Žigmund (Svätá rímska ríša)

Narodil sa v Norimbergu ako syn cisára Karola IV. a Alžbety Pomoranskej. Po otcovej smrti mu v roku 1378 pripadlo Brandenbursko. V roku 1388 dal Brandenbursko moravskému bratancovi Joštovi. Po Joštovej smrti v roku 1411 opäť pripadlo Žigmundovi. V roku 1415 ho zas dal Fridrichovi I., hradnému grófovi z Norimbergu, čím urobil z rodu Hohenzollernovcov najdôležitejšiu rodinu v Nemecku.

V roku 1379 Žigmunda v Trnave zasnúbili s Máriou, dcérou uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I. V roku 1381 Václav IV., Žigmundov najstarší brat a český kráľ, trinásťročného Žigmunda poslal do Krakova, aby sa – ako snúbenec Márie a tým aj perspektívny (aj) poľský kráľ – zoznámil s krajinou a jej ľudom. Václav IV. mu daroval aj Neumark, aby sa tým uľahčil styk medzi Brandenburskom a Poľskom.

Po smrti Ľudovíta I. v roku 1382 sa Žigmundova snúbenica Mária stala kráľovnou Uhorska a Poľska, jej matka Alžbeta ju však zastupovala ako regentka. Na základe toho si Žigmund začal nárokovať uhorský aj poľský trón.

Mária, Alžbeta a väčšina uhorských šľachticov Žigmundove nároky na uhorský trón odmietli. Čoskoro nato aj malopoľská šľachta odmietla prijať Žigmunda za poľského kráľa a z dcér Ľudovíta I. bola ochotná prijať za poľskú kráľovnú len tú, ktorá sa bude trvalo zdržiavať v Poľsku. Po rokovaniach medzi Alžbetou a šľachtou nakoniec bola uzavretá Košická dohoda, podľa ktorej v roku 1384 korunovali za poľskú kráľovnú Ľudovítovu dcéru Hedvigu. Tú poľská šľachta donútila vydať sa v roku 1386 za litovské knieža Vladislava II. Jagelovského, ktorý sa potom stal poľským kráľom a definitívne tak ukončil poľsko-uhorskú personálnu úniu. Vznikla poľsko-litovská personálna únia, zárodok budúcej Poľsko-litovskej únie.

V samotnom Uhorsku zatiaľ v roku 1383 vypuklo proti Alžbetinej vláde povstanie. Alžbetu podporoval rod Gorjanských na čele s palatínom Mikulášom Gorjanským, ktorý bol milencom a hlavným usmerňovateľom Alžbetinej politiky.

V lete roku 1385 Žigmund, ktorého Mária a jej okolie odmietli a podporovali ho len niektorí uhorskí magnáti a ostrihomský arcibiskup, napadol Uhorsko a obsadil Bratislavskú a Nitriansku stolicu. Na tento účel sa musel vzdať správy Brandenburska v prospech českého kráľa Václava IV. (Žigmundovho brata), ako aj dať do zálohy časť Brandenburska a do držby Bratislavskú, Nitriansku a Trenčiansku stolicu svojim bratancom, moravským markgrófom Prokopovi a Joštovi, výmenou za úver, ktorý mu poskytli. Na jeseň Žigmundovi v Uhorsku dovolili vziať si Máriu v Budíne, sčasti preto, lebo Karol II. Malý z neapolskej vetvy Anjouovcov pristál v Chorvátsku, aby si nárokoval uhorský trón, čo znamenalo ďalšieho nepriateľa pre vládu Márie. Po sobáši však Žigmund opustil Uhorsko a vrátil sa do Česka, aby získal viac vojska.

Zatiaľ v Uhorsku v decembri 1385 Karol II. dorazil do Budína, kde ho na nátlak prívržencov korunovali za uhorského kráľa. 7. februára 1386 potom slovenský šľachtic Blažej Forgáč, podporovateľ Márie, na popud Mikuláša Gorjanského a so súhlasom Alžbety, mečom napadol Karola II., ktorý na následky zranenia o dva týždne zomrel. K moci sa tak opäť dostali Gorjanskí a Mária s Alžbetou.

Krátko nato, na jar 1386, Žigmund a Václav IV. napadli Uhorsko a obsadili Ráb. Po rokovaniach s Alžbetou a Máriou Uhorsko akceptovalo záloh spomínaných slovenských stolíc Česku.

V júli toho istého roka sprievod Márie a Alžbety prepadlo vojsko Jána Horvátiho (Horvátiovci boli rod, ktorý svojho času chcel presadiť sobáš Márie so synom Karola II.). Kráľovné zajali a internovali na ich hrade Gomnec (potom na Novom Grade). Mikuláš I. Gorjanský, Ján Gorjanský a Blažej Forgáč v boji padli a ich hlavy poslali vdove Karola II. do Neapolu ako dôkaz, že smrť jej manžela bola pomstená.

Keď sa Žigmund v Čechách dozvedel, čo sa stalo v Budíne, urýchlene do mesta prišiel, aby ho následne vyhlásili za hlavného krajinského kapitána. Potom sa snažil vyslobodiť internované kráľovné. Podarilo sa mu to po značných neúspechoch až s podporou vojska Benátskej republiky, ktorá chcela zabrániť vplyvu Neapolského kráľovstva v tejto oblasti, v júni 1387 (v júni kapituloval Novi Grad benátskemu admirálovi a tým bola oslobodená Mária; Alžbeta zomrela už prv, lebo ju vlastnoručne zaškrtil a pred očami obliehajúcich vojsk z okna hradu vyhodil nazlostený Ján Horváti, keď sa dozvedel, že rokuje s Benátčanmi). Už predtým sa Žigmundovi 31. marca 1387 podarilo presadiť svoju korunováciu za uhorského kráľa.

Situácia v Uhorsku však zostala aj potom nepokojná. Na juhu stále existovali prívrženci neapolského dvora a súperenie magnátskych rodov pokračovalo (v rokoch 1392 – 1394 boli porazení a majetkov zbavení Horvátiovci).

Paralelne k tomu navyše po bitke na Kosovom poli (15. júna 1389) začalo Uhorsko hraničiť s Osmanskou ríšou. Tým sa začalo prakticky permanentné súperenie Uhorska s Osmanskou ríšou o Bosnu, Srbsko a podobné hraničné kniežatstvá a ustavičné pohraničné boje medzi Uhorskom a Osmanskou ríšou. V roku 1395 v bitke pri Malom Nikopoli uhorské vojská dočasne zastavili osmanský postup na rumunské kniežatstvá a Dobrudžu. V roku 1396 Žigmund zorganizoval veľkú medzinárodnú križiacku výpravu (100 000 mužov) proti Turkom, ktorá sa skončila totálnou porážkou kresťanských vojsk pri Nikopole 28. septembra 1396. V tejto bitke bolo zabitých veľa uhorských šľachticov, zajatých veľa križiakov a Turci za nich (napríklad za slovenského palatína Uhorska Leustacha z Jelšavy) požadovali výkupné. Žigmundovi sa podarilo ujsť na lodiach dolu Dunajom a zvyšky porazeného vojska ustúpili späť do Uhorska pod vedením bratislavského župana Stibora zo Stiboríc a Beckova (prezývaného „malý slovenský kráľ“). Turci potom niekoľko mesiacov plienili v južnom Uhorsku. Očakávaný ďalší útok Turkov sa (až do roku 1408) nekonal, lebo Turci museli bojovať na východe proti Tamerlánovi a potom vznikli v Osmanskej ríši dynastické boje.

Dôsledkom bitky pri Nikopoli však bol významný temešvársky snem, ktorý prijal viaceré veľmi reštriktívne opatrenia na zvýšenie obranyschopnosti Uhorska. Jedným z opatrení bola aj (nepriamo formulovaná) zásada o nezdaniteľnosti šľachty, ktorá mala dôsledky do budúcnosti a spôsobila, že sa uhorská šľachta začala premieňať na tzv. stavy.

Problémy boli aj na severe. V roku 1395 uhorské vojská pod vedením Jána z Kaniže a Slováka Leustacha z Jelšavy porazili poľského kráľa Vladislava II. snažiaceho sa získať trón ako manžel dcéry Ľudovíta I. Umožnila mu to smrť Márie (tehotná padla z koňa a zomrela aj s dieťaťom) v tom istom roku, ktorá spôsobila nielen koniec storočnej vlády Anjouovcov v Uhorsku, ale najmä to, že Žigmund prestal byť legitímnym uhorským kráľom. Konflikt sa dočasne skončil mierom v Spišskej Novej Vsi z júla 1397.

V roku 1397 moravský markgróf Prokop napadol severné Slovensko, pretože Žigmund nesplatil svoj vyššie spomínaný úver, ale Prokopa porazili.

Zhruba od roku 1400 si už boli všetci vedomí, že osmanské nebezpečenstvo bezprostredne nehrozí. Žigmund sa teda začal venovať vývoju v Čechách a v Nemecku, netušiac, že Uhorsko bude načas opäť väčším problémom. V Uhorsku Žigmunda, ktorý si pohneval mnohých uhorských šľachticov vyhubením Horvátiovcov a Lackfiovcov, v apríli 1401 v rámci sprisahania časti šľachty (na čele so slovenským jágerským biskupom Tomášom Ludanickým a s Jánom z Kaniže) detronizovali a internovali v Budíne (potom vo Vyšehrade, potom v Šiklóši). V júni sprisahanci zvolali vlastný snem v Topoľčanoch (teda pri Ludanického rodisku) a ponúkli uhorský trón poľskému kráľovi Vladislavovi II. Ten ihneď poslal vojsko k hraniciam na Spiši, ale tam sa zastavil. V lete moravskí markgrófi Jošt a Prokop kvôli stále otvorenej už spomínanej pohľadávke spolu s Žigmundovým spojencom Stiborom zo Stiboríc zo Slovenska napadli západné Slovensko (Bratislavu, Svätý Jur a Trnavu). Táto úspešná invázia spôsobila, že časť sprisahancov presadila Žigmundove prepustenie (jeseň) výmenou za Žigmundov sľub, že konšpirátorom udelí milosť a splní ich podmienky (toto Žigmund potvrdil na uhorskom sneme v Pápe 29. októbra). Dôsledkom bol vznik tzv. šiklóšskej ligy – novej vládnucej kliky v Uhorsku. V klike mali hlavné slovo páni z Celje, ktorí aj zasnúbili Žigmunda so svojou maloletou dcérou Barborou Celjskou.

Po vymenovaní za miestodržiteľa v Česku Žigmund uzavrel dedičskú zmluvu s Albrechtom Habsburským; na dobu svojej neprítomnosti v Uhorsku vymenoval Albrechta za svojho miestodržiteľa.

Zhruba v tom istom čase v roku 1403 syn nebohého Karola II., Ladislav Neapolský, podporovaný pápežom, spolu so svojimi uhorskými spojencami prenikol do dnešného Maďarska z Dalmácie, ktorú obsadil už v roku 1402. Žigmund bol vtedy v Česku. Zároveň vypuklo povstanie pod vedením Tomáša Ludanického na juhozápadnom Slovensku. V júli 1403 Ladislavove vojská porazil Stibor zo Stiboríc a v auguste a septembri ich porazili Žigmundove vojská. Medzitým 9. augusta v Bratislave Žigmund, nahnevaný skutočnosťou, že Ladislav mal pápežovu podporu, zakázal uhorskej cirkvi odvádzať akékoľvek poplatky Rímu a prijímať odtiaľ akékoľvek príkazy. Nato pápež Žigmunda exkomunikoval a Žigmund zas na oplátku na sneme v Bratislave v roku 1404 vydal Placetum regium, ktorým obmedzil práva pápeža v Uhorsku a do niektorých cirkevných funkcií menoval svetských gubernátorov.

Vidiac, že na uhorskú šľachtu sa nemôže spoľahnúť, pokúsil sa Žigmund nájsť spojenca v kráľovských mestách. V roku 1405 vydal tzv. menší dekrét, ktorým vyhlásil veľa miest za slobodné kráľovské mestá a vytvoril akýsi kráľovský mestský stav. Z finančných dôvodov však mnohé tieto mestá čoskoro odovzdal šľachticom, takže počet a vplyv kráľovských miest klesal. Celý projekt podpory od miest stroskotal, preto Žigmund neskôr vymyslel Dračí rád (pozri nižšie).

Potom Žigmund pacifikoval nové povstanie na juhu Uhorska (opäť podporované Ladislavom Neapolským) opätovným podmanením Bosny a Srbska 1408/1409 a obnovil spojenectvo s Habsburgovcami. V rámci tohto povstania Žigmund osobne viedol aj veľkú križiacku výpravu proti Chorvátom a Bosniakom, ktorá sa skončila bitkou pri Dobore (1408).

V novembri 1405 sa Žigmund oženil s Barborou Celjskou. V roku 1408 Žigmund a Barbara založili Dračí rád, ktorého prvými členmi boli Žigmund a jeho žena a 22 uhorských barónov (aj zo Slovenska). Rád bol politicky dôležitý, lebo Žigmund sa zaviazal, že aspoň s piatimi členmi rádu vždy najprv prediskutuje všetky dôležité otázky rádu a Uhorska.

V roku 1409 Žigmund uzavrel spojenectvo s Rádom nemeckých rytierov proti Poľsku. V apríli 1410 Žigmund rokoval s litovským vojvodom Vitoldom (bez prítomnosti poľského kráľa) v Kežmarku, aby odhovoril Poľsko od vojny proti Rádu nemeckých rytierov. Rokovania boli neúspešné a Poľsko neskôr svoju vojnu vyhralo v bitke pri Grunwalde 15. júla. Na jeseň 1410 Poliaci odrazili menšie uhorské útoky vedené Stiborom zo Stiboríc v južnom Poľsku. V marci roku 1412 Žigmund a Poľsko a Litva podpísali v Starej Ľubovni mier po tom, ako bolo už v novembri 1411 podpísané prímerie medzi Poľskom a Uhorskom vo Vyšných Šromovciach (Sromowce Wyźne v dnešnom Poľsku). Žigmund mier s Vladislavom podpísal pre vypuknutie novej vojny s Benátkami, ktoré sa chceli zmocniť Dalmácie, a ktoré ho nútilo požičať si od Vladislava peniaze. V októbri 1412 preto dal výmenou za 37 000 kôp pražských grošov do zálohy Poľsku 13 spišských miest, Starú Ľubovňu, Podolínec a Hniezdne.

V roku 1410 Žigmunda zvolila časť kurfirstov za nemeckého (rímskeho) kráľa. V roku 1411 ho po smrti Ruprechta Falckého zvolili za nemeckého kráľa druhý raz a definitívne. V tom istom roku bola Žigmundova dcéra Alžbeta (dvojročná) zasnúbená s Albrechtom Habsburským (štrnásťročný) v Bratislave a Žigmund proklamoval Albrechta za svojho dediča. V roku 1421 sa v Bratislave konala svadba Žigmundovej dcéry Alžbety a Albrechta Habsburského

V roku 1411 sa začala uhorsko-benátska vojna. V roku 1412 odišiel do poľa aj sám Žigmund a zotrval v zahraničí vyše 6 rokov. V roku 1413 bol Žigmund po fakticky prehranej vojne nútený uzavrieť s Benátkami mier na 5 rokov a odstúpiť im väčšinu Dalmácie. V roku 1415 opäť stratil Bosnu, čomu dopomohla Osmanská ríša. V roku 1419 Žigmund Benátčanov z Dalmácie vypudil.

Žigmund zorganizoval kostnický koncil (konal sa 1414 – 1418), na ktorom bola odstránená pápežská schizma trvajúca od roku 1387, a na ktorom sa však na druhej strane rozhodlo o upálení Jána Husa (v 1415). Hoci Žigmund predtým zaručil Husovi svojím glejtom bezpečnosť, nezabránil jeho odsúdeniu a upáleniu, pretože videl, že podpora Husa ohrozuje jeho politiku na koncile. Z tohto činu neskôr vyplynul jeho zápas o českú korunu a nenávisť Čechov voči jeho osobe.

Na jeseň 1419 na juhu Uhorska vypukli boje proti Turkom. V decembri 1419 s nimi Žigmund vo Veľkom Varadíne uzavrel mier na 5 rokov.

Od decembra 1419, kedy zomrel Václav IV., sa Žigmund úplne sústredil na získanie českého trónu. Dal sa korunovať za českého kráľa, ale čáslavský snem ho českého trónu zbavil v roku 1421. V rokoch 1419 až 1435 stál Žigmund na čele boja proti husitom v Česku a okolí. Podarilo sa mu ich zdolať, až keď v ich radoch došlo k vnútornému rozkolu.

Barbora Celjská bola údajne energická žena a roku 1419 jej Žigmund, údajne pre neveru, odobral všetky príjmy a vypovedal ju do Oradey. Po uzmierení jej však v roku 1424 daroval odvody zo stredoslovenských banských miest, Zvolenský zámok a niekoľko hradných panstiev (napríklad Trenčiansky hrad). Neskôr Barbora otvorene vystupovala proti Žigmundovým záujmom, preto ju Žigmund dal krátko pred svojou smrťou uväzniť.

V roku 1424 rokoval s byzantským cisárom Jánom VIII. v Uhorsku.

V roku 1428 Žigmundove vojská utrpeli porážku pri obliehaní Turkov na hrade Golubac v Srbsku; Uhorsko stratilo Valašsko a Srbsko. V roku 1429 s Turkami uzavrel trojročné prímerie.

V rokoch 1428 až 1435 českí husiti uskutočňovali svoje spanilé jazdy aj na Slovensko, čo prinútilo Žigmunda opäť sa venovať Uhorsku. Okolo roku 1430 sa Žigmund rozhodol, že vďaka centrálnej polohe Bratislavy v jeho stredoeurópskej ríši premení Bratislavský hrad na najväčší hrad v Európe a sídlo jeho ríše. V rokoch 1430 – 1435 sa síce uskutočnila veľká rekonštrukcia hradu, ale Žigmund na hrade nakoniec nesídlil (sídlil v meste pod hradom) a plány sa nerealizovali. Za Žigmundovej vlády sa však uskutočnili veľkolepé prestavby aj iných hradov.

Roku 1433 sa Žigmund stal – ako prvý vladár Uhorska vôbec – aj rímskym cisárom.

V marci 1435 Žigmund vydal na sneme v Bratislave tzv. Decretum maius, ktorým reformoval súdnictvo. Okrem toho vydal dekrét týkajúci sa obrany proti Husitom, v ktorom sa zaviazal platiť za obranu západného Slovenska z vlastných zdrojov.

V rokoch 1433 – 1434 dosiahol Žigmund všetky svoje politické ciele. V roku 1434 vypracoval projekt reformy rímskonemeckej ríše. V roku 1436 sa presťahoval do Prahy. V roku 1437 sa konal ríšsky snem v Chebe, kde sa diskutovalo o reforme rímskonemeckej ríše. V decembri 1437 zomrel v Znojme. Nezanechal mužských potomkov.

Žigmund bol významný európsky politik vrcholného stredoveku. Bojoval s Turkami, zaslúžil sa o reformu cirkvi (koncily v Kostnici a v Bazileji), reformoval ríšu. V týchto snahách často býval osamotený. Ako prvý vytvoril podunajské súštátie, ktoré pozostávalo z uhorského a českého kráľovstva a nemeckej ríše a zrejme malo byť hrádzou proti dravej osmanskej expanzii. K jeho ďalšiemu rozšíreniu smeroval tiež sobáš Žigmundovej dcéry Alžbety s rakúskym arcivojvodom Albrechtom V. Habsburským, ktorý bol predurčený za dediča Žigmundových dŕžav.

Počas celej svojej vlády Žigmund musel bojovať proti rôznym nepriateľom: proti Turkom (od roku 1389), proti viacerým uhorským magnátom, proti Vladislavovi II. Jagelovskému z Poľska (1395 – 1412), proti Ladislavovi Neapolskému (1403), proti husitom (1419 – 1437) a proti Benátkam (opakovane).

V Uhorsku bol prevažne neobľúbený, pretože hneď na začiatku dal Moravanom do zálohy západné Slovensko, ďalej preto, že kruto postupoval proti odporcom, ale najmä preto, že štedro obdarúval svojich prívržencov (dve tretiny z dovtedajších kráľovských majetkov dal do trvalej držby prevažne veľmožom a z ich vplyvu sa potom nevedel vymaniť). V šľachtickej tradícii je považovaný za falošného, vierolomného a pomstychtivého panovníka. Na druhej strane neslobodno zabudnúť, že pomerne úspešne bránil juh Uhorska proti všemožným nepriateľom.

Aj v Česku bol neobľúbený, tu však pre upálenie Jána Husa (po jeho upálení dostal prezývku „liška ryšavá“). Husitská revolúcia v Čechách mu napokon bránila prevziať vládu v Českom kráľovstve celých 16 rokov.

• otec Karol IV.
• matka Alžbeta Pomoranská, štvrtá manželka Karola IV.
• manželka (1382 – 1395) Mária Uhorská; nenarodené dieťa zomrelo s matkou
• manželka (od 1405) Barbora Celjská
• dcéra Alžbeta Luxemburská, od 1421 manželka Albrechta Habsburského

• Luxemburgovci
• Zoznam panovníkov Česka
• Zoznam východofranských kráľov, nemeckých kráľov a rímsko-nemeckých cisárov

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Žigmund (Svätá rímska ríša)

• DRŠKA, Václav. Zikmund Lucemburský : Liška na trůně. 1. vyd. Praha : Epocha, 1996. 88 s. ISBN 80-902129-0-5. (po česky)
• www.genealogie-mittelalter.de - literatúra v nemeckom jazyku
• literatúra v anglickom jazyku
• sagv.gyakg.u-szeged.hu - literatúra v maďarskom jazyku