Sixtus V.

Pochádzal z roľníckej rodiny z mesta Grottammare na pobreží Jadranského mora v južnom pohraničí regiónu Marky. Už ako dvanásťročný sa stal františkánom. V roku 1547 bol vysvätený za kňaza a o rok nato získal doktorát teológie na univerzite vo Ferrare. Ako úspešný kazateľ sa čoskoro dostal do Ríma, kde získal miesto ako spolupracovník (inkvizítor) pápeža Pavla IV. Rovnako úspešne budoval kariéru i za nasledujúcich pontifikov – Pia IV. a Pia V. Ten ho dokonca vymenoval za generálneho vikára františkánov, v roku 1570 za kardinála a v roku 1571 za fermského biskupa.

Za pontifikátu svojho predchodcu Gregora XIII. sa dostal do nemilosti kvôli čomu sa stiahol do ústrania. Napriek tomu, že sa verejne neangažoval, bol po Gregorovej smrti, v konkláve konanom 24. apríla 1585 jednohlasne zvolený za 226. nástupcu sv. Petra.

Ako rodený organizátor sa ihneď po nástupe na pápežský stolec pustil do obnovovania poriadku v pápežskom štáte po svojom predchodcovi Gregorovi XIII. Rozhodne sa vysporiadal so svojimi neprajníkmi ako aj osobami, ktoré škodili verejným záujmom. S rovnakou rozhodnosťou sa pustil i do konsolidácie finančných záležitostí; napriek obrovským výdavkom na verejnú činnosť zanechal po smrti plnú štátnu pokladnicu.

Sixtova prestíž sa zakladala na trvalej reorganizácii ústredného cirkevného riadenia. Za svojho pontifikátu stanovil maximálny počet kardinálov na sedemdesiat (toto nariadenie zrušil až o takmer štyristo rokov, v roku 1958, pápež Ján XXIII.). Okrem toho v roku 1588 zriadil pätnásť stálych kardinálskych kongregácií na spravovanie ako duchovných tak aj svetských záležitostí (v takejto podobe fungovali až do druhej polovice 20. storočia do druhého vatikánskeho koncilu). Biskupom nariadil pravidelnými návštevami Svätej stolice podávať správy o činnosti svojich diecéz.

Sixtova činnosť zasahovala aj do medzinárodných sfér. I keď viacero z jeho predstáv sa nenaplnilo (sníval o vytvorení pápežského štátu okolo Svätého hrobu, prisľúbil podporu španielskemu kráľovi Filipovi na inváziu do Anglicka, z ktorej napokon zišlo). V záujme zachovania rovnováhy politických síl v Európe a súčasnej podpory katolíckych panovníkov cítil povinnosť pomáhať Filipovi II. proti hugenotovi Henrichovi IV., ktorého dokonca ešte v roku svojho nástupu exkomunikoval.

Sixtus V. sa stal známy ako mecenáš staviteľov a učencov. So Sixtovým menom sa spája mohutná prestavba Ríma na honosné mesto. Z jeho stavebných aktivít stačí spomenúť napr. dotvorenie Námestia svätého Petra vztýčením obelisku v roku 1586 (architekt Domenico Fontana). O tom, že sa Fontana stal obľúbeným Sixtovým staviteľom svedčia jeho ďalšie práce na pápežovo poverenie: dostavba Lateránskej baziliky o severnú, tzv. Sixtovu lodžiu v rokoch 1586 - 1589, vztýčenie obeliskov na dôležitých miestach Ríma (Piazza San Giovanni in Laterano, Piazza del Popolo, Piazza dell'Esquilino), vybudovanie bočnej kaplnky v bazilike Santa Maria Maggiore v rokoch 1585 - 1587, prestavba kostola San Luigi dei Francesi v roku 1589.

V decembri 1587 dal Sixtus V. na vrchole Trajánovho stĺpa osadiť sochu sv. Petra a v roku 1589 na Stĺpe Marka Aurelia sochu sv. Pavla. Do samého záveru jeho pontifikátu spadá dokončenie stavby slávnej Michelangelovej kupoly Baziliky svätého Petra (architektom Giacomom della Portom).

Koncom augusta 1590, takmer sedemdesiatročný Sixtus V. zomrel. Napriek svojej krátkej vláde zanechal v meste nezmazateľné stopy, no u prostých ľudí bol značne neobľúbeným pontifikom.

Jeho telesné ostatky dnes odpočívajú v nádhernom neskororenesančnom náhrobku od Domenica Fontanu v Bazilike Santa Maria Maggiore.

Ďalší pápeži s menom Sixtus

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sixtus V.

• J. N. D. Kelly, Pápeži dvoch tisícročí, Roal, Bratislava, 1994, ISBN 80-88706-00-9
• S. G. Lozinskij, Dějiny papežství, Horizont, Praha, 1989
• B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7

Predchodca: Gregor XIII.

Pápež Sixtus V. (zoznam)

Nástupca: Urban VII.