Ján Sokol

Po smrti trnavského biskupa Júliusa Gábriša 13. novembra 1987 sa zišiel 14. novembra 1987 zbor konzultorov, ktorého úlohou bolo hneď po jeho smrti zvoliť administrátora arcidiecézy na obdobie do ustanovenia riadneho biskupa. Zbor konzultorov sa zišiel v zložení: prelát Ján Čížik (dovtedy generálny vikár), kanonik Emil Scheimer, farár Karol Kolečanský, farár Jozef Slamka, dekan Ján Sokol a farár Elek Zórád. Väčšinou hlasov bol za administrátora Trnavskej arcidiecézy zvolený Ján Sokol. K tejto voľbe sa ešte v ten istý deň pozitívne vyslovila Svätá Stolica.

Sekretariát vlády SSR pre veci cirkevné však 30. novembra 1987 zamietol žiadosť o udelenie štátneho súhlasu[5] a Ján Sokol zostal vo funkcii arcidiecézneho administrátora nelegálne. Voči štátnym orgánom v nasledujúcom období zastupoval Trnavskú arcidiecézu tajomník arcibiskupského úradu Mikuláš Turányi.

Štátne orgány preverovali prijateľnosť potenciálnych kandidátov na nového trnavského biskupa už na sklonku života biskupa Gábriša. Na základe posudku[6] Sekretariátu vlády SSR pre cirkevné veci zo dňa 23. septembra 1987, v ktorom boli použité spravodajské informácie o kontakte s tajnou cirkvou, odhováraní kňazov od členstva v združení Pacem in terris a o aktívnom laickom apoštoláte, bol Ján Sokol zaradený do skupiny: Vhodný pre Vatikán, nevhodný pre SR.[7]

S cieľom nájsť dohodu o novom biskupovi prišla na Slovensko začiatkom roka 1988 vatikánska komisia v zložení arcibiskup Francesco Colasuonno a Ján Bukovský. Komisia rokovala so štátnymi orgánmi a v arcidiecéze vykonala kánonické šetrenie medzi kňazmi o vhodnom kandidátovi. Vypočutých bolo asi 100 diecéznych kňazov.

Výsledkom pôsobenia komisie bola dohoda na osobe Jána Sokola. Štát vydal súhlas 18. mája 1988. Cirkev 19. mája 1988 oficiálne oznámila vymenovanie Jána Sokola za titulárneho biskupa lunenského a zároveň za apoštolského administrátora Trnavskej arcidiecézy. 12. júna 1988 v Trnave v katedrále sv. Jána Krstiteľa prijal Ján Sokol biskupské svätenie z rúk Francesca Colasuonna, hlavnými spolusvätiteľmi boli banskobystrický biskup Jozef Feranec a nitriansky biskup Ján Pásztor.

Postupná zmena spoločenských pomerov v komunistickom bloku umožnila začiatkom roku 1989 vatikánskej diplomacii otvoriť rozhovory o obsadení dlhodobo voľných biskupských a arcibiskupských stolcov. Vatikánska komisia v zložení arcibiskup Francesco Colasuonno a Ján Bukovský absolvovala v Prahe v dňoch 10.-20. apríla 1989 a 27.-28. júna 1989 sériu rokovaní, ktorých výsledkom bola dohoda o vymenovaní arcibiskupa Trnavy, biskupov Spiša a Litoměřic a administrátora Olomouca.

20. apríla 1989 Svätá Stolica navrhla povýšiť Jána Sokola za trnavského arcibiskupa.[8]

22. mája 1989 kňazi združení v prorežimovej organizácii Pacem in terris nesúhlasili s návrhom Svätej Stolice vymenovať Jána Sokola za arcibiskupa. Súhlas štátnych orgánov vnímali ako ranu pod pás, pretože o Jánovi Sokolovi bolo známe, že bol proti existencii tejto organizácie.[9] Pôsobenie kňazov v Pacem in terris verejne odsúdil pápež Ján Pavol II. dokumentom Quidam Episcopi.

31. mája 1989 sa Vatikánska delegácia v rokovaniach so štátom podľa ŠTB snažila „usilovat o jmenování arcibiskupů z řad kandidátů či již ustanovených biskupů, kteří by ve vztahu k duchovním i věřícím eliminovali vplyv biskupů zachovávajících loajálnější vztah ke státním orgánům. To se promítá v úsilí jmenovat apoštolského administrátora v Trnavě SOKOLa arcibiskupem a v opakované snaze prosadit dr. VAŇÁKa přímo do funkce arcibiskupa v olomoucké diecézi.“[10]

26. júna 1989 sa mal arcibiskup Colasuono podľa správy ŠTB stretnúť s Vaňákom, Kouklom a biskupom Sokolom a dohodnúť dátum ich uvedenia do úradov biskupa v Litoměřiciach, arcibiskupa v Olomouci a arcibiskupa v Trnave.[11]

12. júla 1989 bol vydaný súhlas vlády Slovenskej socialistickej republiky s vymenovaním Jána Sokola. Súhlas Vlády ČSSR bol udelený ešte v júni 1989.

17. júla 1989 prišla Vatikánska delegácia do Československa. Arcibiskup Colasuonno navštívil Jána Sokola medzi 18. a 20. júlom 1989.[12]

21. júla 1989 arcibiskup Colasuonno dohodol s vládou ČSSR dátum oficiálneho zverejnenia biskupských nominácií, medzi nimi aj vymenovanie Jána Sokola za arcibiskupa, na 26. júla 1989.[13]

24. júla 1989 ŠTB vykonala preregistráciu osoby Jána Sokola z čísla 13007 na číslo 40221. Do tohto dátumu bol Ján Sokol evidovaný ako kandidát tajnej spolupráce, od 24. júla bol evidovaný ako tajný spolupracovník. K zaregistrovaniu za tajného spolupracovníka prišlo dva dni pred oficiálnym zverejnením vymenovania za arcibiskupa, dva týždne po schválení vymenovania vládou SSR a po viac ako trojmesačných rokovaniach o obsadení arcibiskupského postu.

26. júla 1989 bolo zverejnené vymenovanie Jána Sokola za trnavského arcibiskupa.

10. septembra 1989 bol Ján Sokol slávnostne inaugurovaný do úradu arcibiskupa.

Pálium mu odovzdal pápež Ján Pavol II. 22. apríla 1990 pri svojej návšteve Česko-Slovenska v Bratislave-Vajnoroch

12. júna 1995 Ján Pavol II. vymenoval arcibiskupa Sokola za konzultora Kongregácie pre klérus vo Vatikáne.

Od 31. augusta 2000 bol podpredsedom Konferencie biskupov Slovenska.

14. februára 2008 sa na základe rozhodnutia pápeža Benedikta XVI. zreorganizovali slovenské rímskokatolícke diecézy. Bratislavsko-trnavská arcidiecéza bola premenovaná späť na Trnavskú arcidiecézu a jej územie bol výrazne zmenšené. Pápež akceptoval voľbu Jána Sokola a potvrdil ho vo funkcii trnavského arcibiskupa a zároveň mu udelil osobné privilégium nosiť pálium, ktoré obdržal ešte ako metropolita.[14][15]

Pri príležitosti dovŕšenia 75. roku života požiadal pápeža Benedikta XVI. v súlade s Kódexom kánonického práva o uvoľnenie z postu arcibiskupa[16]. Pápež Benedikt XVI. jeho rezignáciu prijal dňa 18. apríla 2009 a na jeho miesto vymenoval Róberta Bezáka, dovtedajšieho správcu farnosti Radvaň v Banskobystrickej diecéze.[17] Zároveň poveril Jána Sokola spravovaním arcidiecézy na obdobie, pokým Róbert Bezák neprijme biskupskú vysviacku.[18]

Vzťah medzi Jánom Sokolom a jeho nástupcom nebol veľmi dobrý, o čom svedčí veľmi ostrý list Róberta Bezáka Jánovi Sokolovi zo dňa 13. septembra 2009, ktorý zverejnila vo februári 2010 televízia Markíza a následne aj iné tlačové média.[19][20] V liste Bezák upozorňuje emeritného arcibiskupa, aby nevstupoval svojvoľne do priestorov arcibiskupského úradu, aby v prípade Bezákovej neprítomnosti ho „nezastupoval“ a nariaďuje, aby neslúžil verejné omše v trnavskej arcidiecéze bez jeho súhlasu.

14. marca 2005 sa arcibiskup Sokol spolu s inými osobnosťami zúčastnil konferencie k 66. výročie vzniku vojnového Slovenského štátu, ktorú organizovala Matica slovenská, Zväz protikomunistického odboja, Spoločnosť Andreja Hlinku a Slovenská organizácia na ochranu ľudských a národných práv. Na konferenciu bol oficiálne pozvaný aj predseda neskôr rozpustenej politickej strany Slovenskej pospolitosti Marian Kotleba. Podľa informácií zverejnených v niektorých médiách mal Marian Kotleba po skončení oslavy pozdraviť Jána Sokola, ktorý mu potom mal požehnať.[22] Médiá pri informovaní verejnosti však nepostupovali korektne. Arcibiskup Sokol neudelil osobitné požehnanie Marianovi Kotlebovi. Arcibiskup udelil jedno jediné požehnanie všetkým prítomným na záver konferencie na základe výzvy člena výboru Matice slovenskej. Slovenské médiá však odprezentovali túto skutočnosť ako osobitné požehnanie Marianovi Kotlebovi a jeho politickej strane, čím chceli navodiť situáciu, že arcibiskup Sokol sympatizuje s radikálmi.

Hovorca Arcibiskupského úradu Tibor Hajdu zdôraznil: „Arcibiskupský úrad, cirkev a arcibiskup Sokol nemá nič spoločné so Slovenskou pospolitosťou“.

12. októbra 2006 sa arcibiskup Sokol spolu s inými predstaviteľmi verejného a politického života zúčastnil na prezentácii knihy[23] historika prof. Milana Ďuricu o Jozefovi Tisovi – prezidentovi prvého Slovenského štátu počas druhej svetovej vojny.[24][25] V tejto knihe historik obhajuje Tisa a tvrdí, že ako prezident a katolícky kňaz nebol zodpovedný za protižidovské opatrenia a podľa neho si zaslúži cirkevné blahorečenie (tvrdí, že vinu za antisemitské opatrenia nesú skôr iní predstavitelia vojnového štátu, najmä Vojtech Tuka a Alexander Mach.) Ďurica je mnohými považovaný za skôr kontroverzného autora. Podľa Smolca je však za tým údajná propaganda komunizmom ovplyvnených autorov a neprajných novinárov.[25] Ján Sokol pri tejto príležitosti vyjadril súhlas s myšlienkou, že vojnového prezidenta by mali historici hodnotiť objektívnejšie, avšak k otázke možnosti blahorečenia sa vyjadril negatívne: „Nie je správne, aby boli politici vyhlasovaní za blahoslavených. Politik musí robiť aj kompromisy a blahoslavený musí byť ochotný za svoje presvedčenie aj zomrieť.“[25]

27. decembra 2006 v rozhovore pre televíziu TA3[26][27] sa okrem iného vyjadril aj k otázke pozitív Jozefa Tisa:

„Ja v tejto oblasti, ja si vážim pána prezidenta Tisu a veľmi vážim, lebo sa pamätám ako dieťa, my sme boli veľmi chudobní a keď on bol, sme boli teda na úrovni. A dokonca mám dôkazy: ktorí potom z Maďarska prešli sem, keď sa zabraté územie dostalo do Maďarska – južné Slovensko, tu bol blahobyt. Tak to hovoria oni, ktorí prišli z Maďarska sem. A ja to môžem potvrdiť ako dieťa, ako chlapec – pravda, ktorý som vnímal, lebo však som aj štvrták-tretiak, štvrták-piatak, takže už v takých rokoch človek vníma – že nič nám nechýbalo, pritom bola ale vojna... ale ja som nie za politiku, viete – politika je vec kompromisu“

Proti takýmto vyjadreniam protestovali Ústredný zväz židovských náboženských obcí v SR, ako aj predstavitelia Rady mimovládnych organizácií rómskych komunít.[28][29]

Hovorca arcibiskupského úradu Tibor Hajdu na ich prehlásenia reagoval slovami: „S poľutovaním konštatujeme, že sa objavujú pokusy zo strany niektorých subjektov o negatívnu interpretáciu slov a postojov pána arcibiskupa. Pán arcibiskup zásadne odmieta a dištancuje sa od akejkoľvek nespravodlivosti a porušovania ľudských práv, ktoré sa dialo v období existencie vojnovej Slovenskej republiky.“[30][31][29]

Na obranu Jána Sokola sa postavilo viac národne orientovaných združení a spolkov,[32][33][34] SNS sa prostredníctvom svojho poslanca Rafaela Rafaja vyjadrila skôr zdržanlivo.[22]

V Registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti, uverejnených na webovej stránke Ústavu pamäti národa, sa nachádzajú nasledovné záznamy s menom Ján Sokol a dátumom narodenia 9. október 1933 (kategória agent označuje vedomého spolupracovníka ŠtB)[35]

• signálny zväzok pod registračným číslom 8751, bez krycieho
• zväzok dôverníka pod registračným číslom 13007, krycie meno „Špiritual“, zmenené na „Svätopluk“.
• zväzok agenta pod registračným číslom 40221, krycie meno „Svätopluk“

12. januára 2007 boli na tlačovej konferencii konanej v aule Teologickej fakulty UK v Bratislave zverejnené niektoré historické dokumenty z archívu arcibiskupského úradu v Trnave a Slovenského národného archívu v Bratislave (predsedníctvo ÚV KSS, vláda SSR). Tlačovej konferencie sa zúčastnil hovorca trnavskej arcidiecézy Tibor Hajdu a cirkevný historik Jozef Haľko, arcibiskup sa pre hospitalizáciu tlačovky nezúčastnil.[36] Dokumenty pokrývajú obdobie od roku 1968 do vysvätenia a vymenovania Jána Sokola za apoštolského administrátora.[37]

Podľa historika Jozefa Haľka ich obsah svedčí napr. o tom, že keď sa mal Ján Sokol v období po roku 1968 dostať do vyšších cirkevných funkcií, štátne orgány mu k tomu neudelili súhlas, resp. robili pri tomto udeľovaní súhlasu obštrukcie. Poukázal na návrh kandidátov na biskupov pre jednotlivé diecézy v bývalej SSR z 23. 9. 1987, podpísaný Vincentom Máčovským, riaditeľom vtedajšieho Sekretariátu vlády SSR pre veci cirkevné. Meno Jána Sokola je v tomto návrhu uvedené v poslednej skupine kandidátov prijateľných zo strany Vatikánu, nie však zo strany Československého štátu.[7]

Kardinál Ján Chryzostom Korec pri tejto príležitosti uviedol: „Nikdy sme nezapochybovali o jeho lojálnosti, obetavosti, ortodoxnosti a ochote k našej vzájomnej spolupráci. A to si cením dodnes.“[36]

Vtedajší predseda KBS František Tondra sa k obvineniam proti Jánovi Sokolovi vyjadril 23. februára 2007. V úvode pripomenul, že Konferencia biskupov Slovenska sa k spolupráci duchovných s ŠtB vyjadrila v roku 2005.[38] Ďalej uviedol, že: „Konkrétny prípad arcibiskupa Sokola pozorne sledujeme. KBS nie je nadriadeným orgánom diecéz, biskupov nemenuje, ani neodvoláva. To je v plnej kompetencii jedine Svätého Otca. Odpovede na konkrétne otázky prípadnej spolupráce môže poskytnúť iba arcibiskup Sokol. Názory na zverejňované dokumenty sú rôzne. Preto ani KBS v súčasnosti nemôže v tomto konkrétnom prípade vyjadriť jednoznačné stanovisko. … Arcibiskup Sokol vyhlásil, že vedome s ŠtB nikdy nespolupracoval. Vyhlásenia arcibiskupa Sokola sme zobrali na vedomie.“[39]

27. februára vydal k spolupráci s Štb svoje stanovisko aj Ján Sokol. Prehlasuje v ňom, že „ … som nikdy s ŠtB vedome nespolupracoval, čiže nikdy som vedome neposkytol ŠtB informácie, ktoré by poškodili Katolícku cirkev, alebo ktoréhokoľvek spoluobčana. Príslušníci ŠtB si vynucovali stretnutia so mnou. Pri týchto stretnutiach, ktoré boli pre mňa ponižujúce, som sa snažil ochraňovať záujmy Cirkvi a odviesť pozornosť ŠtB k nepodstatným záležitostiam.“[40]

Dňa 1. marca 2007 Ústav pamäti národa zverejnil dokumenty, podľa ktorých arcibiskup Sokol chodil na schôdzky v konšpiračnom byte, kde konzumoval občerstvenie a od príslušníka ŠtB Svätoslava Monsbergera prijal vecné alebo finančné dary v hodnote viac ako 5 000 korún. Najviac – tritisíc korún – prijal Sokol 7. júna 1988, čo vtedy predstavovalo sumu vo výške jednej mesačnej mzdy. Arcibiskup tieto tvrdenia prostredníctvom svojho tajomníka Tibora Hajdu jednoznačne odmietol.[41]

Týždenník .týždeň v máji 2009 informoval, že cirkevné autority na Slovensku a vo Vatikáne preverujú informácie, podľa ktorých údajne arcibiskup Sokol v roku 1998 previedol na účet bývalého agenta komunistickej Štátnej bezpečnosti pol miliardy korún.[42] Peniaze pochádzali z predaja pozemkov vo vlastníctve cirkvi a boli na osobitnom účte, ktorým disponoval práve Sokol.[43] Na nezrovnalosti v obvineniach týždenníka .týždeň poukázal v hlavnom spravodajstve TV Markíza reportér Hečko. Na týždenník .týždeň podal arcibiskup Sokol žalobu.[44] 28. marca 2012 Okresný súd v Trnave zamietol Sokolovu žalobu s odvolaním sa na slobodu prejavu. Právny zástupca Jána Sokola, Ján Čarnogurský mladší, oznámil, že proti rozsudku podajú odvolanie.[45]

Podľa informácií online vydania Denníka SME mal Sokol 5. marca 2013 vypovedať ku kauze hospodárenia Trnavskej arcidiecézy v pozícii svedka. V rovnakej pozícii vypovedal v kauze aj Róbert Bezák. Hovorca policajného prezídia potvrdil, že „polícia v súčasnosti vedie trestné stíhanie vo veci podozrenia z trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie“.[46] Mimo oficiálneho účtovníctva sa malo ocitnúť viac než 20 miliónov eur.[46]