Katolicizmus

Katolícka cirkev má určité vieroučné zásady, ktoré ju aspoň do istej miery vyznačujú. Základom katolíckej vierouky sú tzv. veľké vyznania viery, medzi ktoré patrí predovšetkým Nicejsko-Carihradské vyznanie viery a v rímskokatolíckej cirkvi aj Apoštolské vyznanie viery. Základnými pravdami katolicizmu sú tieto:

1. Boh je jeden.
2. V Bohu sú tri Osoby: Otec, Syn a Duch Svätý.
3. Boží Syn sa stal človekom, aby nás vykúpil.
4. Boh je spravodlivý Sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá.
5. Duša človeka je nesmrteľná.
6. Božia milosť je na spásu potrebná.

Apoštolské vyznanie viery v súčasnom slovenskom rímskokatolíckom preklade znie:

Zhudobnenú verziu apoštolského vyznania viery, ktorá sa používa pri sv. omši, napísal Eugen Suchoň, pod pseudonymom Maria J.

Súčasťou katolíckeho kresťanského presvedčenia je aj viera v Desatoro Božích prikázaní.

Podľa viery katolíckych cirkví Boh postupne zjavoval v dejinách ľudstvu svoju blízkosť a lásku (Starý zákon), až sa Jeho Syn stal človekom. Hovoríme o inkarnácii Boha v Ježišovi Kristovi. Po jeho smrti a vzkriesení Boží Syn zosiela svojim dvanástim apoštolom Ducha Svätého ako dar, aby prostredníctvom neho mohol byť so svojimi učeníkmi až do dňa, keď sa v sláve vráti späť. Prameňom poznania o Bohu je Boh sám, viera sa v cirkvi podáva ústnym a písomným podaním, teda tradíciou.

Existuje tradícia zapísaná, teda Sväté Písmo alebo Biblia, a tradícia ktorá v Písme zapísaná nie je, ale aj tak tvorí vieru Cirkvi. Viera katolíckych cirkví však podľa vlastného pochopenia musí byť v súlade s vierou apoštolov, a preto svoju tradíciu nazýva apoštolskou tradíciou. Učenie, obsiahnuté v tejto tradícii, je garantované Duchom Svätým, ktorý má voviesť učeníkov po Turíciach do úplnej pravdy. Dogma, teda záväzná cirkevná náuka, nie je teda vnímaná ako niečo statické, ale čosi, čo sa v priebehu dejín vyjadruje rôznymi slovami, a čoho chápanie sa tiež prehlbuje. Dogma môže byť vyhlásená len ekumenickým koncilom alebo pápežom, nástupcom apoštola Petra. Podľa náuky Katolíckej cirkvi je cirkev obdarená charizmou neomylnosti v otázkach viery, pričom zvlášť sa táto charizma prejavuje v osobe pápeža.

Medzi písomnosti katolíckeho kresťanstva nepochybne patrí predovšetkým Biblia (Sv. Písmo; z gréc. knihy, spisy). Tá pozostáva zo Starého a Nového zákona. Starý zákon (46 kníh) sa rozdeľujú na dejepisné, poučné a prorocké knihy, podobne sa rozdeľuje aj Nový zákon (27 kníh). Písmo má viacero autorov, ktorí boli podľa vierouky inšpirovaní Svätým Duchom, a tak je jeho pôvodcom vlastne Boh. Skrze Bibliu sa Stvoriteľ zjavuje človeku. Charakteristickou črtou Knihy kníh je aj neomylnosť v učení, od ktorého závisí spása človeka. Prvé časti Biblie boli písané už v 10. stor. pr. Kr. (Pentateuch). Písmo bolo neskôr počas nasledujúceho tisícročia obohacované o ďalšie spisy, pričom knihy Nového zákona boli dokončené počas prvého storočia n. l..

Celá Biblia je rozdelená na 1334 kapitol (SZ – 1074; NZ – 260). Obsah Starého zákona je zameraný na formovanie vyvoleného národa, jeho históriu a najmä poznávanie predobrazov budúcej Cirkvi a Mesiáša. Poukazuje na Božiu činnosť v dejinách spásy. Vyčítame tu aj prorocké vízie o mesiášskom období, dočítame sa aj o viacerých zmluvách, ktoré Boh s Izraelom uzavrel. Nový zákon je zavŕšením Božieho plánu spásy. Jeho dej, obsah, filozofia i cieľ sa orientuje na Božieho Syna Ježiša Krista a počiatky Jeho cirkvi. Životom Ježiša sa priamo zaoberajú 4 evanjeliá (od Matúša, Marka, Lukáša a Jána). Prorocké knihy tu zastupuje Zjavenie apoštola Jána (apokalypsa). Najväčším zázrakom Starého zákona je podľa katolíckej viery prechod Izraelitov cez Červené more po suchu a najväčším zázrakom Nového zákona a Písma vôbec je Ježišovo zmŕtvychvstanie.

Základným evanjeliom (dobrou zvesťou, posolstvom), ktoré má cirkev ohlasovať po svete, je viera v Božieho Syna Ježiša Krista, ktorý prišiel na svet, aby sa obetoval a svojou obetou sňal hriechy z človeka, tak ho vykúpil, aby človek získal skrze jeho vzkriesenie nový, večný život.

Katolicizmus je v princípe monoteistické náboženstvo, ale vyznáva vieru v tzv. trojjediného Boha, teda jediného Boha jestvujúceho v Troch Osobách – Otec, Syn a Duch Svätý. Tieto osoby tvoria nerozlučnú jednotu a vychádzajú zo seba navzájom. Niekedy sa spomína trojjedinosť Boha ako trojaké pôsobenie tej istej božskej entity, pričom charakter troch relevantných osôb je autenticky presne vymedzený. To však paradoxne nebráni jednote Trojice. Podľa katolíckej vierouky je dogma o Najsvätejšej Trojici jedno z najhlbších Božích tajomstiev, ktoré sa ľudským rozumom nedá pochopiť. Každá jedna osoba je jedným a tým istým Bohom, líšia sa od seba iba tzv. protikladom vzťahov.

Katolícka cirkev zachováva rovnaké učenie ako väčšina ostatných kresťanských spoločenstiev v podobe, v akej ho definovali veľké christologické koncily prvého tisícročia.

Bytosť Ježiša Krista je chápaná ako Druhá Osoba Najsvätejšej Trojice (= Boh). Je to Spasiteľ a Vykupiteľ všetkých ľudí. Jeho smrťou dostali ľudia žijúci v hriechoch (najmä dedičný hriech) nádej na spásu. Ježiš Kristus podľa katolíckeho presvedčenia istým spôsobom naplnil všetky proroctvá, ktoré proroci izraelského vyvoleného národa predpovedali o Mesiášovi (posledným prorokom starého zákona je Ján Krstiteľ, hoci sa spomína až v evanjeliu sv. Lukáša). Naplnil a zavŕšil Starý zákon. Vykúpenie ľudstva dosiahol bezhraničnou láskou, ktorú preukázal pri ťažkej obete, spočívajúcej v čírom ľudskom utrpení. Jeho obeta, vrcholiaca v ukrižovaní, sa stáva výkupným za hriechy tým, že sa ako Boží Syn mohol kedykoľvek vymaniť spod rúk trýzniteľov a ako Boh sa neuveriteľne ponížil, keď prijal potupne na seba najväčší Boží trest pre ľudí za ich hriech – smrť na kríži. Následné vzkriesenie mu potvrdilo víťazstvo nad smrťou, a tým aj nad ľudským hriechom a jeho dôsledkami. Pre človeka tak už smrť podľa katolíckej vierouky nemá vôbec znamenať koniec dovnútra nezmyselného života. Dostal šancu spoznať po smrti tzv. večnú blaženosť.

Eucharistia je označenie pre chlieb (dnes vo forme hostie - oblátky) a víno, ktorých podstata bola zmenená prostredníctvom kňaza, pri obrade tzv. "pozdvihovania", na podstatu Božieho tela a krvi. Účasť na Eucharistií je preto základným prvkom života každého katolíka. Veriaci v nej prijíma do srdca samotného Krista, ktorý napriek tomu, že je všadeprítomný, zvláštnym spôsobom je prítomný celou svojou božskou existenciou práve v Eucharistií (obdobne všadeprítomný Boh bol zvláštnym spôsobom prítomný nad "zľutovnicou", čo bola časť archy zmluvy v časoch Mojžiša). Dnešná matéria Eucharistie musí spĺňať určité požiadavky (napr. chlieb musí byť len zo pšeničnej múky a nekvasený, víno len z hrozna,...), vzhľadom na čoraz rozšírenejšiu celiakiu je dnes už možné požiadať o bezlepkovú hostiu.

Okrem prijímania Eucharistie sa veriaci zúčastňujú aj adorácie, teda poklone Eucharistie. Tá sa vystavuje pri rozličných príležitostiach buď v cibóriu (menej slávnostný spôsob), alebo v monštrancií (viac slávnostný spôsob). Cibórium pripomína kalich, ktorý je tvorený z drahého kovu (zlato, striebro), má však kovový kryt, na ktorý sa vpredu napája ozdobná vzácna látka (vélum). Monštrancia je tvorená drahým kovom, má podstavec, nôžku a jej hlavná časť je kruhovitého tvaru, pričom často pripomína tvar slnka, aby sa naznačilo, že Kristus je svetlo sveta. V strede "slnka" je presklený priestor, do ktorého sa vloží premenená hostia. Na záver adorácie zväčša kňaz udelí Eucharistické požehnanie. Eucharistiu na verejnú poklonu smie okrem kňaza vystaviť aj nižšie svätený - akolyta, avšak nemôže s ňou udeliť eucharistické požehnanie.

Posledným aspektom sú procesie, čiže slávnostné pochody veriacich, na čele s Eucharistiou, zväčša v monštrancií. Takéto procesie sa konajú najmä na veľkonočnú vigíliu pri obrade zmŕtvychvstania Pána (tento obrad je špecifický len pre našu krajinu a ešte niekoľko východných krajín) a na sviatok Božieho tela a krvi.

Súčasťou katolíckej viery je viera v trojakú cirkev:

1. putujúcu (to sú všetci jej členovia tu na svete)
2. trpiacu (duše v očistci ako akýsi predstupeň neba, očisťovanie pre Božiu spravodlivosť)
3. oslávenú (svätí v nebi)

Všetky duše, ktoré sú v nebi, sú podľa katolíckej viery sväté, pretože majú účasť na Božej svätosti. O týchto svätých sa už od najranejších čias cirkvi verilo, že sa smú prihovárať u Boha (orodovanie). Preto sa katolíci často uchádzajú o takýto príhovor, pretože veria, že tak ako aj ľudia na zemi sa môžu za svojich blížnych modliť, že tak smú aj bratia a sestry v nebeskej sláve.

Od čias Efezského koncilu (r. 431) nesie Mária titul Bohorodička. Podľa katolíckej viery si Boh vyvolil práve Pannu Máriu, aby bola Matkou jeho Syna. Ako plná milosti je od prvej chvíle svojho počatia celkom uchránená od škvrny dedičného hriechu a cez celý život zostala čistá aj od akéhokoľvek osobného hriechu. Mária je „Božia Matka“, pretože je Matkou večného Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a sám je Boh. Mária podľa katolíckej vierouky zostala pannou pri počatí, pannou pri pôrode, pannou vždy. Celou svojou bytosťou je služobnica Pána (Lk 1, 38). Panna Mária spolupracovala slobodnou vierou a poslušnosťou na ľudskej spáse. Skrze svoju poslušnosť sa stáva novou Evou.

Katolíci veria, že Mária ako Ježišova Matka má u svojho Syna veľké slovo (Jn 2, 3-5). Preto sa k nej často prihovárajú a prosia ju o príhovor u Neho. Takýto príhovor sa nazýva orodovaním. Orodovaním sa tiež nazýva príhovor aj ostatných svätých, nie len Máriin.

Katolícka cirkev učí, že človek má ako bytosť narušená hriechom sklon k zlému a ako taký je vystavený pôsobeniu diabla. K spáse je človeku potrebná Božia milosť, ktorou Boh v človeku pôsobí.

Človek je schopný istého poznania Boha aj svojím vlastným rozumom. Človek je zodpovedný za svoje činy, je ospravedlnený vierou, ale táto viera nie je iba duševným aktom, ale nasadením celého človeka, ktoré sa prejavuje aj v tom, čo človek koná. Posledným cieľom človeka je spoločenstvo s Bohom v Jeho sláve.

Počiatok tejto zbožnosti siaha niekoľko desaťročí pred rok 1600, od ktorého sa obdobie baroka zvykne datovať. Na vývoj katolíckej barokovej zbožnosti mal obrovský dopad tridentský koncil, ktorý zasadal v období od 13.12.1545 do 4.12.1563.[1] Tento koncil do vysokej miery reagoval na reformáciu. Rozvinul učenie o Písme a tradícii, o prvotnom hriechu a ospravedlnení, o sviatostiach, o uctievaní svätých (kult svätých) a o omšovej obeti.[2] Na základe rozhodnutí tohoto koncilu bola katolícka cirkev formovaná viac než 300 rokov, až do zasadnutia 1. vatikánskeho koncilu.