Ján Pavol I.

Narodil sa vo Forno de Canale (od r. 1964 Canale d’Agordo) v oblasti Belluno (severné Taliansko). Pochádzal z chudobnej robotníckej rodiny.

Kňazom sa stal 7. júla 1935. Študoval teológiu, doktorát získal na prestížnej Pápežskej Gregoriánskej Univerzite v Ríme. Neskôr bol prorektorom seminára diecézy Belluno (1937 – 1947). Učil tu predmety dogmatika, morálna teológia a kánonické právo. V roku 1948 bol vybraný ako pobočník generálneho vikára diecézy, o desať rokov neskôr sa stal generálnym vikárom sám (1958). Ešte ten istý rok však úrad opustil, pretože ho Ján XXIII. vymenoval za biskupa v diecéze Vittorio Veneto.

Zúčastnil sa na druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965). 15. decembra 1969 ho pápež Pavol VI. vymenoval za patriarchu Benátok. Ten istý pápež ho 5. septembra 1973 povýšil medzi kardinálov.

Za pápeža bol zvolený 26. augusta 1978 pri treťom sčítaní hlasov hneď v prvý deň konkláve. Zvolil si meno Ján Pavol I. (ako prvý pontifik v dejinách mal dvojité meno), pretože chcel nadviazať na dielo svojich predchodcov, pápežov Jána XXIII. a Pavla VI., a spojiť tak ich pokrokové a tradicionalistické vlastnosti. Už 27. augusta 1978 oficiálne oznámil kardinálom svoj zámer pokračovať v druhom vatikánskom koncile. Zvolal tlačovú konferenciu, na ktorej fascinoval tisíce prítomných novinárov. Svoj odpor k pompe a vonkajšej paráde prejavil hneď po zvolení, keď odmietol tradičnú pápežskú korunováciu a pri svojej inaugurácii 3. septembra 1978 na námestí sv. Petra prevzal iba pálium ako znak svojho pastoračného úradu.

Povahovo bol veľmi podobný Jánovi XXIII. – aj on mal priateľské vystupovanie a zmysel pre osobitý humor.

Napriek veľmi krátkemu trvaniu svojho pontifikátu Ján Pavol I. stihol urobiť niekoľko zmien. Zrušil používanie majestátneho plurálu v pápežských príhovoroch a dokumentoch. Predstavoval konzervatívca v otázkach morálky, ale reformátora a pokrokára v oblasti cirkevných štruktúr a poňatia poslušnosti v cirkvi.

Jeho pontifikát zakončila náhla smrť v noci z 28. na 29. septembra 1978. Ako príčina určili zlyhanie srdca. Telo rýchlo zabalzamovali, čo znemožnilo pitvu a bolo to v rozpore s talianskymi zákonmi; Vatikán to odôvodnil tak, že jeho zákony pitvu pápeža zakazujú. Oficiálna príčina smrti je určená ako infarkt myokardu. No rozbor lieku, ktorý sa našiel pri mŕtvole, ani iných možných dôkazov sa nikdy nerobili. Po tom, ako sa verejnosť dozvedá o príčine smrti, neter pápeža vyhlási, že nikdy nemal problémy so srdcom a brat Edoardo potvrdzuje, že zdravotný stav pápeža po lekárskej prehliadke pred tromi týždňami bol v poriadku.

Čoskoro po jeho smrti sa objavili fámy, že nebola prirodzená – väčšinou sa naznačuje, že ho otrávili; zosilneli potom, ako za jeho nástupcu vybrali trochu konzervatívnejšieho Karola Wojtyłu. Na tieto teórie sa nezistili nijaké priame dôkazy, čo spôsobilo najmä to, že telo sa nepodrobilo pitve.