Alžbeta II.

V uniforme pomocnej územnej služby, apríl 1945

V septembri 1939 vstúpila Británia do druhej svetovej vojny. Lord Hailsham navrhol, aby princezné Alžbeta a Margaréta boli evakuované do Kanady, aby sa zabránilo častému leteckému bombardovaniu. To odmietla ich matka, ktorá vyhlásila: "Deti bezo mňa nepôjdu. Neodídem bez kráľa. A kráľ nikdy neodíde." Princezné zostali na zámku Balmoral v Škótsku až do Vianoc 1939, kedy sa presťahovali do domu Sandringham House v Norfolku. Od februára do mája 1940 žili v Royal Lodge vo Windsore, až kým sa nepresťahovali na hrad Windsor, kde žili väčšinu nasledujúcich päť rokov. Vo Windsore usporiadali princezné na Vianoce pantomímy na podporu Fondu kráľovnej vlny, ktorý kupoval priadzu na pletenie do vojenských odevov. V roku 1940 uskutočnila 14-ročná Alžbeta prvé rozhlasové vysielanie počas Hodiny deťom od BBC, ktorá sa venovala ďalším deťom, ktoré boli z miest evakuované. Uviedla: „Snažíme sa robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme pomohli našim galantným námorníkom, vojakom a letcom, a tiež sa snažíme niesť svoj podiel na nebezpečenstve a smútku z vojny. Vieme, každý z nás, že nakoniec bude všetko v poriadku.“

Alžbeta (úplne vľavo) na balkóne Buckinghamského paláca s rodinou a Winstonom Churchillom 8. mája 1945, ku Dňu víťazstva v Európe

V roku 1943 Alžbeta absolvovala svoje prvé samostatné verejné vystúpenie. Keď sa blížila k 18. narodeninám, parlament zmenil zákon, aby mohla pôsobiť ako jedna z piatich štátnych radkýň v prípade neschopnosti alebo neprítomnosti otca v zahraničí, napríklad v prípade jeho návštevy v Taliansku v júli 1944. Vo februári 1945 bola vymenovaná za čestnú druhú nadporučíčku v Pomocnej územnej službe s číslom služby 230873. Vyučila sa za vodičku a mechaničku a o päť mesiacov neskôr získala čestné juniorské veliteľstvo (v tom čase ženská obdoba kapitánky).

Na konci vojny v Európe, na Deň víťazstva v Európe, sa Alžbeta a Margaréta anonymne zmiešali s oslavnými davmi v uliciach Londýna. Alžbeta neskôr v vzácnom rozhovore povedala: „Spýtali sme sa mojich rodičov, či by sme mohli ísť von a presvedčiť sa na vlastné oči. Pamätám si, že sme sa zľakli toho, že nás niekto spozná ... Pamätám si rady neznámych ľudí spájajúcich ruky a kráčajúcich po Whitehalle, všetci sme sa len prehnali prílivom šťastia a úľavy.“

Počas vojny boli vypracované plány na potlačenie waleského nacionalizmu užším spojením Alžbety s Walesom. Waleskí politici navrhli, aby sa na jej 18. narodeniny stala princeznou z Walesu. Minister vnútra Herbert Morrison túto myšlienku podporil, ale kráľ ju odmietol, pretože sa domnieval, že takýto titul patrí výlučne manželke princa z Walesu a princ z Walesu bol vždy zrejmým dedičom.

Princezná Alžbeta odišla v roku 1947 na svoje prvé zámorské turné a sprevádzala svojich rodičov po južnej Afrike. Počas turné v rámci vysielania pre Britské spoločenstvo k jej 21. narodeninám zložila nasledujúci sľub: „Vyhlasujem pred vami, že celý môj život, či už dlhý alebo krátky, bude venovaný vašej službe a službe našej veľkej kráľovskej rodiny, do ktorej patríme všetci.“

Alžbeta sa v rokoch 1934 a 1937 stretla so svojím budúcim manželom, gréckym a dánskym princom Filipom. Sú to bratranec a sesternica z druhého kolena cez stranu dánskeho kráľa Kristiána IX. a bratranec a sesternica z tretieho kolena cez stranu kráľovnú Viktóriu. Po ďalšom stretnutí v Royal Naval College v Dartmouthe v júli 1939 povedala Alžbeta - hoci mala iba 13 rokov - že sa zamilovala do Filipa, a začali si vymieňať listy. Mala 21 rokov, keď boli 9. júla 1947 oficiálne oznámené ich zásnuby.

Alžbeta a Filip, 1950

Angažovanosť sa nezaobišla bez kontroverzií; Filip nemal žiadne finančné postavenie, narodil sa v zahraničí (hoci bol britským občanom a počas druhej svetovej vojny pôsobil v kráľovskom námorníctve) a mal sestry, ktoré sa vydávali za nemeckých šľachticov s nacistickými väzbami. Marion Crawford napísala: „Niektorí z kráľových poradcov si nemysleli, že je pre ňu dosť dobrý. Bol to princ bez domova alebo kráľovstva." Neskôr biografie uvádzali, že Alžbetina matka mala spočiatku výhrady k zväzku, a označovala Filipa ako „Huna“. V neskoršom veku však kráľovná matka povedala životopiscovi Timovi Healdovi, že Filip je „anglický džentlmen“.

Pred uzavretím manželstva sa Filip vzdal svojich gréckych a dánskych titulov, oficiálne konvertoval z gréckeho pravoslávia na anglikanizmus a prijal štýl Lieutenant Philip Mountbatten (poručík Filip Mountbatten), keď si prevzal priezvisko britskej rodiny svojej matky. Tesne pred svadbou ho vymenovali vojvodom z Edinburghu a udelili mu štýl Jeho kráľovská výsosť.

Alžbeta a Filip sa vzali 20. novembra 1947 vo Westminsterskom opátstve. Dostali 2 500 svadobných darov z celého sveta. Pretože sa Británia ešte úplne nespamätala z devastácie vojny, Alžbeta vyžadovala prídelové kupóny na zakúpenie materiálu pre jej šaty, ktorý navrhol Norman Hartnell. V povojnovej Británii nebolo prijateľné, aby boli na svadbu pozvané Filipove nemeckí príbuzní vrátane jeho troch preživších sestier. Pozvaný nebol ani vojvoda z Windsoru, predtým kráľ Eduard VIII.

Alžbeta porodila svoje prvé dieťa, princa Charlesa, 14. novembra 1948. Kráľ mesiac predtým vydal listový patent, ktorý umožňoval jej deťom používať štýl a titul kráľovského princa alebo princeznej, na ktorý by inak nemali nárok, pretože ich otec už nebol kráľovským princom. V roku 1950 sa narodilo druhé dieťa, princezná Anne.

Po svadbe si manželia prenajali hotel Windlesham Moor neďaleko zámku Windsor až do júla 1949, kedy sa usadili v londýnskom Clarence House. V rôznych obdobiach medzi rokmi 1949 a 1951 bol vojvoda z Edinburghu umiestnený v britskej korunnej kolónii na Malte ako slúžiaci dôstojník kráľovského námorníctva. Spolu s Alžbetou prerušovane žili niekoľko mesiacov na Malte v osade Gwardamanġa vo Villa Guardamangia, prenajatom dome Filipovho strýka, lorda Mountbattena. Deti zostali v Británii.

Korunovácia Alžbety II., 1953

V priebehu roku 1951 sa zdravie Juraja VI. zhoršovalo a Alžbeta ho často zastávala na verejných podujatiach. Keď v októbri 1951 absolvovala turné v Kanade a navštívila prezidenta Harryho S. Trumana vo Washingtone, jej osobný tajomník Martin Charteris priniesol návrh prístupovej deklarácie pre prípad, že by kráľ bol na turné. Začiatkom roku 1952 sa Alžbeta a Filip vydali na cestu do Austrálie, na Nový Zéland a do Kene. 6. februára 1952 sa práve vrátili do svojho ubytovania v Keni Sagana Lodge po noci strávenej v hoteli Treetops, keď došlo k správe o kráľovej smrti a následnom okamžitom nástupe Alžbety na trón. Filip informoval novú kráľovnú o novinkách. Martin Charteris ju požiadal, aby si vybrala kráľovské meno; „samozrejme“ sa rozhodla zostať Alžbetou. V jej krášovstve bola vyhlásená za kráľovnú a kráľovská strana sa narýchlo vrátila do Spojeného kráľovstva. Ona a vojvoda z Edinburghu sa presťahovali do Buckinghamského paláca.

Po nástupe Alžbety sa zdalo pravdepodobné, že kráľovský dom bude niesť meno vojvodu z Edinburghu, v súlade so zvykom manželky, že manželské priezvisko je zosobášené. Vojvodov strýko, lord Mountbatten, sa zasadzoval za názov House of Mountbatten. Philip navrhol House of Edinburgh, po svojom vojvodskom titule. Britský predseda vlády Winston Churchill a Alžbetina stará mama, kráľovná Mária, uprednostnili zachovanie Windsorskej rodiny, a preto 9. apríla 1952 Alžbeta vydala vyhlásenie, že Windsor bude naďalej menom kráľovského domu. Vojvoda sa sťažoval: „Som jediný muž v krajine, ktorý nesmie dať svoje meno svojim vlastným deťom.“ V roku 1960, po smrti kráľovnej Márie v roku 1953 a rezignácii Churchilla v roku 1955, bolo pre potomkov mužskej línie Filipa a Alžbety, ktorí nenesú kráľovské tituly, prijaté priezvisko Mountbatten-Windsor.

Napriek smrti kráľovnej Márie 24. marca prebiehala korunovácia 2. júna 1953 podľa plánu, ako si Mária žiadala pred smrťou. Ceremónia vo Westminsterskom opátstve, s výnimkou pomazania a prijímania, bola prvýkrát uvedená v televízii. Alžbetina korunovačná róba bola vyšívaná na jej pokyny kvetinovými znakmi krajín Commonwealthu.

Alžbetine územie (svetločervené a ružové) a jej územia a protektoráty (tmavočervené) na začiatku jej vlády v roku 1952.

Od jej narodenia pokračovalo Britské impérium v transformácii na Spoločenstvo národov. V čase jej nástupu na trón v roku 1952 bola už ustanovená jej úloha hlavy viacerých nezávislých štátov. V roku 1953 sa kráľovná a jej manžel vydali na sedemmesačné turné po celom svete, navštívili 13 krajín a prekonali viac ako 40 000 kilometrov po zemi, po mori i vzduchom. Stala sa prvou vládnucou panovníčkou Austrálie a na Nového Zélandu, ktorá navštívila tieto národy. Počas turné boli davy obrovské; podľa odhadov ju videli tri štvrtiny obyvateľov Austrálie. Počas svojej vlády uskutočnila kráľovná stovky štátnych návštev v iných krajinách a zájazdy po Commonwealthe; je najcestovanejšou hlavou štátu.

Alžbeta II. a vodcovia Commonwealthu na konferencii Commonwealthu v roku 1960.

V roku 1956 britský a francúzsky predseda vlády Sir Anthony Eden a Guy Mollet diskutovali o možnosti vstupe Francúzska do Spoločenstva. Tento návrh nebol nikdy prijatý a v nasledujúcom roku Francúzsko podpísalo Rímsku zmluvu, ktorá založila Európske hospodárske spoločenstvo, predchodcu Európskej únie. V novembri 1956 vtrhli do Egypta Británia a Francúzsko v konečnom dôsledku neúspešného pokusu o dobytie Suezského prieplavu. Lord Mountbatten tvrdil, že kráľovná bola proti invázii, aj keď Eden to poprel. Eden rezignoval o dva mesiace neskôr.

Absencia formálneho mechanizmu v rámci Konzervatívnej strany na výber vodcu znamenala, že po Edenovej rezignácii padla na kráľovnú rozhodnutie, koho poverí zostavením vlády. Eden odporučil, aby sa poradila s lordom Salisburym. Lord Salisbury a Lord Kilmuir sa poradili s britským kabinetom, Churchillom a predsedom výboru z roku 1922, čo viedlo k tomu, že kráľovná vymenovala ich odporúčaného kandidáta: Harolda Macmillana.

Suezská kríza a výber nástupcu Edena viedli v roku 1957 k prvej veľkej osobnej kritike kráľovnej. O šesť rokov neskôr, v roku 1963, Macmillan rezignoval a odporúčal kráľovnej, aby za predsedu vlády vymenovala Aleca Douglasa-Homea. Kráľovná sa opäť dostala pod kritiku za menovanie predsedu vlády na radu malého počtu ministrov alebo jedného ministra. V roku 1965 prijali konzervatívci formálny mechanizmus na voľbu vodcu, čím ju zbavili účasti.

V roku 1957 uskutočnila štátnu návštevu v USA, kde vystúpila v mene Spoločenstva s prejavom na Valnom zhromaždení OSN. Na rovnakom turné otvorila 23. kanadský parlament a stala sa prvým kanadským panovníkom, ktorý otvoril parlamentné zasadnutie. O dva roky neskôr, výlučne ako kráľovná Kanady, navštívila USA a absolvovala turné po Kanade. V roku 1961 absolvovala turné po Cypre, Indii, Pakistane, Nepále a Iráne. Pri návšteve Ghany v tom istom roku zavrhla obavy o svoju bezpečnosť, hoci terčom atentátnikov bol jej hostiteľ, prezident Kwame Nkrumah, ktorý ju nahradil na poste hlavy štátu. Pred jej cestou po častiach Quebecu v roku 1964 tlač uviedla, že extrémisti v rámci quebeckého separatistického hnutia plánujú vraždu Alžbety. Neuskutočnil sa žiaden pokus.

Alžbetino tehotenstvo princov Andrewa a Edwarda v rokoch 1959 a 1963 je jediným prípadom, kedy počas svojej vlády nevykonala štátne otvorenie britského parlamentu. Okrem konania tradičných obradov zaviedla aj nové praktiky. Jej prvý kráľovský chodník, ktorý sa stretol s radovou verejnosťou, sa uskutočnil počas turné v Austrálii a na Novom Zélande v roku 1970.

V Queenslande v Austrálii, 1970

V 60. a 70. rokoch došlo k zrýchleniu dekolonizácie Afriky a Karibiku. Viac ako 20 krajín získalo nezávislosť od Británie v rámci plánovaného prechodu na samosprávu. V roku 1965 však rodezský predseda vlády Ian Smith, ktorý bol v rozpore s krokmi k vládnutiu väčšiny, jednostranne vyhlásil nezávislosť a zároveň vyjadril „lojalitu a oddanosť“ Alžbete. Aj keď ho kráľovná formálne prepustila a medzinárodné spoločenstvo uplatnilo voči Rodézii sankcie, jeho režim prežil viac ako desať rokov. Keď sa oslabili väzby Británie na svoju bývalú ríšu, britská vláda sa usilovala o vstup do Európskeho spoločenstva, čo sa podarilo v roku 1973.

Vo februári 1974 britský premiér Edward Heath odporučil kráľovnej, aby zorganizovala všeobecné voľby uprostred svojej cesty po austronézskom tichomorskom kraji, a požadoval jej odlet späť do Británie. Výsledkom volieb bol zavesený parlament; Heathovi konzervatívci neboli najväčšou stranou, ale mohli zostať vo funkcii, ak by vytvorili koalíciu s liberálmi. Heath rezignoval, až keď diskusie o vytvorení koalície stroskotali, potom kráľovná požiadala vodcu opozície, Harolda Wilsona, o zostavenie vlády.

O rok neskôr, na vrchole austrálskej ústavnej krízy v roku 1975, bol austrálsky premiér Gough Whitlam odvolaný z funkcie generálnym guvernérom Sirom Johnom Kerrom po tom, čo Senátom ovládaným opozíciou zamietol Whitlamove návrhy rozpočtu. Pretože Whitlam mal väčšinu v Snemovni reprezentantov, hovorca Gordon Scholes vyzval kráľovnú, aby Kerrovo rozhodnutie zmenila. Odmietla s tým, že nebude zasahovať do rozhodnutí vyhradených austrálskou ústavou pre generálneho guvernéra. Kríza podnietila austrálsky republikanizmus.

Vedúci predstavitelia štátov G7, členovia kráľovskej rodiny a Alžbeta (uprostred), Londýn, 1977

V roku 1977 Alžbeta oslavovala strieborné jubileum svojho nástupu na trón. Večierky a udalosti sa konali po celom Commonwealthe. Oslavy opätovne potvrdili popularitu kráľovnej, a to aj napriek prakticky zhodným negatívnym informáciám o odlúčení princeznej Margarety od jej manžela. V roku 1978 zniesla kráľovná štátnu návštevu rumunského komunistického vodcu Nicolae Ceaușescu a jeho manželku Elenu v Spojenom kráľovstve, hoci si v hlave myslela, že majú „krv na rukách“. Nasledujúci rok priniesol dve rany: jednou bolo demaskovanie Anthonyho Blunta, bývalého prieskumníka kráľovniných obrazov, ako komunistického špióna; tou druhou bol atentát na jej príbuzného a svokra Lorda Mountbattena Dočasnou írskou republikánskou armádou.

Podľa Paula Martina staršieho sa na konci 70. rokov kráľovná obávala, že koruna „má pre kanadského predsedu vlády Pierra Trudeaua malý význam." Zdá sa, že Trudeauov predpokladaný republikanizmus bol potvrdený jeho vyvádzaním, ako napríklad zosunutím zábradlia v Buckinghamskom paláci a piruetovaním za kráľovnou za chrbtom v roku 1977 či odstránením rôznych kanadských kráľovských symbolov počas jeho funkčného obdobia. V roku 1980 kanadskí politici vyslaní do Londýna diskutovať o patriarchácii kanadskej ústavy zistili, že kráľovná je „lepšie informovaná ... ako ktorýkoľvek z britských politikov alebo byrokratov“. Zaujímala ju najmä neúspech zákona Bill C-60, ktorý by ovplyvnil jej úlohu hlavy štátu. Patriarchát odstránil úlohu britského parlamentu z kanadskej ústavy, ale monarchia zostala zachovaná. Trudeau vo svojich spomienkach uviedol, že kráľovná uprednostňovala jeho pokus o reformu ústavy a že na neho urobil dojem „milosť, ktorú prejavovala na verejnosti“ a „múdrosť, ktorú prejavovala v súkromí“.

Počas obradu Trooping the Color v roku 1981, šesť týždňov pred svadbou princa Charlesa a lady Diany Spencerovej, bolo na kráľovnú z bezprostrednej blízkosti vystrelených šesť rán, keď išla po obchodnom centre The Mall v Londýne na svojom koni, barmskom. Polícia neskôr zistila, že výstrely boli slepé. Sedemnásťročný útočník Marcus Sarjeant bol odsúdený na päť rokov väzenia a po troch prepustený na slobodu.[1]

O mesiace neskôr, v októbri, bola kráľovná počas návštevy v Dunedine na Novom Zélande predmetom ďalšieho útoku. Dokumenty Novozélandskej bezpečnostnej spravodajskej služby odtajnené v roku 2018 odhalili, že 17-ročný Christopher John Lewis vystrelil puškou .22 Long Rifle z piateho poschodia budovy s výhľadom na prehliadku, avšak minul.[2] Lewis bol zatknutý, ale nikdy nebol obvinený z pokusu o vraždu alebo vlastizradu, a bol odsúdený na tri roky väzenia za nezákonné držanie a použitie strelnej zbrane. Dva roky po treste sa pokúsil o útek z psychiatrickej liečebne s cieľom zavraždiť Charlesa, ktorý bol na návšteve krajiny s Dianou a ich synom princom Williamom.[3]

Alžbeta jazdiaca na koni na ceremoniáli Trooping the Color v roku 1986

Od apríla do septembra 1982 bola kráľovná úzkostlivá, ale hrdá na svojho syna, princa Andrewa, ktorý slúžil u britských síl počas vojny o Falklandy. 9. júla sa zobudila vo svojej spálni v Buckinghamskom paláci a našla v miestnosti votrelca Michaela Fagana. Vo vážnom bezpečnostnom intervale pomoc dorazila až po dvoch volaniach do policajnej ústredne paláca. Po pohostení amerického prezidenta Ronalda Reagana na hrade Windsor v roku 1982 a návšteve jeho kalifornského ranča v roku 1983 bola kráľovná nahnevaná, keď jeho administratíva nariadila inváziu do Grenady, jednej z jej karibských ríš, bez toho, aby o tom bola informovaná.

Intenzívny záujem médií o názory a súkromný život kráľovskej rodiny v 80. rokoch viedol k sérii senzačných príbehov v tlači, z ktorých všetky neboli úplne pravdivé. Redaktor novín Donald Trelford v časopise The Observer z 21. septembra 1986 napísal: „Kráľovská telenovela dosiahla v súčasnosti taký záujem verejnosti, že sa nestratila hranica medzi skutočnosťou a fikciou ... je im jedno, či sú príbehy pravdivé alebo nie.“ V The Sunday Times z 20. júla 1986 sa uvádzalo, že kráľovná sa obávala, že hospodárska politika Margaret Thatcherovej podporila sociálne rozdiely a bola znepokojená vysokou nezamestnanosťou, sériou nepokojov, násilím štrajku baníkov a Thatcherové odmietnutie uplatňovať sankcie proti režimu apartheidu v Južnej Afrike. Medzi zdroje fámov patrili kráľovský pobočník Michael Shea a generálny tajomník Commonwealthu Shridath Ramphal, avšak Shea tvrdil, že jeho vyjadrenia boli vytrhnuté z kontextu a zdobené špekuláciami. Thatcherová údajne uviedla, že kráľovná bude hlasovať za sociálnodemokratickú stranu - Thatcherovej politicých oponentov. Brian Mulroney, kanadský premiér v rokoch 1984 až 1993, uviedol, že Alžbeta bola „silou zákulisia“ ukončenia apartheidu.

Koncom 80. rokov sa kráľovná stala terčom satiry. Účasť mladších členov kráľovskej rodiny na charitatívnej hernej šou It's a Royal Knockout v roku 1987 bola zosmiešňovaná. V Kanade Alžbeta verejne podporila politicky rozporuplné ústavné zmeny a podnietila kritiku odporcov navrhovaných zmien vrátane Pierra Trudeaua. V tom istom roku bola zvolená fidžijská vláda zvrhnutá vojenským pučom. Ako panovníčka Fidži Alžbeta podporovala pokusy generálneho guvernéra Ratu Sira Penaia Ganilau o uplatnenie výkonnej moci a rokovania o urovnaní sporu. Vodca prevratu Sitiveni Rabuka zosadil Ganilaua a vyhlásil Fidži za republiku.

V roku 1991, po víťazstve koalície vo vojne v Perzskom zálive, sa kráľovná stala prvým britským monarchom, ktorý vystúpil na spoločnom stretnutí Kongresu USA.

Filip a Alžbeta v Nemecku, október 1992

V prejave 24. novembra 1992, pri príležitosti 40. výročia svojho nástupu na trón, nazvala Alžbeta rok 1992 ako jej annus horribilis (hrozný rok).[4] Republikánsky pocit v Británii vzrástol kvôli tlačovým odhadom súkromného bohatstva kráľovnej - ktoré boli v rozpore s palácom - a správam o aférach a napätých manželstvách medzi jej početnou rodinou. V marci sa jej druhý syn, princ Andrew, a jeho manželka Sarah rozišli; v apríli sa jej dcéra princezná Anne rozviedla s kapitánom Markom Phillipsom; počas štátnej návštevy Nemecka v októbri do nej nahnevaní demonštranti v Drážďanoch hádzali vajcia;[5] a v novembri vypukol rozsiahly požiar na hrade Windsor, jednom z jej oficiálnych sídiel. Monarchia sa stala predmetom väčšej kritiky a verejnej kontroly. Kráľovná v neobvykle osobnom prejave uviedla, že každá inštitúcia musí očakávať kritiku, ale navrhla, aby sa tak dialo s „nádychom humoru, jemnosti a porozumenia“. O dva dni neskôr predseda vlády John Major ohlásil reformy kráľovských financií plánované od minulého roku, vrátane kráľovnej platiacej daň z príjmu od roku 1993 a redukcie občianskeho zoznamu. V decembri sa princ Charles a jeho manželka Diana formálne rozišli. Rok sa skončil súdnym sporom, pretože kráľovná žalovala noviny The Sun za porušenie autorských práv, keď dva dni pred vysielaním zverejnili text jej výročnej vianočnej správy. Noviny boli nútené zaplatiť jej právne poplatky a venovali 200 000 libier na charitu.

V nasledujúcich rokoch pokračovali verejné odhalenia o stave manželstva Charlesa a Diany. Aj keď sa podpora republikanizmu v Británii zdala vyššia ako kedykoľvek predtým v živej pamäti, republikanizmus bol stále menšinovým hľadiskom a samotná kráľovná mala vysoké hodnotenie súhlasu. Kritika sa zamerala skôr na inštitút samotnej monarchie a širšiu rodinu kráľovnej, než na jej vlastné správanie a konanie. Po konzultácii s manželom a predsedom vlády Johnom Majorom, ako aj s arcibiskupom z Canterbury Georgom Careym a jej súkromným tajomníkom Robertom Fellowesom napísala koncom decembra 1995 Charlesovi a Diane list s tým, že je žiaduci rozvod.

V auguste 1997, rok po rozvode, Diana zomrela pri autonehode v Paríži. Kráľovná bola na dovolenke so svojou početnou rodinou v Balmoral. Dianin dvaja synovia s Charlesom - princovia William a Harry - chceli navštíviť kostol, a tak ich kráľovná a vojvoda z Edinburghu vzali ešte v to ráno. Potom päť dní kráľovná a vojvoda chránili svojich vnukov pred silným záujmom tlače tým, že ich držali v Balmorale, kde mohli v súkromí smútiť, ale ústranie kráľovskej rodiny a nevyvesenie vlajky na pol žrde nad Buckinghamským palácom verejným zdesením. Kráľovná pod tlakom nepriateľskej reakcie súhlasila s návratom do Londýna a priamym televíznym vysielaním 5. septembra, deň pred Dianiným pohrebom. Vo vysielaní vyjadrila obdiv k Diane a jej pocitom „ako babičky“ k obom princom.

V novembri 1997 usporiadali kráľovná a jej manžel v Banqueting House recepciu pri príležitosti ich zlatého výročia svadby.[6] Vystúpila s prejavom a pochválila Filipa za jeho úlohu manžela, pričom ho označila ako „moju silu a bytie“.

Alžbeta pozdravuje zamestnancov NASA v Goddardovom centre pre vesmírne lety v Marylande, máj 2007

V roku 2002 si Alžbeta pripísala svoje Zlaté jubileum. Jej sestra a matka zomreli vo februári, respektíve v marci, a médiá špekulovali, či bude jubileum úspechom alebo neúspechom. Opäť podstúpila rozsiahlu prehliadku svojich území. Rovnako ako v roku 1977 sa konali pouličné zábavy a spomienkové akcie a na počesť tejto príležitosti boli pomenované pamätníky. Každý deň trojdňovej hlavnej oslavy jubilea v Londýne sa zúčastnilo milión ľudí a nadšenie verejnosti pre kráľovnú bolo väčšie, ako mnohí novinári očakávali.

Aj keď bola kráľovná v priebehu celého života zdravá, v roku 2003 podstúpila operáciu oboch kolien. V októbri 2006 nestihla otvorenie nového Emirates Stadium, pretože mala natiahnutý chrbtový sval, ktorý ju od leta trápil.

V máji 2007 The Daily Telegraph s odvolaním sa na nemenované zdroje uviedol, že kráľovná bola „podráždená a frustrovaná“ politikou britského premiéra Tonyho Blaira, že má obavy, že britské ozbrojené sily sú preťažené v Iraku a Afganistane. Údajne však mala obdivovať Blairovo úsilie o dosiahnutie mieru v Severnom Írsku. Stala sa prvou britskou panovníčkou, ktorá v novembri 2007 oslávila výročie diamantovej svadby.[7] Dňa 20. marca 2008 sa v Írskom kostole sv. Patrika v Armaghu zúčastnila prvá kráľovská bohoslužba mimo Anglicka a Walesu.[8]

Alžbeta vystúpila v roku 2010 na Valnom zhromaždení OSN druhýkrát, opäť ako kráľovná všetkých území Commonwealthu a hlava Commonwealthu.[9] Počas svojej návštevy New Yorku, ktorá nasledovala po prehliadke Kanady, oficiálne otvorila pamätnú záhradu pre britské obete útokov z 11. septembra.[10] 11-dňová návšteva kráľovnej v Austrálii v októbri 2011 bola jej 16. návštevou v krajine od roku 1954. Na pozvanie írskej prezidentky Mary McAleeseovej uskutočnila v máji 2011 prvú štátnu návštevu britskej panovníčky v Írskej republike.

Návšteva Birminghamu v júli 2012 v rámci jej turné Diamantového jubilea

Kráľovné diamantové jubileum v roku 2012 znamenalo 60 rokov na tróne a oslavy sa konali v jej územiach, širšom Commonwealthe i mimo neho. V správe zverejnenej v deň nástupu na trón Alžbeta napísala:

V tomto špeciálnom roku, kedy sa znovu venujem vašim službám, dúfam, že si všetci pripomenieme silu spolupatričnosti a silu zvolania rodiny, priateľstva a dobrých susedských vzťahov ... Dúfam tiež, že tento jubilejný rok bude čas poďakovať za veľký pokrok, ktorý sa dosiahol od roku 1952, a tešiť sa na budúcnosť s čistou hlavou a vrelým srdcom.[11]

S manželom podnikli rozsiahle turné po Spojenom kráľovstve, zatiaľ čo jej deti a vnúčatá sa v jej mene vydali na kráľovské cesty po iných štátoch Commonwealthu.[12] 4. júna boli po celom svete rozsvietené jubilejné majáky.[13] V novembri kráľovná a jej manžel oslávili svoje modré zafírové výročie svadby (65.).[14] 18. decembra sa stala prvou britskou panovníčkou, ktorá sa zúčastnila mierového zasadnutia vlády od čias Juraja III. v roku 1781.[15]

Kráľovná, ktorá otvorila letné olympijské hry 1976 v Montreale, otvorila aj letné olympijské a paralympijské hry 2012 v Londýne, čím sa stala prvou hlavou štátu, ktorá otvorila dve olympijské hry v dvoch krajinách.[16] Na olympiáde v Londýne si v rámci otváracieho ceremoniálu zahrala v krátkom filme, po boku Daniela Craiga ako Jamesa Bonda.[17] 4. apríla 2013 získala čestnú cenu BAFTA za záštitu nad filmovým priemyslom a na slávnostnom odovzdávaní cien bola označená ako „zatiaľ najpamätnejšia bondovka“.[18] 3. marca 2013 bola Alžbeta preventívne prijatá do nemocnice kráľa Eduarda VII. po vzniku príznakov gastroenteritídy. Nasledujúci deň sa vrátila do Buckinghamského paláca.[19] O týždeň neskôr podpísala novú Chartu Commonwealthu.[20] Kvôli svojmu veku a potrebe obmedziť cestovanie sa v roku 2013 rozhodla nezúčastniť na dvojročných stretnutiach vládnych predstaviteľov Commonwealthu po prvýkrát za posledných 40 rokov. Na summite na Srí Lanke ju zastupoval princ Charles.[21] V máji 2018 podstúpila operáciu katarakty.[22] V marci 2019 sa rozhodla prestať jazdiť na verejných komunikáciách, najmä v dôsledku autonehody, ktorej sa dopustil jej manžel pred dvoma mesiacmi.[23]

Narodeninová oslava Alžbety, 2018

Kráľovná prekonala svoju prababičku, kráľovnú Viktóriu, keď sa 21. decembra 2007 stala najdlhšie žijúcou britskou panovníčkou. 9. septembra 2015 sa stala najdlhšie vládnucou britskou panovníčkou a najdlhšie vládnucou kráľovnou a najdlhšou ženskou hlavou štátu.[24][25][26] Stala sa najstaršou súčasnou panovníčkou po tom, čo 23. januára 2015 zomrel saudskoarabský kráľ Abdalláh.[27] Neskôr sa stala najdlhšie vládnucou súčasnou panovníčkou a najdlhšie slúžiacou súčasnou hlavou štátu po smrti thajského kráľa Bhumibola 13. októbra 2016[28][29] a najstaršou súčasnou hlavou štátu po rezignácii Roberta Mugabeho 21. novembra 2017.[30][31] 6. februára 2017 sa stala prvou britskou panovníčkou, ktorá si pripomínala zafírové jubileum,[32] a 20. novembra ako prvá britská panovníčka oslavovala platinové výročie svadby.[33] Princ Filip v auguste odišiel z úradných povinností kráľovnej.[34] 23. apríla 2019 sa stala najstaršou žijúcou panovníčkou po smrti Luxemburského veľkovojvodu Jeana.

Kráľovná nemieni abdikovať, aj keď sa očakáva, že princ Charles prevezme viac jej povinností ako Alžbeta, ktorá v roku 2020 oslávila 94. narodeniny.[35] 20. apríla 2018 vládni predstavitelia Commonwealthu oznámili, že na jej miesto nastúpi Charles ako hlava Commonwealthu. Kráľovná uviedla, že je jej „úprimným želaním“, aby ju Charles v úlohe nasledoval.[36] Plány na jej smrť a pohreb pripravujú britská vláda a mediálne organizácie od 60. rokov.[37]