Pius VI.

Pius VI., (lat. Pius PP. VI), rodným menom Giovanni Angelo Braschi (* 25. december 1717, Cesena, Taliansko – † 29. august 1799, Valence, Francúzsko) bol 250. pápež v poradí v období pontifikátu 15. február 177529. august 1799.

Pius VI.
Pius VI
250. rímsky biskup
Funkcie a tituly
Pontifikát
15. február 1775  29. august 1799
Klement XIV. Pius VII.
Biografické údaje
Občianske menoGiovanni Angelo Braschi
Narodenie25. december 1717
Cesena, Pápežský štát
Úmrtie29. august 1799 (81 rokov)
Valence, Francúzsko
PochovanýBazilika svätého Petra
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka1755
Biskup
Konsekrácia22. február 1775 (57 rokov)
SvätiteľGiovanni Francesco kardinál Albani
biskup v Porto e Santa Rufina
SpolusvätiteliaHenry Benedict Mary Clement kardinál Stuart of York
(arci)biskup fraskatský
Carlo kardinál Rezzonico
Camerlengo
Kardinál
Menovanie26. apríl 1773 (55 rokov)
Klement XIV.
Stupeňkardinál-kňaz
Titulárny kostolSant’Onofrio
Pápež
Voľba15. február 1775 (57 rokov)
Intronizácia22. február 1775 (57 rokov)
Odkazy
Pius VI.
Kompletný zoznam pápežov
Vatikánsky portál
Historický portál
Biografický portál

Životopis

Narodil sa v aristokratickej ale schudobnenej rodine. Študoval u jezuitov v rodnom meste a v roku 1734 zložil skúšky z práva. Neskôr pokračoval v štúdiu na univerzite v meste Ferrara. V roku 1753 sa stal jedným zo sekretárov pápeža Benedikta XIV. V roku 1758 získal hodnosť preláta a v roku 1768 ho pápež Klement XIII. vymenoval za za pokladníka pápežskej komory. V roku 1773 ho pápež Klement XIV. vymenoval za kardinála. V 134 dní trvajúcom konkláve napokon získal podporu tých kardinálov, ktorí si želali zmiernenie protijezuitských nálad (po zrušení rádu Klementom XIV. v roku 1773), ako aj podporu sympatizantov protijezuitského ťaženia, ktorým kardinál Braschi sľúbil, že bude naďalej realizovať Klementovu protijezuitskú politiku.[1]

Pápež Pius VI. bol konzervatívcom, ktorý si potrpel na okázalý a zastaraný protokol, obľuboval pompéznosť náboženských obradov a pokračoval v podpore umení. Nechal vyzdobiť sakristiu Baziliky svätého Petra, vystavať palác Braschi (Palazzo Braschi) a zveľadiť Museo Pio-Clementino. Neúspešne sa pokúsil vysušiť pontínske močiare, časť vysušenej pôdy ale odovzdal svojim synovcom, ktorých podporoval aj finančne. Kritici mu vyčítali najmä túto formu nepotizmu.

V oblasti zahraničnej politiky musel pápež čeliť vzrastajúcej vlne sekularizmu, ateizmu a zásahov osvietenských panovníkov do náboženských otázok. Zvlášť ostrý konflikt mal pápež s cisárom Svätej ríše rímskej Jozefom II., ktorý realizoval viaceré osvietenské reformy, obmedzujúce vplyv pápežskej kúrie v náboženských otázkach v Ríši a tzv. dedičných krajinách (v Čechách a v Uhorsku). Pápež Pius VI. zvlášť tvrdo kritizoval zrušenie pôsobenia niektorých reholí v Habsburskej monarchii a vyňatie kláštorov spod jurisdikcie pápežskej kúrie (podľa Jozefovej reformy spadali pod jurisdikciu diecéznych biskupov). V roku 1782 dokonca pápež pricestoval osobne do Viedne, aby sa pokúsil dopad reforiem zmierniť. Jozef II. však nebol ochotný svoju náboženskú reformu meniť.

Ešte väčšiu nespokojnosť pápeža vyvolali udalosti Veľkej francúzskej revolúcie, najmä zmeny v cirkevnej rovine, ktoré schválilo Národné zhromaždenie. Pápež začiatkom roku 1791 odsúdil tzv. Civilnú ústavu duchovenstva ako schizmatickú. Odsúdil kňazov a biskupov, ktorí zložili prísahu na Civilnú ústavu duchovenstva a odsúdil tiež Deklaráciu práv človeka a občana, schválenú začiatkom augusta 1789. Po tomto jeho kroku sa prerušili medzi Francúzskom a Pápežskou stolicou diplomatické vzťahy. Francúzske vojská neskôr anektovali pápežské teritóriá Venaissin a Avignon na francúzskej pôde. Pápež podporoval zásah koaličných vojsk proti Francúzskej republike a na území Pápežského štátu ochotne prijímal aristokratických emigrantov.

V roku 1796 generál Napoleon Bonaparte požiadal pápeža, aby odvolal odsúdenie Civilnej ústavy duchovenstva, čo Pius VI. odmietol urobiť. Keď bol v Ríme zabitý francúzsky generál Louis Duphot, francúzske vojská pod velením Louisa Berthiera vo februári 1798 priamo obsadili územie Pápežského štátu, zosadili pápeža a vyhlásili tzv. Rímsku republiku. Pápež sa utiahol do kartuziánskeho kláštora vo Florencii. V marci 1799 ho dalo francúzske Direktórium uväzniť a premiestniť do pevnosti v Briançone. Neskôr bol prevezený do citadely v meste Valence. Pápež Pius VI. zomrel v tamojšom väzení a bol pochovaný na miestnom cintoríne. Až v roku 1802 boli jeho pozostatky prevezené do Ríma a pochované v kryte Baziliky sv. Petra. Jeho pontifikát patrí k najdlhším, ale jeho koniec zároveň k najtragickejším v dejinách pápežstva.

Pre Slovensko má Pius VI. význam aj v tom, že bulou Romanus pontifex z 13. marca 1776 zriadil nové biskupstvá a to: Banskobystrické, Rožňavské a Spišské, ktoré vznikli vyčlenením z Ostrihomského arcibiskupstva. Táto bula vznikla pod vplyvom dekrétu Márie Terézie z 15. januára 1776.

Referencie

  1. KELLY, J. N. D.: Pápeži dvoch tisícročí. Bratislava : ROAL, 1994, s. 244.

Literatúra

  • KELLY, J. N. D.: Pápeži dvoch tisícročí. Bratislava : ROAL, 1994, s. 243 - 245 [heslo o pápežovi Piovi VI.]. ISBN 80-88706-00-9

Iné projekty

  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pius VI.

Externé odkazy


Predchodca:
Klement XIV.
Pápež
Pius VI.
(zoznam)
Nástupca:
Pius VII.


This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.