Celestín V.

Pochádzal z vidieckej mnohopočetnej rodiny z juhotalianskeho regiónu Molise (ako miesto jeho narodenia sa udáva mesto Isernia aj dedina Sant'Angelo Limosano) a údajne mal mimoriadne liečiteľské nadanie.

Už v mladom veku vstúpil do benediktínskeho kláštora Santa Maria di Faifula neďaleko Montagana (v roku 1276 sa stal jeho opátom). Neskôr sa utiahol do samoty a spolu s podobne zmýšľajúcimi druhmi žil ako pustovník na vrchu Morrone. Pre svoju tunajšiu komunitu dokonca dosiahol v roku 1254 schválenie novej rehole, ktorá sa starala o chorých a chudobných (v roku 1274 získal od pápeža Gregora X. začlenenie bratstva do benediktínskej rehole). Tu žil až do júla 1294, kedy ho, bez jeho prítomnosti, zvolili novým Petrovým nástupcom.

Koncom 13. storočia sa niekoľkokrát stalo, že Petrov stolec bol kratší či dlhší čas neobsadený. Takmer jedenásť mesiacov bol uvoľnený po smrti pápeža Honoria IV. († 3.4.1287). Zhromaždenie kardinálov sa totiž nedokázalo dohodnúť na spoločnom kandidátovi. Ich nesvornosť a neskrývaná túžba po moci spôsobili, že až 22. februára 1288 bol pápežom zvolený Mikuláš IV. (1288 - 1292).

Ešte dlhší čas bol pápežský úrad neobsadený po Mikulášovej smrti († 4.4.1292). Vtedy nebol pápež zvolený dokonca dva roky a tri mesiace.

V marci 1294 prišiel do Perugie, kde sa konkláve konalo, sicílsky kráľ Karol II. V Ríme vtedy prebiehal ostrý ozbrojený konflikt medzi prívržencami rôznych kardinálov, pričom došlo i k viacerým násilným úmrtiam.

Po sérii bezvýchodiskových jednaní sa nakoniec kardináli dohodli a pápežom zvolili osemdesiapäťročného Pietra da Morrone. Zvolenie starca v takom vysokom veku bolo určite východiskom z patovej situácie a malo oddialiť voľbu nového, všetkými akceptovateľného pápeža. Historické záznamy uvádzajú, že za zvolením Pietra da Morrone, stál on sám. Do konkláve totiž doručili Pietrov list, v ktorom varoval kardinálov, že „Boh konkláve strašne potresce, ak nezvolí pápeža“. Jeden z nich vtedy navrhol, aby bol za pápeža zvolený odosielateľ listu, pustovník Pietro.

Keď sa Pietro da Morrone dozvedel, že ho zvolili za pápeža zúfal a chcel utiecť niekam ďaleko. Kráľ Karol II. ho však presvedčil, aby úrad prijal. Súhlasil a pri vysvätení v aquilskej bazilike Santa Maria di Collemaggio prijal meno Celestín V.

Nový pápež, skromný a jednoduchý muž, sa potom stal doslova hračkou v rukách sicílskeho kráľa, podriaďoval sa jeho žiadostiam a dokonca svoje sídlo dal preniesť z Ríma do Neapola. Po piatich mesiacoch si uvedomil, že nemá schopnosti zastávať pápežský úrad. 13. decembra 1294 na svoj post abdikoval (po Ponciánovi v roku 235 a Benediktovi IX. v roku 1045 sa stal tretím pápežom v cirkevnej histórii, ktorý odstúpil z pápežského úradu). Jeho jedinou túžbou bolo vrátiť sa k pustovníckemu životu na mieste, odkiaľ na pápežský stolec prišiel.

Jeho prianie sa mu však nesplnilo. V obave možného cirkevného rozkolu ho jeho nástupca Bonifác VIII. po niekoľkých mesiacoch slobody dal uväzniť v pevnosti Fumone vo Ferentine, južne od Ríma. Napriek väzenskému strádaniu sa Celestín cítil šťastný: „Jediné, čo som si na svete prial, bola cela a oni mi ju dali.“ Tu aj, 19. mája 1296, na neliečenú infekciu zomrel. Už o necelých sedemnásť rokov, 5. mája 1313, ho pápež Klement V. kanonizoval.

Sv. Celestín zvykne byť zobrazovaný ako mních s pápežskými znakmi.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Celestín V.

• J. N. D. Kelly, Pápeži dvoch tisícročí, Roal, Bratislava, 1994, ISBN 80-88706-00-9
• Sl. Ravik, O světcích a patronech, Levné knihy KMa, Praha, 2006, ISBN 80-7309-343-X
• "19. máj : Sv. CELESTÍN V., pápež." In: Daniel Dian - Viliam Judák: Každý deň so svätými : I. diel. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2006. s. 149. ISBN 80-7162-618-X

Predchodca: Mikuláš IV.

Pápež Celestín V. (zoznam)

Nástupca: Bonifác VIII.