Kornel (pápež)

Pápež Kornelius bol zvolený až rok po smrti svojho predchodcu, pápeža Fabiána († 250).[2] Voľba nového pápeža bola zámerne odložená pre násilnú perzekúciu cirkvi zo strany cisára Décia (249 - 251). Viacerí možní kandidáti na funkciu hlavy cirkvi boli vo väzení. Vládli cirkvi spoločne, ale navonok pôsobil ako ich zástupca kňaz Novacián. Po pätnásť mesiacov trvajúcej sedisvakancii, keď na jar roku 251 prenasledovanie poľavilo, konali sa volby rímskeho biskupa, ktorých sa vtedy zúčastnila celá obec a väčšina veriacich zvolila za nového biskupa Kornelia. Keďže voľba nepadla na Novaciána, hoci ju sám očakával, vznikol medzi týmito dvoma mužmi konflikt.

V tom období, už za pápeža Kalixta (217 – 222), (ktorý napriek verejnej mienke, bol pri vykonávaní svojho úradu milosrdný - napr. nepotrestal biskupa, ktorý sa dopustil vážneho poklesku, ale nechal ho v úrade) boli v cirkvi nedorozumenia pre postoje k tým veriacim a kňazom, ktorí počas prenasledovania odpadli, ale teraz sa pokladali sami za hriešnikov a činili pokánie.

Kornelius v jedom z jeho prvých listov v latinčine informuje, že rímsku obec roku 253 tvorilo: 46 kňazov, 7 diakonov a 7 ich pomocníkov, 42 akolytov, 56 lektorov, exorcistov a ostiárov a 1500 vdov a detí (nepochybne siroty po mučeníkoch). Z toho môžeme usudzovať, že sa rímska obec skladala z niekoľko desiatok tisíc kresťanov.[3]

Keď rímsky cisár Gallus znova začal v júni 252 s prenasledovaním, Kornelius bol uväznený, poslaný do vyhnanstva do Centumcelae (dnes rímsky prístav Civitavecchia) kde zomrel.[4] Jeho ostatky boli neskôr prevezené do Ríma a pochované vo vlastnej hrobke v Kalixtových katakombách. Jeho náhrobný kameň ako jediný medzi najstaršími pápežskými náhrobkami nesie latinský nápis.

Kornélius je uctievaný ako svätec (jeho pamiatka sa slávi 16. septembra), okrem toho je jeho meno zmieňované v 1. eucharistickej modlitbe.[5]

Keďže pápež Kornelius bol pri znovuprijímaní takýchto "padlých" rozvážne zhovievavý, stal sa pre mnohých (hlavne pre prívržencov veľmi prísneho Novaciána) ako pápež neprijateľný. Rozkol nadobudol definitívnej podoby, keď sa proti nemu Novacián postavil a menšina ho zvolila za vzdoropápeža.[6] Korneliovi vytýkal vlažnosť vo viere a svoj krok sa snažil ospravedlniť tvrdením, že v cirkvi nie je miesto pre ťažkých hriešnikov. Novacián bol talentovaný teológ a prvý spisovateľ v dejinách rímskeho kresťanstva píšuci latinsky. Jeho hlavné dielo „De trinitate“ (O Trojici) je prvým teologickým traktátom v latine. V strete oboch pápežov hral taktiež rolu novacianizmus. Novacián zastával prísnu líniu. Jeho stúpenci založili „cirkev čistých“ (katari) a znovu krstili tých, čo k nim prestúpili.[7]

Na rímskej synóde na jeseň r. 251 bol pápežov postoj schválený, Novaciánove obvinenia odmietnuté a biskupmi bol vylúčený z cirkvi. Novacián založil svoju vlastnú cirkev, avšak počet jeho stúpencov ostal obmedzený, i keď úporne prosil o zachovanie vernosti všetkých, ktorí pristupovali k stolu Pána, ako ironicky píše Kornelius:

„Keď totiž Novacián po obetovaní darov každému pridelí a poskytne, čo jeho je, núti úbohých ľudí k prísahe namiesto vďakyvzdania. Keď sa chudák chopí chleba, drží ho za ruku a pustí ho až potom, ako zloží prísahu, v doslovnom znení: ,Prisahaj mi pri krvi a tele nášho Pána Ježiša Krista, že ma nikdy neopustíš a nikdy neprebehneš ku Korneliovi!´ “ [8] O Novaciánovom ďalšom živote je poznáme veľmi málo, pravdepodobne zomrel v r. 258 mučeníckou smrťou.[9]

1. DIAN Daniel; JUDÁK Viliam. Každý deň so svätými 2. diel, Spolok svätého Vojtecha: Trnava 2007, str.90.
2. FISCHER-WOLLPERT, Rudolf. Malý teologický slovník: přehled papežů. 1. vyd. Praha: Zvon, 1995, str.174.
3. Gelmi (1994), str. 17.
4. DIAN; JUDÁK, str.90.
5. FISCHER-WOLLPERT, str.174.
6. RENDINA, Claudio. Příběhy papežů: dějiny a tajemství : životopisy 265 římských papežů. Vyd. 1. Praha: Volvox Globator, 2005,str.48
7. FISCHER-WOLLPERT, str.174.
8. GELMI, Josef. Papežové: od svatého Petra po Jana Pavla II. 1. vyd. Praha: Mladá fronta, 1994, (str. 17.)
9. WIERUSZ-KOWALSKI, Jan. Encyklopedie papežství. Vyd. 1. V Prahe: Academia, 1994, str.23.

• FISCHER-WOLLPERT, Rudolf. Malý teologický slovník: přehled papežů. 1. vyd. Praha: Zvon, 1995. ISBN 8071131245
• GELMI, Josef. Papežové: od svatého Petra po Jana Pavla II. 1. vyd. Praha: Mladá fronta, 1994, ISBN 8020404570
• WIERUSZ-KOWALSKI, Jan. Encyklopedie papežství. Vyd. 1. V Prahe: Academia, 1994. ISBN 8020001913
• RENDINA, Claudio. Příběhy papežů: dějiny a tajemství : životopisy 265 římských papežů. Vyd. 1. Praha: Volvox Globator, 2005. ISBN 8072075748
• DIAN Daniel; JUDÁK Viliam. Každý deň so svätými 2. diel, Spolok svätého Vojtecha: Trnava 2007 ISBN 978-80-7162-679-4

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kornel (pápež)

• The Catholic Encyclopedia - www.newadvent.org (po anglicky)
• Documenta Catholica Omnia - www.documentacatholicaomnia.eu (po latinsky)

Predchodca: Fabián

Pápež Kornel (zoznam)

Nástupca: Lucius I.