Nežná revolúcia

V roku 1980 vznikli v Poľsku nezávislé odbory Solidarita, ktoré prerástli v spoločenské hnutie, ktoré viedlo až k pádu komunistickej vlády v Poľsku. (Na jar 1989 komunistická strana pristúpila na usporiadaní poloslobodných volieb. Drvivé víťazstvo Solidarity v júni 1989 nakoniec viedlo k vytvoreniu širokej vlády na čele s prvým nekomunistickým premiérom v histórii sovietskeho bloku).

Éra „gulášového komunizmu“ sa v Maďarsku skončila, keď J. Kádár odstúpil z vedenia strany v máji 1988. Jeho nástupca Károly Grósz dostal od Gorbačova zelenú „vnútorné zmeny sú výhradne vaša vec“. V marci 1989 opatrná Budapešť informovala Gorbačova o zámere odstrániť z hraníc s Rakúskom „železnú oponu“. Aj v tomto prípade dostali odpoveď: „V tom nevidíme problém.“[5] V marci 1989 vláda vyhlásila výročie začiatku maďarskej revolúcie (1848 – 1849) za štátny sviatok.[7] Na opozičnú demonštráciu v Budapešti prišlo vtedy 75 000 ľudí. Na symbolickom pohrebe bývalého premiéra a vodcu Maďarského povstania Imre Nagya, ktorý bol popravený v roku 1956, prišlo na Námestie hrdinov 16. júna 1989 už 250 000 ľudí. Posledný rečník, vtedy 26 ročný Viktor Orbán, v priamom televíznom prenose verejne žiadal odsun sovietskych vojsk z Maďarska.[8] Postupné preberanie moci malo v Maďarsku formu Rozhovorov pri okrúhlom stole, ktoré začali 22. apríla 1989 a skončili podpísaním zmluvy 18. septembra 1989. Dôsledkom boli zmeny zákonov a ústavy smerujúce k demokratickej spoločnosti a slobodným voľbám. Komunisti premenovali svoju stranu na „maďarskú socialistickú“ a 23. októbra 1989 vyhlásil predseda maďarského parlamentu zánik ľudovej republiky (socialistického štátu) a vznik novej, slobodnej, demokratickej a nezávislej Maďarskej republiky.[9]

V letných mesiacoch roka 1989 sa na veľvyslanectve Nemeckej spolkovej republiky (Západného Nemecka) v Prahe zhromaždilo veľké množstvo utečencov z NDR (Východného Nemecka). Po rokovaniach bolo vypravených niekoľko vlakov, ktoré ich dopravili do Západného Nemecka. Po otvorení hraníc v Maďarsku do Rakúska (od 2. mája 1989) nemeckí utečenci v júni 1989 prebiehali cez hranice tadiaľto. Režim vo Východnom Nemecku skolaboval po tom, čo 7. novembra 1989 boli hranice otvorené úplne a 9. novembra padol Berlínsky múr. Krátko nato odstúpila východonemecká komunistická vláda.

Česko-Slovensko bolo teda poslednou krajinou v strednej Európe, ktoré zostávalo pod priamym vplyvom vtedy ešte komunistického Sovietskeho zväzu.

15. januára 1989 pricestoval do Moskvy emisár nastupujúceho amerického prezidenta Georgea Busha st, Henry Kissinger. Najprv sa stretol s Alexandrom Jakovlevom, hlavným stratégom politiky perestrojky a potom s Gorbačovom. Podľa jeho správy: „Gorbačovovská perestrojka doma hapruje a sovietsky líder hľadá úspech v zahraničnej politike,“... „Gorbačov je pripravený zaplatiť za to určitú rozumnú cenu“ (ZSSR okrem problémov v zásobovaní vnútorného trhu spôsobených hospodárskou stagnáciou až úpadkom mal problémy v Náhornom Karabachu, kde na severe, vtedy ešte sovietskeho Azerbajdžanu už fakticky prebiehala občianska vojna s Arménmi, odstredivé tendencie v Pobaltsku, kde opozičné „národné fronty“ začali boj za nezávislosť). Na 12. februára 1989 zvolal Bush poradu, na ktorej s najbližšími spolupracovníkmi analyzovali situáciu v Sovietskom zväze a jeho sfére vplyvu. Podľa Brenta Scowcrofta, vtedy poradcu prezidenta pre otázky národnej bezpečnosti, porada dospela k záveru, že sovietsky líder súhlasí so zmenami vo východnej Európe a že tieto zmeny spôsobia rozpad sovietskeho bloku. „Gorbačov si zrejme neuvedomoval, že komunistické režimy v krajinách bloku nemajú masovú podporu a pri prvej príležitosti sa zrútia.“[5] Na rozdiel od ZSSR si Komunistická strana Číny zachovala politický monopol a na pekinskom Námestí nebeského pokoja Tchien-an-men pri zásahu armády 4. júna 1989 prišlo o život niekoľko stoviek civilistov.

Pamätná tabuľa na bratislavskom Námestí SNP

V tento deň vysokoškolskí a stredoškolskí študenti zorganizovali protestnú demonštráciu v podvečerných hodinách v Bratislave, na ktorej sa zúčastnilo asi 250 až 300 osôb. Neohlásené a teda nepovolené zhromaždenie sa začalo na Hodžovom námestí (vtedy Mierové námestie) už za tmy po 17:00.[10] Kým študenti na námestí dospievali študentskú a štátnu hymnu, objavili sa príslušníci a vozidlá Zboru národnej bezpečnosti (ZNB). Po príchode asi 20 policajtov na 6 autách[11] okolo 150[12] až 250[13] študentov prešlo z námestia podchodom a pokračovalo cez Námestie SNP a zastávku na Šafárikovom námestí[13] k vtedajšiemu ministerstvu školstva na Dobrovičovej (vtedajšej Suvorovovej) ulici. Študenti položili kvety na mieste, kde bola v auguste 1968 zastrelená študentka Danka Košanová.[13] Skandovali heslá: Slobodu slova! Nechceme reaktor! Chceme školské reformy! Chceme školy pre všetkých! Demokraciu, demokraciu! Slobodu bratislavskej päťke! My chceme slobodu,.. dialóg,..reformy! Po ich príchode vyšiel z ministerstva školstva pred budovou tajomník ÚV KSS Gejza Šlapka v sprievode riaditeľa odboru vysokých škôl Jána Porvazníka, ktorý študentom ponúkol dialóg ale nie na ulici, čo zdokumentovala[14] aj prítomná česko-slovenská televízia (redaktor Pavel Jacz). Šlapka na študentov pokrikoval a urážal ich[12] avšak policajti, ktorí z oboch strán ulicu uzavreli sa stiahli a umožnili študentom odísť. Televízia z demonštrácie zverejnila zostrih ešte v ten večer na II. programe, v ktorom za študentov hovorila Henrieta Hrinková, študentka 4. ročníka žurnalistiky FF UK.[15] Ako ďalších aktivistov neskôr uviedla[12]: Milan Novotný, Maroš Sedílek, Daniel Bútora, Sveťo Bombík, Robo Gál, Rado Števčík. Demonštrácia prerástla do verejnej diskusie na Hviezdoslavovom námestí, odkiaľ sa dav neskôr postupne rozišiel. Oficiálnym cieľom bol protest proti vtedajšiemu návrhu vysokoškolského zákona a za akademické slobody[11], rečníci však žiadali aj prepustenie Jána Čarnogurského, skutočnú demokraciu, slobodu cestovania a pod. Demonštranti mali šťastie v tom, že polícia predpokladala nepokoje skôr v piatok (o deň neskôr) a skôr v Prahe. Vyšetrovanie a postih účastníkov dovtedy najväčšej demonštrácie na Slovensku v tom roku však predbehli udalosti nasledujúcich dní.

Pamätná tabuľa na Albertove

V piatok 17. novembra sa v Prahe na Albertove (univerzitná štvrť) zišli českí aj slovenskí študenti vysokých škôl pri oficiálnom pietnom akte pri príležitosti 50. výročia smrti Jana Opletala a zatvorenia českých vysokých škôl v roku 1939 nacistickým Nemeckom (Medzinárodný deň študentstva). Zhromaždenie bolo oficiálne pod patronátom mestskej vysokoškolskej rady Socialistického zväzu mládeže. O 16:00 bolo prítomných asi 15 000 účastníkov. Študenti niesli štátne zástavy, spievali a skandovali požiadavku na zmenu pomerov v Česko-Slovensku (odstúpenie skompromitovaných komunistických politikov, dodržiavanie ľudských a občianskych slobôd, prepustenie politických väzňov, začatie dialógu s nezávislými iniciatívami[1]). Z Albertova sa sprievod vydal na cestu Prahou. Postupne došiel až na Vyšehrad, kde po dvoch hodinách bola oficiálna časť programu ukončená.[1] Po skončení oficiálnej časti sa dav vydal do centra mesta (v súlade s plánmi iniciatívy STUHA vedenou Jiří Dienstbierom ml. a Šimonom Pánkom).[16] V sprievode podľa odhadov pochodovalo nakoniec až okolo 50 tisíc osôb.[1] Približne 10 tisíc demonštrantov sa nakoniec ocitlo za Národným divadlom (na Národnej triede), kde im o 19:30 špeciálne jednotky zahradili cestu. Aby bolo zabránené ďalšiemu pochodu demonštrantov boli uzavreté ulice Mikulandská a Voršilská a tým bol zablokovaný ústup smerom k Národnému divadlu. 10 tisíc ľudí sa tak ocitlo uzatvorených medzi dvoma policajnými kordónmi. Demonštrácia pokračovala na mieste v pokojnej a nenásilnej podobe prevolávaním hesiel ako Máme holé ruce ale aj politických ako Jakeša do koša! V tejto dobe bol ešte demonštrantom umožnený individuálny voľný odchod. Čelo sprievodu stálo voči mladým príslušníkom ZNB, ktorým podávali kvety a chceli s nimi diskutovať. Polícia medzitým uzatvorila aj všetky susedné ulice takže demonštranti boli úplne obkľúčení. Približne o 20:15 došlo ku zmene. Príslušníci ZNB a Oddielu osobitného určenia ministerstva vnútra (tzv. červené barety) veľmi razantne zakročili. Rozháňanie študentov sa zmenilo na brutálnu bitku. Neskôr nezávislá vyšetrovacia komisia uviedla, že bolo zranených celkom 568 osôb.[1] Študentov bili obuškami, tak, že príslušníci vytvorili medzi sebou uličku, ktorou museli prejsť. Vybraných zatýkali. Jeden zostal ležať na zemi. Ako sa ukázal neskôr bol to agent ŠtB Ludvík Zifčák alias študent Martin Šmíd[17], ktorý len odpadol. Príslušníci rýchlo odniesli jeho nehybné telo do sanitky. Drahomíra Dražská, vrátnička na internáte v Tróji[6], ktorá bola sama ľahko zranená, si to všimla a začala šíriť správu, ktorá sa neskôr ukázala ako fáma, o zabitom študentovi. Udalosť vyvolala medzinárodné rozhorčenie.

• Po udalostiach predchádzajúceho dňa sa v divadlách a na vysokých školách začali organizovať štrajkové výbory požadujúce vyšetrenie a potrestanie osôb zodpovedných za brutálny zásah, hlavne keď sa prostredníctvom rádia Slobodná Európa rozšírila správa o tom, že pri zásahu zomrel jeden študent. Petr Uhl, disident, ktorý bol zdrojom pre rádio vyhlásil správu za overenú, pretože sa ju dozvedel z viacerých nezávislých zdrojov. Až neskôr sa zistilo, že Dražská, ktorá v ten deň navštívila Uhlovu manželku si smrť vymyslela a potvrdilo sa[17], že agent Zifčák odpadol z psychického vypätia, jeho prevoz do nemocnice bol exkluzívny a jeho ďalší osud mal byť nevypátrateľný (mal letenku do Moskvy[17] ale ani Štb pravdepodobne nepočítala s fámou o jeho smrti).
• V Realistickom divadle v Prahe sa zišli herci a študenti. Vznikla výzva na týždenný a generálny štrajk 27. novembra.[18]
• Cez víkend chodili ľudia zapaľovať sviečky v Prahe na Národnú triedu.
• Prebehlo viacero stretnutí aktivistov v bytoch v Bratislave (u Soni Szomolányi), v Pukanci u Ivana Kadlečíka a inde, na ktorých odzneli správy o zabití študenta počas demonštrácie v Prahe a diskusie ako na ne reagovať.[19]
• V Šali v byte Károly Tótha na stretnutí asi 120 príslušníkov maďarskej menšiny vznikla Maďarská nezávislá iniciatíva (predstavitelia: László A. Nagy, László Öllös, László Szigeti, Lajos Grendel, Imre Molnár, Eleonóra Sándor, Péter Hunčik).[19][20]

• V Bratislave v Umeleckej besede sa uskutočnilo stretnutie disidentov, ochrancov životného prostredia, výtvarníkov, spisovateľov kultúrneho undergroundu a divadelníkov.[21] „V réžii to mal Rudo Sikora... akcia sa rodila v byte u Mira Cipára, bol tam Ľubo Feldek a ďalší“ povedal neskôr Fedor Gál[21], ktorého zavolal telefonicky Milan Žiak. V Umeleckej besede hovoril Milan Kňažko, Ľubomír Longauer, Gál a viacerí ďalší. Stretnutie bolo podnetom na založenie hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN). Jej hovorcami boli Milan Kňažko a Ján Budaj. Okrem už spomenutých ďalšími známymi aktivistami boli Milan Šimečka a iní.[22] Budaj a ďalší traja boli poverení zbierať podpisy.

„V nedeľu ráno sme si telefonovali a stretli sme sa u mňa jedenásti. Deviati výtvarníci, spisovateľ a filmár. Zvolali sme na večer stretnutie do Umeleckej besedy. Hneď na druhý deň sme v malej sále divadla ustanovili Verejnosť proti násiliu.“ Miroslav Cipár.[23]

• O pár hodín neskôr v pražskom Činohernom klube bolo založené Občianske fórum (OF), s významným vplyvom predstaviteľov Charty 77 (hlavnou osobnosťou bol Václav Havel). Žiadali odstúpenie členov KSČ spojených s okupáciou (Gustáv Husák, Karel Hoffman, Miloš Jakeš, Jan Fojtík, Alojs Jindra) ako aj odstúpenie šéfa KSČ v Prahe Miroslava Štepána a ministra vnútra Františka Kincla zodpovedných za brutalitu voči študentom a prepustenie politických väzňov. OF vyhlásilo generálny štrajk na 27. novembra.
• Študenti v Mlynskej doline pripravili protestné vyhlásenia a štrajk. V noci na všetkých poschodiach vylepili plagáty a výzvy.
• Bratislavskí herci v divadlách Malá scéna a Astorka namiesto predstavení[24] debatovali s návštevníkmi. Martin Huba na Malej scéne oznámil vstup hercov do štrajku.[19]
• Politici KSČ a oficiálne masmédiá zamlčovali brutálny zásah polície v Prahe. Televízia aj rozhlas dementovali smrť študenta. Predseda českej vlády František Pitra obvinil domáce kruhy zo zneužívania zhromaždenia a vyvolávania rozvratu.
• Zástupcovia iniciatívy Most Michael Kocáb a Michal Horáček sa neoficiálne stretli s česko-slovenským premiérom Ladislavom Adamcom v jeho byte, po tom čo sa deň predtým náhodne stretli v divadle.[25] Položili tým základy budúcej možnej komunikácie opozície s vládnou mocou.

• Od pondelka sa každý deň konali demonštrácie najprv v Prahe, Brne, Bratislave[18] a Žiline[19], potom aj v iných mestách. V ten deň prinieslo prvé tlačené necenzurované informácie oficiálne Svobodné slovo (noviny Československej strany socialistickej).
• V aule Univerzity Komenského v Bratislave vzniká o 10. hod. prvý slovenský študentský štrajkový výbor. Na Vysokej škole múzických umení v Bratislave sa na nádvorí zhromaždili študenti a prebiehal zber podpisov za generálny štrajk. K štrajku sa pripájajú aj ďalšie divadlá (Martin, Zvolen, Trnava) a vysoké školy na Slovensku. V Umeleckej besede bol schválený program a v divadle Malá scéna návrh Budaja[26] na názov Verejnosti proti násiliu (VPN). Vo večerných hodinách bratislavskí študenti demonštrovali pred vtedajším Domom ROH (potom Istropolis) na Trnavskom mýte.[19]
• Občania zhromaždení na Václavskom námestí žiadali zásadné reformy a protestovali proti zásahu na Národnej triede. Vysokoškoláci v Prahe začali týždenný protestný štrajk. Vo svojom vyhlásení vyjadrili zdesenie nad vnútropolitickou situáciou a žiadali nezneužívanie zhromažďovacieho práva a podporili generálny štrajk.
• Federálna vláda aj obidve národné vlády vyslovujú súhlas s „opatreniami na obnovenie poriadku“.

• Demonštrácia a protestné pochody študentov sa uskutočnili v Košiciach, Banskej Bystrici, Trnave, Nitre, Zvolene a Martine.
• Na niektorých školách začali študentské (okupačné) štrajky. Študenti žiadali utvorenie vyšetrovacej komisie na vyšetrenie zásahu na Národnej triede, odstúpenie skompromitovaných politikov, politickú pluralitu, sprístupnenie masmédií a podporili generálny štrajk.
• Večer sa uskutočnili protestné zhromaždenia v Bratislave na Gottwaldovom (v súčasnosti Námestie slobody) a Hviezdoslavovom námestí, kde sa verejnosti predstavilo VPN ako hnutie a bolo prečítané Feldekovo „Vyhlásenie radových komunistov“.
• V Prahe sa na demonštrácii na Václavskom nám., zorganizovanej OF, zúčastnilo 200 000 ľudí.
• Predsedníctvo SNR na čele s predsedom Viliamom Šalgovičom zaujalo odmietavé stanovisko k udalostiam zo 17. novembra. Policajný zásah označili za primeraný. Miloš Jakeš v televízii vyzýval k ukončeniu štrajku.
• Rozšírili sa správy o pohotovosti Československej ľudovej armády a o povolaní jednotiek Ľudových milícií (LM) do Prahy, ktoré mali byť nasadené proti štrajkujúcim a demonštrantom. Jakeš neskôr vysvetľoval, že ich mienili použiť „iba na demonštráciu sily“.[2] Nasadenie LM hodnotili ako poslednú možnosť zastrašovania obyvateľov Kňažko a Budaj.[26] Kocáb sa po 31 rokoch chválil, že práve on rokoval o nenasadení armády nielen s Adamcom ale aj s generálmi a ich podriadenými a získal prísľub ich nepoužitia.[27]

• „V Bratislave sa na Úrade vlády SSR uskutočnilo stretnutie straníckych a Štátnych predstaviteľov SSR so zástupcami bratislavskej vysokoškolskej mládeže. Okrem predsedu vlády SSR Pavla Hrivnáka boli prítomní predstavitelia vedenia vysokých škôl a Socialistického zväzu mládeže. V mene vysokoškolákov prehovoril zástupca sekretariátu koordinačného výboru slovenských vysokých škôl. Oboznámil účastníkov stretnutia s vyhlásením výboru. Jedna z nich bola v súlade s rozhodím predsedu federálnej vlády“ ale ďalšie požiadavky presahovali rámec vysokoškolského života a mali celospoločenský a federálny charakter.[28]
• Už je vytvorený Celoslovenský koordinačný študentský štrajkový výbor so sídlom v tzv. Mozartovom dome (budove VŠVU) na vtedajšej Jiráskovej ulici (dnešná Ventúrska) v centre Bratislavy.[29] Okrem iného zabezpečuje výrobu a distribúciou plagátov. V rovnakej budove sídli aj VPN.
• Približne 15 000 ľudí demonštrovalo pred Justičným palácom v Bratislave za prepustenie Jána Čarnogurského, posledného väzneného člena tzv. bratislavskej päťky.[19][30]
• Študenti a VPN zorganizovali na Námestí SNP v Bratislave prvú masovú demonštráciu (pred bývalou budovou televízie s ozvučením zapožičaným skupinou Tublatanka).[29] Moderovali ju M. Kňažko a J. Budaj. Magda Vášáryová prečítala vyhlásenie hercov SND a organizátori prečítali pozdravný list Václava Havla a výzvu VPN k občanom.[19] Študenti rozdávali a vylepovali svoje požiadavky. Tieto boli zhrnuté do 12 požiadaviek, ktoré VPN prezentovala v programovom vyhlásení v sobotu 25. novembra 1989.
• Študenti v Košiciach zorganizovali pochod mestom, počas ktorého požadovali slobodu a demokraciu. Skončil sa na Námestí osloboditeľov, kde zapálili sviečky.[19]
• V Trnave sa na vtedajšom Gottwaldovom (dnes Trojičnom) námestí konala prvá veľká demonštrácia.[19]
• Študenti v Banskej Bystrici zorganizovali pochod mestom a demonštráciu na Námestí SNP (účasť asi 1 000 ľudí).[19][31]
• Študenti vo Zvolene zorganizovali demonštráciu v centre mesta, ktorej sa zúčastnilo približne 2 000 ľudí.[19]
• V Prahe na Václavské námestie prišlo 200 000 ľudí, ku ktorým z balkóna vydavateľstva Melantrich prehovorilo viacero osobností, napríklad Kardinál František Tomášek.
• Na žiadosť predsedu vlády ČSR začal generálny prokurátor vyšetrovať zásah zo 17. novembra.

• Podvečer sa v Bratislave opäť konala demonštrácia na Nám. SNP, s tým, že sa tu bude demonštrovať každý deň. Prehovoril na nej aj Alexander Dubček, ktorý vyzval na obrodu spoločnosti.
• Posledný raz na verejnosti vystúpil šéf KSČ Miloš Jakeš, ktorý odsúdil rozvracanie socializmu v Česko-Slovensku. Vedenie odborov súhlasilo s vyšetrením udalostí 17. novembra, ale odmietlo generálny štrajk.

• Na mimoriadnom zasadnutí Ústredného výboru KSČ bol odvolaný Miloš Jakeš, ktorého nahradil Karel Urbánek. Z vedenia KSČ boli uvoľnení Jozef Lenárt, Miroslav Štěpán, Miroslav Zavadil a iní. Zasadanie ÚV KSČ trvalo do nočných hodín, zvažovalo sa aj použitie armády a bezpečnosti na potlačenie revolúcie. Neskoro v noci ale nakoniec zvolilo ústup (nemohlo sa už spoľahnúť na armádu a bezpečnosť) a nariadilo „čistky“ v strane.
• Na námestí SNP v Bratislave bolo asi 100 000 ľudí. Slovenská televízia v mimoriadnom vysielacom čase uviedla reláciu Štúdio Dialóg, ktorú deň predtým dohodli Zajac, Bútora, Kučerák, Feldek a Gindl návštevou v Spravodajskom štúdiu na námestí SNP s riaditeľom Jaroslavom Hlinickým.[22][32] V relácii Kňažko okrem iného vyzval na zrušenie vedúcej úlohy KSČ a prečítal výzvu na generálny štrajk.

• Komunistický prezident Gustáv Husák udelil amnestiu siedmim politickým väzňom: JUDr. Ján Čarnogurský, PhDr. Miroslav Kusý, CSc., Jiří Ruml, Ing. Petr Uhl, Rudolf Zeman, Ivan Jirous, Ivan Polanský a amnestovaný bol tiež šéfredaktor časopisu VOKNO František Stárek.
• V Prahe na Letnej demonštrovalo okolo 750 000 ľudí. Pokúsil sa tam vystúpiť aj predseda komunistickej vlády ČSSR Ladislav Adamec. Vyzýval občanov, aby upustili od plánovaného generálneho štrajku, ale bol vypískaný a musel odísť z tribúny.
• VPN a Koordinačný výbor slovenských vysokoškolákov zverejnili programové vyhlásenie s dvanástimi požiadavkami:[33][34]
  1. Žiadame vytvoriť zo Slovenskej národnej rady skutočný parlament slovenského národa, v ktorom budú mať zastúpenie všetky zložky našej spoločnosti.
  2. Žiadame zaručiť úplnú slobodu tlače. Novinári, zvoľte si už dnes také vedenie redakcií, ktoré túto slobodu zaručia.
  3. Žiadame zaručiť slobodu podnikania, zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia a ďalšie občianske práva a slobody.
  4. Žiadame zrušiť vedúcu úlohu KSS zakotvenú v ústave a v tomto zmysle zmeniť ústavu.
  5. Žiadame odideologizovať školstvo a kultúru a oddeliť kultúru od štátneho riadenia.
  6. Žiadame zaručiť nestrannosť súdov a prokuratúry a vytvoriť skutočne právny štát.
  7. Žiadame dôslednú odluku cirkvi od štátu.
  8. Žiadame slobodné odborové hnutie a nezávislé študentské organizácie.
  9. Žiadame zrovnoprávniť všetky formy vlastníctva.
  10. Žiadame dôsledne demokratickú federáciu Čechov a Slovákov a zákonné upravenie práva postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti.
  11. Žiadame reálne zaručiť právo na zdravé životné prostredie.
  12. Žiadame zaručiť rovnakú šancu pre všetkých pri voľbe povolania a naplnení životnej dráhy.

V Prahe sa stretli predstavitelia Občianskeho fóra na čele s Václavom Havlom a vlády ČSSR pod vedením Ladislava Adamca.

V Bratislave mimoriadne zasadá ÚV KSS. Z jej vedenia odchádzajú Ondrej Šaling, Gejza Šlapka, Elena Litvajová, Viliam Šalgovič a Štefan Rybár. ÚV KSS nečakane oznámil zrušenie 4. článku ústavy „o vedúcej úlohe komunistickej strany“.

V celom Česko-Slovensku sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk, prvý od roku 1948. Štrajkujúci sa postavili za požiadavky študentov a občianskych iniciatív. Štrajk sprevádzali mohutné demonštrácie, na ktorých občania požadovali koniec vlády jednej strany, slobodné voľby, odstúpenie Husáka z úradu prezidenta a demokraciu.

V Prahe sa uskutočnilo druhé rokovanie medzi komunistickou vládou na čele s Ladislavom Adamcom, Národného frontu a Občianskym fórom na čele s Václavom Havlom. Strany sa dohodli na zrušení článku ústavy o vedúcej úlohe strany a dohodli sa na novom zložení vlády, ktorá predloží návrh na zmenu ústavného zákona č. 100/1960 o vedúcom postavení Komunistickej strany. V relácii Štúdio Dialóg vystúpili Vladimír Ondruš, Milan Kňažko, Zuzana Mistríková, Ján Budaj a Miroslav Kusý.

Federálne zhromaždenie schválilo vypustenie článku 4 v ústave o vedúcom postavení Komunistickej strany, zmenilo článok 6 o postavení Národného frontu ako záväzku spoločenských organizácií a politických strán pod vedením KS a článok 16, týkajúci sa uplatňovania marxizmu-leninizmu v politike, vzdelaní a výchove. Tieto zmeny ukončili 40-ročný monopol komunistickej strany a umožnili vznik nových politických strán a politickej plurality.

V SND sa uskutočnilo manifestačné zhromaždenie OF a VPN. Za predsedníckym stolom sedeli Ján Budaj, Josef Vavrošuek, Marta Kubišová, Václav Havel, Ivan Havel, Šimon Pánek a Milan Kňažko.[35]

V televízii vystúpil predseda vlády ČSSR Ladislav Adamec. Predniesol prejav o vnútropolitickej situácii, sľúbil oboznámiť verejnosť so skutočným stavom ekonomiky, otvoril otázku augusta 1968 a rokovania so ZSSR o dočasnom pobyte ich vojsk v ČSSR. Z funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia odstúpil Alois Indra.

Vláda SSR a VPN rokovali v Bratislave o dôsledkoch zrušenia článku 4. Na 17. mimoriadnej schôdzi SNR zvolili za jej nového predsedu Rudolfa Schustera, ktorý nahradil Viliama Šalgoviča. Poslanci schválili komisiu na prešetrenie sviečkovej manifestácie. SNR sa stotožnila so zmenou ústavy.

V Prahe sa zišla vláda, ktorá ministrovi vnútra rozkázala okamžite odstrániť technické zariadenia na hranici s Rakúskom a Západným Nemeckom. V budove Federálneho zhromaždenia sa zišla komisia na vyšetrenie udalostí zo 17. novembra. Federálne ministerstvo vnútra rozhodlo, že občania môžu od 4. decembra cestovať do zahraničia bez výjazdnej doložky. Skutočný pád železnej opony prišiel však až po nástupe novej nekomunistickej vlády po 10. decembri 1989.

Z Bratislavy cez Žilinu do Košíc išiel mimoriadny Vlak nežnej revolúcie. Bolo v ňom asi 1 000 vysokoškolákov, členovia Radošinského naivného divadla, herci a ďalší aktivisti. Vo väčších mestách potom vystupovali asi 20-členné skupiny, ktoré vystupovali na miestnych mítingoch. 

V Prahe sa utvorila nová vláda na čele s Mariánom Čalfom. Po menovaní vlády odstúpil komunistický prezident Husák. V Čalfovej vláde bolo 11 nekomunistov a 10 komunistov. Prvými podpredsedami boli Valtr Komárek a Ján Čarnogurský, podpredsedami Josef Hromádka, František Pitra, Vladimír Dlouhý, Oldřich Burský a František Reichl. Ministrom zahraničia bol Jiří Dienstbier, ministrom financií Václav Klaus, práce a sociálnych vecí Petr Miler, obrany Miroslav Vacek, zahraničného obchodu Andrej Barčák, dopravy a spojov František Podlena, hutníctva a strojárstva Ladislav Vodrážka, palív a energetiky František Pinc, ľudovej kontroly Květoslava Kořínková, cenového úradu Ladislav Dvořák a ministrami Róbert Martinko a Richard Sacher. 12. decembra vznikla aj na Slovensku prvá nekomunistická vláda na čele s Milanom Čičom.

V programovom vyhlásení novej vlády sa hovorilo o prechode Česko-Slovenska k parlamentnej demokracii a k trhovému hospodárstvu, vláda žiadala zrušenie Varšavskej zmluvy a odchod ruských okupačných vojsk z Česko-Slovenska.

Za predsedu Federálneho zhromaždenia bol zvolený Alexander Dubček.

Za prezidenta Česko-Slovenska bol zvolený Václav Havel. Okrem Václava Havla boli kandidátmi i Alexander Dubček, Ladislav Adamec, Čestmír Císař a Valtr Komárek.