Daniel Ortega
José Daniel Ortega Saavedra (* 11. november 1945, La Libertad) je nikaragujský prezident. Svojej funkcie sa ujal 10. januára 2007.
José Daniel Ortega Saavedra | |||
Prezident Nikaraguy | |||
Biografické údaje | |||
---|---|---|---|
Narodenie | 11. november 1945 (75 rokov) La Libertad | ||
Odkazy | |||
Daniel Ortega (multimediálne súbory) | |||
|
Život
Ortega vyrastal v rodine ktorá bola v opozícií voči diktatúre rodu Somozovcov. V roku 1962 vstúpil do odbojovej organizácie Sandinovský front národného oslobodenia (FSLN). O rok neskôr začal študovať na Universidad de América Central, štúdium však nedokončil a venoval sa odbojovej činnosti. Oženil sa s revolučnou spisovateľkou Rosariou Murillovou.
V roku 1967 sa stal vodcom FSLN pre guerillové akcie v mestách. V snahe zaobstarať finančné prostriedky pre odboj toho istého roku vylúpil banku, bol však chytený a odsúdený do väzby, kde bol až do roku 1974. Po prepustení bol vyhostený na Kubu, kde s podporou kubánskeho a sovietskeho režimu pripravoval revolúciu.
Sandinovskému frontu sa podarilo v roku 1979 zvrhnúť diktatúru rodu Somozovcov. Ortega sa v roku 1981 stal koordinátorom vládnej junty a v roku 1984 bol zvolený v demokratických voľbách za prezidenta (časť opozície tieto voľby bojkotovala). Jeho režim bol podporovaný zo strany ZSSR. Počas občianskej vojny za jeho vlády prebiehal boj s pravicovými ozbrojenými jednotkami „contras“ podporovanými a vyzbrojovanými zo strany USA na čele s Ronaldom Reaganom. „Contras“ podnikali voči sandinovskému režimu ozbrojené akcie z územia Hondurasu a Kostariky. Vyvrcholením americkej podpory bolo zamínovanie hlavných nikaragujských prístavov. Danielovi Ortegovi sa podarilo dosiahnuť, že Medzinárodný súdny dvor v Haagu tento krok odsúdil a vyzval USA, aby skončili s podporou protisandinovských ozbrojených organizácií[1]. Po konci studenej vojny v roku 1990 podpísali obidve strany prímerie; Ortega následne prehral prezidentské voľby s Violettou Chamorrovou.
Ortega kandidoval aj v ďalších prezidentských voľbách. V roku 1996 prehral s Arnoldom Alemánoma v roku 2001 s Enriquom Bolañom. Vyhral až voľby v roku 2006 v atmosfére pretrvávajúcej chudoby a nespokojnosti s liberálnymi reformami a korupciou. K jeho víťazstvu prispel aj jeho príklon ku katolíckej cirkvi. Pred voľbami sa zaručil za bezpečnosť zahraničných investícií. Opätovne vyhral aj voľby v rokoch 2011 a 2016.
Referencie
- Kolektív autorov: Kronika ľudstva. Fortuna Print, 1992, s. 1097