Pavol VI.

Narodil sa v dedine Concesio pri Brescii, ako druhý syn v rodine váženého advokáta, obchodníka, vydavateľa a šéfredaktora katolíckeho denníka Il cittadino di Brescia.[2] Pápežova matka bola hlboko veriaca žena, ktorá chodila každý deň na sväté prijímanie.

Takmer celé detstvo prežil na vidieku. Začal študovať na jezuitskom gymnáziu v Brescii, ktoré však musel pre chorobu opustiť. Ďalšie vyučovanie absolvoval súkromne, maturitu zložil v roku 1916 na prísnom gymnáziu Arnaldo da Brescia.[3] Aj v kňazskom seminári v Brescii začal študovať ako externista. Býval v rodičovskom dome.[4]

Za kňaza bol vysvätený 29. mája 1920.[1] Primície mal na ďalší deň v kostole Santa Maria delle Grazie v Brescii.[4] Hneď po vysviacke ho diecézny biskup poslal študovať do Ríma na pápežskú univerzitu Gregoriana.[4] Súčasne študoval aj na štátnej univerzite. Po čase ho prijali do pápežskej akadémie pre diplomatov, ktorá sa vtedy volala Accademia dei Nobili ecclesiastici (Akadémia cirkevných šľachticov).[4] Po skončení štúdia ho vyslali ako nunciovho tajomníka do Varšavy. Z obavy o jeho zdravie ho po šiestich mesiacoch povolali späť do Ríma.[4]

Od roku 1922 pôsobil v pápežskom štátnom sekretariáte, 13. decembra 1937 sa stal asistentom štátneho tajomníka a v novembri 1954 bol vymenovaný za štátneho podtajomníka.

1. novembra 1954 ho vymenovali za milánskeho arcibiskupa.[1] Do úradu nastúpil 4. januára 1955[1] a tak účinkoval, že sa, ako sám povedal, cítil ako „arcibiskup robotníkov“.[5] Jeho sťahovanie „sprevádzalo povestných deväťdesiat debien kníh“.[6] O štyri roky neskôr, 8. decembra 1958 ho pápež Ján XXIII., po svojom nástupe ako prvého, vymenoval za kardinála.[1]

Za pápeža bol zvolený, ako umiernený pokrokár,[7] 21. júna 1963,[1] po jednom z najkratších konkláve v dejinách cirkvi. Už v roku 1964 vykonal ako pápež prvú pútnickú cestu do Svätej zeme, kde sa 5. januára stretol s carihradským ekumenickým patriarchom Athenagorasom I., čo bolo historicky veľmi dôležité stretnutie z pohľadu ekumenizmu. V záujme ekumenizmu usporiadal tiež stretnutie s arcibiskupom canterburským Michaelom Ramseyom v Ríme 24. marca 1966, opätovne s ekumenickým patriarchom Athenagorasom I. najprv 25. júla 1967 v Istanbule a potom 26. októbra 1967 v Ríme.[8]

Pavol VI. okrem cesty do Svätej zeme absolvoval aj iné pastoračné cesty. Navštívil Filipíny, Austráliu, Indonéziu, Samou, Hongkong, Irán a Srí Lanku. Jeho neobyčajné cesty do Indie, do OSN v New Yorku vzbudili pozornosť svetovej verejnosti.[9] Medzi novinármi ho nazývali Flying Paul (Lietajúci Pavol).

Pavol VI. zrušil index zakázaných kníh a názov Svätého ofícia zmenil na Kongregáciu pre náuku viery. (Sväté ofícium bolo následníkom stredovekej inštitúcie pre inkvizíciu.)[8]

V zahraničnej politike bol pokračovateľom mierovej koexistencie Jána XXIII. Rozhodol sa pokračovať v Druhom vatikánskom koncile, ktorý prerušila smrť Jána XXIII.[10] Aj keď s veľkou opatrnosťou, ale chcel pokračovať v zbližovaní sa s východným blokom v intenciách svojho predchodcu.[11]

• 13. máj 1964 – Pavol Hnilica SJ  – vymenovaný za titulárneho biskupa sídla Rusadus
• 25. august 1964 – Michael Rusnak CSsR  – vymenovaný za pomocného biskupa Torontskej ukrajinskej gréckokatolíckej eparchie v Kanade a titulárneho biskupa sídla Tzernicus
• 2. apríl 1969 – Ján Hirka  – vymenovaný za apoštolského administrátora Prešovskej gréckokatolíckej eparchie
• 19. február 1973
  • Július Gábriš  – vymenovaný za apoštolského administrátora Trnavskej apoštolskej administratúry a titulárneho biskupa sídla Decoriana
  • Ján Pásztor  – vymenovaný za diecézneho biskupa Nitrianskej diecézy
  • Jozef Feranec  – vymenovaný za diecézneho biskupa Banskobystrickej diecézy
• 1976 – Dominik Kaľata  – vymenovaný za pomocného biskupa arcidiecézy Freiburg im Breisgau v Nemecku

Pápež František v piatok 9. mája 2014 rozhodol o blahorečení Pavla VI., ktoré sa uskutočnilo v nedeľu 19. októbra 2014.[12][13][14][15] Jeho pozostatky neexhumovali,[16] ako relikvia slúžili stopy krvi na odeve Pavla VI., ktoré na ňom ostali po pokuse o atentát na pápeža v Manile 27. novembra 1970.[14][15] Počas blahorečenia mal pápež František oblečené zlaté rúcho, ktoré dostal Pavol VI. k osemdesiatym narodeninám a použil aj jeho biskupskú palicu a kalich.[14][15] Jeho spomienka sa v Katolíckej cirkvi slávi 26. septembra.[14]

Dňa 13. decembra 2017 komisia teológov potvrdila ďalší zázrak na príhovor Pavla VI. Zázrak sa týkal narodenia zdravého dieťaťa v 26. týždni tehotenstva aj napriek prasknutiu placenty v 13. týždni tehotenstva a veľmi rizikovému tehotenstvu. Matka sa rozhodla dieťa donosiť a svoje tehotenstvo zverila príhovoru Pavla VI.[17][18]

Členovia Kongregácie pre kauzy svätých na zasadnutí 6. februára 2018 tento zázrak potvrdili.[17]

Pápež František 6. marca 2018 podpísal dekrét o svätorečení Pavla VI., ktorým zázrak uznal. Jeho kanonizácia bola v nedeľu 14. októbra 2018 vo Vatikáne.[19]