Hnutie nezúčastnených krajín

Počiatky hnutia siahajú do roku 1955, keď sa v Bandungu (Indonézia) konala ázijsko-africká konferencia, kde sa účastnícke krajiny zaviazali byť nestranné v konflikte medzi Západom a Východom (Studená vojna). Avšak až v septembri roku 1961 na konferencii v Belehrade, ktorej sa zúčastnili delegáti 25 štátov, boli položené základy hnutia, najmä z iniciatívy prezidenta Juhoslávie Josipa Broz Tita. Za najprominentnejších iniciátorov hnutia sa považujú Josip Broz Tito (Juhoslávia), Džaváharlál Néhrú (India), Gamál Abdal Násir (Egypt), Kwame Nkrumah (Ghana) a Sukarno (Indonézia). Odvtedy sa hlava štátu alebo predseda vlády hosťujúceho štátu stal predsedom hnutia až do ďalšej konferencie, kde predsednícke právomoci prevzala ďalšia osoba.

Druhá konferencia sa konala v Káhire v roku 1964 a zúčastnilo sa jej dokopy 46 štátov; mnohé z nich boli africké štáty, ktoré získali nezávislosť. Hnutie bolo cieľom proamerických kritikov, ktorí poukazovali na členstvo Kuby v hnutí, keďže karibský štát bol v studenej vojne blízkym spojencom Sovietskeho zväzu.

Na konferencii v roku 1979 v Havane, na ktorej sa zúčastnilo vyše 130 krajín, prezentoval Fidel Castro názor, že účastnícke krajiny by sa mali spojiť spolu so Sovietskym zväzom do protiimperialistickej aliancie. Avšak ešte v tom istom roku sa hnutie rozdelilo na dva tábory po sovietskej invázii do Afganistanu. Prvý tábor tvorili hlavne moslimské štáty, ktoré inváziu razantne odsúdili, a druhý tvorili štáty, ktoré s inváziou mlčky súhlasili.

Zatiaľ posledná konferencia z roku 2006 sa konala na Kube, kde členské štáty odsúdili izraelskú inváziu do Libanonu, podporili Irán v jeho jadrovom programe a skritizovali Spojené štáty americké za ich zahraničnú politiku.