Tretia vojna v Perzskom zálive

20. marca 2003 o približne 02:30 UTC alebo 90 minút po vypršaní 48-hodinového ultimáta, o 05:30 miestneho času, boli zaznamenané explózie v Bagdade; súbežne s inváziou austrálskych špeciálnych jednotiek do južného Iraku. O 03:15 UTC, americký prezident George W. Bush oznámil, že vydal povel koaličným silám na začiatok útoku proti cieľom v Iraku.

Pred inváziou veľa pozorovateľov očakávalo dlhú leteckú kampaň predchádzajúcu samotnej pozemnej akcii, keď ako príklad uvádzali Druhú vojnu v Perzskom zálive alebo Operáciu Trvalá sloboda v Afganistane. V skutočnosti však bol útok vedený hneď od začiatku simultánne s cieľom čo najskôr poraziť a zdecimovať aj pozemné jednotky (pozri Šok a hrôza). Armáda sa vyhýbala mestám a väčším jednotkám, ktoré jej bránili v postupe. Stratégia bola založená na predpoklade, že výrazná mobilita a dobrá koordinácia umožnia americkej armáde zaútočiť priamo na srdce irackého velenia a zničiť ho za krátky čas, čo by viedlo k minimalizácii civilných úmrtí a k malému zničeniu infraštruktúry. Koalícia očakávala, že eliminácia vedenia povedie ku kolapsu armády a hneď potom sa veľká časť obyvateľov odváži podporovať koaličné sily.

Kvôli tureckému rozhodnutiu oficiálne neumožniť využitie svojho územia boli Američania donútení zavrhnúť plány na simultánne útoky zo severu a juhu. Hlavné základne odkiaľ bola vedená invázia sa nachádzali v Kuvajte a v ďalších štátoch v Perzskom zálive. Dôsledkom bolo, že jedna z divízií plánovaných na nasadenie sa musela presunúť a invázie sa nezúčastnila počas prvých dní.

Ťažobná infraštruktúra Iraku bola silno chránená a v tom čase málo poškodená. V predchádzajúcej vojne v roku 1991, pri sťahovaní sa z okupovaného Kuvajtu, iracká armáda zapálila veľa vrtov s cieľom zamaskovať pohyby vojakov pred koaličnými silami. Zároveň, bočným efektom bolo veľa ekologických problémov v oblasti.

Podľa plánu rýchleho obsadenia celej krajiny sa americká tretia pechotná divízia presunula smerom na západ a potom na sever cez púšť k Bagdadu, zatiaľ čo Prvá námorná expedičná sila a Prvá britská obrnená divízia presúvali na sever cez močaristé oblasti. Všetky sily sa vyhli hlavným mestám okrem tých, ktoré boli nevyhnutné na zaistenie riečnych priechodov cez Tigris a Eufrat. Britská 7 obrnená brigáda ('The Desert Rats') sa prebojovávala do druhého najväčšieho irackého mesta – Basry 6. apríla. Súčasne Tretí parašutistický pluk „čistil“ starú štvrť mesta, ktorá bola nedostupná vozidlami. Vstup do Basry sa podarilo dosiahnuť až po 2 týždňoch, aj vďaka najväčšej tankovej bitke britských síl od Druhej svetovej vojny z 27. marca.

Po prvotnom rýchlom postupe vojská spomalili v okolí miest Hillah a Karbala. V týchto miestach boli zasiahnuté púštnymi búrkami, stretli sa s relatívne silnejším odporom irackých vojsk. Zároveň spomalili na pár dní kvôli potrebe obnoviť zásoby pred pokračovaním v ťahu na Bagdad.

Druhý prápor americkej piatej skupiny špeciálnych síl (časť takzvaných Zelených bariet) uskutočnil prieskum v mestách Basra, Karbala a niekoľkých ďalších. Na severe mala Desiata skupina špeciálnych síl za úlohu podporovať kurdské jednotky odporu, ako napríklad Únia Kurdistanu alebo Demokratická strana Kurdistanu. Turecko oficiálne zakázalo využívanie základní na svojom území na operácie vedené proti irackému režimu, kvôli čomu desiata skupina musela urobiť niekoľko obkľúk; ich cesta mala trvať 4 hodiny, ale trvala 10 hodín. Zároveň však Turecko umožnilo aspoň využívanie leteckého priestoru, teda časť 10 skupiny sa na miesto dostala letecky.

Tri týždne od začiatku invázie sa americké vojská dostali do Bagdadu. Prvotné plány predpokladali obkľúčenie mesta a boje v uliciach s použitím jednotiek Airborne. Vyslanie asi tridsiatich amerických tankov na otestovanie irackej obrany na Bagdadské letisko sa stretlo so silným odporom, vrátane niekoľkých samovražedných útokov. Ďalší pokus o prienik o 2 dni neskôr bol tiež úspešný a podarilo sa dosiahnuť Paláce Saddáma Husajna, kde vytvorili základňu. Pár hodín po obsadení palácov, televízia rozšírila túto informáciu po Iraku, čo spôsobilo zrútenie celého irackého odporu. Členovia irackej vlády buď priznali porážku, alebo sa vytratili. 9. apríla 2003 bol Baghdad formálne obsadený americkými silami a moc Saddáma Husajna nad týmto mestom skončila. Veľa Iračanov oslavovalo pád Saddámovho režimu ničením jeho portrétov a sôch.

Koaličné jednotky ihneď po získaní kontroly nad územím začali viesť pátranie po kľúčových členoch Husajnovej vlády. Armáda vytvorila hracie karty s najhľadanejšími osobami.

Fotografia Saddáma Husajna krátko po jeho zajatí

22. júla 2003 počas vzdušného útoku Stoprvej vzdušnej divízie boli zabití synovia Saddáma Husajna Udaj a Kusaj spolu so Saddámovým vnukom. Saddám Husajn bol zajatý 13. decembra 2003 počas operácie „Red Dawn“.

Na severe kurdské sily už niekoľko rokov okupovali autonómnu oblasť v severnom Iraku. V spolupráci s americkými špeciálnymi silami a vzdušnými útokmi tieto sily dokázali 10. apríla obsadiť na ropu bohatý Kirkúk. Bez väčších problémov sa jednotkám podarilo toto mesto ovládnuť.

Americké špeciálne sily pôsobili aj na západe Iraku, kde sa snažili ovládnuť kľúčové cesty do Sýrie a letecké základne. 15. apríla americké sily prevzali takmer úplnú kontrolu nad mestom Tikrít, poslednú baštu v strednom Iraku.

V nasledujúcich dňoch sa v Iraku rozšírilo rabovanie. Americká armáda chránila nemocnice, zdroje vody a ministerstvá potrebné na zabezpečenie chodu štátu. Nedokázala však zabrániť rabovaniu v ďalších objektoch, napríklad ani v Irackom národnom múzeu.

Podľa rozhodnutia bola FBI zavolaná do Iraku, aby pomohla vypátrať dôležité ukradnuté predmety. Podľa ich zistení boli mnohé pôvodné odhady o rabovaní nafúknuté. Pôvodné správy napríklad uvádzali, že z Irackého národného múzea bolo ukradnutých 170 000 predmetov. Následné revidované odhady hovorili už len o 15 000. Odvtedy bolo 5 000 ukradnutých kusov nájdených.[8] Podľa niektorých špekulácií bola časť objektov odcudzená už počas vlády Saddáma Husajna. Iracké národné múzeum bolo jedno z mnohých múzeí a dôležitých kultúrnych pamiatok, ktorých sa rabovanie dotklo. Aj keď skutočnosť bola omnoho lepšia ako pôvodné odhady, rabovanie znamenalo nenapraviteľnú stratu významných historických pamiatok.

Rovnako dôležitým pre povojnové obdobie v Iraku boli tisícky ton ukradnutých zbraní, neskôr používaných v útokoch proti americkým silám, irackým úradníkom a civilistom.

Podľa niektorých informácií aj americké vojenské jednotky znehodnotili časť historických pamiatok, keď napríklad vytvorili pristávaciu plochu pre helikoptéry v srdci starodávneho mesta Babylon.

Americká vojenská loď USS Abraham Lincoln sa vracia do prístavu s nápisom Mission Accomplished (Misia splnená)

Americký prezident Bush na lodi USS Abraham Lincoln v pilotnej kombinéze po pristátí na jej palube

1. mája 2003 pristál George W. Bush na vojenskej lodi USS Abraham Lincoln, na stíhačke Lockheed S-3 Viking. Po pristátí predniesol reč, kde oznámil koniec hlavných vojenských operácií vo vojne v Iraku. Bushovo pristátie bolo kritizované ako príliš drahý kaskadérsky kúsok vhodný skôr pre hollywoodske filmy. V pozadí bol jasne viditeľný transparent s textom „Mission Accomplished“, teda „Misia splnená“. Transparent bol vytvorený zamestnancami Bieleho domu [9] a zavesený vojakmi U.S. Navy. Neskôr, so vzrastajúcim odporom v irackej rebélii bol plagát často kritizovaný v médiách.

Koniec „hlavných vojenských operácií“ neznamenal pre Irak mier. Krajina bola ďalej zmietaná násilnými konfliktmi medzi Koalíciou ochotných a silami označovanými ako iracký odboj. Ten bol najsilnejší v oblasti označovanej ako sunitský trojuholník a v Bagdade. Existujú dôkazy, že časť útokov bola organizovaná fedajínmi a inými silami lojálnymi Husajnovi. Veľkú časť tvorili náboženský radikáli alebo zahraniční bojovníci.

Lístok od poradkyne pre národnú bezpečnosť Condoleezzy Rice z 28. júna 2004. Bush na lístok dopísal: „Let freedom reign“, teda „Nech sloboda vládne“.

15. augusta mal Irak podľa pôvodného plánu prijať novú ústavu. Termín sa však nepodarilo dodržať a po dohode sa niekoľkokrát odložil. V opačnom prípade by sa celý proces vrátane volieb musel zopakovať v decembri. Po niekoľkých predĺženiach lehoty sa 28. augusta 2005 dočasnému parlamentu podarilo dospieť k dohode. S výsledným textom však zväčša nesúhlasili zvolení zástupcovia sunitov – irackej náboženskej menšiny.

15. októbra v Iraku prebehlo referendum o prijatí navrhovaného textu za stálu ústavu. Na podporu textu nakoniec vyzvali občanov vedúci všetkých troch skupín: suniti, šiiti a Kurdi. Podľa oficiálnych výsledkov z 25. októbra 2005 bolo referendum úspešné a navrhovaná ústava teda občanmi prijatá.

Verejná mienka v USA sa postupne s narastajúcim odporom rebelov odkláňala od toho, či prezident Bush zvláda situáciu v Iraku. Ďalšie vyšetrovania po vojne ukázali, že Saddám Hussajn nevlastnil ZHN, ktoré by mohli ohroziť USA. Medzi závermi však boli aj údaje o tom, že Husajnova vláda sa aktívne snažila získať technológie, ktoré by umožnili Iraku produkovať ZHN hneď po uvoľnení sankcií OSN. Medzi závery patrilo aj to, že Saddám mal k dispozícii aj strely s väčším doletom ako povoľovali sankcie.

Bush neskôr bránil svoje rozhodnutie ísť do vojny tvrdením: „Svet je dnes bezpečnejší.“ Vznikli aj ďalšie otázky – najmä, či informácie pochádzajúce od tajných služieb spred vojny neboli zaujaté alebo upravované, keďže ZHN sa po vojne nenašli. Podľa oficiálneho vyšetrovania vedeného v USA vláda nezasahovala do činnosti tajnej služby. K rovnakému záveru dospela aj komisia v Spojenom kráľovstve. Niektorí analytici hodnotia toto zlyhanie ako prehnanú snahu tajných služieb po tom, čo nedokázali zabrániť útokom z 11. septembra 2001. Medzi ďalšie otázky patrili vzťahy s Európou, úloha a funkcie OSN, a vplyv vojny na okolité krajiny: Irán, Sýriu, Libanon a Turecko.

Pred začiatkom vojny sa na Slovensku uskutočnilo niekoľko protivojnových pochodov, ktorých rozsah však bol neporovnateľný s inými v európskych metropolách. Na protivojnových pochodoch sa zvyčajne zúčastnilo pár desiatok až stoviek ľudí. Podľa prieskumov verejnej mienky slovenská verejnosť vojnu odmietala: výrazná väčšina populácie ju považovala za nesprávnu.