Tibetský budhizmus
Tibetský budhizmus alebo nepresne lamaizmus je forma budhizmu, ktorá sa vytvorila v priebehu 10. a 11. storočia v Tibete. Vstrebala do seba prvky pôvodného tibetského prírodného náboženstva bönizmu.
Indické a čínske mahájánové a vadžrajánové budhistické školy sa dostali do Tibetu v priebehu 7. a 8. storočia. Prvým úspešným misionárom v Tibete bol indický budhista Padmasambhava. Tomu sa podarilo vytvoriť syntézu indického budhizmu a pôvodných náboženských predstáv Tibeťanov, ktoré sa zjednodušene označujú termínom bön. Bönizmus obsahoval mnohé prvky spoločné primitívnym a prírodným náboženstvám - uctievanie démonov, mágie, prirodných síl a čarodejnej moci kňazov.
Tibetský budhizmus vychádza z indického mahájánového učenia o tzv. troch telách (skt. trikája) v ktorých sa, na rozdiel od bežných smrteľníkov a všetkých cítiacich bytostí, prevteľujú budhovia, bódhisattvovia a významní lámovia v kolobehu reinkarnácií (skt. samsára). Jedným z týchto tiel je aj „premenené telo“ (skt. nirmánakája, tib. tulku), predstavuje pozemské telo týchto náboženských autorít a božstiev, ktoré tak majú ostatným veriacim aktívne pomáhať na ich ceste za dosiahnutím nirvány. V tibetskom náboženskom a politickom systéme zohrávali tulkuovia významnú úlohu. Najvyšší náboženský a politický predstaviteľ Tibetu v rokoch 1642-1951, dalajláma, je typickým príkladom tulkua, keďže Tibeťania ho uctievajú ako prevtelenie bódhisattvu Avalókitéšvaru, významného božstva tibetského mahájánového budhizmu. Každý významnejší tibetský kláštor má vlastnú líniu prevtelencov, ktorí sú vyberaní tradičným spôsobom: okrem veštenia a prípadného testamentu predchádzajúcej existencie boli adepti podrobovaní aj skúške, pri ktorej mali identifikovať predmety, ktoré používali v predchádzajúcom živote . Tulkuovia predstavovali - a opäť predstavujú – v Tibete významnú tradičnú náboženskú autoritu.
Tibetskí králi túto syntézu podporovali a tibetská forma budhizmu sa rýchlo etablovala. Inštitucionalizovaná podoba bönu (výrazne ovplyvnená budhistickým učením) sa zachovala v Tibete až do súčasnosti. V 14. storočí boli dokončené zbierky budhistického učenia (preložených sútier a komentárov), ktoré tvoria kánon tibetského budhizmu - Kandžur a Tandžur. Dohromady majú niekoľko stoviek zväzkov.
Od začiatku 15. storočia existujú štyri hlavné smery tibetského budhizmu, ktoré sa navzájom akceptujú: školy Ňingmapa, Kagjüpa, Sakjapa a Gelugpa. V súčasnosti najrozšírenejšou tibetskou budhistickou školou je Gelugpa, jej najvyšším duchovným predstaviteľom je dalajláma. Jednotliví dalajlámovia boli od roku 1642 zároveň aj politickými vládcami Tibetu, preto sa Tibet uvádza ako príklad teokracie. Vládu dalajlámov a tradičný politický a ekonomický systém Tibetu ukončila anexia Čínskou ľudovou republikou v rokoch 1950-1951. Súčasný 14. dalajláma Tändzin Gjamccho žije od jari 1959 v severoindickej Dharmasale. Krajinu opustil po neúspešnom protičínskom povstaní v hlavnom meste Tibetu - Lhase.
V rokoch 1959-1976 bolo čínskou armádou zničených 99% sakrálnych stavieb v Tibete. Pred rokom 1959 tvorili mnísi v Tibete asi 20-25% obyvateľstva (presný počet mníšskeho obyvateľstva nie je možné určiť, najpravdepodobnejšie odhady sa pohybujú medzi 250-500 tisíc), väčšina z nich skončila v pracovných táboroch alebo vo väzení. Niektorí sa museli z donútenia oženiť, iní mnísi a mníšky boli (a sú) vystavení mučeniu.
Tibetské formy budhizmu sa z Tibetu v dvoch vlnách v 13./14. storočí a 16./17. storočí rozšírili do Mongolska, kde dnes škola Gelugpa tvorí dominantné náboženstvo. Ďalej je Tibetský budhizmus rozšírený aj v Burjatsku, Ladaku, severnom Nepále, Sikkime a Bhutáne. V 2. polovici 20. storočia sa začal šíriť aj v Spojených štátoch amerických a v Európe, kde tibetskí lámovia založili množstvo meditačných centier. Na Slovensku aktívne pôsobí okolo 20 takýchto centier, ktoré sa hlásia buď k tradícii Karma Kagjü, Nyingma alebo Jonang, ani jedna však nemá status registrovanej cirkvi.
