Žilina

Domašínsky meander

Katastrálne územie Žiliny patrí pod druhú najväčšiu riečnu sústavu Slovenska. Reliéf povodia Váhu určujú jednotlivé orografické stavebné jednotky. V Strečnianskej úžine dlhej 7 km utvára Váh tri charakteristické vhĺbené meandre (Krivý, Domašín a Gabrišova). Váh po sútoku s Kysucou a Rajčankou opúšťa Žilinskú kotlinu a prerezáva sa do Bytčianskej kotliny, kde vznikla vodná nádrž Hričov. Zdrojom vodnosti povrchových tokov sú predovšetkým dažďové a snehové zrážky. Jarné mesiace apríl a máj sú najvodnatejšie, lebo odvádzajú z pohorí dažďové vody spolu s vodami pri topení snehu. Najmenej vody majú toky koncom leta a začiatkom jesene. V zimnom období je najmenej vody v januári, lebo väčšina zrážok je zachytených v snehovej pokrývke a ľade. Všetky rieky sa vyznačujú extrémnosťou odtoku, keďže v čase dažďov a topenia snehu ich hladina rýchlo stúpa a v období sucha prudko klesá.

Z hydrologického hľadiska majú význam veľké územia vápencov a dolomitov, ktoré svojimi infiltračnými plochami podmieňujú bohatú pramenitosť. Na tieto oblasti je viazaný i najväčší kúpeľný areál v blízkosti Žiliny, v Rajeckých Tepliciach. Kúpele sú zamerané na liečenie reumatických, nervových a duševných chorôb a chorôb z povolania. V oblasti Javorníkov je pomerne veľké množstvo málo výdatných prameňov. Z hydrologického hľadiska nemá bradlové pásmo veľký význam.

• Od východu na západ preteká mestom najdlhšia slovenská rieka Váh. Na území mesta, pri Budatínskom parku, sa do Váhu vlieva rieka Kysuca. Pri Strážove sa do Váhu vlieva Rajčanka, Žilinčanmi v minulosti nazývaná Žilinka, alebo aj Rajčianka.
• Okrem toho sa v chotári mesta do Váhu vlievajú: Stráňavský potok (Ľ), Rosinka (Ľ) s Trnovkou (do nej ďalej Chotárny potok a Breznícky potok); do Kysuce Brodnianka (Ľ) a Liešovský potok (Ľ); do Rajčanky Bytčický potok (P), Bitarovský potok (Ľ) a Bradová (Ľ).
• Mestom smerom od sídliska Solinky cez Bôrik preteká malý potok, nazývaný Všivák.

Na rieke Váh sa nachádzajú dve vodné elektrárne. Na východ od Žiliny Vodné dielo Žilina (18,15 mil. m³) a na západ Vodná nádrž Hričov (8,467 mil. m³), ktorá je vytvorená zemnou hrádzou 9,5 m vysokou a 657 m dlhou. V zabudovanej vodnej elektrárni sú 3 turbíny. Menšie jazero vzniklo prehradením a vyrovnaním toku rieky pri budovaní vodného diela v Celulózke.

Na podnebie a klimatické pomery mesta a celej Žilinskej kotliny priamo vplývajú jestvujúce výškové pomery územia. Táto oblasť má, tak ako územie celého Slovenska, všetky základné znaky kontinentálneho (vnútrozemského) podnebia. Žilina leží v pásme, kde nastávajú v priebehu roka pomerne pravidelné a náhle výmeny poveternostných hodnôt. Podľa dlhoročného pozorovania sa začiatkom januára obyčajne podstatne ochladí. Poveternostné pomery sa výrazne menia v marci a v apríli, keď sa dosť rýchlo striedajú intenzívne teplá s citeľnými ochladeniami, sprevádzanými dažďovými prehánkami, často i snežením. V druhej polovici apríla teploty stúpajú a v máji na toto územie zvyčajne preniká studený arktický vzduch, čo vedie k značnému poklesu teplôt (neraz aj pod 0 °C). Obyčajne v polovici júna na naše územie zasahuje prúdenie chladnejšieho a vlhkého oceánskeho vzduchu, ktorý sprevádzajú výdatné zrážky. Teplotné maximum v oblasti Žiliny pravidelne vrcholí v druhej polovici júla a začiatkom augusta. Pre koniec augusta a september sú charakteristické značné poklesy priemerných teplôt. Amplitúda pomerného oteplenia nastáva na prelome septembra – októbra, odkedy postupne teploty klesajú. Pri opätovnom oteplení v druhej polovici decembra nastáva odmäk a dočasné rozpúšťanie snehovej pokrývky.

Žilina s integrovanými obcami patrí do mierne teplej polovlhkej oblasti, ktorú charakterizujú chladnejšie letá. Pomerne teplé podnebie sa vyznačuje prevládaním zrážok nad vyparovaním. Prebytok vody, ktorý pri tom vzniká, vsakuje len z nepatrnej časti do zeme, ostatok odteká po povrchu v stálych a nevysýchajúcich vodných bystrinách. Priemerné ročné hodnoty zrážok na území Žiliny sa pohybujú okolo 650 – 700 mm, ale v niektorých rokoch priemer vzrastá až do 900 mm. Najviac zrážok pripadá na jún, respektíve na prvú polovicu júla.

Tučnica alpínska

Rozmanitosti prostredia zodpovedá i rastlinstvo, ktoré je výsledkom dlhodobého vývoja od ľadovej doby až po súčasnosť. Geologický podklad, ktorý sa často mení na malých plochách, geomorfológia územia, klíma a zloženie pôdy vytvorili podmienky pre výskyt rozmanitých druhov rastlín. V minulosti prevažnú časť územia pokrývali zmiešané lesy, dnes sú kotliny zväčša odlesnené a premenené na polia, lúky a pasienky, čím sa vytvorili podmienky pre výskyt druhotných rastlinných druhov. Z pôvodných lesov kotlín sa zachovali len zvyšky, napríklad Bôrik alebo Lesopark. Zamokrené územia s brehmi potokov a riek sa stali domovom vŕb, topoľov a jelší. Na suchšie a vyvýšené miesta sa dostal jaseň, javor, dub a pozornosť si zasluhuje porast duba letného pri Hôrkach. Na neupravených pasienkoch a na medziach sa zachovali kríky hlohu, liesky, trnky a šípky. V porovnaní s kotlinami sa lepšie uchovala vegetácia vo vyšších polohách, kde sa vyskytuje zmiešaný porast buka, jedle a smreka.

So stúpajúcou nadmorskou výškou ubúda stromov a súvislý les sa začína rozpadávať na skupinky smrekov a osamelé stromy nižšieho vzrastu. Nad týmto pásmom, t. j. nad hornou hranicou lesa, sa začína pásmo výskytu kosodreviny. Z botanického hľadiska sú zaujímavé najmä Strážovské vrchy a Malá Fatra. V týchto pohoriach nachádzame druhy, prenikajúce zo severu a druhy nížinné, prenikajúce z juhu údolím Váhu. Obzvlášť bohatá je flóra na územiach pekne vymodelovaných vápencami, dolomitmi a vápencovými zlepencami. Do úzkych dolín a roklín s vlhkou a chladnou klímou zostupujú horské karpatské druhy – soldanelka karpatská, iskerník alpský a iné. Na slnečných kamenistých svahoch, vo svetlých lesoch, sa vyskytuje poniklec slovenský, horec Clusiov, horec jarný, orlíček obyčajný, klinček peristý, tučnica alpínska, astra alpínska a iné. Horské lesné rastlinné druhy, ako sú papraď samčia, deväťsil biely, mačuha cesnačkovitá a iné, sa vyskytujú vo vyšších polohách Strážovských vrchov. Oblasť Javorníkov, budovaná flyšovými horninami, je na rastlinstvo chudobnejšia a prevahu tu má smrekový porast. Hojne sa tu vyskytuje kyslička obyčajná, veternica iskerníkovitá, čučoriedka obyčajná, rôzne druhy lišajníkov, machov, vres obyčajný a v celej oblasti je bohatý výskyt húb.

Geologický podklad Malej Fatry je veľmi pestrý a závisle od neho sa mení i rastlinstvo. Z endemických druhov tu rastie klinček lesklý, klinček včasný, lomikameň trváci, zubačka lahočnatá a ďalšie. Z predľadovej doby sa tu nachádza kortúza Matthiolová. Z reliktných druhov, ktoré prežili ľadovú dobu, sa tu zachovala borovica lesná, tis obyčajný a dryádka osemlístková. Hoci je rastlinstvo Malej Fatry silne poznačené ľudskými zásahmi, predsa sa tu na určitých miestach zachovali veľmi cenné spoločenstvá, a preto sa zabezpečuje ich stála ochrana.[8]

Medveď hnedý, hojne sa vyskytujúci aj v okolí Žiliny[9].

Hrdlička záhradná – najpočetnejší operenec v Žiline[10].

Pestré druhové rozšírenie fauny je výsledkom dlhodobého vývoja, pôsobenia prírodných činiteľov a zásahov človeka. Jej dnešný stav sa formoval od konca posledného zaľadnenia. V okrajových častiach kotlín, v údolných nivách a na lúkach s pestrou vegetáciou, sa vyskytujú viaceré druhy hmyzu, motýľov, chrobákov, dvojkrídlovcov a ďalšie. Na faunu sú bohaté nižšie časti pohorí, druhy viazané na lesné prostredie. Z hmyzožravcov je to na lúkach a v krovinách žijúci krt obyčajný, piskor obyčajný a jež východoeurópsky. Vo vlhkých miestach jaskýň, v štrbinách skál, bodov a dutinách stromov žije početná skupina netopierov. Na vodné prostredie – močiare a neznečistené nádrže sú viazané obojživelníky ako ropucha zelená, skokan hnedý, rosnička zelená a salamandra škvrnitá. Z plazov je najrozšírenejšia jašterica krátkohlavá, v chladnejších miestach jašterica živorodá a na skalách žije jašterica múrová. Jediným jedovatým hadom je vretenica obyčajná. Z dôvodu poklesu počtu plazov sú všetky druhy jašteríc chránené. Medzi 62 druhmi cicavcov má významné postavenie naša najväčšia šelma – medveď hnedý, ktorý má v okrese Žilina západnú hranicu svojho rozšírenia. Ďalej je to rys ostrovid, ojedinele sa vyskytuje i mačka divá a jazvec lesný. Zo šeliem je to líška obyčajná, kuna lesná, kuna skalná, lasica hranostaj a len ojedinele sa v čistých vodách vyskytuje vydra riečna. Z poľovnej zveri je to najmä jelenia, srnčia a čierna zver a o ich reguláciu sa starajú poľovnícke združenia a štátne lesy[11].

Vtáctvo intravilánu mesta Žilina sa vyznačuje druhmi, ktoré sú viazané na blízkosť človeka, nakoľko tu nachádzajú ochranu a priaznivé potravinové podmienky. Typickými a hojne zastúpenými druhmi sú najmä hrdlička záhradná, škorec obyčajný, drozd čierny a vrabec domový. Menšia časť vtáctva sa vyskytuje celoročne, časť prichádza k nám zimovať. Sú to druhy hibernujúce (napríklad chochláč severský), iné sem zalietajú náhodne (druhy eratické). Najväčšia časť našich operencov však patrí k sťahovavým vtákom, ktoré majú zimoviská v južnej a juhozápadnej Európe, niektoré druhy až v rovníkovej Afrike. Vtáctvo Žiliny sa vyznačuje veľkou pestrosťou, na čom má zásluhu najmä blízkosť hôr a vodných plôch. V katastrálnom území mesta Žilina sa dosiaľ zistilo 148 druhov[10], z ktorých pravidelne hniezdi 68 druhov (45,9 %)[10].

Zoznam mestských častí:

• Ostatné lokálne časti: Frambor, Hruštiny, Kálov, Malá Praha, Nová Žilina, Nový Chlmec, Rudiny, Šašvárka, Šibenice, Veľký diel a Závažie.

• Žilinské ulice
• Zoznam ulíc a námestí v Žiline

V Žiline sa (v roku 2017) nachádza 17 námestí[12] a medzi najznámejšie patria Námestie A. Hlinku a Mariánske námestie. Obidve sú súčasťou pešej zóny v historickom centre mesta a bývajú dejiskom dôležitých mestských kultúrno-spoločenských akcií.

• Žilinské námestia
• Zoznam ulíc a námestí v Žiline

Prvý nález zo staršej doby kamennej pochádza z obdobia lovcov mamutov.[14] Kosti mamutov sa našli pri niekdajšom kine Úsvit, v Považskom Chlmci a v bývalej tehelni (medzi Malou Prahou a „Rondlom“). Najstarším dokladom osídlenia sú nálezy v dnešnej mestskej časti Závodie z neskoršej doby kamenej (okolo 20 000 rokov pred Kr.). Našli sa tu kamenné nástroje, oštepy a pazúriky z oblasti dnešného Poľska, čo vysvetľuje sťahovanie ľudí na juh za teplejším podnebím a za zverou.

Ľudia lovili soby či mamuty, ktoré v tom čase žili v oblastiach so studeným podnebím, aké bolo vtedy i v okolí dnešného mesta.[15] Do príchodu ľudí ovládajúcich poľnohospodárstvo (5000 – 4000 pred Kr.) sú poznatky o živote na území Žiliny minimálne. Kmeň ľudí, ovládajúcich poľnohospodárstvo, patriaci do tzv. lengyelskej kultúrnej skupiny, sa podľa nálezov usídlil, v Brodne, kde našli sekeromlat a v Žilinskej Lehote, kde našli sekerky. Keramika z neskorej doby kamennej, ktorá sa našla v okolí mesta, potvrdzuje jednoznačné osídlenie okolia Žiliny.

V strednej Európe trvala doba bronzová v rozmedzí rokov 2 000 – 700 pred Kristom, na Slovensku to bolo okolo 1 800 – 750 pred Kristom. Popolnicové pohrebisko človeka z tohto obdobia sa našlo pri terajšom evanjelickom kostole, kde bolo nájdených 10 hrobov. Ľudia boli pochovávaní žiarovým spôsobom a v hlinených nádobkách (popolniciach) boli okrem popola a kostí i milodary a hrobová keramika.[16] Okrem popolnicových hrobov sa pochovávalo aj do jamkových hrobov a náčelníkov v neskorom období pochovávali pod mohyly. Doba bronzová bola obdobím tzv. lužickej kultúry, ktorej ľudia žili v osadách, pozostávajúcich z niekoľkých obytných a hospodárskych domov. Takéto osady sa nachádzali na Šefranici, Frambore, v Závodí, Brodne, Bánovej a Strážove.[16]

Na obranu proti nepriateľovi si ľudia stavali opevnené hradiská. Boli to veľké priestranstvá, obohnané drevenou ohradou, ktorá bola zosilnená valom z kmeňov a udupanej hliny. Väčšina hradísk bola vybudovaná na vyvýšeninách alebo na miestach chránených vodou. Počas ohrozenia bolo hradisko útočišťom všetkých obyvateľov z okolia a žili tu prevažne roľníci, remeselníci a obchodníci. V každom hradisku žil kmeňový náčelník – vojvoda. Pozostatky hradísk sa nachádzajú aj v okolí Žiliny a boli to obranné, kultúrne, hospodárske i obchodné centrá. Významné hradisko, stojace nad starou obchodnou cestou popri Váhu, sa nachádzalo v Divinke na Veľkom vrchu, kde sa našli zvyšky nádob z vypálenej hliny.[17] Ďalšie významné hradiská boli na Straníku a v Závodí, kde sa zachovali aj pozostatky valov, ktoré ich obkolesovali. Sústreďovala sa v nich remeselná výroba a výmenný obchod.

V dobe železnej (750 pred Kr. – 100 po Kr.) pretrvávalo osídlenie na hradiskách, kde sa udržiaval ľud lužickej kultúry – púchovskej skupiny. Sídliská z tohto obdobia sa našli vo viacerých pričlenených obciach.[16] V prvom storočí pred Kr. osídlili naše územie keltské kmene, ktoré sem priniesli dokonalejší spôsob spracúvania kovov. Potvrdené sú osídlenia na Šefranici, Frambore, v Strážove a malá osada bola nedávno zistená i v priestore dnešného farského kostola. Život pokračoval i na hradiskách na Straníku, v Závodí aj v Divinke, kde sa našli keltské mince, ktoré svedčia o rozvinutom hospodárstve. V prvom storočí po Kr. tu však osídlenie zaniklo, pravdepodobne vpádom nejakého cudzieho etnika.[18]

Keď Germáni ovládli po Keltoch územie strednej Európy, na severnom Slovensku žili Kvádi a Markomani, s ktorými viedli vojny Rimania. Po Rimanoch ostali v Žiline tri poklady mincí a v Strážove keramika. V neskoršom období týmto územím prešli germánski Góti a Longobardi.

Do Žilinskej kotliny prišli Slovania v konečnej fáze sťahovania národov v 5. – 6. storočí po Kr. Vytlačili prípadne splynuli s pôvodným obyvateľstvom a obsadili niektoré predtým využívané sídliská – polozemnica so slovanskou keramikou sa našla napr. na Frambore[19], kde boli nájdené ďalšie štyri objekty z nasledujúceho storočia. Práve staroslovanské nálezy v tejto lokalite, patriace medzi najstaršie na Slovensku, zmenili dovtedajší pohľad na osídľovanie tohto územia Slovanmi. Potvrdilo sa, že toto etnikum prichádzalo už okolo roku 500 zo severu a horské kotliny neboli osídľované od juhu, ako sa myslelo.[20] V 9. storočí stál sídliskový objekt z obdobia Veľkej Moravy na Bôriku pri bývalom letnom kine, v ktorého okolí bolo nájdených viacero podobných osád dvorcového charakteru.[21] V 9. storočí bol v meste podľa povesti postavený prvý románsky kostol.

V Bánovej a v Žiline-Chrasti sa našli slovanské mohylníky, kde boli pochovávaní bojovníci z centra Veľkej Moravy. Šíriť sa sem začalo kresťanstvo a opätovne bolo osídlené hradisko v Divinke. Z 11. storočia pochádzajú slovanské sídliská nájdené v Bánovej, Závodí a na Šefranici. Z neskoršieho obdobia sa o živote (nielen) v Žilinskej kotline zachovali už aj písomné záznamy.

Kostol svätého Štefana Kráľa

Najstaršia zachovaná písomná zmienka o Žiline pochádza z roku 1208[22], kedy Žilinu tvorilo niekoľko slovenských osád,[23] rozptýlených 0,5 – 2 km od Kostola sv. Štefana (v latinsky písanej listine nitrianskeho župana Tomáša sa územie Žiliny nazýva terra de Selinan čiže „Zem Žiliny/Žilinská“). Najväčšia z osád sa pravdepodobne nachádzala na mieste súčasného historického jadra Žiliny. Jeho súčasťou bol aj kostol s polkruhovou apsidou, nachádzajúci sa na mieste súčasného Farského kostola, ktorého základy vytŕčajú spod súčasnej stavby. Pravdepodobne táto z osád bola koncom 13. storočia zničená, poškodený bol i jej kostol, ktorý bol následne podľa výskumu archeológov opravovaný.

Archeologický prieskum ruín Žilinského hradu

Existencia Žilinského hradu je potvrdená viacerými listinami. Hoci prvá zmienka, spomínajúca vlastníka Matúša Čáka Trenčianskeho, je z roku 1318, predpokladá sa, že hrad je ešte o niečo starší. Ďalšie zmienky sú z rokov 1397 a 1454, kde sa hrad spomína naposledy. Jeho poloha a teda priamo ani existencia nebola zistená až do roku 2008, kedy boli pri výstavbe OC Mirage objavené základy mohutnej veže.[24] Základy hradnej veže boli zakomponované do budovy nákupného centra.

Karol Róbert

Nemeckí kolonisti zo sliezskeho Tešínskeho kniežatstva začali pred rokom 1300 stavať nové sídlo. Jadrom budúceho mesta sa stal tzv. rínok (dnešné Mariánske námestie), čím sa kostol i hrad ocitli na jeho severnom okraji. Z roku 1312 pochádza prvá zmienka o Žiline ako meste, hoci po právnej stránke sa Žilina stala mestom niekoľko rokov predtým.[25] V ďalších rokoch sa dostala do vlastníctva Matúša Čáka Trenčianskeho a po jeho smrti v roku 1321 sa Žilina stala mestom na kráľovskej pôde. V tomto roku uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou oslobodil mesto od mýta a udelil mu ďalšie výsady[26]. Najstaršia známa pečať s erbom Žiliny je z roku 1379, hoci jej typárium bolo vyhotovené ešte za Arpádovcov. Počas 14. storočia bola Žilina malé mesto a počet obyvateľov zrejme neprekročil 900.

Karol Róbert navštívil Žilinu 12. júla 1321[27] a udelil jej privilégiá – míľové právo, právo rybolovu a trhové právo. V roku 1325 dostal prvý známy richtár (fojt) Žiliny Ján Petzold do dedičného prenájmu osadu Krásno. Jeho syn Dominik slúžil v armáde u kráľa Ľudovíta I. Veľkého z rodu Anjouovcov.

Ľudoví I. Veľký

Žilina dostala od Ľudovíta I. Veľkého právo výročného trhu (jarmoku) v roku 1357. Táto výsada bola dôležitým impulzom pre rozmach remesiel i obchodu v meste a nevyhnutným právnym predpokladom zabezpečenia prosperity jeho obyvateľov. V roku 1364 dal vybudovať tzv. „Cestu kráľovského kuriéra“ Považím do Košíc a Žilina bola jedným z miest, v ktorých sa vyberalo mýto. V roku 1369 zakázal kráľ Ľudovít používať Žiline tešínske právo a mesto začalo používať právo magdeburské. Tým sa riadila aj Krupina a zmena priniesla zlepšenie postavenia mešťanov a obmedzenie práv dedičného richtára. 7. mája 1381 získalo slovenské obyvateľstvo majúce prevahu v počte obyvateľov listinou Privilegium pro Slavis rovnoprávnosť s nemeckými kolonistami[22][26]. Bola vydaná uhorským a poľským kráľom Ľudovítom a stanovila podiel počtu členov mestskej rady (polovica Slovákov a polovica Nemcov v pomere 6:6). Originál listiny sa nezachoval, existuje len kópia, ktorú vyrobili v Kláštore pod Znievom. Od roku 1382 bola Žilina podriadená na základe listiny taverníkovi, ktorý mal riešiť sťažnosti obyvateľov mesta a brániť ich výsady.

Žilinská mestská kniha

V období kráľa Ľudovíta I. vznikla aj Žilinská mestská kniha, významná literárna a právna pamiatka. Obsahuje prepis magdeburského práva, ktorý vyhotovil Mikuláš z Lukovej, čiže právo používané v meste Krupina, hospodárske zápisy v meste, súdne zápisy a zápisy z mestskej rady v Žiline. Knihu tvorí 149 popísaných listov, nachádzajúcich sa v koženej väzbe s rozmermi 29 x 22 cm. Prvý zápis v slovenčine sa v knihe objavil v roku 1451[26] a posledné zápisy pochádzajú z roku 1561. Je najstaršou a najvýznamnejšou jazykovou a právnou pamiatkou Slovenska a má stredoeurópsky význam.

Žigmund Luxemburský

Žigmund Luxemburský v roku 1397 potvrdil Žiline pôvodné výsady[26] a na 10 rokov ju oslobodil od plnenia pohraničného cla. Znamená to, že v Žiline boli obchodníci, ktorí sa zaoberali diaľkovým obchodom. V roku 1405 sa Žilina zúčastnila na krajinskom zhromaždení kráľovských miest, mestečiek a slobodných obcí v Budíne, čo svedčí o hospodárskom rozmachu. Žigmund vydal malý dekrét a privilégium, v ktorom dal príkaz na opevnenie mesta. Počas rokov 1431 až 1434 Žilinu dvakrát dobyli a vypálili husitské vojská a na určitý čas mesto upadlo. Radnica vtedy stála pravdepodobne niekde v strede mesta, od tejto doby je vo východnom rohu Mariánskeho námestia. Vpád husitov zanechal dôsledky aj na postavení Nemcov v meste. Žilina sa stáva slovenským mestom, v mestskej rade sa objavuje stále menej Nemcov a v Žilinskej mestskej knihe sa začína písať slovakizovanou češtinou.

V 14. storočí mala Žilina okolo 100 domov a 800 obyvateľov.[28] Na konci storočia sa pravdepodobne začali stavať predmestia – Kálov a Predmestie (Predmestská ulica).[28] Tým sa zvýšil počet domov aj obyvateľov a mesto sa zaradilo medzi väčšie malé mestá s 1 000 – 2 000 obyvateľmi.[28] Tento stav pretrval až do 17. storočia. Obyvateľstvo tvorili plnoprávni mešťania a mestská chudoba, pričom plnoprávni mešťania mali domové právo, viažuce sa k domu a gruntu. Patrili k nim mestskí patricijovia, remeselníci a obchodníci, ktorí bývali na Rínku alebo v jeho blízkosti. Patricijovia boli najbohatšie rody, ktoré sa podieľali na riadení mesta v mestskej rade (lokátori).[29]

Pravdepodobne od roku 1422 sa volil (predtým dedičný) richtár na jeden rok. Isté je to od roku 1475 (až na výnimku – Blažeja a Doroty Podmanických, ktorí sa zmocnili Žiliny v rokoch 1479 – 1483).[30]

Z roku 1438 pochádza najstaršia zmienka o moste cez Váh pri Budatíne.[31] Most umožnil lepšie spojenie najmä so Sliezskom, a teda s územím Poľska, Česka i Nemecka. Na moste sa, tak ako aj na Ceste kráľovského kuriéra z Považia do Košíc, vyberalo mýto.

Matej Korvín

Kráľ Matej Korvín povolil Žilinčanom konanie výročného trhu na Michala a v roku 1458 ich oslobodil na dva roky od platenia pohraničného cla. V roku 1474 oslobodil Žilinu na tri roky od platenia mimoriadnych daní s podmienkou, Že si vybuduje opevnenie. Výstavbou murovaného opevnenia by sa Žilina mohla stať slobodným kráľovským mestom, čo by jej prinieslo viac slobôd a hospodárskych výhod. Mesto však postupne budovalo len kamenné násypy – valy (pozostatkom sú názvy ulíc „Horný a Dolný val“), slobodným kráľovským mestom nikdy nebolo.

V roku 1469 sa prvýkrát spomína mestská cirkevná škola a jej učiteľ majster Ján, bol prvým mestským pisárom.[32] Škola sídlila v budove pri farskom kostole, kde sa dnes nachádza Mestské divadlo.

V tomto období bola Žilina významným centrom remeselníckej výroby. V 14. storočí v meste pôsobilo viacero remeselníkov, ktorí sa v 15. storočí začali združovať do cechov, chrániacich ich hospodárske záujmy. Artikuly cechu kožušníkov pochádzajú z roku 1488[33], v nasledujúcich rokoch vznikli krajčírsky, mäsiarsky, kováčsky, súkennícky a ďalšie cechy. Na ich čele bol cechmajster, ktorý spravoval jednu dielňu. V cechoch nechýbal pisár, šafár, tovariši a učni. Cechy riadili život členov mesta a zhromaždenia sa konali zväčša na rínku (dnešné Mariánske námestie).

Ľudovít II. Jagelovský

Ľudovít II. Jagelovský daroval v roku 1508 Žilinu Jánovi Podmanickému, ktorý sa chcel zmocniť žilinského richtárstva. V dvadsiatych rokoch Žilina patrila pod Zápoľských a stala sa typickým zemepanským mestom. V roku 1521 mesto postihol veľký požiar. Pôvodné domy, ktoré od počiatkov vzniku mesta stáli na námestí, boli prestavané do renesančného slohu.

[34]

Od roku 1520 až do roku 1848 mala Žilina len volených richtárov. Vo funkcii pôsobili od apríla uvedeného roku až do voľby nového richtára v apríli nasledujúceho roku. Od roku 1771 pôsobili richtári vo funkcii od 1. novembra predchádzajúceho roku do 1. novembra uvedeného roku.

Bitka pri Moháči v roku 1526 ovplyvnila ďalší rozvoj a život Žiliny. Nastal čas vojen, bojov a povstaní. Ján Zápoľský dal mesto do zálohu veľmožovi Burianovi Světlovskému z Vlčnova, neskôr ho daroval Mikulášovi Kostkovi, ktorý však porušoval jeho výsady, čo vyústilo v potvrdenie výsad Karola Róberta a Márie I. Jánom Zápoľským. V roku 1540 sa do Žiliny nasťahovali ozbrojenci Podmanických s úmyslom získať mesto a Farský kostol prebudovali na pevnosť. Po smrti Jána Zápoľského panovník Ferdinand I. Habsburský odňal Žilinu Kostkovcom za neposlušnosť a daroval ju Podmanickým.[35] V roku 1548 vznikla dohoda medzi feudálmi, na základe ktorej získali Žilinu Kostkovci a Podmanickí Bytču a Hričov (Horný Hričov a Dolný Hričov).[36] Obdobie týchto feudálnych bojov znamenalo pre Žilinu pokles počtu obyvateľstva.

V 16. storočí sa Žilina stala strediskom reformácie. V roku 1542 sa spomína protestantská škola vyššieho typu – akadémia.[26] Sídlila v tej istej budove ako stará mestská škola a pretrvala až do začiatku 18. storočia. Študovali tu aj zahraniční študenti a učili tu osobnosti cirkevného života a spisovatelia (J. Bánovský, E. Ladiver st., E. Ladiver ml., S. Nigríni, M. Ascanius – Haško). Po smrti Mikuláša Kostku sa majiteľom Žiliny stal Štefan Deršfi, po ktorom bol nájomníkom mesta za nedospelého Mikuláša Deršfiho Ladislav Révay. Za svoje kruté zaobchádzanie so Žilinčanmi bol však napomenutý samotným kráľom.[35] Prvá kníhtlačiareň začala v meste pôsobiť v roku 1665. V máji 1691 zriadili jezuiti v Žiline nižšiu strednú školu, ktorú neskôr pretvorili na nižšie gymnázium a v roku 1761 na riadne gymnázium.[37]

Juraj Turzo

Na prelome 16. a 17. storočia sa Žilina stala významným hospodárskym centrom širokého okolia. Dvakrát do týždňa sa tu konali trhy a šesťkrát do roka jarmoky, pred ktorými boli dobytčie trhy. Trhy a jarmoky zohrávali významnú úlohu v rámci celej krajiny. Najväčší rozvoj zaznamenala remeselná výroba a obchod, z čoho prosperovali žilinskí obchodníci, oslobodení od mýta a chránení privilégiami. Remeselná výroba sa sústreďovala v cechoch, z ktorých najvýznamnejší bol súkennícky cech s artikulami z roku 1569. V čase najväčšieho rozmachu sa v 120 – 150 súkenníckych dielňach vyrobilo 50 000 metrov látky.[38] Cechové dielne sa sústreďovali na uliciach okolo Čepiela a najmä červené a biele súkno sa vyrábalo z ovčej vlny. Druhým cechom bol mäsiarsky, s dielňami na dnešnej Bottovej ulici a bitúnkom niekde pod farským kostolom. Ďalšími boli cech mlynárov, kožušníkov, krajčírov, kováčov, hrnčiarov, stolárov, debnárov a iné. V období najväčšieho rozkvetu pracovalo v Žiline asi 200 remeselníckych dielní (z toho 150 súkenníckych), združených do osemnástich cechov.[39]

Mesto získavalo príjmy z daní remeselníkov a obchodníkov, trhových poplatkov, mýta, prevádzky svojich polí, troch mlynov, píly, pivovaru, predaja dreva, pltí a alkoholu. Vlastnilo tiež osady na Kysuciach, napríklad Krásno nad Kysucou. Výdavky smerovali na prevádzku radnice, špitála, kostolov, hospodárskych budov a svojich zamestnancov.[40]

V roku 1610 sa pod patrónom palatína Juraja Turzu konala najvýznamnejšia udalosť reformácie v Žiline. Zástupcovia evanjelickej cirkvi sa zišli na Žilinskej synode. Synoda dobudovala organizáciu evanjelickej cirkvi na Slovensku, ktorou sa aj formálne odtrhli od katolíckej cirkvi.

Rozvoju Žiliny nezabránili ani protihabsburské povstania, tridsaťročná vojna a vojny s Turkami. Žilinčania zorganizovali aj vlastnú domobranu, ktorá úspešne odrazila niektoré útoky. Rozvoj pretrval až do konca 17. storočia.

Ďalšími majiteľmi Žiliny boli Mikuláš Esterházy, Štefan Vešeléni a František Vešeléni. Ako poddanské mesto si zachovala všetky práva slobodného mesta (opevnenie, právo voliť richtára a samosprávne orgány, patronátne právo, právo meča, oslobodenie spod cudzích súdov, mýtne, míľové právo i právo rybolovu). Rozvoj sa skončil v posledných desaťročiach 17. storočia. V roku 1671 sa František Vešeléni neúspešne pokúsil o sprisahanie proti kráľovi Leopoldovi I., ktorému mesto pripadlo ako konfiškát. V roku 1665 vznikla v Žiline na Bottovej ulici kníhtlačiareň Jána Dadana, v ktorej sa tlačila najmä cirkevná literatúra. Pretrvala až do roku 1704.

Zoznam najvyšších predstaviteľov Žiliny v rokoch 1524 – 1646

Od roku 1520 až do roku 1848 mala Žilina len volených richtárov. Vo funkcii pôsobili od apríla uvedeného roku až do voľby nového richtára v apríli nasledujúceho roku. Od roku 1771 pôsobili richtári vo funkcii od 1. novembra predchádzajúceho roku do 1. novembra uvedeného roku.

Dnešný Kostol sv. Barbory na ulici J. M. Hurbana.

Éru prosperity a rozvoja zastavil požiar v roku 1678 a o rok neskôr aj mor. Žilinou prešli viaceré vojská zúčastňujúce sa protihabsburských povstaní a protitureckých bojov, ktoré drancovali sídla, ktorými prechádzali. Pri povstaní Imricha Tököliho bolo takto zničené žilinské predmestie. V roku 1685 prišli do Žiliny jezuiti, ktorí tu o šesť rokov neskôr založili gymnázium. Sídlilo v dome na rínku (dnešné Mariánske námestie), kde bol neskôr zariadený jezuitský kláštor. V tom období došlo k rekatolizácii a farský kostol pripadol katolíkom. Na podporu rekatolizácii prišli do mesta aj františkáni.

Dnešný Kostol Obrátenia svätého Pavla na Mariánskom námestí.

V roku 1686 pripadla Žilina Pavlovi Esterházymu, ktorý podporoval rekatolizáciu. O päť rokov neskôr s ním uzavrela Žilina nerovnú dohodu, v ktorej sa musela vzdať väčšiny privilégií. Pokračovalo obdobie úpadku a hoci v roku 1700 žilo v meste 2 682 obyvateľov, morové epidémie v rokoch 1710 – 1713 populáciu opäť zredukovali. V roku 1723 začali františkáni výstavbu kostola svätej Barbory a o dvadsať rokov neskôr sa začala výstavba jezuitského kostola s kláštorom priamo na rínku. Na počesť zavŕšenia rekatolizácie dostala Žilina v roku 1738 sochu Immaculaty – Nepoškvrnenej Panny Márie, ktorá stojí na dnešnom Mariánskom námestí. Od roku 1776 do roku 1850 spravovali františkáni žilinské gymnázium. V 18. storočí sa udiali zmeny aj vo voľbe richtára, ktorý bol volený z troch kandidátov a schvaľovaný zemepánom. Podstatnú časť príjmov mesta tvorili (okrem poplatkov) úžitky z majetkov mesta, ktoré dávali do prenájmu.

V rokoch 1744 a 1756 postihli Žilinu ďalšie požiare. Cechy, ktoré už v polovici 18. storočia neboli schopné konkurovať, začali nahrádzať manufaktúry. Jednou z prvých bola v roku 1760 manufaktúra na plátno v Tepličke nad Váhom. Starý špitál, ktorý stál na konci Kálova, zničila povodeň a tak nový bol vybudovaný na Bratislavskej ceste. V roku 1831 postihla Žilinu cholera, čo podnietilo vznik sirotinca v budove niekdajšieho gymnázia biskupom Jozefom Vurumom.

Po veľkom požiari v roku 1848 mesto pristúpilo k rozsiahlej obnove. Zbúrané bolo mestské opevnenie, čo umožnilo jeho rozšírenie. Po zrušení poddanstva (v marci 1848) bola Žilina malým slobodným mestom. Významnou udalosťou bolo víťazstvo slovenských dobrovoľníkov nad maďarskými gardami v bitke pri Budatíne. Po skončení bojov, 4. januára 1849, vystúpili Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban pred domom bývalej lekárne na dnešnom Mariánskom námestí, ktorí vyzvali Žilinčanov do boja za národné záujmy. V roku 1850 mala Žilina iba 2 326 obyvateľov, čo ju radilo medzi hospodársky málo významné mestá. V tom období bola výrazná stagnácia remesiel, ktorú ešte zvyšoval malý záujem o zastarané výrobky. Impulz k rozvoju malo byť aj založenie priemyselno-stavebnej školy v roku 1856. Dva roky nato postihlo Žilinu a široké okolie zemetrasenie.

V roku 1870/1872 postavili Železničnú ulicu, dnešná Národná ulica.

Zlom v rozvoji mesta nastal v roku 1870, kedy 20. decembra o 11. hodine prišiel z Českého Těšína po dobudovanej Košicko-bohumínskej železnici prvý parný vlak. Trať po dokončení spájala Bohumín a Ostravsko s Košicami. Na okraji mesta bola vybudovaná železničná stanica, ku ktorej bola z centra vybudovaná Národná, vtedajšia Železničná ulica. V roku 1874 vydal Alexander Lombardíni podla rukopisu historika Ľ. Starka prvú knihu o dejinách Žiliny – Stručný dejepis slobodného mesta Žilina. Strategický dopravný a postupne i hospodársky význam Žiline natrvalo prinieslo dobudovanie Považskej železnice z Bratislavy a Trenčína v roku 1883. V čase sprevádzkovania Rajeckej železnice patrila Žilina k významným centrám horného Uhorska s rýchlo sa rozvíjajúcim priemyslom.

Súkenka (dnes továreň Slovena) bola najstaršia uhorská továreň na vlnené látky..

Do Žiliny prenikal cudzí kapitál, čomu sa bránili slovenskí podnikatelia zakladaním nových podnikov (sporiteľňa, úverový ústav). Koncom 19. storočia v územne sa rozrastajúcej Žiline vznikli prvé priemyselné závody; najstaršia bola Uhorská továreň na vlnené látky, vojenské súkno a pokrovce (ľudovo Súkenka, dnes Slovena). Založil ju v roku 1890 brniansky podnikateľ Karol Löwy a poskytovala pracovné možnosti najmä pre ľudí postihnutých požiarom, ktorý zachvátil Žilinu v roku 1886. V roku 1893 bola založená továreň Hungária – Uhorská spoločnosť na výrobu kyseliny sírovej, umelých hnojív a chemických produktov, dnes Považské chemické závody a v tom istom roku postavili pri Rajčanke elektrotechnický závod Helios. Podnik vyrábal dynamá a elektromotory, neskôr i telefónne a elektrické signalizačné zariadenia a na Rajčanke postavil aj malú vodnú elektráreň.

V rokoch 1874 – 1911 bola Žilina zaradená medzi veľké obce, čím sa znížili jej poplatky. Na jej čele stálo obecné zastupiteľstvo z voleným richtárom. Od polovice 19. storočia po začiatok 20. storočia počet obyvateľov Žiliny vzrastal a v roku 1900 mala 5 000 obyvateľov. Do mesta prichádzali vidiečania, ktorí našli prácu v továrňach, no značný bol aj príchod cudzincov, najmä Čechov a Židov (finančníci). V roku 1903 sa v meste konala Hornouhorská priemyselná výstava, ktorá mala význam pre rozvoj hospodárstva Slovenska a tiež Žiliny. Ďalšie závody vznikli začiatkom 20. storočia, predovšetkým továreň na výroby celulózy (1905) – dnes Tento, a. s., továreň na výrobu dechtu (1907) – dnešná Drevoindustria, a.s. a továreň na zápalky (1915). Keďže vodná elektráreň kapacitne pre Žilinu nepostačovala, v roku 1908 postavili novú – párnu elektráreň medzi Ulicou republiky a ulicou M. R. Štefánika, ktorá používala kamenné uhlie z okolia Ostravy. V rokoch 1907 – 1908 v meste zriadili kanalizáciu a vodovod, telefón, telegraf, zaviedli elektrinu. V tomto období sa začína v rámci žilinskej reálky v meste rozvíjať šport. V roku 1908 vznikol Zsolnai Testgyakorlók Köre terajší MŠK Žilina. V roku 1911 mala Žilina už 11 000, prevažne slovenských obyvateľov, čo sa prejavilo na národnom povedomí žilinskej inteligencie.

Počas prvej svetovej vojny bol v priestore dnešných kasární zriadený zajatecký tábor a aj vojenská nemocnica, do ktorej privážali ranených z frontu.

V areáli dnešnej nemocnice založil Vojtech Spanyol očné oddelenie, ktoré sa rýchlo rozširovalo. Významní žilinskí lekári boli I. P. Makovický, ktorý odišiel do Ruska a stal sa tam osobným lekárom spisovateľa L. N. Tolstého, a Ivan Hálek, ktorý od roku 1905 pôsobil ako lekár v Žiline a v roku 1919 sa stal vládnym referentom pre správu Slovenska so sídlom v Žiline. Posledný menovaný založil v roku 1922 v Bytčici detskú nemocnicu.

31. mája 1912 bola v Žiline založená prvá politická strana – Sociálno-demokratická strana, v roku 1913 vznikla Slovenská ľudová strana a jej predsedom sa stal Andrej Hlinka. Keď v júli 1914 vypukla prvá svetová vojna, činnosť politických strán a odborových organizácií bola prerušená a vojna a vojnové hospodárstvo postihlo všetky vrstvy obyvateľstva. Osobitnú skupinu tvorili vojnoví zajatci, ktorých tábor bol zriadený v priestore dnešných kasární na Rajeckej ceste. Zajatci pracovali i v niektorých žilinských závodoch. V žilinských kasárňach bola zriadená dočasná vojenská nemocnica, kam privážali ranených z frontu. Veľký vojenský cintorín padlých v prvej svetovej vojne postavili na mieste dnešnej estakády pri mestskom cintoríne. V Žiline sa viackrát konali štrajky za zlepšenie životnej úrovne robotníkov, na ktorých vyjadrili aj svoje politické požiadavky. V júni 1918 sa konal celouhorský štrajk za ukončenie vojny, do ktorého sa zapojili aj obyvatelia Žiliny.

Žilina v 1905 tretím najrýchlejšie sa rozvíjajúcim mesto na Slovensku[41] a rozvoj priemyslu a obchodu znamenal rozvoj mesta, zmenu národnostnej štruktúry a sociálnej skladby.

Vavro Šrobár

Roku 1919 mala Žilina už 11 996 obyvateľov, z toho:

• 10 313 „Čechoslovákov“
• 742 Maďarov
• 590 Nemcov
• 8 Rusínov
• 343 predstaviteľov iných národností.

Pamätná tabuľa na počesť Šrobárovej vlády.

Tu sídlila Šrobárova vláda. (Hodžova ulica č. 20)

V období 1. ČSR v Žiline pribúdali Židia. Popri veľkých závodoch sa rozvíjali aj menšie podniky a v meste pracovalo veľa živnostníkov. Po vzniku ČSR vzniklo i Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom, ktorého sídlom od 12. decembra 1918 do 2. februára 1919 bola Žilina. Dočasne tak bola sídlom slovenskej vlády a hlavným mestom Slovenska. Sídlo Šrobárovej vlády bola budova na rohu ulice J. M. Hurbana a Hodžovej ulice, kde sa dnes nachádza reliéfna tabuľa. Od roku 1919 tu sídlila Slovenská banka. Druhým žilinským sídlom Šrobárovej vlády bola budova na Národnej ulici, samotný Šrobár bol najskôr ubytovaný núdzovo v hoteli, ktorý patril Pavlovi Folkmanovi, neskôr v byte MUDr. Ivana Hálka (v Makovického dome). 3. februára 1919 sa ministerstvo presťahovalo do Bratislavy.

Žilina patrila k prvým mestám na Slovensku, ktoré sa prihlásili k Martinskej deklarácii (30. októbra 1918). Už 2. novembra 1918 bol na ľudovom zhromaždení v Mestskom dome zvolený šesťčlenný Slovenský miestny výbor, na čele so žilinským kaplánom Tomášom Ružičkom. Tomáš Ruzička pôsobil v Žiline od roku 1921 až do svojej smrti v roku 1947, zaslúžil sa o výstavbu Katolíckeho domu a založil chudobinec. Na jeho pozvanie prišli do Žiliny v roku 1936 saleziáni. 19. decembra 1919 sa v telocvični reálneho gymnázia konalo zakladajúce zhromaždenie obnovenej Slovenskej ľudovej strany (SĽS). Jedným zo zakladateľov bol aj katolícky kňaz a profesor žilinského gymnázia Jozef Kačka, ktorý sa tiež podieľal na programe SĽS. Jej staronovým predsedom sa stal Andrej Hlinka. Žilina bola pôsobiskom viacerých významných funkcionárov tejto strany a jej významným centrom a stala sa jej baštou vo všetkých voľbách.

Dom umenia Fatra

Sociálnodemokratická strana obnovila svoju činnosť 25. novembra 1918 v Žiline a veľkú aktivitu vyvíjala na začiatku roku 1919. V roku 1919 zorganizovali štrajk proti opatreniam Šrobárovej vlády v Žiline, neskôr tu zorganizovala viacero štrajkov, či už za zlepšenie životnej úrovne žilinského proletariátu alebo proti Hlinkovej slovenskej ľudovej strane (HSĽS). 26. augusta a 21. septembra 1919 zorganizovali sociálnodemokratické organizačné masové protiľudácke zhromaždenia. 14. marca 1920 sa v Žiline uskutočnila zjednocovacia konferencia maďarských a nemeckých sociálnych demokratov s česko-slovenským robotníckym hnutím. V sociálnej demokracii nastal vnútorný boj, ktorý vyvrcholil založením KSČ. 21. júna 1921 sa v Žiline konala členská schôdzka miestnej organizácie strany a jej popredným predstaviteľom bol Augustín Androvič-Várnai.

1. mája 1923 bolo v Žiline založené česko-slovenské výrobné družstvo Interhelpo, ktorého členovia pomáhali budovať základy priemyslu v sovietskych krajinách. V období ČSR boli postavené dve budovy pre základné školy, dievčenské gymnázium na Ulici J. M. Hurbana, Grand bio Universum (dnes Dom umenia Fatra, 1921), v tomto roku sa tu konala aj premiéra filmu Jánošík a zriadená bola mestská hudobná škola. 15. októbra 1924 bola otvorená Mestská verejná knižnica v Žiline, predchodca dnešnej Krajskej knižnice. Nasledovala budova pre spolok Sokol (1931) a synagógu (1933) – dnes bývalé kino Úsvit a kino Centrum. V roku 1935 postavili evanjelický kostol a letisko na Vlčincoch.

Dňa 4. septembra 1938 sa uskutočnila v Žiline mohutná manifestácia na obranu republiky, ktorej cieľom bolo vyjadriť úsilie o nezávislosť, jednotu a suverenitu ČSR. Prijatú rezolúciu podpísalo 52 spolkov vrátane HSĽS. Žilina sa stala miestom významných podujatí HSĽS a rôznych spolkov, ktoré podporovali jej autonomistický program.

Burianova veža (vpravo) bola v rokoch 1941 – 1942 rekonštruovaná.

Potom, čo začalo Nemecko so snahami o rozklad ČSR, sa autonómia Slovenska stala realitou. Miestom jej vyhlásenia bola Žilina. 5. októbra 1938 rokovali poslanci HSĽS v budove Katolíckeho domu, v hoteli Rémy rokovali o spoločnom postoji k autonómii predstavitelia iných strán. Napokon sa k dohode pripojili i poslanci ostatných siedmich strán (Agrárna, SNS a iné). Strany podpísali dohodu, ktorá vošla do dejín ako Žilinská dohoda.[42] 6. októbra bola z balkóna Katolíckeho domu vyhlásená autonómia z úst Dr. Jozefa Tisu. V ten istý deň sa konalo v Žiline protičeské zhromaždenie a komunistická strana prešla do ilegality. Žilina sa tak stala miestom vyvrcholenia Pittsburskej dohody. Rozvoj Žiliny sa nezastavil ani po vzniku slovenského štátu, hoci to bolo v čase vojny a totalitnej vlády HSĽS, na čom mal veľkú zásluhu najvyšší predstaviteľ Žiliny, Dr. Vojtech Tvrdý. Zaslúžil sa o výstavbu a rekonštrukciu mnohých budov či zariadenie viacerých inštitúcií v meste, napríklad v rokoch 1941 – 1942 bola zrekonštruovaná Burianova veža (v jej hornej časti vybudovali vyhliadkovú ochodzu so stĺpmi, ktoré spájajú oblúky). Zrekonštruovaný bol aj farský kostol a balustráda nachádzajúca sa pri ňom, v ktorej od októbra 1939 stála na prvom podlaží socha Antona Bernoláka, prevezená z Nových Zámkov.

V júli 1942 položili základný kameň budovy Reprezentačného domu, ktorého stavba bola dokončená v roku 1944 a stala sa sídlom divadla a škôl. Ďalšou významnou stavbou postavenou v tomto období je budova tržnice. Opravená bola aj socha Immaculaty na Mariánskom námestí a začala sa stavať veľká administratívna budova elektrární na rohu Kukučínovej a Ul. republiky (1941 – 1943). Dokončil sa tiež park na Bôriku a založené boli viaceré kultúrne inštitúcie, napríklad mestské múzeum – drotárske múzeum a bábkové divadlo.

Žilina-Záriečie

Mestskí predstavitelia sa usilovali, aby sa Žilina stala centrom župy, žiadali tiež výstavbu vysokej školy a obchodnej akadémie, premiestnenie riaditeľstva železníc a uvažovalo sa, že Žilina sa stane hlavným mestom Slovenska. Ani jeden z týchto zámerov sa nestal skutočnosťou. V roku 1942 vznikol na okraji mesta sústreďovací tábor pre Židov, keďže mestská rada na čele so starostom Vojtechom Tvrdým nesúhlasila, aby bol tábor vybudovaný na území mesta [43]. Prešlo ním okolo 27 000 Židov a bol pod správou Hlinkových gárd. Deportácia prebiehala zo stanice Žilina-Záriečie a väčšina z deportovaných zahynula neskôr v koncentračných táboroch v Poľsku.

V jesenných mesiacoch roku 1944 slovenskí politici začali pripravovať ozbrojené povstanie proti nacistickej vláde. Prípravy sa uskutočňovali ťažko a tajne, keďže v Žiline sa nachádzalo asi 350 nemeckých vojakov, koordinujúcich postup nemeckých vojsk na východný front. 29. augusta 1944 mjr. Dobrovodský, predstaviteľ Slovenského národného povstania, uskutočnil protifašistický prevrat v žilinskej posádke (žilinské kasárne), keďže jej podplukovník bol spätý s HSĽS. Časť dôstojníkov sa odmietla k povstaniu pripojiť a bola vyhlásená všeobecná mobilizácia, ktorá spôsobila vyzbrojovanie dobrovoľníkov z mesta a okolia. Nemecká hliadka, ktorá bola v meste, sa hneď zabarikádovala v budove dievčenského gymnázia na ulici J. M. Hurbana a kontrolovala okolité ulice. Ostatní nemeckí vojaci sa zabarikádovali v synagóge, hlavnej pošte a finančnom paláci, povstalci obsadili hlavnú železničnú stanicu, stanicu na Novej Žiline a ostatné pošty. Ráno 30. augusta zaútočil tank, ktorý sem prišiel z Martina, na dievčenské gymnázium, poškodil ho, no Nemcov nezlikvidoval. Žilinská posádka sa tak ako prvá postavila na odpor nemeckým vojskám. V tento deň však od západu prichádzalo nemecké vojsko, ktoré zdolalo povstalecké čaty, zabraňujúce jeho postupu západne od Žiliny. Povstalci sa preto hneď presunuli do úžiny pri Strečne, kde zaujali obranné postavenie spolu s vojakmi povstaleckej martinskej pechoty. V boji sa zúčastnili popri povstalcoch zo Žiliny i juhoslovanskí a francúzski partizáni pod velením Georgesa de Lannuriena, dnes čestného občana mesta. Boje pri Strečne trvali do 5. septembra.

Fašistom sa podarilo zajať komisára partizánskej brigády Antona Sedláčka, ktorého po krutom mučení 15. novembra 1944 v Sade SNP verejne popravili. Pamätná tabuľa na jeho počesť sa nachádza na Remeselníckom dome. Fašistické čistky však pokračovali[44] a oslobodzovanie mesta sa začalo až v druhej polovici apríla 1945. Tvrdé boje sa odohrávali v Malej Fatre, na Polome. Spoločne s ruskými vojskami bojovali jednotky 1. čs. armádneho zboru a nemeckí nacisti sa snažili spomaliť ich postup. Podmínovali železničnú stanicu a mesto sa stalo cieľom bombardovania – 11. apríla bomba dopadla na koniec Hviezdoslavovej ulice, 16. apríla ďalšie zasiahli budovu divadla, budovu na Hlinkovom námestí a časť Predmestia a napokon 17. apríla bolo bombardované dievčenské gymnázium, ulica J. M. Hurbana, Kmeťova ulica a zriaďovacia stanica. 30. apríla, po oslobodení Polomu, sa v ranných hodinách nemeckí vojaci zo Žiliny stiahli a do mesta prišli ruskí a slovenskí vojaci na čele s generálom Karlom Klapánkom. Obyvatelia vychádzali z pivníc, aby privítali osloboditeľov a na súkenke vztýčili česko-slovenskú vlajku.[45] Takmer 1 800 sovietskych vojakov, ktorí bojovali v priestore od Liptovského Mikuláša po Žilinu, je pochovaných na vojenskom cintoríne na Bôriku. Pamätník oslobodenia Žiliny sa nachádza v Sade SNP.

V roku 1960 sa do Žiliny presťahovala z Prahy Vysoká škola dopravná, dnes Žilinská univerzita

Od roku 1945 prešla Žilina zložitým vývojom. Hlavným riadiacim orgánom mesta sa stal mestský národný výbor. V roku 1949 pri novom územnom členení vznikol Žilinský kraj, ktorý existoval do roku 1960. Po zrušení kraja došlo na určitú dobu k stagnácii vo vývoji mesta. Počet obyvateľov mesta neustále rástol, čo si v roku 1949 vyžiadalo vznik mestskej hromadnej dopravy, ktorú zabezpečoval Dopravný podnik mesta Žiliny jednou linkou s niekoľkými autobusmi. Koncom 50. rokov sa začalo stavať sídlisko Hliny a v roku 1960 sa do Žiliny presťahovala z Prahy Vysoká škola dopravná, dnes Žilinská univerzita. Po roku 1968 nastalo v meste oživenie v súvislosti s rozvojom priemyslu (výstavba závodov na Kamennej ulici a Rajeckej ceste, podniku Avia, teplárne), výstavbou bytov a komunikácií a veľký rozvoj zaznamenalo aj školstvo a kultúra.

Začatie výstavby sídlisk:

• 1970 – Vlčince
• 1979 – Solinky
• 1989 – Hájik

Pribúdali i rodinné domy na Bôriku a v okrajových častiach mesta. K mestu boli postupne pričlenené viaceré okolité obce, z ktorých sa niektoré v roku 1990 osamostatnili. Po roku 1990 sa Žilina stáva samostatným samosprávnym celkom na čele s primátorom a mestským úradom (výkonný orgán). V tomto roku začala zásadná rekonštrukcia historického jadra mesta, mnohých ulíc i námestí. Začiatkom roku 1991 vznikli Okresný a Obvodový úrad v Žiline, Mestská polícia a začína vychádzať miestny týždenník Žilinský večerník. V tomto roku začala v Nemocnici s poliklinikou v Žiline pracovať letecká záchranárska služba, otvorená bola poliklinika na Vlčincoch. V roku 1992 začali rekonštruovať Národnú ulicu, v Dome techniky sa konal 1. ročník známej výstavy Expotour. Od roku 1993 sa začalo zasadanie mestského zastupiteľstva konať v budove Starej radnice.

V roku 1994 bol položený základný kameň Vodného diela Žilina, ktorého výstavba bola dokončená v roku 1998. 17. novembra toho roku začala premávať v Žiline trolejbusová doprava na linke č. 1, zabezpečovaná Dopravným podnikom mesta Žiliny. V roku 1995 bola otvorená nová budova knižnice, začala sa rekonštrukcia Mariánskeho námestia a boli odhalené sochy Andreja Hlinku a M. R. Štefánika na rovnomenných námestiach. Zrekonštruovaná bola tiež mestská plaváreň a VŠDS sa premenovala na Žilinskú univerzitu. 15. augusta sa Žilina opäť stala krajským mestom.

Budatínsky zámok

V roku 1997 vznikol v Žiline vojenský pluk Jozefa Gabčíka a v meste sa prvýkrát konali Staromestské slávnosti. Vzniklo tiež letecké spojenie medzi Žilinou a Prahou. O rok neskôr otvorili Dom Matice slovenskej a pred budovou Mestského úradu bol odhalený pamätník obetiam komunizmu. Od roku 1999 nesie zimný štadión meno Vojtecha Závodského. Na Solinkách bol dostavaný rímskokatolícky Kostol Dobrého pastiera, pokračovala výstavba rímskokatolíckeho Kostola Sedembolestnej Panny Márie na Vlčincoch a vysvätený bol gréckokatolícky kostol na Vlčincoch. V meste vzniklo bilingválne gymnázium – Belgické lýceum.

K 1. januáru 2000 mala Žilina 86 818 obyvateľov, o 135 menej ako pred rokom. Začala sa druhá etapa rekonštrukcie historického jadra, pokračovala výstavba okružnej estakády okolo mesta. V areáli Mestského športového klubu Žilina bolo dané do používania futbalové ihrisko s umelou trávou a osvetlením. Na zrekonštruovanú balustrádu umiestnili súsošie sv. Cyrila a Metoda.[46] Čestné občianstvo mesta Žilina bolo v posledných desiatich rokoch udelené viacerým významným osobnostiam, ktoré sa zvlášť zaslúžili o rozvoj mesta. Od 1. januára 2001 je mesto sídlom vyššieho územného celku (samosprávny orgán) a Žilina nadviazala spoluprácu s viacerými európskymi mestami. Vytvorený bol euroregión Beskydy, ktorý zahŕňa juh Poľska, severnú Moravu, východ Sliezska a sever Slovenska. 4. apríla 2004 bol položený základný kameň novej automobilky Kia Motors Slovakia, ktorá vďaka juhokórejskému investorovi priniesla do Žiliny a jej okolia oživenie hospodárstva a rozvoj mesta (dobudovanie diaľnice a infraštruktúry). Výroba sa začala v roku 2006 a v okolí postupne vzniklo niekoľko dodávateľských podnikov, ktoré zamestnávajú ľudí zo širokého okolia. V súčasnom období je Žilina komplexným polyfunkčným mestom a so svojím okolím aj tretím najvýznamnejším priemyselným centrom na Slovensku.

Mestské zastupiteľstvo má 31 poslancov z ôsmich volebných obvodov:

Primátori: Peter Fiabáne (2018); Igor Choma (2010 – 2018); Ivan Harman (2006 – 2010); Ján Slota (1990 – 2006); Vojtech Tvrdý (1938 – 1945)

21. novembra 1921 v žilinskom kine Grand Bio Univerzum sa konala premiéra prvého slovenského dlhometrážneho hraného filmu Jánošík bratov Siakeľovcov. Nakrútila ho americko-slovenská spoločnosť Tatra Film Corporation. Film mal aj americkú verziu, ktorá mala premiéru v Chicagu 1. decembra 1921. V roku 1964 sa v Žiline natáčal film Senzi mama s Magdou Vášáryovou v hlavnej úlohe. V súčasnosti je v meste viacero kinosál v OC Mirage[53] a v ZOC Max[54].

Významnou kultúrnou inštitúciou v meste Žilina je Mestské divadlo[55], ktorého interiér bol v roku 2003 zásadne zrekonštruovaný. Divadlo sa nachádza na ulici Horný val a 27. marca 2010 tu bola prezentovaná svetová trofej FIFA. Na Kuzmányho ulici sídli ďalšia kultúrna a umelecká organizácia – Bábkové divadlo. Je to repertoárové divadlo so stálym súborom, ktorého hlavným predmetom činnosti je vytváranie podmienok na vznik a šírenie bábkarskej a alternatívnej divadelnej tvorby pre deti a mládež.[56] Bábkové divadlo v Žiline patrí medzi najkrajšie na Slovensku.[57]

Považská galéria umenia vystavuje umelecké diela autorov z okolia Žiliny, ale aj zo zahraničia a je tu stála expozícia diel Vincenta Hložníka. Považské múzeum v Žiline má sídlo v Budatínskom zámku, kde má zároveň expozície z dejín Žiliny, z archeológie, ale aj ojedinelú drotársku expozíciu. Ďalšie expozície sú na hrade Strečno, v Sobášnom paláci v Bytči, v Terchovej a objekty ľudovej architektúry sa nachádzajú v rázovitej obci Čičmany. Súčasťou Považskej galérie umenia je aj:

• Múzeum židovskej kultúry, expozícia judaík
• Múzeum Alexandra Lombardiniho
• Galéria M locus arte Žilina, Mariánske nám. 10
• Galéria ± 0,0 Žilina, Mydlárska 1
• Galéria na Hornom vale

• Krajská knižnica v Žiline (Antona Bernoláka 47)
• Univerzitná knižnica Žilinskej univerzity v Žiline (Ulica vysokoškolákov 24)

Dom umenia Fatra

V meste sa nachádza Dom umenia Fatra, kde sa konajú pravidelné hudobné podujatia. V Žiline pôsobia folklórne súbory Rozsutec, Stavbár a Odborárik, ako aj Žilinský miešaný zbor. Na celom Slovensku i v zahraničí je známy žilinský Štátny komorný orchester. Je to jediný orchester „mozartovského typu“ na Slovensku, vznikol roku 1974 v Žiline a vystupoval v mnohých krajinách, odkiaľ si priniesol významné ocenenia. Vytvoril mnoho nahrávok s dielami Vivaldiho, Telemanna, Mozarta, Haydna, Hummela, Verdiho, Respighiho, Martinů, Antonína Dvořáka, J. Straussa, a mnohých českých a slovenských skladateľov. Spolupracoval s hudobnými vydavateľstvami Opus, Donau, Naxos, Brilliant Classics, BMG a iné. V meste pôsobia aj rockové skupiny, ako Aya a Arzén.[58]

• Žilinské kultúrne leto – súbor viacerých kultúrnych a športových podujatí, letné kino.[59]
• Staromestské slávnosti, posledný májový týždeň[60]
• Jašidielňa (festival tvorivosti zdravotne postihnutej mládeže), začiatok septembra
• Fest Anča, festival animovaného filmu[61]
• Carneval Slovakia Žilina, najväčší slovenský fašiangový festival[62]
• Žilinský literárny festival – od roku 2003[63]
• Voce Magna – medzinárodný festival zborového spevu od roku 2010[64]

Priestor pre kultúrno-sociálne aktivity a súčasné umenie poskytuje občianske združenie Truc Spherique v avantgardných priestoroch železničnej stanice Žilina-Záriečie a v súčasnosti buduje kunsthalle v budove synagógy. V meste pôsobia centrá voľného času Žirafa, Spektrum a Strom, ktoré poskytujú voľnočasové aktivity deťom a mládeži z mesta a okolia.

Internet – www.zilinak.sk[65], www.zilinskekrimi.sk, zilina.dnes24.sk a iné

Rádio – Rádio Frontinus, Rádio Rebeca (regionálne štúdio)

Televízia – Žilinská televízia, TV Patriot, Severka

Tlač – týždenníky Žilinský večerník, Žilinské noviny, Žilinec

Pozri aj: Zoznam kultúrnych pamiatok v Žiline

Pohľad na Mariánske námestie

Historické jadro Žiliny je mestskou pamiatkovou rezerváciou. Centrom mesta je štvorcové Mariánske námestie s arkádami po celom obvode a dvomi priľahlými ulicami, ktoré sa začalo formovať v 12. storočí. Na námestí sa nachádza Kostol Obrátenia svätého Pavla s kláštorom, stará budova radnice so zvonkohrou a baroková socha Nepoškvrnenej Panny Márie (Immaculata) z roku 1738, ktorá stojí uprostred námestia. Vybudovaná bola na počesť ukončenia rekatolizácie v meste. Neďaleko námestia stojí Katedrála Najsvätejšej Trojice, vedľa neho Burianova veža.

Ďalšie pamiatky:

• Budatínsky zámok, hrad na sútoku riek Váh a Kysuca v správe Považského múzea
• Rímskokatolícky drevený kostol sv. Juraja v mestskej časti Trnové (jeden z mála drevených kostolov mimo východného Slovenska)
• Kostol sv. Štefana Kráľa v časti Rudiny na Závodskej ulici je najstaršia architektonická pamiatka v Žiline.
• Kostol sv. Barbory (Františkánsky kostol) z rokov 1723 – 1730 na ulici J. M. Hurbana s mimoriadne cenným barokovým vybavením.
• Evanjelický kostol na ulici Martina Rázusa bol postavený v rokoch 1935 – 1936 a stavbu projektoval nestor slovenských architektov Michal Milan Harminc.
• Ortodoxná synagóga na Dlabačovej ulici s expozíciou Múzea židovskej kultúry.
• Neologická synagóga na ulici J. M. Hurbana od významného architekta moderny, prof. dr. Petra Behrensa.

Pamätník Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi v Budatíne.

Socha sv. Cyrila a Metoda

• Socha sv. Cyrila a Metoda na balustráde nad Hlinkovým námestím. Socha bola odhalená v roku 2004 a jej autor je žilinský akademický sochár Ladislav Berák.
• Socha Andreja Hlinku – Otca národa na Hlinkovom námestí, autor Ladislav Berák.
• Socha Antona Bernoláka od akademického sochára Juraja Brišáka. Dielo bolo vytvorené v roku 2000 a je umiestené na ul. Antona Bernoláka.
• Pamätník rtn. Jozefa Gabčíka, kpt. in memoriam, na Závodskej ulici. Autor busty a pomníka je akademický sochár Štefan Pelikán.
• Pamätník židovským občanom „Cesta bez návratu“ bol odhalený v roku 2004 a je umiestený na Závodskej ceste blízko kasární. Autormi pamätníka sú Jacob Enyedi a Arieh Klein.
• Pamätník žilinským obetiam holokaustu na Židovskom cintoríne v Žiline bol odhalený 26. októbra 1952 a jeho autorom je architekt Jozef Zweigethal.
• Pamätník obetiam vojny v Mestskom parku od sochára Rudolfa Pribiša rodáka z Rajca. Súsošie odhalili v roku 1955 pri 10. výročí vstupu 1. čsl. armádneho zboru do mesta.
• Bronzová busta generála M. R. Štefánika na Štefánikovom námestí od autora Ladislava Beráka.
• Socha Ľudovíta Štúra bola odhalená v roku 2002 na námestí Ľudovíta Štúra a v r. 2012 bola znovuodhalená v Parku Ľudovíta Štúra na Bôriku. Autorom sochy je akademický sochár Ladislav Berák.
• Pamätník slovenským dobrovoľníkom je postavený v Budatíne na Námestí hrdinov na počesť bojov Slovenských dobrovoľníkov.
• Pamätník Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi odhalený v roku 2006 v Budatíne. Autorom jazdeckej sochy je Ladislav Berák.
• Pamätník obetiam komunizmu, odhalený v roku 1998 sa nachádza pred Mestským úradom v Žiline, na Námestí obetí komunizmu. Autor diela je sochár Milan Lukáč.
• Reliéf SNP na Vojnovom cintoríne na Bôriku je najväčší reliéf na Slovensku a aj jeho autorom je Ladislav Berák.
• Pamätník – busta mešťanostovi Žiliny JUDr. Vojtechovi Tvrdému od Ladislava Beráka je na budove Mestského divadla od 14. októbra 2000.
• Pamätník – busta evanjelického biskupa Fedora F. Ruppeldta je umiestená na budove Mestského divadla. Bola odhalená 11. júna 2006 a jej autor je Ladislav Berák.
• Pamätník žilinským hasičom (1957) na Námestí požiarnikov je od akademického sochára Stanislava Bíroša.
• Socha Alexandra Lombardiniho v životnej veľkosti bola odhalená 18. novembra 2011 v jeho múzeu na Hornom vale. Dielo je od akademického sochára Ondreja Liptáka.
• Vojnový cintorín sovietskych vojakov na Bôriku, kde je pochovaných 1 786 vojakov bol otvorený 30. apríla 1946 a jeho autormi sú sovietski architekti.
• Pamätník 32 zavraždeným občanom, ktorí boli zastrelení 8. januára 1945 v Lesoparku Chrasť počas slovenského národného odboja.
• Pamätník žilinským textilným robotníkom, ktorí štrajkovali za svoje práva v Slovene v rokoch 1924 a 1943. Pamätník je umiestený v malom parčíku na Kysuckej ulici.
• Pamätník príslušníkom vojenských táborov nútených prác v Sade na Studničkách bol odhalený 24. septembra 2010.

Europalace a The Cube

Hotel Holiday Inn.

Najvyššou konštrukciou v Žiline je komín teplárne s výškou 192 metrov z roku 1982.[66]

Žilinský mestský park

• Žilinský mestský park (nachádza sa v centre mesta, v parku sa nachádza fontána a kryté pódium, predtým Sad SNP)
• Park Ľudovíta Štúra (Bôrický park)
• Sad Studničky (fontána)
• Budatínsky park (Zámocký park, v areáli Budatínskeho zámku)
• Bytčický park (v areáli kaštieľa)
• Lesopark Chrasť (medzi sídliskami Vlčince a Solinky)
• Lesopark Bôrik

Po roku 1945 nastalo ďalšie významné obdobie v architektonicko-urbanistickom rozvoji mesta. Boli postavené stavby, ktoré nesú pečať svojho obdobia: Dom odborov (Ferdinand Čapka, 1962), Mestská krytá plaváreň (J. Cimerman, A. Stolárik, 1963), Hotel Slovakia (Stanislav Toman, Oto Sedlák, 1981), Prior – teraz Tesco (1975), športová hala (Ľudovít Kupkovič, 1986), Dom techniky (Ferdinand Čapka, 1970), budova VÚB (Ferdinand Čapka, 1979), Váhostav (Ferdinand Čapka), administratívne budovy bývalých podnikov VÚRAL (Ján Solovic, Viliam Šlopek, 1970), Oceľové konštrukcie – teraz obvodný úrad (1986), Stredoslovenské stavby – teraz daňový úrad (1981), administratívna budova PCHZ, budova pošty na Vlčincoch (Jozef Struhař) a iné.

Budovanie priemyslu sa v druhej polovici 20. storočia – po roku 1950, stáva ďalším aktérom rozvoja mesta. Výrazné spriemyselňovanie Žiliny nastáva hlavne od polovice päťdesiatych rokov. Priemysel sa orientuje najmä na územie medzi Rajčankou a Rajeckou cestou. V tomto období boli vybudované podniky Váhostav, Pozemné stavby, Žilinské mliekarne, Závody valivých ložísk a iné, ďalšie závody (Avia, Tepláreň a iné) boli vybudované vo východnej časti mesta, v blízkosti železničnej trate Žilina – Košice. S rozvojom priemyslu a následne pracovných príležitostí mesto zaznamenáva aj dynamický rast obyvateľstva, ktorých malo v roku 1950 31 590.

V rokoch 1954 – 1970 sa vybudoval nový mestský obvod Hliny I – VIII a charakteristickým Bulvárom (Ul. Antona Bernoláka) s počtom obyvateľov 15 000 (Hliny I – II Čapka, Bauer – Hliny II – VIII Čapka – Hliny VIII Ivan Meliš). Od roku 1970 sa budovalo samostatné sídlisko Vlčince I – IV s takmer 20 000 obyvateľmi, od roku 1980 sídlisko Solinky (15 000 obyvateľov) a od roku 1987 sídlisko Hájik (8 000 obyvateľov). Rozvoj individuálnej bytovej výstavby (rodinné domy) pokračuje najmä medzi Solinkami a Bytčicou a medzi Budatínom a Zádubním.[71]

Ďalší dynamický, najmä stavebný rozvoj mesta je evidentný po roku 1991, hoci rast počtu obyvateľstva začal v tom období stagnovať. Nastala expanzia urbanisticko-architektonických aktivít, ktorou Žilina potvrdila svoje postavenie kultúrno-spoločenského, administratívneho a obchodno-hospodárskeho centra severozápadného Slovenska. Etablovali sa tu mnohé firmy, inštitúcie i nákupné centrá, nastala intenzifikácia územia a prestavba niektorých priestorov. Postavili sa objekty nových inštitúcií – Sociálna poisťovňa (Rudolf Tupý), VÚC Žilinského kraja (Peter Kurimský), zrekonštruovala sa Mestská krytá plaváreň (rozšíril a dobudoval sa jej areál), ŽILPO Žilinská poliklinika na sídlisku Vlčince (otvorená v roku 1991, rekonštruovaná 2010 – 2011), Slovenský energetický dispečing na Vlčincoch, architektonickými zmenami prešiel aj bývalý Hotel Metropol – teraz Všeobecná zdravotná poisťovňa (Pavol Mikoláš), vznikli nové nákupné centrá – Dubeň (2001), Kaufland, Baumax, Tesco Hypermarket (na mieste bývalého podniku AVIA), Merkury Market, Aupark (2010), Mirage Shoping Center (Michal Diviš, 2010), Metro (2003), Max (2008), nové hotely – Holiday Inn (Peter Dunajovec, 2007), Boss (Štefan a Peter Krušinský, 2007).

Medzi Obchodnou ulicou a Ul. vysokoškolákov bol postavený nový multifunkčný komplex s výškovými dominantami – Europalace (Michal Diviš, spol. Radoslav Stráňava, 2010) a obytno-administratívny objekt CUBE (Eva Maňáková, Dušan Maňák). Ďalšia výšková dominanta – obytný komplex Amfiteáter (Amir Mann), je postavená na Bôriku, na mieste bývalého letného kina, polyfunkčný dom L. Palace na Kysuckej ceste (F. Láncoš). V súčasnosti pokračuje budovanie areálu Žilinskej univerzity. V období po roku 1991 boli vykonané stavebné úpravy a prestavby mnohých významných, dovtedy pomerne zanedbaných alebo chátrajúcich objektov – Hotel Polom (2007), Hotel Astória (Viera Mecková), Hotel Grand (2006), Hotel Dubná Skala (Vladimír Krušinských, 2006) a iné.

Mnoho zaujímavých architektonických stavieb výrazne zasiahlo do obrazu mesta a jeho panorámy, pričom viac či menej obohatili niektoré jeho časti. Nie všetky zásahy do pôvodného územného plánu boli v jeho prospech (zmeny funkčných plôch, intenzifikácie sídlisk a pod.), niektoré objekty, akokoľvek architektonicky zaujímavé, boli postavené na nevhodných miestach a negatívne pôsobia v danom priestore.[71]

Roku 2004 sa začala výstavba najväčšieho priemyselného závodu na severozápadnom Slovensku – Kia Motors Slovakia (vrátane subdodávateľov ako Mobis Slovakia), s plánovanou produkciou 300 tisíc osobných automobilov ročne.[72] Kórejský investor sa rozhodol pre lokalitu na severovýchod od Žiliny v okolí obcí Teplička, Nededza a Mojš, čím podporil vznik (presun) viacerých subdodávateľských podnikov v okolí. V meste pôsobí viacero významných podnikov, napríklad papierenský závod Tento, a. s. (Metsä Tissue), textilný závod Slovena, a. s., bývalé Považské chemické závody, a. s., drevospracujúci podnik Drevoindustria, bývalé strojárske závody ZVL (dnes niekoľko firiem) a Elektrovod, potravinárske podniky PEZA, a. s. (pekáreň), Hyza, a. s. (hydináreň) a Laktis (mliekareň). V Žiline majú sídlo alebo pobočky viaceré stavebné firmy (Doprastav, a. s. a Váhostav-Sk, a. s.).

Vedecko-technický park, ktorý sa zaoberá projektmi na rozvoj a podporu nových firiem najmä v oblasti technológií, funguje pri Žilinskej univerzite. Významné inštitúcie na podporu podnikania a obchodu so sídlom v Žiline sú Slovenská obchodná a priemyselná komora, Slovensko-poľská obchodná komora a Slovenská živnostenská komora, ktoré majú pôsobnosť pre celé Slovensko. V Žiline má sídlo takmer 20 bánk, ústredie tu má Prima banka, bývalá Prvá komunálna banka. V oblasti IT v meste pôsobia spoločnosti Siemens AG, Scheidt and Bachmann, Solver IT, Azet.sk, Ernst&Young, inloop (podnikateľ roka 2017) a iní.

• Priemyselné budovy z prelomu 20. storočia
• 
  Slovena (1891)
• 
  Továreň na zápalky Wittenberg a syn (1914 – 1915)

Je najvyššie vyznamenanie udeľované osobám, ktoré sa obzvlášť významným spôsobom zaslúžili o rozvoj mesta Žilina.