Komunizmus

Idea „komunizmu“ vznikla už pred naším letopočtom v Starovekom Grécku.

V Starovekom Grécku ako v prvej krajine na celom svete zaviedli úplné súkromné vlastníctvo pôdy, čo znamenalo, že s ňou jej majiteľ mohol nakladať podľa jeho vlastného úsudku. Mohol ju predať, alebo si naopak kúpiť ďalšiu. (Prvá krajina, ktorá zaviedla neúplné súkromné vlastníctvo, bol Staroveký Izrael. Súkromné vlastníctvo nebolo úplné, keďže cirkev nepovolovala predaj a kúpu nových pozemkov.) [1][2]

Hésiodos v 7. storočí pred naším letopočtom vo svojej básni Práce a dni spomenul tzv. Zlatý vek, keď ešte žiadne súkromné vlastníctvo neexistovalo. Podľa neho súkromné vlastníctvo zapríčinilo, že sa "ľudia začali hnať za hanebnou žiadostivosťou po majetku".[3] Zlatý vek sa objavil aj v niekoľkých dielach Vergília a Ovídia.[3]

Najstaršie dielo, ktoré opisuje svet bez súkromného vlastníctva je dialóg Štát od Platóna. Opisuje v ňom krajší svet bez súkromného vlastníctva a kolektívnu výchovu detí.

Vo svojom ďalšom diele – Zákony, opisuje svet v ktorom sa ľudia delia o svoje deti, manželky, rodinných príslušníkov. Taktiež opisuje, že sa raz spoločnosť bude snažiť, aby sa pre nás typické okolnosti od prírody stali spoločné, teda

Platónov žiak Aristoteles však teóriu mieru bez súkromného vlastníctva spochybnil, totižto podľa neho sú ľudia s majetkom v spoločnom vlastníctve náchylnejší sa o pozemok hádať ako ľudia s pôdou v súkromnom vlastníctve. [6]

Po niekoľkých storočiach od Ježišovej smrti si viacerí mysleli, že komunizmus (neskôr aj socializmus) je jeden z typov kresťanskej cirkvi. Toto presvedčenie vzniklo podľa faktu, že i Ježiš ponúkal iným možnosť rozdať svoj majetok chudobným, aby ľahším spôsobom dosiahli spásu. Vladimir Soloviev, ruský filozof vysvetlil rozdiel: komunisti totižto chceli rozdávať pozemky a pôdy iných, dokým Ježiš dobrovoľné rozdanie majetku svojim učeníkom len odporúčal. [8][9]

V stredoveku sa dostala v Európe katolícka cirkev k moci. Kresťania a farári nikdy nepodporovali ideu komunizmu a najmä nie chudobu, avšak Zlatý vek sa z mysli Európanov nikdy nevytratil. [10]

Keď Krištof Kolumbus objavil Ameriku a stretol tam žijúcich nahých Indiánov, bol presvedčený, že našiel komunitu ľudí, ktorí žili podľa Platónovho Zlatého veku. Po návrate Krištofa Kolumbusa do Európy sa neskôr dozvedeli, že Zlatý vek nenašli. [8]

Aj keď bol objav Zlatého veku vyvrátený, mnohí umelci sa inšpirovali a malovali, či písali o Indiánoch. Medzi nimi bol Thomas More, ktorý vo svojej knihe Utópia (1516) rozpísali život v Zlatom veku, alebo aj Tommaso Campanella, autor diela Slnečný štát (1623).

Thomas More

Dnešný význam slova utópia sa nezhoduje s tým v 16. storočí. More vo svojom diele opísal komunitu ľudí, ktorí sa prísne kontrolovali navzájom. Nikto z ľudí nemohol nikam cestovať, peniaze a súkromné vlastníctvo boli zrušené a vyjadrenie názoru na verejnosti bolo trestané smrťou. [11]

V západnej Európe bola predstava o Morovej Utópii spochybnená. Mnohí totižto verili, že človek pozostáva z tela a duše, ktoré stvoril Boh. Podľa nich sa človek s ľudskými vlastnosťami narodí, teda ak je niekto majetkuchtivý, tak takým aj zostane.

Tieto teórie neskôr spochybnil anglický filozof John Lock, ktorý vo svojom diele Esej o ľudskom rozume (1690) rozpísal svoju ideu. Podľa neho by sa ľudská duša dala prirovnať k čistej tabuli, ktorú nazval tabula rasa. S týmto prirovnaním chcel poukázať na to, že by sa mladého človeka inou výchovou dalo pozbaviť majetkuchtivosti. [12]

Podľa francúzskeho filozofa Helvétiusa by sa dalo ľudí dobrou výchovou doviesť k duševnému majstrovstvu.[13] Podľa Helvétiusovej filozofie sa neskôr inšpiroval aj Lenin.

V 17. storočí sa myšlienka komunizmu objavila znovu v Anglicku. Gerard Winstanley, vodca radikálnej strany zvaná Diggers (slov. kopáči), napísal niečo podobné ako komunistickú doktrínu. Jeho nápad sa však nepreslávil. Hlavne Diggers zastávali čisté komunistické, roľnícke myšlienky a postoj Olivera Cromwella, ktorý bol rozpoltený a často nepriateľský. [14]

Francúzski radikáli začali v 18. storočí podávať návrhy zrušiť súkromné vlastníctvo mysliac, že je pôvodom všetkého zlého. [15]

V 18. storočí Joseph Fouché hovoril o verejnom vlastníctve, ale svoje plány nikdy nezrealizoval a sa zabudlo na ne. [16]

Gracchus Babeuf

Eduard Bernstein vo svojom diele Cromwell and communism prejednáva niekoľko zoskupení v Anglickej občianskej vojne. Hlavne Diggers zastávali čisté komunistické, roľnícke myšlienky a postoj Olivera Cromwella ku týmto skupinám bol prinajlepšom rozpoltený a často nepriateľský. [17]

Kritika myšlienky súkromného vlastníctva pokračovala aj v ére osvietenstva v 18. storočí, prostredníctvom mysliteľov ako bol Jean Jacques Rousseau, ktorý neskôr ovplyvnil marxistickú filozofiu. Aj niekoľkí významní politici podporovali verejné vlastníctvo. Takíto boli Jean-Paul Marat a François-Noël Babeuf.

Spisovateľ Robert Owen je v niekotrých literatúrach tiež považovaní za komunistov. [18] Po prvýkrát použil slovo komunista John Goodwyn Barmby v roku 1840, počas rozhovoru s François-Noëlom Babeufom a Benjaminom Constantom o rovnostárstve. John Barmby bol dopisovateľom Friedricha Engelsa.

V roku 1864 sa v Londýne založila Prvá internacionála (Medzinárodné robotnícke združenie).

Táto socialistická strana sa hneď spočiatku dostala do konfliktov s anarchistami.

Richard Pipes vo svojej knihe Komunizmus (2001) píše, že socialisti a anarchisti mali rovnaký cieľ, a to beztriednu spoločnosť pomocou revolúcie. Podľa Pipesa sa ich názory rozlišovali v troch bodoch: [23]

Richard Pipes poznamenal, že v tomto prípade mali Anarchisti pravdu vo všetkých troch bodoch, totižto revolúcie vypukli aj v agrárnych krajinách, dočasná fáza (proletariárska diktatúra) sa v socialistických štátoch zmenila na dlhotrvajúcu diktatúru a aj v Rusku vypukla v roku 1917 revolúcia ako výsledok útoku na cárizmus, vtedajšiu vládu. [24]

Prvá internacionála sa v roku 1876 rozpadla. V roku 1889, už po Marxovej smrti založili Druhú internacionálu. [25]

Friedrich Engels

V roku 1889, už po Marxovej smrti, sa založila Druhá internacionála (Medzinárodné združenie socialistických strán), ktorá mala za úlohu zjednocovať socialistov z rôznych a krajín a zabrániť vojne, ktorú má za následok kapitalizmus. Najväčšou stranou bola Sociálnodemokratická strana Nemecka.

Druhá internacionála podľa tzv. Erfurtského programu z roku 1891 tvrdila, že záujmy buržoázneho štátu a pracujúcej triedy nezrovnateľné a robotník (alebo roľník) by mal byť verný a lojálny najmä svojej triede.

Nie všetci socialisti súhlasili s týmto programom. Ba niektorí si dokonca mysleli, že sa z kapitalizmu sa neskôr vyvinie komunizmus. [26]

Túto ideu podporovala najmä anglická Fabiánska spoločnosť. Eduard Bernstein na konci 19. storočia vyzýval sociálnych demokratov, aby "otvorili oči" a uznali, že kapitalizmus nezlyháva nikde vo svete.

Druhá internacionála často diskutovala o tom, ako zabrániť svetovej vojne, alebo ak by vypukla, ako jej predísť. V roku 1907 Vladimir Iľjič Lenin (neskôr vodca boľševikov) a Julij Osipovič Martov (neskôr vodca menšenikov) pre prípad núdze spísali rezolúciu, ktorá vypovedala o tom, že v prípade vojny by mali socialisti využiť šancu a zariadiť pád kapitalizmu vo viacerých štátoch.

Druhá internacionála vypuknutiu prvej svetovej vojny nezabránila a niektorí socialisti podľahli situácii a zradili svojich kolegov. Zanikla v roku 1916. [26]

Marxova charakteristika komunizmu: Komunizmus - pozitívne zrušenie súkromného vlastníctva ako ľudského sebaodcudzenia - skutočné osvojenie si ľudskej podstaty človekom a pre človeka - úplný, vedomý a v rámci celej bohatosti doterajšieho vývinu uskutočnený návrat človeka k sebe ako spoločenského ľudského človeka. Tento komunizmus ako dovŕšený naturalizmus, je opravdivým vyriešením rozporu medzi človekom a prírodou a medzi človekom a človekom, je opravdivou likvidáciou sporu medzi existenciou a podstatou, medzi spredmetnením a sebapotvrdením. Komunizmus je rozlúštením záhady dejín a vie o sebe, že je jej rozlúštením.[27]

Komunizmus v marxizme-leninizme je spoločensko-ekonomická formácia, ktorej osobitosti určuje spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov, zodpovedajúce vysoko rozvinutým výrobným silám; najvyššia fáza komunistickej formácie (úplný komunizmus), konečný cieľ komunistického hnutia.

Komunizmus je vysokoorganizovaná spoločnosť, najvyšší stupeň technologického a spoločenského pokroku, rozvoja s najvyšším stupňom životnej úrovne ľudí. Spája vysokú úroveň rozvoja ekonomiky, vedy a techniky so všestranným rozvojom samotných ľudí, materiálny rozkvet s mravným povznesením a neustálym zdokonaľovaním osobnosti[28]

Komunizmus podľa Samuelsa a Nordhausa je zároveň ideológia, politický a ekonomický systém. V komunistickom ekonomickom systéme je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a najmä priemyslového kapitálu zakázané (lebo sa má za to, že vlastníctvo kapitálových statkov vedie k vykorisťovaniu robotníkov). Podľa komunistických názorov by sa navyše dôchodky mali rozdeľovať rovnomerne alebo ešte lepšie – podľa potrieb. V dnešných komunistických krajinách (Čína) väčšinu pôdy a kapitálu vlastní štát. Tieto krajiny sa tiež vyznačujú rozsiahlym centrálnym plánovaním, v ktorého rámci štát stanovuje mnohé ceny, úroveň produkcie a ďalšie dôležité ekonomické premenné.