Žilina (okres)

Veľkú časť rozlohy okresu zaberá najmä v jeho centrálnej časti Žilinská kotlina, na západe potom Bytčianska kotlina a okrajové časti patria okolitým pohoriam. Časť hraníc okresu vedie po hrebeňoch okolitých pohorí, pričom najvýraznejším je hrebeň Malej Fatry na východe. Juhozápadná časť prechádza Strážovskými a Súľovskými vrchmi, západná a severozápadná hrebeňom Javorníkov a severná Kysuckou vrchovinou. Vo východnej časti žilinského okresu sa na území Krivánskej Fatry nachádza národný park.

Územie susedí na severe s okresmi Čadca a Kysucké Nové Mesto, na západe s okresmi Bytča, Považská Bystrica a Ilava, na juhu s okresom Prievidza a na východe s okresmi Martin a Dolný Kubín.

Okolie Žiliny sa z etnografického hľadiska javí ako mozaika väčších alebo menších svojráznych podoblastí, ktoré možno všeobecnejšie začleniť do stredoslovenskej národopisnej oblasti. Na diferenciáciu ľudovej kultúry tu mali vplyv predovšetkým hospodárske, spoločenské, geografické podmienky a svoju úlohu zohrala aj príslušnosť k jednotlivým feudálnym panstvám (starohradské-varínske, strečnianske, budatínske, lietavské, hričovské a považské).[4] Hoci sa utvárajú podmienky pre jazykové, kultúrne i hospodárske zjednotenie, nárečová a kultúrna svojráznosť niektorých oblastí sa zachovala dodnes.

Okolie Žiliny môžeme z národopisného hľadiska rozdeliť zhruba na tieto časti:

• Považie (na úseku Strečno – Predmier)
• údolie Varínky – tzv. Terchovská dolina
• obce podjavornícke: Dlhé Pole, Veľké Rovné, Kolárovice a Štiavnik
• údolie Rajčanky – tzv. Rajecká dolina a Čičmany, ktoré svojou ľudovou kultúrou inklinujú ku vzdialenejším obciam Strážovskej hornatiny – Zliechovu, Valaskej Belej, Čavoju, Košeckému Rovnému a Košeckému Podhradiu.

Čičmanskí chlapi v kroji

Prvé písomné zmienky o väčšine obcí okolia Žiliny sú z 13. a 14. storočia.[5] Neskôr, počas valašskej a kopaničiarskej kolonizácie, boli osídlené obce pri horných tokoch riek a na úpätiach hôr Malej Fatry (Lysica, Dolná a Horná Tižina, Terchová).

Obyvateľstvo starého kultúrneho územia úrodnejšej časti okolia Žiliny sa zaoberalo poľnohospodárstvom, roľníci horských kopaničiarskych obcí boli viac zameraní na chov hospodárskych zvierat. Obrábali aj vysoko položené polia a využívali horské pasienky v odľahlom chotári, kde mali vybudované letné príbytky a maštale, tzv. bačoviská (cholvarky). Väčší význam mal salašnícky chov oviec s produkciou mliečnych výrobkov, mäsa, vlny a kožušiny. Úžitok prinášalo napokon aj výdatné hnojenie košarovanej pôdy. Salašnícka forma chovu oviec sa do súčasnosti zachovala vo viacerých obciach severozápadného Slovenska a v Terchovej a Belej pri Varíne nadobudla charakter družstevnej veľkovýroby.

Hlavné zamestnanie – poľnohospodárstvo a chov hospodárskych zvierat nestačilo pokryť životné potreby a ľudia boli nútení hľadať vedľajšie možnosti zárobku. Muži horských dedín sa zaoberali ťažbou, transportom a spracovávaním dreva. Boli to drevorubači, píliari, šindliari, furmani, pltníci a výrobcovia dreveného riadu a náradia. Doplnkovým zamestnaním Čičmancov bolo sklenárstvo, papučiarstvo a podomové obchodníctvo. Známym zamestnaním mužov z Veľkého Rovného, Kolárovíc, Kotešovej a Dlhého Poľa bolo drotárstvo. Podnetom k jeho rozšíreniu bola existencia výroby drôtu v blízkom Sliezsku. Drotári z okolia Bytče a z Kysúc mali dielne vo viacerých krajinách Európy a Ameriky. Začiatkom 20. storočia a najmä po prvej svetovej vojne pod vplyvom zmenených hospodársko-spoločenských podmienok drotárstvo postupne zaniká.[6] Starí majstri zanechali remeslo, niektorí ho nahradili výrobou a opravou plechového riadu, iní prešli na podomový obchod s galantériou.

V súčasnom období prudkého vývoja a socializácie dediny, obyvatelia našli dobré zamestnanie v podnikoch, továrňach a závodoch severozápadného Slovenska.

Kroj

Ľudový odev okolia Žiliny patrí v porovnaní s južnými krajmi Slovenska k najjednoduchším. Základným materiálom odevu tu dlho ostalo ľanové plátno, súkno, koža a kožušina. V niektorých drotárskych obciach, napríklad vo Veľkom Rovnom, Kolároviciach a Dlhom Poli, boli domácky vyrábané materiály už v druhej polovici 19. storočia nahradené továrenskými textíliami. Sviatočné sukne sa šili z jemného bieleho plátna, kabátiky a živôtky z hodvábu a listeru. Drotári zamenili tradičný odev odevom mestským v súvislosti so svojím zamestnaním o niekoľko desaťročí skôr ako muži obcí pastiersko-roľníckych.[7]

Ukážka tkania plátna na tradičných drevených krosnách.

Do sviatočného ženského odevu Rajeckej doliny prenikla v 19. storočí modrotlač. K bielym ľanovým sukniam a rukávcom sa nosili zástery s veľkým kvetinovým modrotlačovým vzorom. Inde v okolí Žiliny to boli drobnovzorové modrotlačové sukne s našitým živôtikom, tzv. šorce. Základnými súčiastkami mužského ľudového odevu boli súkenné nohavice, košeľa, opasok, vlnené pančuchy, krpce a klobúk. Muži z Terchovskej doliny mali vo sviatok tento odev obohatený čiernou vlnenou vestou, tzv. kabátom s červenými alebo zelenými výložkami a radmi kovových gombíkov.

Odev obyvateľov väčšiny obcí okolia Žiliny nebol vyšívaný. Iba v Rajeckej doline má výšivka starú tradíciu. Boli ňou okrášlené sviatočné rukávce, čepce žien a košele mužov. Najbohatšie vyšívaný odev je čičmiansky kroj. Pozoruhodné sú riasené sukne, rukávce a najmä sviatočné, pôvodne svadobné zástery s vložkou plochej výšivky a dvojitého výrezu, tzv. žilinskej roboty. Čičmiansky odev si doteraz zachoval bielu farebnosť plátna a súkna a viaceré zaujímavé, starodávne prvky, napríklad spôsob úpravy a pokrytia dvojrohého účesu, zavinutie hlavy do jednoduchého pása plátna, tzv. podvíky, dvojzásterový odev na všedný deň a opásanie drieku do červeného vlneného pása, pleteného domácky na krosienkach. Mužský odev pozostával z bohato vyšívanej košele, súkenných nohavíc, opaska, vlnených pančúch, krpcov a klobúka.

Kým čičmianski muži, sklenári, papučiari, podomoví obchodníci a sezónni poľnohospodári robotníci prestávali nosiť tradičný odev už koncom 19. storočia, ženy ho všeobecne nosili takmer do polovice 20. storočia.[7] V súčasnosti si kroje odievajú len niektoré staršie ženy, ktorých je ale už málo. Ostatní občania si ich spontánne obliekajú pri slávnostných príležitostiach, predovšetkým pri folklórnych slávnostiach.

1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
2. Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, rev. 2020-03-12, [cit. 2020-03-15]. Dostupné online.
3. Vyhláška Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 9/2009 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov : § 36 ods. 2 [online]. Bratislava : Ministerstvo spravodlivosti SR, 2008-12-20, [cit. 2020-08-30]. Dostupné online.
4. J. Gargulák a V. Križo: Ľudová kultúra v okolí Žiliny. In: ŽILINA a okolie, turistický sprievodca, Šport, slovenské telovýchovné vydavateľstvo, Bratislava 1983, str. 31
5. Tabuľka - Žilina (okres)
6. J. Gargulák a V. Križo: Ľudová kultúra v okolí Žiliny. In: ŽILINA a okolie, turistický sprievodca, Šport, slovenské telovýchovné vydavateľstvo, Bratislava 1983, str. 32
7. J. Gargulák a V. Križo: Ľudová kultúra v okolí Žiliny. In: ŽILINA a okolie, turistický sprievodca, Šport, slovenské telovýchovné vydavateľstvo, Bratislava 1983, str. 33
8. Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, rev. 2020-03-12, [cit. 2020-03-15]. Dostupné online.

• Zoznam kultúrnych pamiatok v okrese Žilina rozdelený podľa obcí a miest
• Zoznam okresov na Slovensku
• Administratívne členenie Slovenska

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Žilina (okres)

• Okres Žilina v Mestskej a obecnej štatistike ŠÚ SR