Benedikt XIV. (pápež)

Pochádzal zo šľachtickej no schudobnenej rodiny. Po štúdiách na prestížnej rímskej Collegio Clementino získal v roku 1694 doktorát z teológie a práva. Od toho času sa datuje jeho cirkevná kariéra na najvyšších kuriálnych postoch. Za pápeža Klementa XI. sa stal konzistoriálnym advokátom a poradcom Svätého ofícia. V roku 1724 sa stal titulárnym biskupom v Teodózii. Stal sa blízkym poradcom pápeža Benedikta XIII., ktorý ho ustanovil biskupom i arcibiskupom (v Ancone) a 30. apríla 1728 ho povýšil na kardinála. O tri roky nato bol preložený do Bologne.

Po smrti Benediktovho nástupcu Klementa XII. († 6. februára 1740) sa už o necelé dva týždne (18. februára) začalo v Apoštolskom paláci konkláve, z ktorého až 17. augusta vyšiel víťazne kardinál Lambertini (konkláve v roku 1740 bolo štvrtou najdlhšou voľbou najvyššieho pontifika v dejinách cirkvi; suverénne najdlhším bolo konkláve prebiehajúce v rokoch 1268 – 1271, kedy bol pápežom zvolený Gregor X.). Stal sa ako Benedikt XIV. (meno si zvolil na počesť svojho veľkého vzoru a priateľa Benedikta XIII.) 246. nástupcom svätého Petra. I keď Benediktovo zvolenie bolo až do posledných chvíľ neisté a napokon bol vybraný ako kompromisný kandidát, jeho voľba sa ukázala ako veľmi šťastná.

Benedikt XIV. bol človek veľmi kultivovaný, bol príkladom vzdelanca a humanistu; v jeho osobe sa spájala mimoriadna vľúdnosť a zmierlivosť. Bol rovnako skromný ako energický. Sám sa považoval za čestného a statočného človeka. Známa je jeho veta vyrieknutá na zasadnutí konkláve, ktoré sa dlhé mesiace márne pokúšalo vyriešiť patovú situáciu pri voľbe novej hlavy rímskokatolíckej cirkvi. Keď sa jeho meno objavilo medzi potencionálnymi kandidátmi, oslovil konkláve:

Tieto slová, mienené skôr zo žartu ako vážne, pomohli kardinálom pri voľbe, ktorí dali hlas Lorenzovi Lambertinimu.

Od počiatku bolo jasné, že do čela cirkvi sa postavil človek, ktorého šľachtili povahové i osobnostné kvality. Jeho zmysel pre realitu ho predurčil pre úspešné vysporiadanie sa s problémami, ktoré stáli pred katolíckou cirkvou. Či už išlo o vnútrocirkevné reformy alebo o medzinárodnopolitické vzťahy. I v tejto oblasti sa osvedčil ako veľmi prezieravý štátnik s citom pre politickú realitu. Napriek svojím nepochybne liberálnym názorom, prezentovaným pri politických rokovaniach, nikdy nestrácal zo zreteľa základné záujmy cirkvi a náboženstva.

Do pápežského života priniesol horlivosť a energiu, ktorá sa stala neodmysliteľnou súčasťou každodenného života. Bol nesmierne pracovitý; pracovitosť a zbožnosť považoval za základný predpoklad úspešného fungovania svojho úradu, na ktorý sa pozeral nie ako na česť, ale ako na príležitosť konať dobro. Svojím príkladom podnecoval ľudí k nábožnosti. Ako rímsky biskup osobne dohliadal na záležitosti svojej diecézy. Mimoriadne mu záležalo na zlepšovaní duchovnej výchovy prostredníctvom posilňovania viery.

V oblasti zahraničnej politiky sa sústredil predovšetkým na dobré vzťahy s ostatnými katolíckymi krajinami; uzavrel konkordáty so Sardíniou, Neapolom, Svätou rímskou ríšou, Portugalskom a Španielskom. Najmä zmluvy s posledne menovanými krajinami boli veľmi významné; španielskej korune zveril všetky menovania do cirkevných úradov v krajine, v prípade Portugalska nadviazal veľmi dobré vzťahy s kráľom Jánom V., ktorému udelil titul „Najvernejší panovník“.

Niektoré jeho rozhodnutia, Benediktovými odporcami prijímané ako prejav pápežovej slabosti a poddajnosti, sa však ukázali ako veľmi prezieravými s ohľadom na jeho možnosti v jednaniach s panovníkmi absolutistických štátov. Vzťahy s Habsburgovcami si však skomplikoval, keď po smrti Karola VI. v roku 1740 dlho otáľal s uznaním nástupníckych práv jeho dcéry Márie Terézie; rozpory zavŕšilo Benediktovo uznanie Karola VII. Albrechta za rímskonemeckého cisára. Situáciu zachránil po Karolovej smrti v roku 1745, keď napriek odporu Francúzska a Španielska uznal manžela Márie Terézie Františka Štefana I. Lotrinského za nového cisára Rímskonemeckej ríše.

Veľký dôraz kládol na výchovu mladých kňazov; zaviedol reformy do systému vzdelávania v seminároch. Zreformoval tiež činnosť viacerých pápežských inštitúcií.

V liturgických záležitostiach bol Benedikt XIV. veľký konzervatívec. V roku 1734 - 1738 vydal doktrínu De servorum Dei beatificatione et de beatorum canonizatione, ktorou upravoval proces blahorečenia a svätorečenia. Iné Benediktove liturgické spisy sa zaoberali napr. záležitosťami vzťahujúcimi sa k priebehu svätých omší.

V čisto náboženských a duchovných otázkach sa Benediktova pozornosť sústredila na cirkev ako takú a činnosť jej správy. Jeho buly a encykliky, ktoré hrali dôležitú úlohu o.i. pri objasňovaní otázok cirkevného práva, boli odrazom jeho múdrosti a vzdelanosti. Zameral sa napr. na riešenie problémov cirkevne zmiešaných manželstiev - v bule Magnate nobis admirationis (1748) nariaďoval, že zmiešané manželstvá smú byť uzatvárané iba za určitých podmienok; deti narodené z takéhoto manželstva majú byť vychovávané v katolíckej viere.

Benedikt XIV. je autorom dvoch slávnych búl týkajúcich sa misijnej činnosti a tradičných náboženských rituálov - Ex quo singular (1742) a Omnium solicitudinum (1744). V roku 1741 vydal bulu Immesa Pastorum Principis, ktorou zakročil proti zotročovaniu a akejkoľvek forme rasového útlaku pôvodných obyvateľov Ameriky a ďalších kolonializovaných krajín.

Okrem zmienených spisov k významným Benediktovým dielam patrí napr. zbierka stosiedmych dokumentov, predovšetkým pastierskych listov, pojednaní, duchovných návodov a pod. nazvaná Institutiones Ecclesiasticae.

Benedikt XIV. sa do dejín zapísal aj ako pontifik s veľkým záujmom u vedu a vzdelávanie. Sám kládol veľký dôraz na poznanie a rozširovanie duchovných obzorov. Svojou mimoriadnou usilovnosťou a túžbou po vzdelaní dosiahol veľké uznanie a právom sa pokladá za najväčších učencov medzi pápežmi. Jeho záujem o vzdelanie bol mnohostranný a rozsah záujmov široký. Vďaka oddanosti vede a umeniu nadviazal úzke kontakty a priateľstvá s najznámejšími umelcami a učencami svojej doby. Veľmi sa zasadzoval za pravdivé poznanie prírody a prírodných zákonitostí - dal napr. z indexu zakázaných kníh vyňať dielo poľského astronóma Mikuláša Kopernika. Medzi jeho najznámejšie aktivity v oblasti bádania bolo podnietenie výskumu antických pamiatok.

Aby sa prehĺbil záujem o poznanie histórie krajiny na Apeninskom polostrove dal na rímskych akadémiách zriadiť odbory zaoberajúce sa štúdiom antických dejín, kresťanských artefaktov, histórie cirkvi a cirkevných rádov a históriou cirkevného práva a liturgie. Jeho zásluhou bola tiež zrealizovaná katalogizácia kníh Vatikánskej knižnice, ktorých tritisíctristo rukopisných zväzkov patrilo k mimoriadne vzácnym kolekciám.

Benediktovou zásluhou Rím neprišiel o jednu z najznámejších antických pamiatok - Koloseum. Pôvodne slávna stavba s úpadkom Ríma na počiatku stredoveku strácala na význame a slúžila ako lacný zdroj stavebného materiálu. Pred úplným zánikom Koloseum zachránil Benedikt XIV. tým, že ho zasvätil pamiatke umučenia Ježiša Krista a krvi mučeníkov, ktorí tu položili svoje životy za vieru.

Pápež Benedikt XIV. zomrel 3. mája 1758 vo veku osemdesiattri rokov. Benediktove ostatky dnes odpočívajú v skvostnom barokovom náhrobku z roku 1769, ktorého autorom je sochár Pietro Bracci. Pod stojacou postavou pápeža s gestom pozdravujúcim okoloidúcich sú umiestnené alegorické sochy Poznanie a Pokušenie.

Náhrobok Benedikta XIV. v pravej lodi Baziliky svätého Petra, dielo sochára Pietra Bracciho z roku 1769, darovali ním vymenovaní kardináli

Okrem viacerých teologických a právnických diel, pastoračných dokumentov a doktrín je Benedikt XIV. autorom tridsaťjeden encyklík, z ktorých prvá - Ubi Primum - je považovaná za vôbec prvú pápežskú encykliku.

• Ubi Primum (1740)
• Pro Eximia Tua (1741)
• Quamvis Paternae (1741)
• Satis Vobis Compertum (1741)
• Etsi Minime (1742)
• Certiores Effecti (1742)
• Cum Illud Semper (1742)
• Quemadmodum Preces (1743)
• Inter Omnigenas (1744)
• Cum Semper Oblatas (1744)
• Libentissime Quidem (1745)
• Gravissimum Supremi (1745)
• Vix Pervenit (1745)
• Accepimus Praestantium (1746)
• Inter Caetera (1748)
• Magnae Nobis (1748)
• Annus Qui Hunc (1749)
• Apostolica Constitutio (1749)
• Gravissimo Animi (1749)
• Inter Praeteritos (1749)
• Celebrationem Magni (1751)
• Prodiit Jamdudum (1751)
• Elapso Proxime Anno (1751)
• Magno Cum Animi (1751)
• A Quo Primum (1751)
• Cum Religiosi Aeque (1754)
• Quod Provinciale (1754)
• Allatae Sunt (1755)
• Ex Quo Primum (1756)
• Ex Omnibus Christiani (1756)
• Quam Grave (1757)

1. Andrej ŠKOVIERA: Latinizácia, jej príčiny a okolnosti. S osobitným zreteľom na prostredie Mukačevskej eparchie. In: Medzikultúrne vzťahy východnej cirkvi s latinskou v Uhorsku do konca 18. storočia. Ed. Šimon Marinčák – Peter Žeňuch. (Orientalia et Occidentalia 20.) Košice – Bratislava: Dobrá kniha, 2017, s. 226, 231-234. (ISBN 978-80-8191-074-6)Dostupné online.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Benedikt XIV. (pápež)

• J. N. D. Kelly, Pápeži dvoch tisícročí, Roal, Bratislava, 1994, ISBN 80-88706-00-9
• S. G. Lozinskij, Dějiny papežství, Horizont, Praha, 1989
• Monument Benedikta XIV. v Bazilike sv. Petra
• Benedikt XIV. na Catholic Encyclopedia

Predchodca: Klement XII.

Pápež Benedikt XIV. (pápež) (zoznam)

Nástupca: Klement XIII.