Ján Hus

Navštevoval latinskú školu v Prachaticiach. Približne od roku 1390 študoval v Prahe na Karlovej univerzite. V roku 1393 získal titul bakalára a v roku 1396 mu bol udelený titul magister slobodných umení. Od roku 1398 študoval teológiu, roku 1400 bol vysvätený za kňaza. Roku 1401 pôsobil ako dekan artistickej fakulty a od roku 1402 do roku 1403 bol zvolený rektorom univerzity. Súčasne so svojím rektorátom zastával funkciu kazateľa v Betlehemskej kaplnke, založenej dvoranom Václava IV. Jánom z Milheimu s cieľom konať bohoslužby výlučne v českom jazyku, prístupnom prostému ľudu.[1] V tomto období sa zoznámil s náboženskými spismi Jána Wiklefa (profesor bohosloví na Oxfordskej univerzite), ktorý v časoch vlády Karola IV. neohrozene kritizoval praktiky vtedajšej cirkvi.

V rokoch 1409 – 1410 pôsobil ako rektor celej trojfakultnej Karlovej univerzity. Zohral dôležitú úlohu pri vydaní Kutnohorského dekrétu (roku 1409).

V roku 1411 bol z cirkvi exkomunikovaný ako kacír. Začiatkom roka 1414 cisár Žigmund vyzval Husa, aby svoje názory obhájil pred cirkevným koncilom (snemom) v nemeckej Kostnici. Koncil obvinil Husa z kacírstva. Napriek nátlaku, dlhému väzneniu a telesným útrapám trval na svojich postojoch a preto bol 6. júla 1415 Ján Hus za živa upálený na hranici. O Husovom spore s cirkevným snemom podal svedectvo v latinskom spise Relatio de magistri Joannis Hus causa in Constantiensi consilio acta – Správa o majstrovi Jánovi Husovi v Kostnici jeho žiak Peter z Mladoňovic.

Ján Hus je považovaný za predchodcu protestantstva. Po jeho smrti vypukla v Čechách husitská revolúcia.

K jeho odkazu sa v súčasnosti hlási Cirkev československá husitská. Inšpiroval reformátorov ako napríklad Martina Luthera alebo Jána Kalvína. Je považovaný za jedného z predchodcov protestantskej reformácie. Starokatolícka a Evanjelická cirkev augburského vyznania na Slovensku si ho ctia ako svätca.

Profesor Tomáš Garrigue Masaryk použil Husovo meno vo svojom prejave na Ženevskej univerzite 6. Júna 1915, za obranu proti Rakúsko-Uhorsku a v júni 1917 tiež pre pomenovanie prvého pešího streleckého pluku česko-slovenských legionárov na Rusi.[2]

Písal prístupným jazykom s jasnou kompozíciou, predovšetkým traktáty, ale aj rozsiahlejšie diela. Pre cirkev písal po latinsky, pre prostý ľud po česky.

• O cirkvi (po latinsky, De ecclesia) – Hus kritizuje cirkev, za príslušníka cirkvi považuje toho, kto nespáchal žiadny hriech. Hlavou cirkvi by v jeho ponímaní nemal byť pápež, ale Kristus. Zároveň sa tým pokúšal dokázať, že veriaci nie je povinný poslúchať pápeža, ak sú pápežove nariadenia v rozpore s Bibliou, každý kresťan má právo kontroly náboženského učenia. Opiera sa o učenie anglického reformátora Jána Viklefa.
• Proti bule pápežskej (po latinsky) – vystupuje proti predávaniu odpustkov, priamo útočí na pápeža. Tento spis viedol k tomu, že Hus bol vyhostený z Prahy a začal pôsobiť na vidieku, tu prispôsobil jazyk prostému ľudu.
• Dcerka – nadväzuje na spisy Tomáša Štítneho, vysvetľuje ženám, ako správne žiť.
• Výklad Viery, Desatera a Páteře (po česky) – základný výklad bohoslužobných textov a modlitieb (Verím v Boha, Desatoro a Otčenáš). Pri výklade týchto modlitieb sa Hus dostáva k úvahám o mravnom živote a ku kritike spoločenského stavu.
• Knížky o svatokupectví – najostrejšie Husovo dielo, kritika súdobej cirkvi, dielo napísal po zákaze pôsobenia v Betlehemskej kaplnke. Za svätokupectvo považoval prijímania peňazí za vysluhovanie sviatostí a náboženských obradov. Je za odobranie majetkov cirkevným hodnostárom, neurčuje ale, komu by mali patriť.
• Postila aneb Vyloženie svatých čtení nedĕlních (po česky) – súbor kázní, vznikol po jeho nútenom odchode z Prahy, považuje sa za vrchol jeho kazateľskej a spisovateľskej činnosti.
• O šesti bludiech – zamýšľa sa nad vzťahom medzi cirkvou a svetom. Napísal ju v dvoch verziách (latinská bola objavená v r. 1945 na stenách Betlehemskej kaplnky).
• Listy z Kostnice – korešpondencia z Kostnice. Listy adresoval jednak svojim priaznivcom, ale i širšiemu publiku. Znovu sa v nich pokúsil sformulovať svoje názory na cirkev.
• O českom pravopise – (po latinsky, De orthographia bohemica) – Aby mohol svojimi spismi preniknúť čo najrýchlejšie medzi širšie vrstvy, zaviedol diakritický pravopis, významne zasiahol do vývoja českého jazyka. (Spis je anonymný, Husovo autorstvo nie je isté.)

1. Dr. Jaroslav Kosina: Velikáni našich dejin, vydané nakladateľstvom Jos. R. Vilímka r. 1933, str. 128
2. PRECLÍK, Vratislav. Masaryk a legie (Masaryk and legions), first issue, viaz. kniha, 219 pages, vydalo nakladatelstvío“Paris” Karviná, Žižkova 2379 (734 01 Karviná) ve spolupráci s Masarykovým demokratickým hnutím (In association with the Masaryk Democratic Movement, Prague, CZ), 2019, ISBN 978-80-87173-47-3, pp.17 – 25, 33 – 45, 70 – 76, 159 – 184, 187 – 199

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Ján Hus
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ján Hus

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.