Alexander Dubček

Po vojne pôsobil v rôznych straníckych funkciách najprv v Trenčíne a v Bratislave (v r. 1952 pracoval na ÚV KSS v Bratislave). V roku 1953 sa Antonín Novotný (spoluväzeň Dubčekovho otca v Mauthausene) stal prvým tajomníkom ÚV KSČ a Alexander Dubček vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici. Keďže Dubček dobre ovládal ruský jazyk, bol vyslaný do Moskvy aby tam v rokoch 1955 – 1958 študoval politické vedy. Kvôli budúcemu štúdiu na Vysokej škole politickej v Moskve v roku 1955 po šiestich semestroch prerušil externé štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave.[2][1] Medzitým už absolvoval Vysokú školu politickú ÚV KSČ a získal akademický titul doktor sociálno-politických vied (RSDr.).

Od roku 1958 bol členom Ústredného výboru KSS. Už v tejto funkcii sa dostal do ostrého rozporu s vtedajším prezidentom ČSSR Antonínom Novotným ohľadom pripravovanej zmeny Ústavy, s ktorou Dubček nesúhlasil. Roku 1959 sa stal tajomníkom ÚV KSČ pre priemysel.

Po konflikte s Novotným bol premiestnený na Slovensko, ale čoskoro sa do ÚV KSČ vrátil. Keďže v Moskve zažil rehabilitáciu Stalinových obetí, presadzoval rehabilitáciu slovenských komunistov, ktorí boli prenasledovaní v rokoch 1951 – 1953. Dosiahol v roku 1962 ustanovenie takzvanej Kolderovej komisie.

Od roku 1962 bol vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Bratislave. Od roku 1963 zastával post prvého tajomníka ÚV KSS. Výsledky Kolderovej komisie boli známe v roku 1963. Na ich základe z funkcií museli odísť viacerí predstavitelia KSČ z 50. rokov (Karol Bacílek a ďalší) a uvoľnil sa priestor pre mladších, reformne orientovaných a menej dogmatických politikov. Dubček presadzoval rehabilitáciu Gustáva Husáka a Vladimíra Clementisa.[3] Práve jeho angažovanosť v práci straníckej rehabilitačnej komisie, kedy sa zoznámil s krutou skutočnosťou politických procesov prvej polovice 50. rokov zohrala významnú úlohu v jeho proreformnej orientácii.[3]

Koncom roku 1967 sa opäť dostali niektorí členovia ÚV KSČ do ostrého rozporu s vtedajším prezidentom a prvým tajomníkom ÚV KSČ ČSSR Antonínom Novotným, ktorý si v decembri 1967 pozval na pomoc sovietskeho vodcu Leonida Brežneva. Ten síce pozvanie okamžite prijal, ale Novotného nepodporil.

Ľudia, ktorí sa s Dubčekom dostali do kontaktu, o ňom hovorili ako o nekonfliktnom, priateľskom a usmievavom človeku, ktorý bol vhodným kompromisom medzi táborom reformistov a konzervatívnym krídlom KSČ. Bol predstaviteľom premien, ktoré vtedy pod tlakom verejnosti a udalostí bežali v spoločnosti aj samotnej KSČ už od polovice 60. rokov. Tento proces je nazývaný Pražskou jarou.

V januári 1968 si Dubček sadol na stoličku šéfa KSČ v Prahe. Medzi 3. a 5. januárom 1968 plénum ÚV KSČ rozhodlo oddeliť funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky a zbavilo A. Novotného funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Na menovaní jeho nástupcu sa však predsedníctvo nemohlo dohodnúť. Ako kompromisné riešenie navrhol odvolaný A. Novotný zvoliť Alexandra Dubčeka, ktorý bol zvolený väčšinou jediného hlasu. Dubček chcel pokračovať v liberalizácii režimu, jeho mandát bol však slabý a preto v sporoch s „konzervatívnymi“ odporcami sa opieral aj o verejnú mienku.

4. mája 1968 vedenie KS ZSSR pozvalo do Moskvy vedúcich predstaviteľov KSČ a vlády ČSSR na čele s prvým tajomníkom ÚV KSČ Alexandrom Dubčekom. Sovietski čelní predstavitelia sledovali obrodný proces v ČSSR s veľkou nevôľou, pretože sa obávali oslabenia pozícií socialistického bloku na zahraničnopolitickej scéne. Medzitým, 29. máj až 1. júna, rokoval o situácii Ústredný výbor KSČ. A. Dubček konštatoval, že sa podarilo získať dôveru občanov v politiku KSČ. Česko-Slovenskí reformisti však nedokázali získať dôveru svojich sovietskych spojencov, ktorí začali od júla aktívne pripravovať vojenský zásah proti ČSSR.

V noci z 20. na 21. augusta vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy bez vypovedania vojny vtrhli do ČSSR, obsadili jeho územie a zmocnili sa kontroly štátu. Sovietski vojaci zatkli a odvliekli A. Dubčeka, J. Smrkovského, O. Černíka a ďalších do Moskvy. Prezident ČSSR Ludvík Svoboda (spolu s delegáciou, ktorú tvorili G. Husák, M. Dzúr, B. Kučera, V. Biľak, A. Indra a J. Piller) odletel do Moskvy, kde žiadal, aby sa na rokovaniach zúčastnili Dubček a ostatní uväznení komunistickí predáci. Sovieti pustili iba Dubčeka, Smrkovského, Špačka a Šimona, ktorých z väzenia „v lesoch“ dopravili do Moskvy 24. augusta. Potom prepustili aj ďalších delegátov. Ale tajomník ÚV KSSZ Boris Ponomariov im jasne povedal, že sa budú môcť vrátiť domov iba po podpísaní Sovietmi pripraveného protokolu, či to bude trvať deň, týždeň, dva týždne alebo i mesiac. 27. augusta sa Svoboda, Dubček, Černík, Smrkovský a Špaček smeli vrátiť do Prahy, po tom čo podpísali všetkých pätnásť Sovietmi diktovaných podmienok „Moskovského protokolu“, čo znamenalo ich úplnú kapituláciu. Jediným z predstaviteľov, ktorý nepodpísal bol František Kriegel.

Napriek porážke v Moskve sa Dubček z vysokej politiky dobrovoľne nestiahol, reformne orientovaní predstavitelia požadovali, aby vo funkcii zotrval a tlmil pripravované represálie konzervatívneho krídla v strane. Toto obdobie Dubčekovej kariéry je niekedy vnímané dosť kontroverzne. Dubčekovi kritici mu napríklad vyčítajú, že podpísal neslávne známy „obuškový zákon“. V skutočnosti však Dubček musel „obuškový zákon“ podpísať ako predseda Federálneho zhromaždenia. Sám sa pritom snažil robiť obštrukcie, ktorými chcel minimálne oddialiť prijatie „obuškového zákona“ a zmierniť jeho obsah. Ako poslanec za zákon nehlasoval. Bol tiež vo vysokých funkciách v čase upálenia sa Jana Palacha a následných mnohotisícových demonštráciách proti prítomnosti okupačných vojsk začiatkom roka 1969.

1. januára 1969 podľa zákona o česko-slovenskej federácii, ktorý bol pripravovaný už dlhšie pred vpádom intervenčných vojsk, vznikla Slovenská socialistická republika. 2. januára 1969 predsedníctvo SNR vymenovalo prvú vládu SSR na čele so Štefanom Sádovským. 17. apríla sa v Prahe zišlo plénum ÚV KSČ a zvolilo nové predsedníctvo. A. Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ vystriedal Gustáv Husák. V apríli 1969 bol Dubček odvolaný z funkcie. Od apríla do októbra 1969 pôsobil ako predseda Federálneho zhromaždenia, potom krátko ako veľvyslanec v Turecku. Viacerí od neho očakávali, že využije túto funkciu na emigráciu do zahraničia, čo však neurobil. V roku 1970 bol vylúčený z KSS.[4]

Napokon bol Dubček nútený sa z verejného života úplne stiahnuť. V domácom exile vo vile na Mišíkovej ulici 31 v Bratislave pod Slavínom (v ktorej býval od roku 1962 a odkúpil ju v roku 1968[5]) bol prinútený žiť v izolácii takmer po celé dve desaťročia. V rokoch 1970 – 1985 pracoval za minimálnu mzdu pre podnik Západoslovenské štátne lesy v bratislavských Krasňanoch ako mechanizátor. Bol vylúčený zo všetkých spolkov a organizácií, dokonca aj z tých, v ktorých museli byť zamestnanci v tom čase povinne. Bola mu odňatá vojenská hodnosť aj cestovný pas. Bol zbavený členstva vo Zväze protifašistických bojovníkov, hoci od začiatku sa zapájal do bojov v SNP. Počas normalizácie bola proti nemu vedená propagandistická kampaň ale Dubček sa svojho presvedčenia nevzdal. Písal obsiahle protestné listy Federálnemu zhromaždeniu, Slovenskej národnej rade, prokuratúre a ďalším inštitúciám. Podporoval aktivity Charty 77 hoci túto občiansku iniciatívu nepodpísal a do jej aktivít sa osobne nezapájal.

Po celé normalizačné obdobie (od roku 1971 do decembra 1989) bol sledovaný Štátnou bezpečnosťou ako nepriateľská osoba pod krycím menom „ESER“.[6] Sledovaný bol aj jeho syn Peter.[7][8] Dubček po novembri 1989 často spomínal na svoju veľkú izoláciu a sledovanie seba i svojej rodiny, čo výrazne obmedzilo jeho kontakty s okolím. [9] Jeho postavenie sa výraznejšie zmenilo, keď v roku 1985 odišiel do dôchodku[10] a v ZSSR nastúpil k moci Michail Gorbačov a postupne začal politiku prestavby (perestrojka) a otvorenosti (glasnosť).

Krátko pred nežnou revolúciou si ho opätovne začala všímať západná tlač a rozhlasové stanice. V roku 1984 francúzska šansoniérka Alice Dona zložila s Claudom Lemeslom pieseň “Le jardinier de Bratislava” (Záhradník Bratislavy).[11] Podľa Dubčekovho priateľa Pavla Polláka bola inšpirovaná osobnou návštevou speváčky v Dubčekovej záhrade v Bratislave. [12][13]

Začiatkom roku 1988 (10. januára 1988) rozsiahly rozhovor s ním uverejnili denník Komunistickej strany Talianska L' Unita, ktorý citovali mnohé svetové agentúry. [14] Dubček poskytol L' Unita viac ako 50 strán písomných odpovedí na pripravené otázky a potom sa v Prahe na Václavskom námestí stretol so zástupcom šéfredaktora Renzom Foa. L'Unita charakterizovala podklady ako najúplnejšie verejné vyjadrenie názorov Dubčeka od jeho zvrhnutia.[15] New York Times upozornil na Dubčekove značné sympatie a nádeje vkladané do Gorbačova, ktorého prirovnával k svojej politike pred 20 rokmi..[15] Pokiaľ Dubček o vlastnej izolácii povedal: „Určite, bolo mi dovolené čítať, ale nie všetko a nie nahlas“, jeho nasledovník a oponent Gustáv Husák, v rovnakom čase (9. 1. 1983) práve prijal Rad Lenina.[15] V rovnakom roku Bolonská univerzita, ktorá oslavovala 900 rokov od svojho založenia, udelila Dubčekovi čestný doktorát z politických vied. Pri tejto príležitosti v aule Santa Lucia 13. novembra 1988 predniesol prejav. Vo Vatikáne ho prijal Ján Pavol II. [14]

Na jar 1989 navštívil v Prahe dramatika a disidenta Václava Havla po jeho prepustení z väzenia. Dubček a ďalší (Ivan Laluha, Ján Uher) podpísali protest [9] proti politickým perzekúciám voči členom tzv. bratislavskej päťky zatknutých 14. augusta 1989[16] Dubček sa prvý raz verejne objavil na domácej pôde na protestnom zhromaždení občanov proti odsúdeniu člena päťky Jána Čarnogurského pred Justičným palácom v Bratislave 14. novembra 1989. V novembrových revolučných dňoch sa od začiatku zapájal do masových demonštrácií v Prahe i Bratislave, na ktorých niektorí skandovali heslá za jeho zvolenie na funkciu prezidenta republiky.

Hrob Alexandra Dubčeka na Slávičom údolí

Podľa vyjadrenia predstaviteľa VPN F. Gála sa o Dubčekovi najmä na Slovensku uvažovalo ako o možnom budúcom prezidentovi.[17] 8. decembra 1989 sa však vedenie Občianskeho fóra definitívne zhodlo na kandidatúre o 15 rokov mladšieho Havla. Pre Havla ako kandidáta OF sa vyslovilo 37 členov rozšíreného krízového štábu, 6 sa zdržalo hlasovania.[18]

Napriek tomu, že Havel nebol spočiatku známy širokej verejnosti, ktorá skôr podporovala Dubčeka[19], poprední vtedajší aktivisti videli Havla ako symbol novej moci a nakoniec ho aj VPN prijalo za kandidáta na prezidenta,[17] navyše Dubčeka OF navrhlo do funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia ČSFR (FZ). K jeho následnému zvoleniu do tejto funkcie však bolo z formálnych dôvodov potrebné presadiť jeho kooptáciu za poslanca FZ. Kandidatúra Václava Havla na prezidenta republiky bola oznámená verejnosti 10. decembra 1989 a 29. decembra 1989 bol zvolený za prezidenta. 28. decembra 1989 bol Dubček zvolený za predsedu FZ. Túto funkciu vykonával do roku 1992. Pôsobil v zahraničnej politike ale aj na riešení česko-slovenských problémov. V česko-slovenskej otázke bol Dubček dôsledným zástancom federatívneho riešenia. Napriek tomu práve Dubček odporučil Milanovi Čičovi dovtedy neznámeho právnika zo Skloobalu Nemšová, budúceho ministra vnútra Vladimíra Mečiara.[1][20] Pôvodným zdrojom odporúčania bol Vladimír Krajčí, vzdialený švagor, manžel sestry Dubčekovej manželky, ktorý poznal Mečiara z Trenčína.[20] V roku 1992 sa Dubček stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska (po odstúpení Borisa Zalu).

1. septembra 1992 pri dopravnej nehode pri Humpolci utrpel vážne zranenie, bol hospitalizovaný v pražskej nemocnici Na Homolce, kde 7. novembra zomrel. Pochovaný je na bratislavskom cintoríne Slávičie údolie.