Piazza San Pietro

Piazza San Pietro alebo Námestie svätého Petra je centrálne vatikánske námestie ležiace pred Bazilikou svätého Petra.

Námestie svätého Petra je považované za najkrajšie na svete. Pohľad z kupoly svätopeterskej baziliky

Námestie tvoriace dominantný priestor tohto mestského štátu je dielom významného architekta, sochára a maliara talianskeho baroka Gian Lorenza Berniniho.

Dejiny vzniku

Stavbu skúsenému architektovi zadal v roku 1656 pápež Alexander VII. Cieľom bolo pretvorenie jestvujúceho, architektonicky nevyhovujúceho priestranstva novým námestím, ktoré by dalo tomuto priestoru dôstojnú formu. Existovala tu stavba svätopeterskej baziliky, ktorej hmotu a pohľadové dispozície musel Bernini rešpektovať a zakomponovať do svojich plánov. Odhliadnuc od toho však priestranstvo, ktoré okrem jednej fontány a egyptského obelisku, vztýčeného v roku 1586, neobsahovalo žiadne ozdoby, poskytovalo architektovi netušené možnosti realizácie.

Výsledkom Berniniho prác, dokončených v roku 1667, je unikátny a monumentálny priestor, tvorený po oboch stranách známou elipsovitou kolonádou, radiacou sa k najvydarenejším architektonickým dielam na svete.

Vzhľad námestia
Najpôsobivejší prístup na námestie je ulicou Via della Conciliazione

Koncepcia Námestia svätého Petra, ktoré je vlastne tvorené spojením dvoch menších námestí - elipsovitého Piazza Obliqua a menšieho lichobežníkového Piazza Retta, je jednoduchá a originálna zároveň: obrovská elipsa, či skôr mierne stlačený kruh, zložený z dvoch polkruhov, vzdialených naprieč dvestoštyridsať metrov, je z oboch strán obklopený stĺporadím nesúcich mohutné trámovie. Stĺporadie, slávna Berniniho kolonáda, pozostáva z dvestoosemdesiatich ôsmich dórskych stĺpov, každý s výškou pätnásť metrov, rozostavených v štyroch radoch (po tridsiatich šiestich stĺpoch), a osemdesiatich ôsmich pilastrov. Na rímse stĺporadia širokej sedemnásť metrov je umiestnených stoštyridsať travertínových sôch svätcov, diela významných umelcov talianskeho a francúzskeho baroka (napr. Lazzaro Morelli, Giovanni Maria de Rossi, Lorenzo Ottoni, Jean-Baptiste Theodon a ďalší).

Výsledný vzhľad kolonády má okrem architektonického i duchovný rozmer: Bernini sám prirovnával kolonádu k „náručiu cirkvi prijímajúcej všetkých veriacich, ktorí prichádzajú na toto miesto, aby upevnili svoju vieru“. Berniniho riešenie našlo ohlas v mnohých európskych krajinách.

Bernini pôvodne plánoval uzavrieť námestie monumentálnym súborom stĺpov, ktorý by bol symetrický k priečeliu baziliky a tvoril by vstup na námestie. Perspektíva tohto dotvoreného námestia sa zachovala iba na medailách a kresbách. Bol to zrejme jediný Berniniho projekt, ktorý sa vo veľkolepom architektonickom komplexe Vatikánu nezrealizoval.

Architektonické skvosty námestia

Berniniho kolonáda
Berniniho fontána (ľavá) je kópiou symetricky stojacej fontány od Carla Madernu
Na atike kolonády sa nachádza celkom šesť erbov pápeža Alexandra VII.

Červený porfýrový kameň v severozápadnej časti námestia označuje miesto, kde bol 13. mája 1981 spáchaný atentát na pápeža Jána Pavla II.

Via della Conciliazione

Najpôsobivejší a najviac využívaný prístup na námestie vedie ulicou Via cella Conciliazione (Ulica zmierenia). Jej dnešná podoba je výsledkom prestavby v tridsiatych rokoch 20. storočia.

Podpísanie Lateránskych zmlúv vo februári 1929 bolo akýmsi „aktom zmierenia“ medzi Talianskom a Svätou stolicou čo našlo odozvu i v názve tejto ulice. Symbolicky možno tiež názov ulice chápať aj z jej geografickej polohy; ide o hlavnú cestnú spojnicu medzi oboma suverénnymi štátmi.

V roku 1936 sa podľa plánov architektov Marcella Piacentiniho a Attilia Spaccarelliho pristúpilo k rozsiahlej demolácii tu existujúcich budov. Vznik ulice okrem toho úzko súvisel s projektom rozsiahleho plánu prestavby historických centier talianskych miest podľa predstáv vodcu Benita Mussoliniho.

Architektúru Via della Conciliazione dotvára viacero významných stavieb - karmelitánsky kostol Santa Maria in Traspontina, Palazzo dei Penitenzieri, Palazzo Serristori, Palazzo Giraud Torlonia.

Egyptský obelisk
Obelisk v strede námestia postavili na príkaz pápeža Sixta V. v roku 1586

Uprostred námestia sa týči monolitický egyptský obelisk (bez hieroglyfov) z červeného granitu vysoký 25,5 metrov (s podstavcom a krížom na vrchole dosahuje stavba výšku štyridsaťjeden metrov) a s hmotnosťou 331 ton. Obelisk z 13. storočia pred Kr. dal z Heliopolu do Ríma previezť cisár Caligula v roku 37 a umiestnil ho uprostred rímskeho cirku, ktorého dokončenie však prebehlo za vlády neskoršieho cisára Nera a preto dostal jeho meno.

Obelisk v Nerovom cirku stál až do roku 1586, kedy ho na príkaz pápeža Sixta V. na terajšom mieste vztýčili na základe návrhu architekta Domenica Fontanu. Pôvodnú polohu obelisku dokladá v zemi zapustená kamenná štvorcová tabuľa na tzv. Dvorci rímskych prvomučeníkov neďaleko ľavej časti chrámového priečelia smerom k Vatikánskym záhradám. Premiestnenie obelisku predstavovalo na svoju dobu veľký technický problém a iba prípravy na jeho presun trvali šesť mesiacov (samotné práce na presune a vztýčení trvali ďalšie štyri mesiace).

Kým obelisk stál na svojom pôvodnom mieste, bola na jeho vrchole umiestnená medená pozlátená guľa (dnes umiestnená v Kapitolských múzeách; počas celého stredoveku sa verilo, že guľa obsahuje popol z hrobu Gaia Iulia Caesara). Pri vztýčení na terajšom mieste naň umiestnili kríž s hviezdou a troma kopčekmi, predstavujúcimi trojrozmerné prevedenie pápežského erbu Sixta V. Obelisk je v súčasnosti zasvätený Božiemu Majestátu.

Socha sv. Petra je dielom benátskeho umelca Giuseppe de Fabrisa z roku 1840
Socha sv. Pavla je dielom Adama Tadoliniho z roku 1838

Z historického hľadiska je zaujímavý piedestál pod obeliskom. Obsahuje totiž historické i biblické nápisy; napr. na východnej strane ECCE CRVX DOMINI FVGITE PARTES A DVERSAE VICIT LEO DETRIBVIVDA (Hľa kríž Pánov. Utekajte nepriatelia, víťazí Lev z kmeňa Júdovho), na južnej a severnej strane je zvečnené meno Sixta V. s rokom vztýčenia, západná strana obsahuje oslavný kristologický nápis.

Po oboch stranách obelisku sa na námestí nachádzajú osem metrov vysoké fontány – pravá od Carla Maderna z roku 1613 a ľavá od Berniniho z roku 1675.

Západným ohraničením námestia je voľné priestranstvo lichobežníkového tvaru pred bazilikou. Jedinými umeleckými doplnkami tohto priestoru sú dve, vyše päť metrov vysoké sochy svätcov, stojace na podstavcoch vysokých 4,9 metra – vľavo sv. Petra a vpravo sv. Pavla. Sochy, ktorých objednávateľom bol pápež Gregor XVI., nahradili v roku 1847 na príkaz Gregorovho nástupcu Pia IX. pôvodné sochy oboch svätcov. Svätý Peter (autor Giuseppe de Fabris, 1840) drží v pravej ruke dvojicu kľúčov – symbol moci, ktorú mu udelil Kristus, v ľavej zviera zvitok so slovami: „ET TIBI DABO CLAVES REGNI CAELORUM“ – „A tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva“ (Mt 16,19). Vpravo stojaca socha apoštola Pavla je dielom talianskeho sochára Adama Tadoliniho z roku 1838. V pravej ruke drží vztýčený meč (dĺžka 2,8 metra), v ľavej zvitok s hebrejským textom svojho Listu Filipanom „Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje“ (Fil 4,13). Obe sochy boli pôvodne určené pre Baziliku svätého Pavla za hradbami.

Iné projekty

Zdroje
  • B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7
  • Pijoan, José: Dejiny umenia 7, Tatran, Bratislava, 1990, ISBN 80-222-0122-7
  • M. Collins, Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta, Ikar, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-551-2016-4
  • Haľko, Jozef: Tam, kde zomrel Peter, Daka, Bratislava, 1994, ISBN 80-9005-39-7-1


This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.