Pol Pot

Jeho otec bol bohatý vidiecky sedliak. V roku 1934 bol Pol Pot poslaný do Phnom Pénhu na tradičný pobyt v kláštore, v rokoch 1935 – 1943 chodil na francúzsky vedenú školu École Miche v Phnom Pénhe, v rokoch 1943 – 1947 navštevoval nižšiu strednú školu Collége Preah Sihanouk v Kompongchame, v rokoch 1947 – 1948 študoval na Lycée Sisowath v Phnom Pénhe (tu prepadol) a v rokoch 1948 – 1949 chodil na Technickú školu v Phnom Pénhe. Tu zložil záverečné skúšky a dostal štipendium, aby mohol v štúdiu pokračovať vo Francúzsku.

V Paríži žil v rokoch 1949 – 1952 a študoval na École Francaise de radio-électricité. Školu však nedokončil, stratil štipendium a musel sa vrátiť do Kambodže. Omnoho viac ako štúdium ho v Paríži zaujala politika. Najprv bol Pol Pot len vlastencom, ktorý hľadal cesty, ako svoju zem zbaviť francúzskych kolonialistov, potom sa však pridal ku komunistom. Stal sa členom Marxistického krúžku, ktorý v Paríži založili kambodžskí študenti a ktorý viedol Ieng Sary a pravdepodobne bol aj členom Francúzskej komunistickej strany.

Po návrate do vlasti v januári 1953 čoskoro odišiel do východného pohraničia ku komunistickým povstalcom z Viet Minhu. V nasledujúcom roku sa vrátil do Phnom Pénhu, kde sa naplno oddal práci v protokomunistickej Ľudovej revolučnej strane Kambodže (ĽRSK). Na živobytie si zarábal ako učiteľ dejepisu a francúzskej literatúry na súkromnej škole. V ĽRSK patril k tvrdému jadru, ktoré sa usilovalo vytvoriť v Kambodži naozajstnú komunistickú stranu.

To sa stalo v roku 1960, kedy bola založená Komunistická strana Kampučie (KSK). Pre kambodžských komunistov sa začal používať názov Červení Khméri. Pre prílišné utajovanie, ktorým bola strana charakteristická, bol až do roku 1978 názov tajený i pred radovými členmi a hovorilo sa o nej len ako o Organizácii (Angkar). Pol Pot sa stal členom ÚV KSK a v roku 1962 aj jej vodcom.

V roku 1963 Pol Pot a vedenie KSK opustili Phnom Pénh a odišli do džungle na východe krajiny. Na prelome rokov 1964/1965 Pol Pot navštívil Hanoj a Peking. Vietnamci ho sklamali, lebo ho nahovárali, aby skončil s násilným odbojom proti princovi Norodomovi Sihanukovi, ktorý bol ich spojencom. Zato v Číne sa Pol Pot stretol s dobrým prijatím a preto sa Červení Khméri pripojili k Číne.

V roku 1968 Červení Khméri začali povstanie, ku ktorému sa v roku 1970 pridal i Norodom Sihanuk zvrhnutý Lon Nolovým pučom. Po päťročnej občianskej vojne Červení Khméri porazili Lon Nola, 17. apríla 1975 obsadili Phnom Pénh a nastolili v Kambodži najhoršiu hrôzovládu, akú dejiny poznali.

Ihneď po víťazstve začali Červení Khméri zavádzať do života svoju vlastnú ideológiu tvrdiac že ide o marxizmus-leninizmus (Pol Pot ani žiadny z jeho druhov neboli s marxizmom príliš oboznámení, vyberali si z neho, čo sa im hodilo a ostatné ignorovali). Presadzovali Kropotkinov anarchizmus a vypätý kambodžský nacionalizmus. Ich cieľom bolo previesť Kambodžu z feudalizmu rovno do komunizmu. Predovšetkým šlo o likvidáciu miest, ktoré Pol Pot pokladal za nenapraviteľné semeniská kapitalizmu. Všetky mestá v Kambodži – teraz premenovanej na Demokratickú Kampučiu – boli vysídlené (Phnom Pénh hneď 17. apríla 1975) a obyvatelia presťahovaní na vidiek, často len do džungle, aby sa tu „prevychovávali“ prácou. Pol Pot a vedenie štátu sídlili vo vyľudnenom Phnom Pénhe.

Boli zrušené peniaze a zakázaný obchod. Život a oblečenie Kambodžanov bolo plne unifikované: každý mal mať rovnaké (len pár základných vecí) a musel byť oblečený rovnako (do čiernej rovnošaty). Ľudia boli rozdelení do družstiev a celé dni museli drieť na poliach. Rybolov a zbieranie plodov spadnutých zo stromov boli zakázané ako kontrarevolučná činnosť. Manželskí partneri boli ľuďom prideľovaní a páry sa mohli stýkať len vo vymedzených časoch za účelom plodenia detí. Tie potom boli rodičom odoberané a vychovávané Angkarom. Namiesto „JA“ sa muselo hovoriť „MY“, deti svojich rodičov nazývali „strýko“ a „teta“, zatiaľ čo ostatných dospelých „otec“ alebo „matka“. Národnostné menšiny (Vietnamci, Čamovia a Čínania) boli tvrdo perzekvované a museli sa vzdať všetkého, čo ich odlišovalo od ostatných Kambodžanov.

Nicolae Ceauşescu s Pol Potom v roku 1978

Pol Pot nechal zabiť celú inteligenciu. Nielen akademikov, ale aj všetkých, ktorí nosili okuliare. Takto prišla Kambodža o takmer všetkých špecialistov.

Potenciálnych "nepriateľov štátu" posielali do väzníc a brutálne, až sadisticky mučili. Museli povedať všetky mená ľudí, s ktorými sa poznali, ako aj mená všetkých členov rodiny. Následne zmučených poslali na "pole smrti" a zabíjali roľníckym náradím. Potom pozbierali všetkých, ktorí boli vymenovaní pri mučeniach a zopakovali celý proces. Mŕtvych používali ako hnojivo na farmách.

V rokoch 1976 – 1978 boli v KSK uskutočnené krvavé čistky. Ich symbolom sa stalo väzenie a mučiareň Tuol Sleng v Phnom Pénhe (dnes je tam múzeum genocídy). Čistky zlikvidovali stranícku hierarchiu vo veľkej časti krajiny. Čistka v roku 1978, pri ktorej vypuklo na východe krajiny povstanie, stála život 100 000 – 250 000 ľudí.

Červených Khmérov sa však úplne zlikvidovať nepodarilo, prešli totiž k partizánskej vojne. Od roku 1979 až do svojej smrti žil Pol Pot sčasti v Thajsku, sčasti na západe Kambodže pri thajských hraniciach, ktoré Červení Khméri ovládali. Aby Červení Khméri znovu získali podporu obyvateľstva, urobili ďalekosiahlu prestavbu ideológie aj hnutia. Od požiadavky komunistickej revolúcie upustili a v roku 1981 bola rozpustená KSK.

V roku 1982 sa Červení Khméri proti Vietnamcami dosadenej vláde opäť spojili so Sihanukom. Prebiehala znovu občianska vojna, v ktorej sa Červeným Khmérom už nepodarilo zmocniť vlády, ale ani vládnemu vojsku sa nepodarilo ich zlikvidovať. Vojna sa skončila podpísaním Parížskej dohody 23. októbra 1991.

Ani potom sa Červení Khméri nevzdali ozbrojeného odporu a v roku 1993 bojkotovali voľby. To sa ukázalo ako veľká chyba, hnutie začalo stagnovať a aj jeho členovia začali pociťovať únavu z nekonečných bojov. V roku 1996 Pol Pota opustilo niekoľko najvyšších funkcionárov vrátane Ieng Saryho a 4 000 mužov, čo bola polovica vojska.

V roku 1997 nechal Pol Pot zavraždiť veliteľa vojska Červených Khmérov Son Sena, ktorého podozrieval zo zrady. Následne na to ho Červení Khméri, ktorí sa obávali ďalších čistiek, zvrhli a odsúdili na doživotné domáce väzenie. V ňom 15. apríla 1998 zomrel. V nasledujúcom roku bol vládnymi jednotkami zlikvidovaný aj zvyšok Červených Khmérov.

Bilancia Pol Potových obetí z rokov 1975 – 1979 sa podľa vyšetrovania OSN pohybuje medzi 2 a 3 miliónmi,[4] pričom Kambodža mala celkom 7 000 000 obyvateľov. Len menšia časť obetí bola popravená, väčšina zomrela od hladu, na choroby a vyčerpanie. Tretina až polovica všetkého obyvateľstva Kambodže za vlády Červených Khmérov ochorela alebo hladovala, prípadne oboje.

Pol Pot bol dvakrát ženatý: s Khieu Ponnary (1956) a s Meas (1985), s ktorou mal dcéru Sithu.

1. Chandler, David: Brother Number One, Westview Press, Revised Edition 1999 p.7
2. Carvin, Andy: KR Years: The fall of the Khmer Rouge. prístup 12-08-2014
3. Pilger, John (17. apríla 2000): How Thatcher gave Pol Pot a hand. New Statesman. prístup 12-08-2014
4. William Shawcross, The Quality of Mercy: Cambodia, Holocaust, and Modern Conscience (Touchstone, 1985), s. 115-6

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pol Pot