Július II.

Podľa priania rodičov sa pôvodne mal stať obchodníkom. Po štúdiách u františkánov sa však vydal na dráhu kňaza. Jeho cirkevnú kariéru odštartoval Giulianov strýko Francesco, ktorý sa v auguste 1471 stal pápežom ako Sixtus IV. Hneď po nástupe na pápežský stolec vymenoval svojho synovca za kardinála a ako titulárny kostol mu pridelil baziliku San Pietro in Vincoli. V roku 1475 vymenoval Giuliana za carpetraského biskupa. Následné tituly a funkcie nenechali na seba dlho čakať - čoskoro získal ďalšie biskupstvá, opátstva a benefíciá, v rokoch 1480 - 1482 bol pápežským legátom vo Francúzsku.

Rovnako úspešne si počínal i za Sixtovho nástupcu Inocenta VIII. Pontifikát Alexandra VI. znamenal pre Giuliana temné obdobie jeho života. Ani počas života ani po smrti tohto borgiovského pápeža sa netajil otvoreným nepriateľstvom voči nemu. V obave o svoj život sa musel dokonca skrývať. Utiekol do Francúzska, kde hľadal podporu u kráľa Karola VIII. Intenzívne vyvíjal úsilie o zvolanie všeobecného koncilu, ktorý by Alexandra VI. zosadil. Jeho snahy však pápež dokázal zmariť.

Po Alexandrovej smrti (v r. 1503) sa jeho túžba stať sa pápežom ešte nenaplnila. Konkláve Alexandrovým nástupcom zvolilo kardinála Francesca Piccolominiho (ako pápež Pius III.), ktorý však vládol iba dvadsaťšesť dní. Po Piovom skone už Giuliano della Rovere nenechal nič na náhodu. Pomocou veľkorysých sľubov a úplatkov dosiahol svoj cieľ - v konkláve začatom 1. novembra 1503 bol zvolený pápežom za jediný deň.

Július sa od nástupu na pápežský stolec prejavil ako tvrdý až nemilosrdný vládca, usilujúci sa všemožnými prostriedkami (diplomatickými ale aj vojenskými) obnoviť a rozšíriť pápežský štát, ktorý sa zásluhou veľkorysosti predchádzajúcich pontifikov povážlivo zmenšil. Súčasne usiloval o zriadenie silnej pápežskej moci nezávislej od svetskej nadvlády cudzích panovníkov.

Júliusovej vláde dominovali vojny a politika. V cirkevných dejinách sa stal tento pápež známy prívlastkom „bojovný“ (Il Papa Guerriero). Vyniesla mu ho osobná účasť na niekoľkých vojenských ťaženiach na čele pápežských oddielov. Prvý raz sa tak stalo v roku 1506, kedy pre Pápežský štát dobyl späť mestá Perugia a Faenze. Jeho diplomatické aktivity boli v tomto období obdivuhodné. Všetky smerovali k hlavnému cieľu - rozšírenie pápežskej moci. V jej mene sa neváhal postaviť proti bývalému spojencovi ako i uzavrieť spojenectvo s bývalým nepriateľom.

V roku 1504 sa spojil s Francúzskom a Nemeckom, pomocou ktorých získal celú Romagnu (okrem mesta Rimini). V roku 1508 sa podieľal na založení tzv. cambraiskej ligy, pomocou ktorej sa snažil ovládnuť Benátky zúfalo vzdorujúce pápežskej nadvláde. V máji 1509 mu tento zámer vyšiel a Benátky ovládol nielen cirkevne ale i ekonomicky.

Ďalším jeho zámerom bolo získanie severných území Talianska, ovládaných Francúzmi. Nedbajúc na požiadavky niekdajšieho spojenca, v snahe získať podporu Španielska proti Francúzsku, udelil Neapol ako léno aragónskemu kráľovi Ferdinandovi II.

Pápežské vojská najprv napadli Ferraru, spojenca Francúzov, ktorú sa však nepodarilo dobyť. Obsadili však neďalekú Modenu. V snahe eliminovať pápežove aktivity, francúzsky kráľ Ľudovít XII. inicioval na jeseň roku 1511 zvolanie synody do Pisy, od ktorej požadoval Júliusove zosadenie. Odvetou Júliusa II. bolo v roku 1512 zvolanie všeobecného cirkevného snemu do Ríma - piateho lateránskeho koncilu, ktorý, stanovením neobmedzených právomocí a zvrchovanosťou pápeža v cirkevných záležitostiach, bol Júliusovým diplomatickým triumfom.

Definitívne sa nadvláda Francúzska nad severným Talianskom skončila koncom roka 1512, kedy pápežskí spojenci - Benátska republika, Španielsko a Anglicko zoskupení v aliancii Svätá liga, s prispením švajčiarskych vojsk - prinútili Francúzov opustiť talianske územia. Parma, Piacenza a Reggio Emilia boli pripojené k pápežskému štátu.

Nehynúcu slávu dosiahol Július II. ako štedrý mecenáš umelcov. Významné pamiatky Vatikánu za svoj dnešný vzhľad vďačia práve Júliusovým stavebným a umeleckých aktivitám. Do obdobia jeho pontifikátu spadá pôsobenie takých velikánov renesančnej epochy akými boli Michelangelo, Donato Bramante či mladý Raffael.

V roku 1505 poveril Bramanteho vypracovaním plánov na prestavbu jestvujúcej svätopeterskej baziliky. 18. apríla nasledujúceho roku bol položený základný kameň nového chrámu. I keď sa jeho dokončenia nedožil, vzhľad dnešnej baziliky sa spája práve s Júliusovým menom. Michelangela poveril v roku 1508 výmaľbou Sixtínskej kaplnky. Jeho očarujúce stropné fresky dodnes obdivujú nekonečné zástupy návštevníkov. Jedny z najvýznamnejších prác mladého umelca Raffaela spadajú do obdobia Júliusa II. Nádherná fresková výzdoba Apoštolského paláca (Raffaelove siene) vytvorená v rokoch 1508 - 1520 priniesla Raffaelovi trvalú slávu.

S menom Júliusa II. sa spája i existencia svetoznámej švajčiarskej gardy. Pápež ako prvý urobil zo švajčiarskych regrútov svoju osobnú ozbrojenú jednotku.

Florentský historik Francesco Guicciardini svojho času napísal, že Július II. mal z kňaza iba meno a odev. Tieto slová plne vystihovali pápežovu osobnosť. Pilne sa angažoval na diplomatickom poli, viedol nákladné vojny, ale bol i veľkým stavebníkom a podporovateľom umelcov. Napriek týmto nákladným projektom bol šetrným hospodárom, ktorý svojim nástupcom zanechal plnú pokladnicu. Ako človek bol popudlivý, tvrdohlavý ale i zmyselný. Keď zomrel smútila za ním celá krajina a oplakávala ho ako zjednotiteľa a osloboditeľa Talianska spod cudzej nadvlády.

Dnes sú telesné ostatky Júliusa II. uložené v monumentálnom náhrobku v jeho kardinálskom kostole, v bazilike San Pietro in Vincoli, ktorý až v roku 1545 dokončil Michelangelo.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Július II.

• J. N. D. Kelly, Pápeži dvoch tisícročí, Roal, Bratislava, 1994, ISBN 80-88706-00-9
• P. Burke, Italská renesance, Mladá fronta, Praha, 1996, ISBN 80-204-0589-5
• B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• dielo historika a štátnika Guicciardiniho aj o Júliusovi II. : GUICCIARDINI, Francesco. La Historia d'Italia : Nuouamente con somma diligenza ristampata, et da molti errori ricorretta. Con l'aggiunta de' sommarii à libro per libro et con le annotationi in margine delle cose piu notabili fatte dal reuerendo padre Remigio fiorentino. Oue s'è messa ancora una copiosissima Tauola per maggior commodità de' Lettori. Venezia : Appresso Nicolò Beuilacqua, 1563. 990 s. - dostupné v Digitálnej knižnici UKB

Predchodca: Pius III.

Pápež Július II. (zoznam)

Nástupca: Lev X.