiť svoju manželku, aby obišiel limity na počet prezidentských mandátov po sebe, keďže manželia sa mali pravidelne v prezidentskej funkcii striedať.[46] Voľby sa konali v októbri, Fernándezová Kirchnerová získala viac ako 45% hlasov pri účasti 76% oprávnených voličov, čo iba potvrdilo popularitu Kirchnera a jeho vlády. Fernándezová Kirchnerová síce nebola prvou prezidentkou Argentíny, keďže ňou bola v roku 1974 María Estela Martínezová Perónová, no táto sa stala prezidentkou po smrti prezidenta Juana Peróna z pozície viceprezidentky. Až Fernándezová Kirchnerová bola do úradu zvolená, ako vôbec prvá žena v dejinách Argentíny.[47]